Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nemé srdce 1. kapitolka

16.11.2009 (22:00) • DarkPassion • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1344×

1. kapitolka

Ahoj volám sa Denisa a mám 17 rokov. Sťahujem sa do mestečka Forks k starej mame. Moji rodičia zomreli pri autohavárii. Som na tom teraz veľmi zle. Úplne si pamätám na ten deň.

„Mami pusti nejakú pesničku.“ Prosila som mamu v aute. Otec si pospevoval Prší prší. To bude asi tým že nejakú inú nepozná. S mamou sme sa smiali. Takú super rodinu nebudem mať už nikdy. Oboch ich milujem. Mamina je blázon a ocko je strašný flegmatik. Veľmi sa k sebe hodia. Doplňujú sa.

„Nejde to Dendy. Tak poďme spievať.“ Navrhla moja mama a hneď na to začali obaja spievať. Hej McDonald farmu mal.

„To snáď nie.“ Mrnčala som. Chcela  som to hrať na vážnu ale pri nich dvoch to nešlo. Strašne som sa začala smiať a oni so mnou.

„Tak sa teším keď si dám doma poriadnu teplú spŕšku.“ Povedala mama. Zasnene sa pozerala niekam do diaľky. Vždy bola taká komická a preto ju milujem.

„A ja sa teším ako si dám  pivko a pozriem si Americký Futbal.“

„No, a ja sa mám tešiť načo?“ smiala som sa.

„Ako si konečne upraceš izbu a pôjdeš spať.“ Povedali naraz. Všetci sme sa začali smiať. Ked zrazu sme dostali šmik. Preleteli sme na druhú stranu diaľnice kde do nás vrazilo niekoľko áut. Cítila som len tupú bolesť. A upadla som do spánku.

Ked som sa začala preberať, udrelo mi do očí ostré svetlo.

„Vítam vás tu slečna Denisa.“ Usmial sa na mňa lekár. No lenže mňa teraz nezaujímali zdvorilosti. Lenže nešlo mi nič povedať. Nefungovali mi hlasivky. Čo to je chytila som sa za hrdlo. Lekár si sadol a pozeral sa na mňa veľmi smutne.

„Je mi to ľúto. Ale onemela ste.“ Najprv som vykulila oči a potom mi po lícach začali tiecť slzy. Toto je určite skrytá kamera že? Hovorila som si.

Ako sa mám teraz opýtať  na mojich rodičov na to či sú v poriadku. Či sú doma a či si mama dáva svoju sľúbenú vaňu alebo či si ocko pije pokojne pri futbale pivko. Ako?

„Musím vám oznámiť ešte jednu zlú správu slečna Moonová.“ Tušila som to. Strašne som začala plakať.

„Vaši rodičia autonehodu neprežili. Snažili sme sa spraviť čo sa dalo. Úprimnú sústrasť.“ Krútila som len hlavou do boku. A v hlave mi kričalo že to nemôže byť pravda. Že sú doma a ja spím. Že to je len zlý sen. Ale nie je to realita v ktorej teraz musím žiť. HAHA žiť.

Ked som na toto spomínala v taxíku smer môj nový domov. Stekali mi slzy. Som zvedavá ako sa budem s babkou dorozumievať. Je to len mesiac od nehody a ja furt píšem papieriky.

Zaplatila som taxikárovi a vystupovala som. Vytiahol mi kufre a pomohol s nimi na verandu.

Chcela som povedať ďakujem. Ale nemohla som. Zasa ďalšie slzy. Babka nebola doma pretože nevedela že prídem skorej. Dala by som jej vedieť. Lenže nemám mobil. Aspoň by som jej poslala SMS. Sadla som si na kufre. Čakala som tu asi 1hodinu. Nevadilo mi to. Ked som videla prichádzať auto. Sedel v ňom mladý chlapec babka a nejaký starší muž. Fíha, babka má priateľa? Potmehúdsky som sa usmiala. S babkou som si vždy rozumela. Pripomínala mi mamu.  A aj ona ma veľmi ľúbila. Z tej nehody bola smutná ale dala sa dokopy kvôli mne.

„Ahoj zlatko.“ Utekala ku mne. Ja vám hovorím naozaj utekala moja babka. Keby som mohla smiala by som sa. Ale už nemôžem nič. Už nie som nič. Polku môjho srdca si zobrali so mnou. Polku mňa.

Len som ju objala.

„Toto je Jacob Black a jeho dedo.“ Tvoj priateľ že? Pozrela som sa na toho deda a na babku a mrkla. Pochopila. Len kývla hlavou. Išla som im podať ruku. Najprv dedo. Podala som mu ruku a usmiala sa.

„Ahoj ja som Marthy Black. Teší ma Denisa.“ Usmial sa. Kývla som len hlavou. Bože na toto si budem zvykať dlho.Potom som si to nasmerovala k chlapcovi. Mohol mať tak 16 rokov. Bol zaujímavý. Pekný a myslím že aj veľmi milý. Ale kto by chcel nemé dievča však?

„Ahoj ja som Jacob Black. Teší ma. Budeš chodiť so mnou na strednú do Forks. Najprv som chodil do La push tam bývam ale prestúpil som.“ Usmial sa. Dúfam že nie kvôli mne. Pozrela som sa na babku ale tá sa pozerala do zeme. To snáď nie. Chudák kvôli mne si nemusia robiť starosti. Neviem ako mu mám povedať vďaku. Tak som ho jednoducho objala. Babka sa usmiala a jemu skoro vypadli oči. Ešte som to ukončila bozkom na líčko. Stál tam a držal sa za líce my už sme išli dnu.

„Jake, začne pršať   ak nepôjdeš dnu tak ti aspoň požičiam dážnik.“ Smiala sa babka. Ja som išla do svojej novej izby. Bola krásna tak mi ju spravila mama. Zavrela som sa  klakla k posteli a začala plakať.

Prečo ste ma tu nechali. Bez vás už toto nie je život. Moje srdce nemá pre koho žiť. Pustila som si nahlas Evanescence aby ma nebolo počuť. Utrela som si slzy a išli za návštevou. Všetci sedeli v kuchyni.

„Ahoj zlatíčko.“ Usmiala  sa babička. Sedela s Marthym pri stole a držali sa za ruky. To budem musieť nakresliť. Uložila som si to do pamäti a sadla si k Jackeovi.

„Inak Dendy. To auto vonku je tvoje.“ Povedala babka jak keby sa nič nestalo. Ja som vstala padla mi stolička a išla som k babke. Pobozkala som ju a objala. Začali mi tiecť slzy. Jacke a Marthy sa usmievali. Išla som von pozrieť ho bolo mi jedno že leje ako z krhly. Pohladila som ho. Presne také chcel ocko. Usmievala som sa. Išla som naspäť do domu. Zodvihla som stoličku a sadla si. Napadlo ma že im spravím večeru. Babka na mňa pozerala ako na debila. Ked som sa prehrabovala v skrinkách.

Urobila som im Kura s ryžou. Ked jedli ja som sa iba pozerala. Babka sa ma pýtala teda kázala mi aby som sa šla najesť aj ja. Ale ja som samozrejme protestovala. Teda ak sa to tak dá nazvať len som krútila hlavou.

Ked návšteva odišla som babke napísala na papieri že som unavená a že si idem ľahnúť. A že jej dakujem za všetko čo pre mňa robí. Dala mi bozk do vlasov a pohladila po tvári. To robila vždy mama. Chcela som plakať ale držala som sa. Nie pred babkou. Dala som si sprchu. Milujem Prúd teplej vody.  Rozmýšľala som nad tým ako by to bolo doma keby sa nič nestalo. Určite by sme hrali karty pozerali filmy. Smiali sa. Hrali vankúšovú vojnu. Ocko by ma šteklil. Mama by urobila môj obľúbený koláč. A určite by sme slavili spolu moje 18 narodeniny. Vyšla som zo sprchy, obliekla som si pyžamo a ľahla si. Samozrejme som nemohla zaspať. A ani som nechcela lebo sa mi snívajú nočné mory.

Stála som sama na diaľnici. Autá sa na mňa rútili. Ja som sa snažila kľučkovať. Ale jedno auto do mňa narazilo. Nalepila som sa na predné sklo. Vnútri sedela moja mama s otcom. Vylakaňe sa na mňa pozerali. Bola to síce sekunda. Ale sekunda pri ktorej som si všimla všetko. Ležala som na zemi. Samé bolesti. Auto pokračovalo keď dostalo šmyk. Išli na druhú stranu diaľnice. Chcela som  na nich kričať ale nemohla som.

Na to som sa zobudila celá spotená. Začala som plakať. Chytila som sa za kolená a hlavu som si na ne položila. Keby ma niekto videl myslel by si že som blázon. Takto som ostala až do rána. Vstala som dala si ďalšiu sprchu, ktorá ma aspoň trošku prebrala. Dnes je prvý deň v škole. Takže  budem zase vyzerať ako zrúda. To sa ti podarilo Dendy.  Obliekla som si zelený sveter, bledé džínsy a čiernu koženú bundu a čierne tenisky. Dala som si iba riasenku vlasy som si stiahla do gumičky. S mojimi vlnitými  hnedými vlasmi sa nič moc nedá robiť. Aspoň že mám pekné zelené oči po mame. Z toho sa najviac teším. Pretože ju vidím v sebe.  Zobrala som si batoh dolu do kuchyne. Babka ešte spala. Spravila som si chlebíčky a spravila som aj babke. Nech sa naraňajkuje. Na lístok som jej napísala že tu má raňajky a kávu a že som šla do školy. Obula som sa vzala batoh a išla do môjho autíčka.

Sadla som si a ešte raz pohladila volant. Naštartovala som a postavila som sa čelom  tomu čo ma čaká.

Cesta netrvala dlho. Ale bola som rada že som to našla.  Ešte chvíľu som sedela v aute keď mi niekto zaklopal na okienko. Stiahla som ho. No do riti keď na mňa začne hovoriť tak som  to bude strašne trápne. Celé parkovisko sa na nás pozeralo. Aj skupinka tých najkrásnejších a najatraktívnejších ľudí čo poznám.

„Si tu asi nová ale toto miesto je moje.“ Pozrela som sa či tu má nejakú ceduľu ale nemal. Takže som len mykla plecami.

„Vypadneš? Alebo to pôjde po zlom.“ Nič som neurobila.

„Ty hus! Si nemá alebo čo? Vytrhli ti jazyk alebo si bola taká blbá že si si ho prehltla.“ To bolelo po líci mi stiekla slza. Ale vypla som motor, otvorila dvere a zamkla auto. Zakývala mu a usmiala sa. Nenormálne zúril. Ale aj tak to bolelo. Lebo sa mi zas ukázala spomienka na to jak   mi lekár oznamoval v nemocnici smrť mojich rodičov. Tak, musím sa tomu všetkému postaviť. Ved som to slúbila mojim rodičom. Vstúpila som do školy a všetci sa na mňa pozerali.

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nemé srdce 1. kapitolka: