Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nebezpečné milovať 1.kapitola

28.05.2009 (18:00) • Lillien • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1314×

1956 Londýn

Sedela som na krásnej lúke, plnej kvetov, obkolesenej lesom a pozerala sa na nočnú oblohu,posiatu miliónmi hviezd. Ich žiara vyrážala dych. Bol spln. Mala som pocit, že som dokonale šťastná. Z lesa sa ozvalo ťahavé vytie.Pozrela som sa smerom z ktorého vychádzalo. Z pomedzi kríkov vyšiel šedý vlk. V mesačnom svetle bol nádherný a zároveň nebezpečný. Pomyly kráCal ku mne. Vyzeralo to, akoby sa bál, že ma vystraší, no ja som strach nemala.Túžila som sa ho dotknúť.Keď stál pár centimetrov predo mnou, počula som mamin hlas kričici moje meno.

Zobudila som sa.

Posadila som sa na posteli a sledovala mamu, sediacu pri mojich nohách. Usmiala sa: „Všetko najlepšie k narodeninám! Keď sa oblečieš, príď si do kuchyne pre darček." Prikývla som. Mama vstala a odišla.

 Poobzerala soom  sa po mojej veľkej izbe. Bola vymaľovaná na žlto, posteľ stála pred veľkým oknom, v rohu bola veľka drevená skriňa, vedľa nej bol stolík a oproti nemu klavír, ktorý som dostala k 11 narodeninám.

 Vstala som z postele a vošla do vlastnej kúpelne. Po rannej hygiene som si obliekla tmavomodrú školskú uniformu. Pozrela som sa do zrkadla. Moja pokožka bola bledá s jemne narúžovelým odtieňom, moja tvár mala ešte pár detských rysov, čierne vlasy mi siahali do polovice chrbta. Moja výška je 171 centimetrov a moja postava je chudá, v správnych miestach pekne formovaná. V školskej uniforme-tmavomodrej sukni pod kolená, bielej blúzke a tmavomodrom svetri som vyzerala celkom priateňe, ba dokonca by som mohla tvrdiť, že som bola pekná.

 Vlasy som si zviazala do chvostu a zbehla som z izby po schodoch do kuchyne. Mama stála pri dverách s úsmevom na tvári a akousi krabičkou v ruke: „Cynthia, ocko mušel ísť do práce, ale nechla tu pre teba darček." Podala mi škatuľku. Otvorila som ju a uvidela nádherný zlatý prsteň, ktorý mal v strede akýsi červený kameň- rubín:„Je krásny, ďakujem." Mama sa usmiala: „Bež do školy, inak nestihneš."

Vzala som svoju tašku a žltý dáždnik a vybehla do daždivých ulíc Londýna. Šla som cez park oproti domu, keďže to bola najkratšia cesta do školy.Park bol dnes opustený, čo bolo neobvyklé. Všetko až na dážď a vietor bolo  tiché a mne to naháňalo strach, ale keďže som nestíhala, nezaoberala som sa tým. Bola som už takmer na ulici, keď som ucíila tupý úder do hlavy, a tým spôsobenú bolesť. Omdela som.