Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Násilník - 3. kapitola

29.04.2012 (14:30) • LoveRose • FanFiction na pokračování • komentováno 24× • zobrazeno 4103×

Ráno som vstala celá ubolená. Medzi nohami som mala modriny a zaschnutú krv. Moja cesta viedla rovno do sprchy, kde som, ako každé ráno, chcela zo seba zmyť tú špinu, povrchovú špinu. Tá, čo som mala vo vnútri, zmyť nešla, nie sprchou. 

Osprchovala som sa a znova si išla v predklone vyfúkať vlasy. Zrazu sa otvorili dvere a dovnútra vošla čierna topánka. Zozadu si stal ku mne a stisol mi zadok. K čiernym topánkam skĺzli čierne nohavice a za nimi čierne boxerky. Cítila som ako mi ho rukou zavádza dnu. Nahol sa nado mňa, rukami ma pohladil cez chrbát až prešiel k prsiam. Zozadu ich stískal, masíroval a hral sa s bradavkami. Keď ho to dostatočne vzrušilo a začal sa chvieť vystúpil zo mňa, obliekol sa a päť minút som už počula štrkot pneumatík. Vlasy som si ani na sekundu neprestala fénovať. 

Obliekla som sa znovu do čiernych farieb, vlasy si ledabolo zopla a utekala k autu, bolo za desať osem. Do školy som prišla len tak-tak a do triedy som vbehla ledva minútu predtým ako prišiel učiteľ s nejakým blonďákom v závese. Sklonila som hlavu a čakala kým nám dá učiteľ povolenie posadiť sa.

„Sadnúť, trieda." Ozval sa štrkot stoličiek o podlahu a všetci si sadli. „Predstavujem vám nášho nového študenta Jaspera Whitlocka. Viac vám o sebe povie sám. Jasper..." Pri tom mene som prudko zdvihla hlavu. Všimla som si, že po mne zase blysol tým svojím úsmevom. Tým prekliatym úsmevom.

***

Rozlúčil som sa s bratmi a chystal sa prejsť na svoju ďalšiu hodinu do Pavilónu C. Chcel som to zobrať skratkou okolo jedálne. V pokoji som si išiel a zrazu sa predo mnou rozrazili dvere. Udreli mi do nosa a ja som sa nacvičenou ľudskou reakciou začal po ňom šúchať, pričom som z očí nespúšťal drobné hnedovlasé dievča vo vyťahanom sivom svetri. Otočila sa na mňa a v čokoládových očiach mala vinu. 

„Prepáč," zašepkala a utekala preč.

Pozorne som sledoval jej cestu. Prišla k hrdzavému autíčku a vošla doňho. Po chvíli k môjmu sluchu doľahli vzlyky. Stále som stál na mieste ako primrznutý. Nedokázal som sa pohnúť a rozmýšľal som, či pôjdem za ňou. Vyhrala vo mne zvedavosť, a tak som sa pomaly, ľudsky rozišiel smerom k autíčku. Zaťukal som na okno. Po chvíli z neho vyliezla zo strachom vpísaným v očiach. Tváril som sa, že to nevidím a s úsmevom som sa predstavil. Opäť sa mi ospravedlnila za to, že ma udrela dverami a chcela ísť späť do auta.

Chytil som ju za rameno a cítil, ako sa podo mnou zatriasla. Vŕtalo mi v hlave prečo. Napriek tomu som ju však pozval na večeru. Len tak to zo mňa vyletelo. Chcel som jej na tvári vykúzliť úsmev a tá potreba bola takmer hmatateľná. Trápilo ma, že plače. Tu mi bolo nanič čítanie pocitov. Pri nej som necítil nič, ale podvedome som vedel, že ak niekto plače počas školy, nebude to nič dobré. Vyčkávavo som na ňu pozeral a vnímal som jej bojazlivý pohľad. Povedala, že sa opýta otca. Nechápal som, na čo sa ho chce pýtať, veď má už skoro osemnásť. Napriek tomu som prikývol a dal jej svoje číslo. Odchádzajúc som pozeral, ako jej autíčko opúšťa parkovisko a rozmýšľal nad ňou. Niečo nebolo v poriadku. Cítil som to.

Počas hodiny maľovania som na ňu nedokázal prestať myslieť. Zadané zátišie som kreslil bezmyšlienkove. Okolo prechádzajúci učiteľ ma pochválil. Vôbec som ho nevnímal. Hneď, ako skončila hodina, vybehol som z triedy a bežal rovno domov. Zhodil som tašku a išiel na lov, nevnímajúc začudované pohľady súrodencov ani novej priateľky môjho brata, Rosalie. Teraz som nevnímal nič. Z mimoriadne krátkeho lovu som prišiel asi o šiestej ráno, prezliekol som sa a išiel do školy. Nikto nesmie vidieť moje auto len tak samé na parkovisku. Malo by mať aj majiteľa. Prišiel som včas, aby som tu bol skôr ako príde prvé auto. Sedel som a počúval hudbu. Veľmi sa mi páčili tieto novodobé piesne. Sedel som a sedel. Každú chvíľu som sa pozeral do spätných zrkadielok či neuvidím to malé hrdzavé autíčko.

Bolo takmer osem, keď sa vrútilo na parkovisko a z neho vystúpilo to hnedovlasé dievča. V rovnakých smutných farbách ako včera. Zomrel jej niekto? Vystúpil som a išiel na hodinu, predsa len už bolo dosť neskoro. Cestou na hodinu som stretol učiteľa a predstavil sa mu. Ten ma po príchode do triedy predstavil novým spolužiakom. Medzi nimi aj bola maličká s ešte stále tlčúcim srdcom od behu. Zdvihla hlavu. Ja som  sa na ňu usmial. Znova ju sklonila. Sklamane som pokrčil plecami a začal rozprávať nacvičenú historku, hypnotizujúc jej hlavu. Učiteľ po poslal sadnúť si do lavice rovno za ňou, vedľa nejakého kučeravého dievčaťa, ktoré ma hypnotizovalo pohľadom.

Vôbec som jej nevenoval pozornosť, ja som pre zmenu hypnotizoval to dievča. Niečo mi napadlo. Bolo to ako v prváku. Vytrhol som zo zošita malý kúsok papiera a úhľadne naň napísal:

Ako sa vlastne voláš?

Hodil som jej ho na stôl a ona sa zmätene obzrela, hľadajúc autora. Všimla si ma. Pretočila oči a otočila sa späť, siahajúc po papieriku, aby ho učiteľ nevidel. Strčila si ho do vrecka, ale po pätnástich minútach ho znova vytiahla. Zvedavosť v nej zrejme zvíťazila. Všimol som si, ako z peračníka vybrala pero a letmo kontrolujúc učiteľa niečo napísala. Na sekundu sa otočila a hodila mi ho späť. Učiteľ si ani nevšimol, že sa niečo také stalo. V tretiackej triede asi niečo také už ani neočakával. 

Isabella Swanová, písala písaným, okrúhlym písmom. 

Už si sa spýtala otca, či môžeš ísť so mnou na večeru?

Chvíľu držala pero nad papierom. Chvíľa sa predlžovala na niekoľko minút, no potom konečne pero dopadlo na papier a napísala odpoveď, ktorej som sa už nemohol dočkať.

Tak teda dobre. Pôjdem s tebou. Ale musí to byť mimo mesto.

To mi neprekáža. Vyzdvihnem ťa o piatej? Pôjdeme do Port Angeles.

Nie. Nie u mňa doma. Môžeme sa stretnúť... pri poslednom strome v tomto meste, zo severnej strany? Nechápal som, prečo sa nemôžeme stretnúť u nej doma, ale nech je po jej.

Dobre. Budem ťa čakať. O piatej.

Autor: LoveRose (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Násilník - 3. kapitola: