Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nemé srdce 21. kapitolka

07.01.2010 (15:15) • DarkPassion • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 826×

21. kapitolka

Seth

Všetci sú taký slepý že to nevidia. Nevidia aká je potrhaná a zničená. Tak rád by som chcel byť pri nej. Ked som už chcel ten album odložiť všimol som si že z neho trčí papierik. Vytiahol som ho a začal čítať

Ahoj zlatko. Prišla som sa s tebou rozlúčiť. Prosím nehnevaj sa že som prekročila hranicu no nemohla som odolať pokušeniu dať vám darčeky. Veľmi ta ľúbim Seth si ako môj mladší brat. Nikdy som si nemyslela že sa to celé skončí takto. Nikdy! Veľmi mi záleží na to aby si mal spomienku aspoň na ten čas kedy som pre teba bola v srdiečku jedna z hlavných osôb. Posledný krát sbohom.

Tvoja Denisa                                                                            Nezabudni! Ľúbim ťa!=*

TY si stále prvá. Znie to asi zle ale áno plačem. Vo vnútri umiera ale aj kvôli MNE! Musím ju nájsť! Stretnúť sa s ňou a aj za cenu prekročenia hranice! Vyskočil som na nohy a letel  preč. Ked zrazu...

... vyletel som z domu a do očí mi trafili reflektory.  Auto prudko zabrzdilo a vystúpila z neho ona. Tá za ktorou idem. Utekal som k nej a chytil ju do náručia. Točil som s ňou do vtedy do kým som si všimol že začala plakať.

Postavil som ju na nohy a pozrel sa do jej uslzených očí. Odhrnul som jej vlasy z tváre a povzbudivo sa usmial.

„Povieš mi čo sa stalo Denis?“ Vrhla sa na mňa a drtila ma vo svojom náručí.

„Nemiluje... ma... už... nemiluje.“ Trhane vzlykala. Vzal som ju do rúk a niesol dnu. Do tepla. Tušil som že ju bude trápiť on a ešte do toho mi hlúpy vlci, ktorý sme ju vyhnali z našich životov.

„Už nikdy ťa neopustím.“ Šepol som a hojdal ju vo svojom náručí.

„Nikdy?“ šepla a pozrela sa mi do očí.

„Nikdy!“ utrel som jej slzy. Zavrela oči a jemne sa usmiala. Sedela, no skôr ležala v mojom náručí a obaja sme boli mĺkvy.

Po niekoľkých hodinách vstala a utrela si tvár. Znovu vyzerala tak krásne.

„Povieš mi prečo si sem išla?“ Vystrašene sa na mňa pozrela.

„Ja... kľudne odídem... nerobí mi to...  žiaden problém.“ Šeptala.

„Nie! Len sa pýtam že prečo si prišla do La Push.“

„Aha.“ Na tváry vyčarila spokojný úsmev. Sadla si pred posteľ na ktorej som sídlil ja a nohy zamotala do tureckého sedu.

„Počúvam.“ Usmial som sa a vyrovnal svoje telo.

„Nevedela som kam mám ísť. Chcela som ísť niekam kde mi je to najbližšie. Viem že tu nemám čo robiť. Že už nie som pre vás... to čo som bola ale milujem vás a to mi napadlo ako prvé.“ Mykla plecami.

„A čo sa stalo vo Forks doma?“

„On, nemiluje ma. Alebo necíti ku mne toľko čo ja k nemu. Trhá ma vidieť ako sa správa.“ Začali jej stekať po tváry slzy. Kľakol som si k nej a objal ju. Zaborila tvár do mojej hrude a vzlykala. Po pár minútach to celé ustalo.

„Bude to dobré uvidíš, určite sa mýliš.“ Prikývla no v očiach mala stále bolesť.

„A čo ty Seth?“ Vtedy som si spomenul na to dievča z parku. Tak krásne no už ma to pri srdci toľko nehrialo ako pred tým. Bol to omyl. Nekonal sa žiaden otisk. Len som si to nahováral.

„Nič, slabota ako vždy.“

„Ale prosím ťa...“ Šťuchla ma do pleca.

„... vždy si bol ten najmilší a najkrajší rocker akého poznám.“ Pobozkala ma na líce.

„To dúfam!“ podpichol som ju. Bolo mi s ňou veľmi dobre. To ona mi chýbala v mojom vlčom živote. Vôbec ma netrápi že je upír. Nevnímam jej vôňu.

„Dáš si niečo na obed?“ stála pri dverách skôr ako som sa stihol spamätať.

„Ty vieš stále variť?“

„Nepodceňuj ma toľko Seth!“ vyplazila mi jazyk a utekala po schodoch dole.

„Prepáčte madam.“

„Vrelá vdaka pane. Vaše uznanie ma veľmi potešilo.“ Smiala sa a pobehovala okolo sporáku.

„Daj si pozor.“ Hrala sa z ohňom a to pre ňu nebolo príliš bezpečné.

„Prosím?“ otočila sa z vareškou v ruke. Vôbec mi nevenovala čas.

„Prepáčte slečna ale vaša pozornosť nie je venovaná mne a to sa mi veľmi nepozdáva.“

„Tak dúfam že týmto zachránim aspoň kúsok našej spoločnej chvíli.“ Usmiala sa a podala mi tanier. Voňalo to naozaj krásne.

„Vonia to krásne.“

„Hej?“ sadla si oproti mne. Hned som to celé ládoval. Vôbec som neregistroval čo jem hlavná bola vôňa a chuť. Radšej sa ani  pýtať nebudem ešte zistím že to bola nejaká morská príšera.

„Bolo to výborné. Dakujem.“ Vtsal som a dal jej pusu na lícu. Umyl tanier a príbor a so záujmom sa oprel o stôl. Denisa sa zatiaľ hrala s vlastnými prstami.  Zasa bola mimo realitu.

„Tak kam by si chcela ísť?“

„A čo tak na pláž? Nesvieti slnko tak by sme tam mohli ísť.“ Usmiala sa.

„Pre teba všetko.“ Usmial som sa a schmatol ju za ruku. Šli sme peši až od môjho domu. Bežali sme lesom až kým sme nedošli na cestičku, ktorá bola zo štrku. Po nohami nám vrndžali kamienky a obaja sme boli zahrabaný vlastnýmí myšlienkami. Šiel by som dalej no všimol som si že nepočujem  jej kroky na štrku.

„Je to krásne však?“ šepla a pozerala sa na bláznivé more ako sa bije so skalami.

„Krásne ale smutné.“ Šepol som. Oprela sa mi o hrud  a pozerala sa na vlny.

„Vieš niekedy by som chcela aby bolo všetko ako pred tým no ked si to tak všetko zoberiem... nechcem vôbec nič. Ani život.“ Poslednú vetu šepla čo najtichšie.

„To nikdy nehovor. Vieš ja som si uvedomil že bez teba nemôžem žiť. To TY si moje slnko. Ty si tá, ktorá mi vždy dala nádej.“

„Dakujem Seth.“ Vedel som že sa usmieva cítil som to z tónu jej hlasu.

„Chcela by som sa posledný krát nadýchnuť a pobrať sa do sveta mŕtvych.“ Nechal som ju rozprávať. Sedeli sme na vyplavenom dreve.

„Chcela by som vziať zbraň a počítať do troch. Skončiť to. No nemôžem. Vieš celkom ľudom závidím. Niekedy si vyčítam že som s tým nesekla skôr.“

„Hovoríš hlúposti. Každé tvoje  slovo, ktoré chce ukončiť tvoj život pomaličky zabíja mňa.“ Šepol som a pohladil ju po jej smutnej tváry.

„Celý môj život zahmlieva pred očami. Som zvedavá... uvidím ešte niekedy východ slnka? Tak veľa ľudí nedostalo šancu povedať zbohom  no ja som ju mala a zahodila som ju. Nemôžem to vrátiť späť. Je neskoro pozdvihnúť hodnotu mojho života.“ Už ma štvali jej reči no chcem byť ten čo ju vypočuje. Ale hned vyvráti to zlé. Nemohol som spávať cez tú bolesť, ktorú som cítil bez nej.

„Už na to nemysli. Dobre?“ Otočila sami v náručí a pozrela do očí kývla na súhlas. Neviem čo ma to napadlo ale začali sme sa približovať no v tom nás prerušil krik.

„Denisa!“ Obaja sme zrýchlene dýchali. Stáli sme na nohách a pozerali sa na nášho návštevníka. Bol to Paul. Bol si zabehať lebo mal slúchatká a tepláky. A nesmiem zabudnúť bežecké tenisky.

„Ahoj Paul.“ Usmiala sa moja najlepšia priateľka.

„No konečne sa zase vidíme kráska.“ Smial sa a točil sa s ňou. Tak ako pred tým ja. Počkať zase?

„Ako to myslíš zase?“ opýtal som sa Paula.

„Si myslíš že dala darček iba tebe?“ odfrkol si.

„Stačilo chlapci.“ Mračila sa naša “mama“.

„Dobré!“ zatiahli sme obaja na raz. Všetci traja sme sa začali smiať.

„Okej idem ja behať tak sa potom zastavím u teba Seth.“ Usmial sa a zakýval nám.

„Až naprší a uschne Paul!“ kričal som mu naspäť. Hned som schytal pohlavok od Denis.

„Nebud zlý.“

„To je iba bratské podpichovanie.“ Mračil som sa.

„Ved ja viem.“ Smiala sa a utekala do lesa. Utekal som za ňou. Videl som ju  ako stojí primrznutá k zemy a pozerá sa pred seba. Z úsmevom na perách som utekal k nej.

„Deje sa niečo?“ chytil som ju za ramená.

Kývla hlavou do predu. Nasmeroval som jej pohľad a uvidel veľkého červeno-hnedého vlka. Jake. Pozeral sa na Denisu a ja som sa pred ňu pomaličky staval ked...