Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nastal čas vianočný - 4. kapitola

22.12.2013 (08:30) • LiviaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1454×

EDIT: Článok neprešiel korekciou

4. kapitola

Brian

Cestu domov som si skrátil behom cez les. Bolo to rovnako rýchle akoby som išiel autom po ceste. V mysli sa mi stále ukazovala jej tvár, jej úsmev a ja som tušil, že som stratený. Nedokázal som myslieť na nič, len na ňu. Sneh mi odletoval spod nôh a pri pohľade naň som si vybavil farbu jej pokožky. Jej tajomstvá boli tajomné ako les okolo mňa. Všetko naokolo mi ju pripomínalo. Nádhera prírody okolo mňa, pokrytej bielou prikrývkou, sa mohla len veľmi ťažko porovnávať s jej krásou. Iskričky v jej očiach, keď mi rozprávala o svojich deťoch, boli ako dve slniečka, plné svetla a tepla. 

Čo by ale také stvorenie robilo v prítomnosti upírov?  Niečo tak čisté, nádherné a nevinné ako ona, by nemalo vedieť o existencii príšer ako sú oni, alebo ako som z polovice ja, akí sú moji rodičia. Nazvala ich svojimi súrodencami. Ona však nie je upír, nie je jedna z nich, no nie je ani čistý človek. Ona je niečo viac ako človek, niečo nádhernejšie, ona je víla.

Myšlienky na záhadu menom Renesmee ma mátali po celý čas, ako som bežal cez les smerom domov. Cesta mi ubehla veľmi rýchlo a skôr než som sa nazdal, ocitol som sa v blízkosti domu mojich rodičov. Ešte som tu nebol, rodičia sa sem prisťahovali nedávno a toto je moja prvá návšteva.

Vlastne to nebol dom, ale väčšia chata. Bol postavený na okraji mesta, na malej lesnej čistinke. Teraz to vyzeralo ako domček z rozprávky. Strecha bola bohato zasnežená a celé okolie vlastne tiež, až na malý chodníček, kde bol sneh odprataný. Viedol od vchodových dverí až k príjazdovej ceste. Všetko v okolí domu, na čom mohli držať farebné blikajúce svetielka, bolo doslova obsypané tak, že nebolo vidieť konáre. Bolo to tu vysvietené ako v Las Vegas, no rozdiel bol v tom, že toto bolo oveľa vkusnejšie a krajšie. Mamina sa určite zase vybláznila. Vedel som si predstaviť, ako mama poháňa a komanduje otca, aby urobil všetko, čo jej na um príde. Vedel som, že tie svetielka nerozvešala ona.

Prešiel som ku dverám a než som stihol zdvihnúť ruku, aby som zaklepal alebo len otvoril dvere, stála tam už mama. Ani len som sa nepohol, už ma drvila v objatí. Zovrela ma tak silno, že som skoro nemohol dýchať. Keď už som chcel niečo povedať, presne tak rýchlo a nepostrehnuteľne, ako ma chytila, ma aj pustila. Než som sa však opäť stihol spamätať, bol som v inom náruči. Otcovo bolo iné, pevnejšie a mocnejšie než to mamine.

Keď sme sa od seba odtiahli, mama a otec si stúpli vedľa seba, otec objal mamu okolo ramien a obaja sa na mňa svorne usmievali. Nebol to však ten úsmev, na ktorý som bol zvyknutý. Bol iný, taký šibalský, akoby mali niečo za lubom. Podobný úsmev som dnes už videl a nebolo to ani tak dávno. Presne ten istý úsmev mali na tvári aj tí upíri, ktorí prišli za Ness. Toto bolo divné.

Vtom momente mi mysľou prebehla hlúpa myšlienka. Je možné, že moji rodičia poznajú tých dvoch z letiska? Bývajú len kúsok od seba a sú to dva upírske klany. Tí na letisku mali oči zlaté, čiže boli vegetariáni, to však neznamená, že musia byť mierumilovní ako moji rodičia. Čo ale ak ich je viac? Spomínali, že ich je viac, že sú adoptovaní? Sú ich adaptívni rodičia upíri? Trápil som sa otázkami, ktoré vyvolal jeden rodičovský úsmev a potom ma napadlo niečo oveľa, oveľa horšie. Chcú spraviť upíra aj z Nessie?! Chcú pošpiniť našou kliatbou niečo tak čisté a nevinné? Na stotinu sekundy si moja myseľ predstavila Nessie s červenými, mŕtvymi očami, s pokožkou o toľko bledšou než je teraz a tvárou nadľudsky krásnou. Na malinký okamih som sa nad tým obrázkom aj v mysli usmial, ale potom som sa prebral.

„Miláčik? Deje sa niečo?“ Mama striasla otcovu ruku a prešla ku mne. Položila svoju kamennú, ľadovú dlaň na moje líce ako to robila, keď som bol malý, s niečím sa trápil a bol z toho nešťastný. Moje vnútorné obavy sa museli zrkadliť aj na mojej tvári. Zahľadel som sa do tváre mamy a pozorne si ju prezeral. Bola taká nádherná, no jej bezchybnú tvár kazili obavy o moju maličkosť, aj keď nevedela, čo sa deje. Chvíľu som rozmýšľal, že mame poviem, čo sa stalo, no rýchlo som si to rozmyslel, nebudem im kaziť Vianoce. Sú to mamine obľúbené sviatky, slávia ich každý rok a mama je počas nich strašne šťastná a na všetko extrémne citlivá. Nemôžem jej pokaziť radosť. Nepoviem jej nič.

„Ja... Len mi prišlo ľúto, že som tu nebol, keď si nútila otca, aby rozvešal všetky tie svetielka. Musel som prísť o perfektnú hádku a zábavu,“ pokúsil som sa pozdvihnúť náladu a to sa mi aj podarilo. Mama sa zasmiala a začala mi živo referovať o všetkom, čo som zmeškal. Mama bola známa tým, že keď raz začne o niečom hovoriť, a je to pre ňu veľmi podstatné, nikto ju nevie umlčať. Jediný, komu sa to raz podarilo, bol otec a to tak, že jej ústa zastavil tým, že jej na pery priložil svoje. Účinok to ale malo iba na pár minút, presne na dve minúty, tridsaťosem sekúnd a pätnásť stotín. Neprekážalo mi to, aspoň som nemusel hovoriť ja a stačilo len počúvať mamu.

Mamina vianočná nálada bola neskutočne nákazlivá a preto som za pol hodiny bol na úplne rovnakej note ako ona. Ešte som ani nestihol položiť na zem svoju cestovnú tašku, v ktorej boli nenápadne ukryté aj darčeky tak, aby ich mama ani v najmenšom nenašla, už mi cez krk preťahovala nechutný pletený sveter vlastnej výroby s ešte nevkusnejším sobom vyšitým na celej prednej strane. Presne taký istý mal na sebe otec, len jeho sob mal okolo krku zelený šál a môj mal modrý. Tašku som opatrne nohou posunul k otcovi a sprisahanecky na neho žmurkol. Presne vedel čo a ako. Ja som zatiaľ bojoval s mamou a jej hnusným svetrom snažiac sa dať si dole aspoň bundu, pričom otec rýchlo schmatol moju tašku a utekal ju schovať. Mama má nepríjemný zlozvyk hrabať sa mi v taške. Keď som ju pri tom ale nachytal, povedala, že iba mi vybaľuje veci, ale ja viem, že ona mi tam ňuchá, kde sú darčeky. Je horšia ako malé decko, no stále je to moja mama.

Keď som nakoniec vzdal boj s mamou a jej svetrom, odtlačila ma do obývačky, kde mi padla brada až na zem, skoro vypadli oči z jamiek a rozkotúľali sa medzi tými haldami škatúľ s vianočnou výzdobou, čo tu boli naskladané. Až teraz som vlastne uvedomil, že v dome nie je nič vyzdobené. Začal som sa veľmi obávať. Otočil som sa na mamu.

„No čo? Keď si mi zavolal, bola som práve pripravená na výzdobu interiéru. Rozhodla som sa, že mi konečne pomôžeš aj ty,“ oznámila mama akoby sa nechumelilo a hrdá sama na seba ako to pekne vymyslela. Otec práve vyšiel z chodby a posmešne sa na mňa usmial. Jeho úsmev jasne hovoril: Vítaj v pekle! a doplnil to gestom kiš-kiš ako malé dieťa. A to si obaja hovoria rodičia.

Mama sa začala prehrabovať v škatuliach a hádzala nám rôzne vianočné ozdoby aj s pokynmi, kde a ako to máme dať. Rázom sa z nej stal malý generál, ale oveľa prísnejší ako všetci známi generáli sveta. Hoci mi siahala sotva po prsia, teraz som si ja pripadal ako ten malý a neschopný. Začal som konať ako mama-generál kázala a mal som práce vyše hlavu. Závidel som otcovi jeho rýchlosť a určitú prax a začal som ľutovať, že som vôbec chodil domov. Mama okolo nás chodila a vytýkala nám, čo sme neurobili dobre, čo treba prerobiť a pritom sme dostali aj veľakrát vynadané. Vždy sme sa na seba s otcom potom pozreli a začali to prerábať v spoločnosti generála za naším chrbtom.

Mama pustila zbierku svojich obľúbených kolied a tak sa domom rozliala príjemná, jemná melódia. Keby nás teraz niekto videl, určite by nepovedal, že sme rodina krvilačných monštier. Pomyslel by si, že sme len obyčajná rodina, kde je syn aj otec pod papučou a ich matka totálny cvok. Práve teraz pobiehala po kuchyni a piekla koláčiky, ako keby mala doma desať hladných, čo sú na ľudskej strave. No musím priznať, že som rád, milujem mamine cukrovinky. Celé Vianoce nejem nič iné a potom ešte dostanem domov. Sú proste perfektné! Aj keď je mama upír už viac ako tridsať rokov,  presne vie, aké majú byť vianočné dobroty a všetko, čo napečie, je len pre mňa. Nemusím sa báť, že by mi to niekto zjedol.

Čas ubiehal a ja som už získal akú-takú prax v zdobení domu. Aj keď ma mama vykarhala asi miliónkrát, po stovke som prestal počítať, vedel som, že teraz som bol určite tá najlepšia osoba v meste, čo sa týka ozdobovania domov na Vianoce. Po asi hodine usilovnej práce a dvadsiatich koledách, sme s otcom dostali tajnú úlohu: ísť do lesa, s nikým sa nerozprávať, nič nejesť a vrátiť sa s tým najkrajším stromčekom.

 No tak som si znovu obliekol bundu a dostal som poza ucho, keď som si chcel vyzliecť tú pletenú príšernosť a vyšli sme von. Otec si vzal sekeru, aby stromček rovno obsekal v lese. Išli sme normálnou rýchlosťou a pozerali sme po okolí. Ja som hľadanie iba predstieral, lebo som nemal ani najmenšie tušenie, ako má taký stromček vyzerať. Konečne po hodine nekončiaceho mučenia som si užíval ticho. Bolo počuť len jemné pukanie snehu pod nohami a jemné zvuky lesa.

Po pol hodine chôdze našiel otec správny stromček. Jednou rukou ho vytrhol. Ja som mu ho potom podržal a on začal odsekávať korene a pekne upravovať kmeň. Bola to statná kanadská jedľa s nahusto posiatym ihličím. Mala peknú sýtu zelenú farbu a vedel som si predstaviť, ako sa bude perfektne vynímať pri kozube v obývačke. Otec so sekerou vykonal tiež peknú prácu. Upravil kmeň stromu tak, aby mu presne zapadol do stojana a nemusel sa s tým už trápiť.

Keď bolo všetko hotové, vyhodili sme si strom na plecia a pochodovali  domov. Nechal som svoju myseľ voľne blúdiť v rôznych sférach a na rozum mi hneď prišla ako prvá Renesmee. Kto vie čo je s ňou teraz. Má pekné sviatky? Je v bezpečí, je šťastná? Moja šťastná nálada zmizla. Počas toho, ako som doma rozvešiaval výzdobu, som sa na ňu snažil nemyslieť a dopadlo to sčasti úspešne. Sem tam mi dáka zblúdilá myšlienka utiekla, ale snažil som sa tomu nevenovať pozornosť. Teraz to už nešlo.

„Otec?“ Musím sa ho opýtať na tých upírov, inak nebudem mať pokoja. Nehovorím, že mi to určite pridá na pokoji. No možno to bude dobré a ja sa nebudem už musieť o ňu tak báť.

„Hmm?“ jeho klasická odpoveď, človek by sa mohol snažiť ako chce, aby z neho dostal aspoň slovo, to už muselo ísť o niečo veľmi dôležité. Teraz mi však bude musieť odpovedať či chce, alebo nie.

„Sú tu v okolí aj iní upíri? Narazil som na celkom čerstvý, cudzí pach. Sú nebezpeční alebo len prechádzali?“ zvolil som menšiu okľuku, nechcel som mu prezradiť viac, než bolo nutné. Nevedel som či by bol otec šťastný, že sa chovám ak on. On nechcel, aby som sa narodil, bál sa, že príde o mamu, aspoň to mi povedali a ja mu dávam úplne za pravdu, nemal takto riskovať mamin život. No neviem, čo by povedal na to, keby sa dozvedel, že aj ja som sa zamiloval do ľudskej bytosti.

„Aha, tak ty už o nich vieš. Chceli sme ti to s mamou povedať až večer, no načo to preťahovať,“ povedal a ja som bol úplne mimo, ničomu som nerozumel. Otec mal totiž v hlase pobavenie. Ako tomu mám chápať? „Je tu jeden klan, ale hovoria si rodina. Sú ako my a ich hlava rodiny je môj dobrý priateľ. On nám s mamou povedal, ako ju môžem zachrániť bez toho, aby sme o teba prišli. Vieš, vtedy sme sa báli, že ťa nám zoberú, ale oni to všetko vyriešili. Aby si chápal. Jeden z nich mal pred asi pred päťdesiatimi rokmi s človekom dieťa, a preto vedeli, ako nám pomôcť. Im ich dcéru chceli zobrať, no oni si pozvali známych a tak sa im podarilo presvedčiť, že poloupíri nie sú hrozba.“ Oni majú dcéru? Bože môj! Existujú aj ďalší ako som ja, nie som jediný svojho druhu a ani prvý, ako som sa dozvedel. Zostal som stáť ako obarený a spracovával všetko, čo mi otec povedal. Môj mozog išiel na plné obrátky a ja som zastavil akúkoľvek nedôležitú činnosť. No niečo som musel urobiť.

„Ako sa volá to dievča? Tá poloupírka?“

„Renesmee Cullenová, prečo?“

Autor: LiviaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nastal čas vianočný - 4. kapitola: