Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Najlepší nepriatelia - 2. kapitola

06.11.2011 (18:15) • TeenStar • FanFiction na pokračování • komentováno 32× • zobrazeno 6128×

2. kapitola - S tebou ani náhodou!

Kufor, ktorý som pomaličky ťahala za sebou, zanechával na piesku jemné stopy. Hľadela som na maličký, jednoposchodový domček pred sebou a nemohla z neho odtrhnúť oči. Bol taký... Taký malý a schátralý. Ako sa zdalo, omietka už vypovedala službu veľmi dávno, o streche ani nehovoriac.

„Tak toto bude zaujímavé,“ poznamenal Edward tichým hlasom a pomohol mi s kufrom na malú verandu.

Potom vytiahol z vrecka jeansov zväzok kľúčov a jeden z nich vložil do zámku. Dvere sa so zavrzgnutím otvorili, čím nám umožnili pohľad na maličkú miestnosť so starým, zeleným gaučom, na ktorom bola prehodená hrubá fialová deka. Ešte pred tým, než som prekročila prah dverí, zhlboka som sa nadýchla. Bola som si istá, že nasledujúcich desať dní bude sakramentsky dlhých.

Po čiastočnom vybaľovaní oblečenia a hádzaní ho do šuplíkov, sme sa s Edwardom začali hádať o tom, kto si ako prvý vychutná nádherný pocit horúcich kvapiek stekajúcich po tele. Avšak keď sme nakukli do kúpeľne, predstava príjemného sprchovania sa okamžite vyparila.

„No do pi-“ Na ústach mi nečakane pristála Edwardova ruka. S odporom som si ju odlepila z tváre a otočila sa jeho smerom. „Aby si vedel, chcela som povedať do pivnice. Do piv-ni-ce!“

Avšak na moje slová nijako nereagoval, len ma celý telom natočil naspäť k sprchovaciemu kútu a ukazovákom pravej ruky na čosi poukázal.

„Do tej sprchy určite nevleziem,“ zahlásila som hľadiac na švába, ako si spokojne kráča po vyblednutých kachličkách. Ak by som k nemu práve necítila takýto odpor, možno by som si aj pomyslela, že je rozkošný. Išlo o to, že s podobným som sa kedysi hrávala. Mala som ho skrytého v kartónovej škatuľke a keď zomrel, ešte dva nasledujúce týždne som kvôli nemu preplakala.

Hneď na to som sa šmykom otočila, vytiahla zo skrine hebkú osušku a vletela na pláž.

Slnko bolo práve vysoko na oblohe a zlatistými lúčmi ma hladilo po pokožke. Privrela som oči a na chvíľku si užívala ten príjemný pocit, ktorého som sa v New Yorku mnohokrát nedočkala. Vyzula som si topánky a nechala nohy, aby sa príjemne zaborili do jemného piesku. Dala by som všetko na svete za to, aby táto chvíľa mohla trvať večne.

Avšak už po chvíli som sa zobrala a v plavkách si to namierila k jednej starej, no ešte stále funkčnej, plážovej sprche. Kohútik som vytiahla nahor a po vnútornom presviedčaní, že inej možnosti teraz vážne niet, sa vopchala pod ľadovú spŕšku vody. Mala som jedno šťastie, že časť mesta, v ktorej sme sa nachádzali, bola vážne odľahlá a riedko osídlená. Inak naozaj neviem, čo by si ľudia pomysleli, ak by uvideli ženskú so žiletkou v ruke, ako si holí nohy priamo na pláži.

Keď už bol celý proces kúpania ukončený, polorozpadnutými schodmi som vyšla na verandu a s trasúcimi sa rukami si vysušila vlasy, z ktorých na drevené dosky podlahy dopadali kvapky vody. Striasla som sa zimou a mokrú osušku vyvesila na jedinú šnúru, ktorá sa tam nachádzala.

Edward sa rozvaľoval na gauči a v ruke držal akúsi knihu, na ktorej názov som nemala možnosť dovidieť. Keď si všimol, že som vošla, posmešne sa pousmial a oči na chvíľku odlepil od knihy.

„Aby ti bolo jasné, na gauči spím ja,“ povedal a stále zo mňa nespúšťal zrak. Ľahostajne som pokrčila ramenami a pokračovala v ceste za bielymi dverami, ktoré podľa môjho tušenia mali viesť do spálne.

„Fajn, ty spi tu, ja sa vyspím na posteli,“ odvetila som mu a stlačila kľučku na dverách. Ešte stále som na sebe cítila jeho pohľad.

Vo chvíli, keď som nakukla dovnútra spálne, musela som ešte pre istotu desaťkrát zaklipkať očami, aby som sa uistila, že či to, čo vidím, je naozaj pravda.

Namiesto obrovskej postele a nočného stolíka sa po celej miestnosti vynímali len obrovské kusy dreva a nábytku s hrubou vrstvou prachu. Šokovane som sa otočila a spýtavo zodvihla obočie. „Spálňa tu nie je, čo?“

Edward len so smiechom pokrútil hlavou a očami opäť zablúdil k písmenkám na strane knihy.

Najskôr som informáciu, že sa v tomto dome nenájde ani miesto, kde v noci zložím hlavu, musela zhlboka predýchať. Po čiastočnom upokojení som sa postavila nad Edwarda, knihu mi vytrhla z ruky a odhodila ju na zem.

„Vypadni!“ zavrčala som naňho s napoly šialeným výrazom. Ak išlo o spánok, bola som ochotná vraždiť.

„Nie,“ odvetil a zohol sa po tú prekliatu knihu. Bez toho, aby mi venoval ďalší pohľad, začal v nej listovať, až konečne našiel stranu, na ktorej skončil. Očami prebehol po texte na papieri a opäť sa začítal. Znova som mu knihu vzala a šmarila ju na podlahu. Pre istotu, aby ho náhodou nenapadlo znova sa po ňu zohnúť, som ju pridržala bosými prstami na nohách.

„Pozri sa, ja odtiaľto neodídem, bol som tu prvý.“ V tomto momente som sa cítila ako jedno z detí v materskej škôlke, ktorému nechce kamarát požičať obľúbenú hračku. Viac-menej to aj nejako takto bolo.

„Aha. A kde mám akože ísť ja?“ opýtala som sa ho nahnevaným hlasom. Pokrčil plecami.

Nasupene som potiahla deku, na ktorej ležal a odkráčala do kuchynky. Tam som ju položila na linku a najpohodlnejšie, ako to vzhľadom k okolnostiam šlo, si na ňu ľahla.

Cez priestor na streche, ktorý nevyplňovali škridle, som mala výborný výhľad na obrovskú modrú plochu. Bolo to také nádherné. Dokázala by som sa na ten skvost dívať už do smrti. A dalo by sa povedať, že skoro tak dlho som sa tou nádherou kochala, kým mi však do zorného poľa nepriplávali tmavé mračná. Ale mne to nevadilo... Mala som pocit, že je to rovnako krásne, aj keď mi to svojím spôsobom pripomínalo New York, čo až také pekné nebolo.

Prikrývku, ktorá doteraz ležala voľne pohodená pri mojich nohách, som si pretiahla cez telo. Lenže to by nebolo ono, ak by som sa pri tom, keď sa naspäť ukladám do pôvodnej polohy, netrepla hlavu o umývadlo.

S nahnevaným zamrnčaním som so sebou plesla o linku, keď sa mi smerom od Edwarda dostal tichý smiech. Neubránila som sa pretočeniu očí.

Pomaličky som si už aj začínala zvykať na tvrdú plochu podo mnou, keď mi niečo ľadové spadlo na tvár... A znova. Kvapky. Za kvapkou nasledovala vždy ďalšia a ďalšia, až sa mi všetky začali kotúľať po tvári a s bubnovaním dopadať na podlahu. Bolo to definitívne v háji. Pršalo.

A opäť sa zo mňa Edward smial.

Bleskovo som vyskočila na rovné nohy a lesklé kvapky dažďa si utrela do dlane. Schmatla som svoju prikrývku a hodila ju Edwardovi priamo na hlavu. Stále sa neprestával smiať.

„Kam ideš?“ vyhŕkol Edward práve vo chvíli, keď som bola jednou nohou vonku na verande.

Otočila som sa a zložila si ruky na hrudi. „Idem... Ehm, idem stavať!“ A zase smiech z jeho úst. Bože, prosím, daj mi silu, aby som odniekiaľ nevytiahla revolver a nezabila ho.

A tak som sa radšej zdržala komentára a vyšla z dverí. Na predtým prekrásnej oblohe sa nenašlo už ani milimeter miesta, cez ktoré by na zem dopadali hrejivé slnečné lúče. Každá časť neba bola pokrytá mračnami nasiaknutými vodou, ktorá mi práve zmáčala vlasy a suché oblečenie na tele.

Kútikom oka som zazrela malý murovaný domček hneď za tým naším. Keďže som ani len netušila, čo to môže byť, už o sekundu som kráčala priamo k nemu. Drevené dvierka neboli ani len zamknuté, ledva pribuchnuté. No a tak som jedným okom nakukla dnu.

Bingo!

Hneď, ako som uvidela rebrík a iné pracovné náradie, od šťastia som si podskočila. Okamžite som sa po potrebné prístroje a nástroje natiahla, aby som sa s nimi mohla krôčik po krôčiku vytrepať von.

Rebrík som napevno oprela o múr a obrovskú gumenú plachtu si poskladanú prehodila cez ruku. A teraz nasledoval prvý krok nahor. Nazbierala som v sebe všetku svoju odvahu a prešla ďalším krokom vyššie. Rebrík sa zakolísal. Pevne som sa ho chytila a zadržala dych. Nič sa nedialo a tak som postupovala stále vyššie. No zrazu.... Prásk!

Ani som nepostrehla ako, ležala som rozčapená na zemi, ešte stále zvierajúc rebrík v ruke, ktorý ležal práve na mne.

Hľadela som priamo pred seba a ani sa nehýbala, až pokým som nespozorovala Edwarda, ako s kamenným výrazom stojí vedľa mňa. Bol vážne vtipný. Jeho tvár práve napodobňovala taký ten bu bu bu výraz, ktorý človek môže vidieť jedine len v kriminálkach.

„Čo stváraš?“ Zhrozene si ma premeral.

„Opaľujem sa?!“

„Vážne smiešne,“ zamrmlal a spolu s rebríkom ma postavil na nohy.

„Ty si začal,“ odvrkla som mu a opäť rebrík postavila k stene. Veď nie všetko ide na prvýkrát... Trocha praxe a môžem sa začať živiť ako murárka.

„Tak na to môžeš zabudnúť.“ Otočila som sa za protestujúcim Edwardom a stúpila opäť o niečo vyššie.

„To ty môžeš zabudnúť na to, že zleziem dole. Ja sa nemienim v tom dome utopiť,“ zasipela som naňho. Navyše som tam už skoro bola, takže sa tam vyštverať nakoniec nebol taký veľký problém. Opatrne som sa otočila a pozrela sa dole.

„Edi, keď pôjdeš za mnou, nezabudni so sebou vziať tamtú gumenú vec,“ rukou som ukázala na miesto za Edwardom a s umelým úsmevom na perách naň žmurkla.

Práve v momente, keď sa vyhrabal na strechu, opäť som sa usmiala a zhlboka sa nadýchla. „Vieš, ešte by si mohol skočiť po nejaké kladivo a klince, nech to tu mám ako pripevniť.“ Priam som cítila hnev, ktorý doňho vstúpil.

„Tak nič, ja po nich zleziem sama.“ Urobila som prudký krok vpred, no jeho ruky ma okamžite zachytili a vrátili naspäť na miesto.

Bez jediného slova zišiel dole a naspäť sa vrátil so všetkým, čo som mu prikázala. Kladivo mi so skúmavo spojeným obočím vložil do rúk a bez toho, aby uhol pohľadom, sa na mňa pozeral. Alebo skôr na to kladivo v mojej ruke.

Pekne som si prichystala klinec, ktorý sa týčil na časti starého kúsku dreva, ktorý ho mal za úlohu spojiť s tou gumenou plachtou, či čo to vlastne bolo.

Rozpriahla som sa a... Ups! Priamo za mnou sa ozvalo hlasné a bolestné zastonanie.

„Prepáč, ja som ťa nechcela tresnúť s kladivom do hlavy.“ Nervózne som si začala hrýzť spodnú peru a rúčku kladiva držať ešte pevnejšie. Už pri pohľade na to, ako sa bolestivo drží za nos, som dospela k tomu názoru, že toto mi vážne nikdy neodpustí.

***

„Ale Mickeyho Mousa máš rád, nie?“ prehodila som prvú vec, ktorá mi napadla, keď sme s Edwardom sedeli na samom kraji strechy a nohy sa nám hompláľali vo vzduchu.

Nechápavo vytreštil oči, stále si držiac nos v dlani.

„Tak ale to nemyslíš vážne! Ani Mickeyho Mousa? A čo tak Scooby-Doo?“ skúsila som to opäť, no on aj naďalej mlčal ako hrob prababky Swanovej.

Moje úsilie napraviť ten tvrdý náraz kladiva a jeho hlavy mi príliš nevychádzal.

„Tak nič, no... Ale som rada, že sme si pokecali,“ usmiala som sa a opatrne zliezla na pevnú zem. Ten pocit sa mi pozdával viac, než kedykoľvek predtým.

Rebrík som šikovne položila na zem a so širokým úsmevom od ucha k uchu sa rozišla k dverám. Musela som uznať, že toto som mi podarilo. Gauč je aspoň pre túto noc môj.

Som si plne vedomá toho, že táto kapitola sa mi absolútne nepodarila. Takže ma bite, týrajte, trieskajte moju hlavu o múr... Je mi to ale vážne ľúto. :/ Avšak aj naďalej verím, že som vás touto kapitolou neodradila od čítania tejto poviedky. Aj keď veriť je asi zbytočné...

A aby som nezabudla, veľmi pekne vám všetkým ďakujem za komentáre k minulej kapitole.

Autor: TeenStar (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Najlepší nepriatelia - 2. kapitola: