Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nemé srdce 27. kapitolka

20.02.2010 (07:45) • DarkPassion • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 894×

"Nikto nie je tak beznádejne zotročený ako tí, ktorí falošne veria, že sú slobodní."

27. kapitolka

hudba

„Idem na lov, Aro.“

„Nemusíš, veď...“

„Na lov zvierat,“ Skočila som mu do reči a on stíchol. Chápavo sa usmial a ja som sa rozbehla von. Potrebovala som si prečistiť hlavu. Prekonať nástrahy mojej mysle.

Utekala som, teraz tmavým lesom. Bolo neskoro večer a ja som sa plížila v kríkoch. Bola som ako šelma. V tejto chvíli bez ľútosti, bez citu. Ulovila som pumu. Tie on miloval. Ach, Edward.

Prečo nám osud toľko nepraje? Už ma však nebaví utápať sa v spomienkach a myšlienkach naňho.

Dolovila som a utekala do hradu.

Musela som si dať poriadnu sprchu. Bola som zašpinená. Dnes som sa do toho lovu poriadne zažrala.

Okolo tela som mala obviazaný uterák, stála som pred zrkadlom a identifikovala som svoju tvár zlatavými očami. Nevyzerala som tak zle ako tie prvé dni. Vyfúkala som si vlasy a nechala ich padať dole v jemných vlnách.

Jemne som sa nalíčila a pekne obliekla. Dnes, zajtra, pozajtra... budem žiť. Musím... inak si nespomenie. Možno ma to bude mučiť, možno budem cítiť bolesť, ale budem žiť.

Vyšla som z mojej izby a prechádzala sa chodbami. Nazerala som do miestností a spoznávala to tu.

Neviem, čo ma to napadlo... počula som vzdychy z jednej izby. Veľmi potichu som ju otvorila a uvidela dve osoby. Aro? Heidi? Zavrela som okamžite dvere a so smiechom sa zošuchla po stene na zem. Smiala som sa a preklínala svoju zvedavosť. Ale Hedi a Aro?

Rýchlo som vstala a utekala preč. Čo by ma postihlo, keby si ma všimli? Plamene a teplé milujúce láskanie ohníku.

Utekala som a stále sa smiala. Neviem, čo ma to pochytilo, ale chcela som sa smiať.

Vrazila som do sály. Na sedačkách sedeli upíry a rozprávali sa. S úsmevom som vošla dnu a očami spoznávala ľudí. Bola tu aj Shusi. Doskackala som k nej a ona sa na mňa usmiala, ale vyzerala nejako... prekvapene?

„Si v poriadku?“ šepla ku mne... ako keby chcela, aby som ju počula len ja.

„Pravdaže,“ Zasmiala som sa. Užívala som si všetko okolo mňa. Napadla ma eufória, ktorej sa nepustím aspoň dnes.

„Naozaj? Si si tým istá?“

„Tak čo dnes podnikneme?“ Opýtala som sa jej.

„Vieš, ja...“ A zrazu sem dobehol Felix.

„Aha,“ Počula som ako môj hlas pohasol. Odkašlala som si a usmiala sa. Bože... to je teda ťažké.

Kývla som a utekala von.

Stála som na záhrade a pred sebou mala kopu kameňov. Aspoň si môžem precvičiť sily. Skrížila som si ruky za chrbtom a pozerala sa na kameň. Sústredila som sa a opakovala v hlave, akú činnosť chcem vykonať. Kameň vyletel do vzduchu a ja som sa začala usmievať. Presne tak, zlatko, ja som tvoja mama.

„Denis?“ Ozval sa za mnou. Ja som sa samozrejme zľakla a kameň letel na dotyčného. Sakra!

Otočila som sa a pozerela na votrelca. Kameň ležal pri jeho nohách rozlomený na dve polky.

„Ups,“ Zašveholila som.

„Ja ťa pekne privítam a ty ma napadneš?“ Mračil sa Edward.

„Prepáč... nemal si sa plížiť,“ Zasmiala som sa a oprášila mu ramená. Prečo mi to robíš, Bože? Chovám sa, ako keby sa nič nestalo, ale ono to tak bolí.

„To je v pohode... aj tak... to nebolelo.“ Usmial sa tým jeho krivým úsmevom.

„Chcel si niečo?“ Otočila som sa mu chrbtom. Nemôže vidieť moju smutnú tvár... ešte by som skazila moju novú masku.

„Ospravedlniť sa za to, ako som sa choval... vnútri.“

„To je v poriadku,“ Stála som chrbtom a nahodila úsmev, s ktorým som sa otočila.

„Klameš.“ Tak toto ma zarazilo. Môj úsmev mi zamrzol na tvári, no hneď na to som sa začala poriadne mračiť.

„Nerozumiem.“

„Neviem, ako to viem... ale cítim to. Klameš... snažíš sa byť niekým iným, ale nejde ti to.“

„Namýšľaš si,“ Zasmiala som sa. Ale i v tom smiechu bola cítiť panika.

„Nie je to náhodou naopak?“ Zodvihol obočie.

„A čo mám, do pekla, robiť? Edward... zabudol si na niečo, čo tvorilo moju existenciu. Zabudol si na to, že ťa milujem.“ Vzlykala som a kľačala pred ním. Tak tu to máš, milá Denisa. Si obyčajný slaboch!

Kľakol si ku mne a rukou mi zodvihol tvár. Hľadel mi do očí. Mal v nich čistú bolesť. Žiadna láska v nich nebola.

„Tak veľmi si chcem pamätať.“

„Tak ma pobozkaj,“ Šepla som.

„Nemôžem... ja... mám Jane.“

„Poznáš ju vôbec?“ Zavrčala som. Vstal a mračil sa. Nechal ma tu kľačať.

„Jane mala pravdu.“

„Prosím?“ Vstávala som a oprašovala si kolená.

„Rád by som si spomenul. Ale Jane mi povedala, že práve o to ti ide. Neviem... neviem či ti mám veriť.“ Tak to bola rana.

„Si obyčajný hlupák! Nenávidím ťa!“ Vrieskala som! On sa otočil a kráčal do hradu. Pozrela som sa na nebo a v tom okamžiku začali padať kvapky. Nebo plakalo za mňa. Oddávalo sa mojim pocitom.

Vrešťala som, vzlykala, vlastnými schopnosťami som ničila moje okolie.

Už ked som bola úplne vyčerpaná, padla som na kolená do blata a pozerala sa na moje roztrasené ruky. Vlasy sa mi lepili na čelo a tvár mi zmáčali ľadové kvapky.

„Prečo? Tak toto je môj osud?“

„Och, Denisa,“ Zodvihla som tvár a uvidela neznámeho. Stál v strede záhrady a na tvári mal smutný úsmev. Otočila som hlavu na bok ako pes.

„Nespoznávaš ma? Zachránila si mi život.“

„To si ty... vtedy v sále.“ Pomalým krkom sa ku mne sunul a ja som tam len tak sedela, bez pohnutia. Bolo mi jedno či ma zabije, alebo ma bude mučiť. Ostala som ja a moje nemé srdce.

„Presne tak. Dobrá pamäť.“

„Prosím... neuťahuj si zo mňa. Nemám zrovna prívetivú náladu.“

„To chápem. Láska dokáže byť naozaj... ťažká? Zlé slovo,“ Usmial sa.

„Povedal si mi, že si... lásku MAL.“

„Mal som. Bola krásna. Mala zlaté vlasy ako slnečné lúče, vykrojené pery, ktoré ma lákali a volali. Jej úsmev ma vždy hrial pri mojom mŕtvom srdci. Mal som ju, až kým my ju nezobral!“ Poslednú vetu vrčal.

„Kto... kto ti ju vzal?“

„Edward Volturi. A za to bude pykať.“ Zvrhlo sa na mňa usmial.

„Zachránila som ti život.“

„Ber to tak, že teraz zachránim ja ten tvoj. Aspoň sa nebudeš trápiť z lásky. Dobré, nie?“

„A ja som dúfala, že si normálny,“ Zasmiala som sa.

„Ako vidím, berieš to dobre.“

„Potom, čo som si vypočula... je to jedno. Len... neublížiš Edwardovi. Však nie?“ Šepla som.

„Bude trpieť tvojou smrťou viac než si myslíš... len ešte zariadim jednu vec.“

„Akú?“

„To nechaj na mňa, milá Denisa,“ Usmial sa a pohladil ma po tvári.

„Dobre.“

„Prídem si po teba, tak ma čakaj.“

„Ako inak.“ Moje pery sa zvlnili do nepríčetného úsmevu. Otvorila som oči a on tu už nestál. Takže už iba čakať na vlastný koniec. Zaujímalo by ma, čo vymyslel... čo chce ešte spraviť? Ak neublíži Edwardovi, budem spokojná.

Neviem ani jeho meno. Budem mu musieť poďakovať za tak jednoduché riešenie. Moje nemé srdce by sa k hovoru bez Edwarda nikdy nenaučilo...

Takže poviedka ešte nekončí. Budú tu ešte zápletky, ale dopredu sa chcem opýtať - asi chcete šťastný koniec, však? =)

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nemé srdce 27. kapitolka: