Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Návrat domov - 1. kapitola

22.10.2010 (21:00) • Mileyy • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1200×

Už pred pár rokmi sme sa spolu s Emmettom rozhodli (po veľkých hádkach), že sa chceme konečne vrátiť domov. Domov do Forks.

Volám sa Jasper, v časoch keď som býval človekom, bolo toto meno veľmi zvyčajné. Teraz ho počuť len zriedka.

Mám mladšieho a trochu šišnutého brata Emmetta, ale to už viete. Niekedy na zčiatku roka 1901 som sa narodil ja, prvorodený syn Jasper Jett, a o rok neskôr môj mladší brat, Emmett Jett. Narodili sme sa vtedy v malom a útlom mestečku Forks.

Toto mesto sa nachádza v štáte Washington, bývalo tam krásne slnečno, no ževraj sa tam toto krásne mesto zmenilo na večne upšané a mrakmi zahalené.

Boli sme jedna z prvých rodín, ktorá obývala toto mesto. Nemali sme nikdy s nikím žiadne konflikty, práve naopak, naša rodina bola jednou z najznámejších v meste.

Možno to bolo preto, lebo naša mama pracovala ako lekárka v miestnej nemocnici.

Bola to krásna žena so zelenými očami a dlhími blonďavými vlasmi. Aj keď bola trochu útlejšej postavi, nebála sa ničoho a ona bola tou, ktorá mne aj ostatním ukazovala ako ísť vpred.

No tento náš krásny náš život musel jeden deň nabrať na obrátkach.

Stalo sa to jednu januárovú noc, bolo to roku 1919. Celý ten večer som z našej mami cítil isté napätie i strach. Spočiatku som si myslel, že si to iba nahováram, ale keď ma mama spolu s bratom poslala do lesa po drevo, vedel som, že dnes je ten deň, keď ju naposledi vidím.

No aj tak som ju poslúchol, obuli sme si kanady, ktoré sme dostali na Vianoce, dali na seba prešiváky a rezkým krokom sme vyšli do noci.

Už keď sme sa vracali domov s plnými rukami dreva, môj pocit sa prejavil naplno a začal som byť smutný, ako by mi v mojom živote zrazu niečo chýbalo.

Otvoril som dvere.

Do vnútra som prišiel ako prvý a videl som telo mojej matky, ktoré ležalo bezvládne na zemi, no vo svojich rukách stále zvierala ruženec.

Vtedy prišiel bod zlomu, pribehol som ku ňej a začal ju prebúdzať. Ako keby sa to dalo, ako keby mala moja mama nejkú šancu.

Na krku som si všimol jazvu, ktorú mohlo zanechať iba zviera. Emmett práve v tú chvíľu vošiel dnu a začal plakať z celej svojej duše. Vysvetloval som mu, že mama je už mrtva, no on to nehcel prijať. Vyzeral ako keby zošalel.

Stačilo len nachvíľku odpútať našu pozornosť.

Vtedy Emmett dopadol s veľkým rachotom a v kŕči a hluku sa zrazu zvýjal na zemi. Zamieril som k nemu, bol ako posadnutý diablom, nemohol som sa k nemu priblížiť, lámal všetko, čo mal okolo seba. Prosto vôbec nevnímal okolitý svet, kričal iba: „Oheň, oheň zastav ho!"

Chcel som to vzdať a utiecť odtiaľto, no zastavila ma krásna žena s karmínovo-červenými očami a čiernimi vlasmi. „Ty budeš výnimočný upír," povedala mi so svojím mačacím hlasom, keď ku mne kráčala čoraz bližšie a bližšie.

S hrôzou som sa na ňu pozrel, chystal som sa utekať, no nejako sa mi nehýbali nohy, akoby nepatrili môjmu telu.

Skočila na mňa, nemal som šancu sa vzpierať.

Bolo to, kusla ma do krku a cítil som naraz viacero pocitov. Jej nedočkavosť zmiešanú so šťastím, bratovu bolesť a neskutočné utrpenie, nakoniec som pocítil aj svoje pocity, bol tam hnev, smútok, zbesilosť, ku koncu som zacítil aj prahnutie po niečom. Lepšie povedané hlad. Nepatril mne, bol to Emmettov neovládateľný hlad.

V mojom tele nastala veľká explózia a upadal som do temnoty.

Jediné, na čo sa pamätám, je príšerný a neutíchajúci oheň, ktorý sa v mojom tele zosiloval každučkou minútou.

Prebudil som sa na to, ako pri mne niekto dychčí. Ten zvuk za až zarezával do mojich uší.

Poobzeral som sa okolo seba, zrak som mal síce dosť silný, ako ešte nikdy pred tým, no nikto pri mne nebol. Prudkou rýchlosťou som sa zodvihol zo zeme a cez okno som videl Emmetta, ako kľačí pri psačom tele celý zakrvavený.

Ani nie v zlomku sekundy som už aj ja kľačal pri Emmettovi a niečom, čo ešte pred pár hodinami pripomínalo psa.

Najprv som pocítil veľký žiaľ, no ten žiaľ nepatril mne, bol Emmettov. Keby som to nezacítil, vôbec by som nezistil, že sa s Emmettom niečo deje, pretože navonok neprejavil žiadne emocie. Viem, že sa z toho tak ľahko nedostane, no teraz je tu dôležitejšia otázka. „Čo sa to z nás stalo?"

Jediné, čo sa mi vybavovalo v hlave sú slová, ktoré mi šepol do ucha nádherný anjel: „Ty budeš výnimočný upír." Vtom mi to došlo, verdikt znie: „Sme upíri."

Ako náhle to počul Emmett, v hlave mu nahlas zacvaklo a veľkou silou sa pustil do mňa. Začal na mňa vrčať, kúsať ma a neustále ma neháňal so svojím, teraz vražedným, pohľadom. Mal som šťastie, pretože som bol vždy rýchlejší, tak som schmatol najbližší konár dreva a zabodol som mu ho do chrbáta. Vtedy, akoby som do neho vrazil nôž, prestal.

Nemal som inú možnosť, ako mu to vysvetliť, no sám som tomu vôbec nechápal. „Hej Emmett, si v poriadku? To som ja, tvoj brat Jasper. Nechcem ti ublížiť, jasné? Rozumieš, čo ti teraz vravím?"

Bolo vidno, že Emmett sa ukľudnil a nebude sa ma znova snažiť tak skoro zabiť.

„Jazz, prečo naša mama, prečo ona? "

Tieto slová sa mi veľmi často ozývajú v ušaich, od tej chvíle sa mi zarezali pod kožu.

Trvalo mi dlho, kým som Emmetta ukludnil natoľko, že sme mamu pochovali, ale len my dvaja.

Prišlo to z ničoho nič, popadol ma hlad, či smäd, nedá sa to opísať. Začul som lákavé volanie krvi, tu chutnú sladučkú tekutinu, po ktorej som zatúžil.

Medzi kríkmi sa pohla puma, len čo som ju zazrel, rozbehol som sa za ňou, no nemusel som sa veľmi rozbehnúť a už som z pumy vysával posledné kvapky života.

Asi kilometer odo mňa som počul Emmetta sŕkajúceho taktiež nejaké zviera. Od vtedy sme sa s Emmettom zavizali, že svoj smäd ovládneme a ľudí takto ochránime.

Zo zvieracej krvi žijeme už takmer sto rokov, no braček tomu vymyslel iný názov, "krvná diéta". Musel som mu dať svoje slovo, že sa mu nebudem posmievať a do teraz ho stále držím.

Teraz sa už ale vráťme do roku 2010, vo Forkse chceme začať od znova. Cheme si postaviť, prípadne zrekonštruovať, nejaký dom, chodiť na strednú školu, proste zapanúť.

No nie som si celkom istý, či Emmett zapadne. Na 17-ročného chalana, je až moc vyspelý a ta aj na túto dobu.

Poviem to stručne, dvestodesať centimetrov, hmotnosť ani neviem, krátke čierne vlasy. Pre niekoho svalnatý krásavec, pre iných vtipkársky vzpierač, v mojom podaní urastený pako. Ale predsa je to môj brat a mám ho rád, na ničom inom nezáleží.

Posledných 20-rokov začína sledovať módu, proste začína si zháňať nejakú tú upíriu-krásavicu.

Niežeby všetci upíri vysedávali v nejakom upíriom klube, ale keď si chodievame s Emmettom zaloviť, nejaké tie baby sa tam vždy nájdu.

No Emmett má štastie len na ľudské baby, ktoré sú posdnuté jeho štýlom. Keďže je veľa módnych štýlov, môžete len hádať, ktorý si Emmett vybral.

Ak hádate HIP-HOP, máte pravdu.

Momentálne je závislý na farebných šiltovkách, akože „Jou".

Nie raz som počul, že ma opisuje ako blonďavého psychopata.

Je pravda, že mám polodlhé blonďavé vlasy, ale to o tom psychopatovi si mohol odpustiť. Za to, že cítim pocity ľudí i upírov okolo seba, nie som psycho, no posedenie ozajstného cvokára by Emmettovi neuškodilo, pretože jeho chorobné nakupovanie mi nie je vôbec sympatické.

Áno, správne ste počuli, môj brat Emmett Jett miluje nakupovanie.

Včera sme boli ešte dokúpiť veci na cestu, iba nejaké svetre, bundy a kávu.

Pýtate sa prečo kávu? Totoiž káva, lepšie povedané "kofeín", nám pomáha rozhýbať tep a tak sú naše telá na dotyk teplejšie ako by v skutočnosti mali byť a tiež to našu pokožku zmatní, teda nežiarime, vôbec.

Toto objavil náš kamoš Alfred. Je to vážne dobrý upír a sme mu vďační za veľa.

„Hej Emmett, pobalil si sa už? " zakričal som mu do vedľajšej izby, inokedy by som na neho nekričal, ale jeho hudbu z iPodu počujem až sem, no cez slúchatká sa nedá dobre počuť.

„Jasné, ale stále neviem nájsť tú čiernu vestu, nevieš, kde je? "

„Máš ju prichystanú v obývačke spolu s vecmi, v ktorých zajtra cestujeme. "

Autor: Mileyy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Návrat domov - 1. kapitola: