Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nákaza - 1. kapitola

07.04.2011 (16:45) • Fantasy • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1178×

Pohľad Bella:

Stála som v sklenenej hale, obklopená tropickými rastlinami, ktoré rástli vysoko a končili niekde pri strope. Vonku pražilo slnko, mohlo byť okolo 30 stupňov, no vďaka týmto sklám na nás nedopadol ani jeden lúč slnka a tým naše tajomstvo ostalo naším tajomstvom.

Sedela som na mramorovej lavičke, ktorá vyzerala veľmi komicky, keďže bola v budove, ktorá hýrila modernosťou. Vyzerala ako z inej doby, z iného sveta. V rukách som držala fotku môjho najlepšieho priateľa. Stál tam pokojne, usmieval sa, jeho karmínové oči na mňa vrhali malé iskričky radosti. Neposlušné čierne vlasy mu jemne padali do čela, vždy sa na ne sťažoval, no nikdy si ich nedal ostrihať. Na sebe mal čierny plášť a ležérne sa opieral o zábradlie. Za ním sa nachádzalo more, ktoré splývalo s jasnou oblohou. Od jeho tváre sa odrážalo milión malých svetielok, akoby bol posiaty diamantmi.

Felix.

Usmiala som sa na fotku a prstom som jemne prebehla po jeho tvári. Z oka mi spadla slza a ja som si ju rýchlo utrela, aby si to nikto nevšimol. Felix bol pravý dôvod, prečo som sa do toho pustila. Inak by ma to nezaujímalo, mala by som niečo lepšie na práci, ako hľadať príčinu úmrtí upírov. Áno, bolo to strašidelné, no pokým sa to netýkalo priamo mňa alebo mojich najbližších, bolo by mi to ukradnuté.

No Felix zomrel a on bol môj priateľ už od malička. Vždy mi hovoril, že sa za jeho smrť budem musieť pomstiť. Nech už zomrie akokoľvek a kdekoľvek. A ja som mu to prisahala. Svoj sľub mienim dodržať.

„Bella, už sú tu,“ povedala mi Jane, ktorá stála otočená chrbtom ku mne. Pozerala sa na veľkú pristávaciu dráhu, kde práve pristálo malé lietadlo. Môj otec – Aro – stál vedľa nej a netrpezlivo očakával svojich priateľov.

„Nemusíš sa do toho púšťať. Nechcem stratiť aj teba,“ povedal potichu, no pohľadom stále hypnotizoval lietadlo. Usmiala som sa a otočila sa k nim.

„Ja chcem, papa. Musím na to prísť. Neboj sa o mňa. Nie je to nákazlivé, inak by sme už boli všetci mŕtvi a hlavne Demetri,“ povedala som mu a prešla až k nemu. Jemne som mu položila na rameno hlavu a pozorovala osoby, ktoré vystupovali z lietadla.

„Ale nevieš, čo ťa čaká. Carlisle a Edward sú vynikajúci. Zvládli by to aj bez teba,“ povedal mi a ja som sa zamračila.

„Bezo mňa sú nepoužiteľní. A potrebuješ tam niekoho od nás, kto by na nich dával pozor,“ pripomenula som mu.

„Nemá ťa kto ochrániť. Garda začala chorľavieť. Je to možné? Upír a chorý? Chcem ťa mať pri sebe. Čo keď odídeš a keď sa vrátiš už tu nebudem?“ spýtal sa ma a ja som vzdychla.

„Tá choroba má rozum. Nenapadla by niekoho takého silného ako si ty,“ povedala som mu s úsmevom na perách.

„V to dúfam,“ povzdychol si a namieril si to k dverám. Pozrela som sa k Jane a tá sa na mňa súcitne usmiala.

„Bojí sa o Volterru, o seba, o teba, o celý svet. Nemá to jednoduché, pretože nevie, či má dať ostatným upírom vedieť, že sa môžu nakaziť a umrieť.“ Jane neuhla pohľadom, ani keď som ju obdarila zlostným pohľadom.

„Nemyslím si, že niečo ako nákaza existuje. Niektorí upíri to jednoducho preháňajú. Dokonca niektorí aj simulujú. Neviem, čo si mám o tom myslieť, no vyriešim to. A potom bude konečne pokoj,“ povedala som jej mrazivo a s presvedčením. Aj Jane začala simulovať. Nevyšlo jej to.

„Musíš to stihnúť skôr, ako sa začnú boje. A tie sa začnú. Ak to nestihneš, bude to znamenať koniec sveta,“ povedala mi a otočila sa za Arom, ktorý práve vítal hostí. Obidve sme k nemu podišli a ja som sa na nich neisto usmiala.

Poznala som ich už od malička. Môj otec a Carlisle sú veľmi dobrými priateľmi už veľmi dlho. Ale to nie je všetko, čo ich spája. Obidvaja sú jediní upíri na svete, ktorí majú dieťa. Ich pravé biologické dieťa. Moja mama umrela, zato Carlisleova manželka Esme sa premenila, a teraz tvoria veľkú, šťastnú rodinku. Dojímavé.

Carlisle je veľmi milý, rozumný muž. Pôsobí mlado, no je starší ako môj otec. Nikdy nedokážem pochopiť, ako môže byť tak odolný proti krvi. Ja by som už dávno podľahla. Na Carlisleovi sú najlepšie historky. Čo sa týka histórie, vie všetko. Niekedy je to až desivé.

S Carlisleom prišiel aj jeho syn. Druhý poloupír na svete, ktorý je o tri dni starší ako ja. Edward Cullen. Dokonale stvorenie v dokonalom obale. Nenávidím ho. Nikdy som ho nemala rada. Jeho neučesané vlasy mi vždy liezli na nervy a aj ten jeho arogantný úsmev. Dokonca aj teraz by som mu najradšej strelila. Na to, ako pribrzdene vyzerá, je celkom múdry. Medzi ľuďmi uznávaný doktor a virológ. Opakujem, medzi ľuďmi. Nechápem, na čo tu je. Som zástancom toho, že je na nič. My nie sme ľudia a ani neriešime ich problém.

Pozrela som sa do Edwardových zlatých očí a moje kolená vypovedávali službu. Áno, nenávidím ho. To ale nemení nič na veci, že sa mi páči. Veľmi. Všetko, aj jeho rozhádzané vlasy a aj jeho arogantný úsmev. Môj život je pri konci.

„Mali by sme prejsť do hradu. Tam vám ukážeme Felixa aj ostatných, ktorí sú údajne nakazení,“ navrhol Aro a všetci prikývli. Zamračila som sa.

„Oni nie sú nakazení. Len to simulujú,“ povedala som im, keď sme prechádzali cez obrovskú halu. Edward sa uškrnul.

„Ako to vieš s takou istotou?“ spýtal sa ma. Nenápadne sa všetci vzdialili. Robili to vždy, keď som sa s Edwardom rozprávala – hádala. Prebodávala som Edwarda pohľadom.

„Pretože niečo ako nákaza nie je. Jednoducho zomierajú,“ povedala som a spravila dôraz na posledné slovo. Edwardov úškrn sa ešte zväčšil.

„Bella, oni nemôžu zomierať len tak z ničoho. Niečo to musí zapríčiniť. A to niečo je nákaza,“ povedal a ja som sa ešte viac zamračila.

„Ty si to nevidel. Felix bol v poriadku a potom jednoducho zomrel. Spadol na zem a nevstal.“ Snažila som sa, aby sa mi netriasol hlas. Nebolo to také ťažké, pretože Edwardova prítomnosť ma vždy dokázala tak naštvať, že ostatné bolo nedôležité.

„Niektoré nákazy sa nemusia prejavovať. A čo keď to iba na sebe nedal vedieť? Felix bol vždy tvrdý chlap, nikdy by nikomu nepovedal, že mu je zle.“ Prebodla som ho pohľadom.

„Myslím, že keď je upírovi zle, tak je mu naozaj zle a nikto by to nepovažoval za slabošské,“ povedala som mu.

„Dobre, tak mu bolo zle, ale bol zaneprázdnený prácou. Stál pred ním mladý upír a on ho mal zabiť. Nemohol ho vtedy jednoducho pustiť a povedať, že ho bolí hlava. Mal prácu, bol zaneprázdnený. Možno si to ani neuvedomoval. Predsa len, upíri majú iné telo...“

„Myslíš to tak, že v ľudskom tele by sa ten vírus prejavil trebárs... horúčkami, bolesťou hlavy a ja neviem čo ešte... ale upíri nemôžu mať horúčky... možno to dáva zmysel.“

„Je to len predpoklad, Bella! Zatiaľ nič nemáme. Možno to cíti, možno nie. Možno to nie je ani nákaza. Možno, ako si predtým povedala, iba zomierajú.“ Buchla som ho do ramena.

„Tak už sa rozhodni, Edward! Najprv tvrdíš, že je to nákaza, teraz, že nie. Kto sa má v tom vyznať?“

Edward sa krátko zasmial. Zrejme som ho tým udretím pobavila.

„Stále tvrdím, že to úmrtie má na svedomí nejaký vírus a my musíme zistiť aký, odkiaľ je a ako ho zničiť.“ Zamračila som sa a v ceste som radšej pokračovala potichu.

„Je milé, že sa deti majú radi,“ povedal ironicky Aro a Carlisle sa zasmial. S Edwardom sme zamrmlali niečo nezrozumiteľné a Jane sa nad nami neustále chichotala. Liezla mi na nervy.

„Ja ho mám celkom rada,“ povedala mi Jane, keď sedela na mojej posteli a hrala sa s vankúšom. Otočila som sa za ňou a usmiala som sa na ňu.

„Škoda, že on nemá rád teba,“ povedala som jej a znova sa otočila k svojej skrini. Uvedomovala som si, že dnes sa k nej správam naozaj škaredo, ale teraz ma to nezaujímalo. Ľutovať to budem neskôr.

„Chápem, že si naštvaná, ale nemusíš si zlosť vybíjať na mne,“ povedala urazene a objala huňatý vankúš. Otočila som sa k nej práve vtedy, keď som držala tričko, ktoré mi darovala.

„Nejde o to, že iba teba nemá rád. On nemá nikoho rád. Iba seba,“ povedala som jej a Jane sa zasmiala. O Edwardovi je všeobecne známe, že nikto okrem neho a ľudí (Vysvetlí mi to niekto?) ho nezaujíma.

„Je posadnutý myšlienkou o dušiach, preto má rád ľudí. Myslí si, že upíri nemajú dušu a ty a on ste sa narodili bez duše,“ odpovedala mi Jane na nevyslovenú otázku. Ako to vedela?

„Pripomeň mi, že mu za to mám poďakovať. S Edwardom by som sa mala prestať baviť,“ povedala som skôr pre seba a znova sa sklonila k mojim veciam.

„Mali ste niečo spolu?“ vyhŕkla rýchlo Jane až som vyskočila a hlavou narazila do poličky. Počula som lámanie a potom všetky kabelky a šále skončili na mojej hlave. Jane sa znova začala chichúňať, no tentoraz som sa musela pridať aj ja.

Zhodila som so seba všetky veci a prešla som tú kopu pred sebou. Sadla som si na posteľ oproti k Jane, ktorá si to nevšimla, pretože bola zaneprázdnená smiechom. Teraz ma to už štvalo. Zas až také vtipné to nebolo!

„Jane...“ povedala som zmučene, pretože ma to už prestalo baviť. Pred každým (dokonca aj Arom) sa správa ako ľadová kráľovná. V skutočnosti je svojím smiechom až otravná. Keď sa konečne upokojila, ležala na chrbte a pozorovala strop.

„Takže ten výstup...“ znova sa začala smiať, „... ktorý si previedla pri skrini, mám brať ako áno?“ spýtala sa ma a stále sa chichotala. Chytila som vankúš a hodila som jej ho do tváre. Dnes ma mimoriadne extra hnevala.

„Jane, mohla by si sa už upokojiť?“ spýtala som sa jej nahnevane. Jane sa prudko posadila a pozorovala ma s iskričkami v očiach.

„Takže medzi vami niečo bolo!“ vykríkla a ja som jej rýchlo zakryla rukou ústa.

„Čo ti šibe? Kde si k tomu prišla?“ spýtala som sa jej nahnevane a šepkala som. U nás vo Volterre majú aj steny uši. A nie je príjemne, ak vie celá Volterra tvoje tajomstvá.

„Už som sa ťa na to spýtala dvakrát a ty si mi zatiaľ neodpovedala. Ani kladne, ani záporne.“ Nahla sa ku mne bližšie a so šibalským úsmevom sa ma šeptom spýtala: „Tak bolo medzi vami niečo?“

Strnule som ju pozorovala, ako sa na mne zabáva. Nevedela som odpovedať.

„Pusa?“ spýtala sa ma šeptom. Nič. Žiadna odozva.

„Niečo viac? Preboha, Bella! Veď vy dvaja sa nenávidíte! Žeby bol zlý v posteli?“ Myslela to ako srandu, no na tom som prišla až potom.

„Jane! My sme spolu ne...!“ Jane na mňa vyvalila oči. Začala som si kúsať peru. Dopekla! Dopekla! Dopekla! Vzdychla som si a pozrela na som sa na svoje ruky, ktoré práve žmolili fialovú deku. „Dobre, spala som s Edwardom Cullenom,  a?“

Autor: Fantasy, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nákaza - 1. kapitola: