Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nedôveruj priateľom 2

10.03.2010 (07:45) • Chipanddales • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1074×

Sledoval som ako sme zastavili pred školou a obidvaja vystúpili. Edward mi zakýval a vybral ku svojej triede a mňa čakalo odhlásenie z tejto školy.

Deň mi ubehol v podstate rýchlo, keď som si uvedomil, že je môj posledný. Bol ako každý. Kopa prednášok a lúčenie sa s každým kto sa o tom dozvedel. Nechcelo sa mi z tadiaľto odísť. Predstava malého zapadnutého mesta menom Forks sa mi hnusila iba pri predstave. A to tam mám ísť bývať. Nešťastne som si vzdychol. Už teraz som si vedel predstaviť svôj život tam. Žiadne bary, žiadny poriadny chlast a hlavne nikto ako Edward. Myslím, že po roku strávenom tam sa zo mňa stane prinajlepšom kňaz, ak sa ešte predtým nezadusím čerstvým vzduchom. Zdvihol som si tašku zo zeme a sledoval prichádzajúceho Edwarda, ktorý bol ako vždy obklopený nejakými školskými kráskami, ktoré ho sprevádzali skoro na každom kroku. Niekedy by som aj povedal, že s ním chodia aj na záchod.

„Ahoj,“ pozdravil som ho keď sa ku mne konečne dostavil.

„Mohli by sme utiecť... napríklad do Európy,“ začal so zamysleným výrazom a ja som sa potichu zasmial.

„A odkiaľ by si asi tak zháňal peniaze?“ spýtal som sa ho a on zvraštil obočie.

„No ty by si pracoval a ja by som dával pozor na peniaze,“ navrhol a ja som na neho neveriacky pozrel.

„Ty si dnes nejaký vtipný,“ skonštatoval som a on začal nervózne prešľapovať na mieste.

„Keď to je strašné... s kým sa budem opíjať?“ povedal zúfalo a ja som sa falošne usmial.

„Myslím, že ty si na tom ešte v pohode. To by som sa skôr ja mal pýtať na tú otázku,“ ukľudnil som ho.

„Vlastne fakt. Ty si strašný chudák. Nechcel by som byť na tvojom mieste. Samé lesy, zvieratá, starý ľudia,“ znechutene sa striasol.

„Čo keď tam budú lesné ženy?!“ zapišťal a potľapkal ma po pleci so súcitným výrazom na tvári.

„Chudák,“ zamrmlal si skôr pre seba. Neveriacky som sa na neho pozrel a on sa nevinne usmial.

„Zoberiem vás na letisko?“ spýtal sa a ja som prikývol. Edward ma bral skoro všade keďže my sme nemali vlastné auto. Pomaly som sa ťahal za Edwardom zabraný vo vlastných myšlienkach.

Neohrabane som si sadol na sedadlo vedľa neho a sledoval ako naštartoval.

„Musíš mi hneď napísať aké to tam bolo. Jasné?“ ozval sa po dlhom tichu a zvedavo na mňa pozrel.

„Budem ti písať každý víkend. Spokojný?“ spýtal som sa a on sa zasmial.

„Hej,“ zamrmlal a zamyslel sa.

„Myslíš že tam je internet?“ ozval sa znovu.

„Bože Edward... nejdem niekam do Afriky!“ zavrčal som na neho a sledoval ako zadržiava smiech. Celú cestu domov  sme boli ticho. Keď sme konečne zastavili pred domom, zbadal som mamu ako netrpezlivo čaká s vecami pred domom. Edward vyšiel z auta aby jej pomohol s taškami.

 Mama si nastúpila do auta a unavene si vydýchla.

„Konečne ten Edward robí niečo poriadne,“ skonštatovala a s prižmúrenými očami ho sledovala.

„Mami, neohováraj ho v jeho vlastnom aute,“ pripomenul som jej a ona zahanbene sklopila oči.

Keď sa pred nami konečne objavilo letisko, tak sa Edward otočil a nevinne pozrel na mamu.

„Nechcete si to ešte rozmyslieť teta?“ spýtal sa jej.

„Nie!“ odvrkla nepríjemne a už vystupovala z auta. Ja s Edwardom sme vzali naše tašky a vybrali sa dnu do haly.

„Tak sa tam teda maj Jacob,“ povedal Edward a kamarátsky ma potľapkal po pleci.

„Jasné.“ Povedal som a aj s mamou sa vybral ku lietadlu. Sadli sme si na naše miesta a ja som sa posledný krát pozrel na svoje milované mesto. Teraz budem mať akurát tak výhľad na stromy.

Smutne som si vzdychol čím som zaujal mamininu pozornosť.

„To bude dobré Jacob. Uvidíš, že si tam nájdeš veľa takých kamarátov ako je on. Navyše som telefonovala s tvojim otcom a povedal, že je tam veľa chlapcov v tvojom veku a že už sa na teba tešia,“ snažila sa ma ukľudniť, no ja som jej nevenoval veľkú pozornosť. Iba som unudene hľadel z okienka a rukou si podopieral hlavu.

Let ubehol celkom rýchlo a dobre. Teda okrem maminho ustavičného rozprávania o tom ako sa teší, kedy sa so všetkými znova stretnem.

Pomaly sme vystúpili z lietadla a mama sa hneď rozbehla za mojim otcom. Ja som sa iba pomaly ťahal za ňou.

„Jacob, ty si ale vyrástol,“ zasmial sa otec a silno ma objal.

„No snažil som sa,“ falošne som sa usmial.

„Tak...“ ozval sa a jemne sa pousmial.

„Mám pre teba darček Jacob,“  povedal a ukázal na staré auto, ktoré vyzeralo že sa každú chvíľu rozpadne.

„Môžeš nás hneď teraz odviezť domov,“ povedal a ja som sa pousmial. Ešte uvidíme ako ďaleko to zájde.

„Ďakujem tati.“ Povedal som mu a nastúpil do auta. Počkal som dokým nastúpia aj ostatný a otočil kľúčikom v zapaľovaní. Auto vydalo čudný zvuk, no aj tak naštartovalo. Celú cestu som dával pozor na to auto. Veď predsa bolo staršie ako ja a pri zatáčkach mi nebolo všetko jedno.

Potichu som zaskučal, keď som pomyslel aké auto mal Edward. Keby to videl tak by ma hneď vysmial.

„Budeš chodiť do Forkskej strednej, aj keď som rozmýšľal nad La Push,“ ozval sa otec. Nechápavo som na neho cez zrkadlo  pozrel a on sa usmial.

„Všetci chalani sa na teba už tešia,“ doplnil a čudne sa na mňa usmial. Tak zákerne? Neviem.

„Všetci známi ti už pripravujú uvítaciu oslavu. Budú tam všetci,“ povedal nadšene a ja som nahodil úsmev. Vlastne som neznášal oslavy. Rodinné. Psychicky som sa začal pripravovať na niekoľko hodím utrpenia spojeného s predstavovaním.

„No už som teším,“ zaklamal som a ďalej sledoval cestu.

Silno som zvieral volant v rukách, keď som zbadal tabuľku s nápisom Forks. Otec ma začal navigovať do La push. Cesta to bola pomerne krátka.

Pred domom už stála skupinka ľudí a všetci mávali. Otec vyskočil z auta a začal ťahať kufre von. Nervózne som sa pozrel na mamu, ktorá sa na mňa povzbudivo usmiala.

„Neboj sa, to zvládneš,“ snažila sa ma upokojiť, no mňa to ešte viac znervóznilo.  Pomaly som vystúpil z auta a pozorne si prezrel skupinku chalanov, ktorý stáli na terase. Prekvapilo ma aký boli všetci rovnaký. Všetci boli až neprirodzene vysoký a vyšportovaný. Ako keby raňajkovali stereoidy.

Každý z nich ma zamračene pozoroval. Radšej som sa otočil a vybral sa k skupinke milšie vypadajúcich ľudí.

„Och, ahoj Jacob ja som Charlie, kamarát tvojho otca. Keď si bol malý tak si u mňa párkrát bol, ale to si určite nepamätáš,“ povedal a ja som iba zakrútil hlavou. Takto to pokračovalo dlho. Samé zoznamovanie, vítanie, staré historky. Postupne som prestal vnímať, ale vyrušil ma jemný hlas.

„Ahoj,“ ozvalo sa za mnou a ja som sa hneď otočil. Hľadel som na krásne dievča asi v mojom veku. Mala krásne hnedé oči, ktoré sa dokonale hodili k jej bledej pokožke. Omámene som zatriasol jej malou rúčkou, ktorú mi podávala a zasnene sa  usmieval.

„Ja som Bella, dcéra Charlieho,“ povedala a ja som zatriasol hlavou aby som sa trochu prebral.

„Jacob, Jacob Black,“ predstavil som sa a sledoval ako sa usmiala.

„Viem ako sa cítiš, tiež som sa pred chvíľou sem nasťahovala,“ posťažovala sa a ja som chápavo pokýval hlavou.

„Hej, najradšej by som sa vrátil spať,“ povedal som a ona sa zasmiala.

„Budeme spolu chodiť do školy, tak to nebude až tak hrozné,“ zašepkala zahanbene. Nemo som prikývol. Nie je to až tak hrozné. Myslím, že s ňou to všetko v pohode prežijem. Jemne som sa na ňu pousmial a vybral sa do domu.

 -------------------------------------------------------------------------------------------------

Tak ako sa vám to páčilo? Veľmi prosím o komenty, ktoré ma povzbudzujú v písani. A chcem sa spýtať koho pohľad chcete v ďaľšej časti? A chcem aj kritiku :D

Autor: Chipanddales (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nedôveruj priateľom 2: