Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Na území šťastia - 2. časť

17.09.2012 (11:15) • Nesii • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1481×

2. kapitola

Edward

Cítil som sa naozaj divne, keď som stretol Bellu za učiteľskou katedrou. Ja som sedel v študentskej lavici úplne vzadu a hľadel na jej dokonalé hebké telo. Začal som ľutovať, že som ju opustil, ale bál som sa, že jej znova ublížim tak ako vtedy, keď sme sa prvýkrát milovali.  

Keď som prišiel domov, vedela už o tom celá rodina. Najhoršie na tomto všetkom bolo to, že ma ľutovali, nepovedali to nahlas, ale v myšlienkach, a to bolo ešte horšie.        

Keď sme o týždeň na to išli na školský výlet, udialo sa niečo divné. Cez naše bystré uši sme započuli, ako sa niečo v Belle pohlo. Dokonca sa priznala, že je tehotná a vtedy sa niečo vo mne zlomilo. Keď som si predstavil Bellu s niekým iným, ako sa jej dotýka, mal som chuť toho chlapa, s ktorým spala, zabiť.         

Ale mohol som to čakať. Sám som jej to navrhol a prízvukoval. Bella na nás vybehla a nedovolila mi sa jej ani ospravedlniť a povedať jej, ako ma to veľmi mrzí. Ale ona, vidím na nej... akoby to už ani nebola ani ona. Akoby ma už nemilovala. Možno, že už aj na mňa zabudla. Na všetky krásne chvíle strávené s ňou. Predsa som si myslel, že ľudská myseľ má trhliny a časom, časom človek zabudne aj na tú najväčšiu bolesť.      

Na exkurzii sme sa zastavili neďaleko Bringstonu na pumpe na potreby a hneď som utekal za Bellou na záchody kde vracala. Pridržal som jej vlasy a keď dovracala, Bella ma odsotila na bok a umývala si ruky a tvár. Hľadel som na ňu so smútkom, ktorý na mňa doľahol pri spomienke na to, ako to bolo pred tým ako sme spolu chodili. Vždy sa vrúcne tisla do môjho objatia a nedajbože sa odo mňa pohnúť. Teraz som cítil z nej odpor a hnev, keď som sa jej dotkol. To som teda pokašľal.

„Bella, nevyzeráš dobre. Nemala by si sa ísť vyšetriť ku Carlisleovi?“ spýtal som sa starostlivo a pozrel jej do očí cez odraz v zrkadle. Hľadel som do jej krásnych čokoládových očí a prezeral si celú jej srdiečkovú tvár s mahagónovými vlasmi a plnými lačnými perami. Neprístupne zamykala hlavou a potom si ešte raz prepláchla tvár.

„Prestávka končí, musíme sa vrátiť do piatej, takže nasadať do autobusu,“ vyhŕkla nekompromisne a ukázala mi útlou rukou nech idem ako prvý.       

„Ale Bella, ja som ti...“ Prerušila ma skôr ako som sa jej chcel ospravedlniť a povedať, ako ma to veľmi mrzí.  Zrejme ma neznáša, aké zrejme, určite! Áno, musí ma neznášať celou svojou dušou. Bral som to, však som jej ublížil a nebyť toho, že tu učí, ani by som sa k nej nevrátil. Vedela o tom... Aj najhoršie na tom je, že neznáša len mňa, dokonca aj celú moju rodinu.

„Žiadne ale! Čo si to o sebe myslíte, pán Cullen. Som vaša učiteľka a nepotykali sme si, pokiaľ viem. Okamžite si choďte sadnúť do autobusu, lebo dostanete zápis! A nechcite zažiť, aké je to byť celý rok byť na niekom zasadnutý!“ zbliakla na mňa Bella tak, až som sa jej fakt zľakol. Ešte som ju takto rozčúlenú nikdy nevidel a pravdaže ani nezažil. Bola celá červená ako paprika, až som si myslel, že sa dusí. So strachom som na ňu vyvalil oči a radšej sa rýchlo otočil a rozbehol do autobusu. Keď som si sadol vedľa Alice, smutne sa na mňa usmiala a pohladila ma po pleci.

„Je mi to ľúto, Edward. Ona, ona je proste nahnevaná, možno neskôr...“ nedokončila vetu a radšej mi ukázala v myšlienkach, čo videla.

Ja a Bella. Sedeli sme vedľa seba na lavičke a zaľúbene si hľadeli do očí. V rukách som držal malé bábätko, avšak som mu nevidel do očí. Bolo akési zahmlené. Akoby ho Alice nedokázala vidieť a rozpoznať.

Smutne som zamykal hlavou z jednej strany na druhú, že nesúhlasím a pozoroval Bellu, ako pomaly a sťažka, akoby mala bolesti, kráčala po schodoch. Chcel som jej pomôcť, ale Alice ma chytila za ruku. Tak som ostal na mieste a zízal na ňu ako si opatrne sadá na svoje miesto. Chytila si vlasy a prehodila ich. Zachytil som jej úžasnú vôňu a skoro som začal slintať.

Prišli sme presne pred piatou z tejto nudnej exkurzie a ja som sa rýchlo rozbehol pred Bellin byt, ktorom bývala. Teda, ak sa to čudo menom garzonka tak nazvať dalo. Našiel som jej schránku a hodil do nej maličký obyčajný lístoček papiera o tom, že by som sa s ňou  chcel stretnúť. Keď už som cítil Bellu, že prichádza, rozbehol som sa domov pripraviť sa, aj keď som nedúfal, že mám nejakú šancu.

Bella

Vošla som do činžáka a otvorila si schránku, či tam nenájdem nejaké informácie od Harvardu ohľadne toho, kedy môže začať expresné doučovanie. Miesto toho som tam našla malý papierik, na ktorom stálo.

Keď som to dočítala, ihneď som to zavrhla a vybuchla. Čo si to o sebe myslí? Po tom všetkom, čo mi spravil, sa zrazu chce so mnou stretnúť a porozprávať?!

Nahnevane som vošla do výťahu a čakala, kým cinkne piate poschodie. Potom som otvorila dvere do môjho bytu, ha, že bytu, do malej garzónky. Ale stačí mi, nesťažujem sa. Aj keď práve teraz hej. Zložila som si veci hneď na sedačke, na ktorej spávam, spravila si lasagne a potom sa pohodlne usadila na sedačke a pozerala nudné relácie o varení.

Ako minúty ubiehali, začala som byť nervózna a začala som rozmýšľať, že by som sa s ním možno mala aj stretnúť. O pol siedmej som už musela vstať zo sedačky a rozhodla som sa, že tam pôjdem. Veď čo? Aspoň si pohovoríme.

Otvorila som malú garnižu a vybrala z nej bledé rifle a modré obyčajné tričko. Trocha som si prečesala vlasy a pri odchode som si ešte obula plátenky.

Bolo presne sedem, keď som bola asi pol kilometra od fontány na námestí. Prechádzala som cez bar, detské ihrisko a škôlku, až som došla k námestiu. Už z diaľky som ho videla. Sedel na lavičke, chrbtom ku mne otočený a hľadel niekam do diaľky. Asi keď ma zacítil, rýchlo sa otočil a jeho tvár sa rozžiarila. V duchu ma zahrialo pri srdci hneď na to sa mi rozbúchalo. Na tvári som mala neutrálny výraz. Keď som došla k nemu, ihneď sa postavil a podal mi kyticu ruží.

„Bella. Tak som rád, že si prišla,“ vydýchol na mňa jeho sladký dych a láskavo sa na mňa usmial. Ja som iba prikývla, zobrala si od neho kvety a tichým ďakujem sa pohla za Edwardom. Smeroval do malej kaviarničky hneď vedľa.

Ako to robieval vždy, odsunul mi galantne stoličku a prisunul ma. Celá som očervenela a sklopila hlavu. Prišiel k nám čašník a usmial sa na mňa. Úsmev som mu opätovala a rýchlo povedala.

„Dám si dvojité espresso,“

„Ja si poprosím minerálku,“ ozval sa ihneď po mne Edward. Čašník prikývol a odišiel.

„Bella, ja som sa ti za všetko chcel ospravedlniť a vysvetliť ti, prečo som ťa opustil, ja...“ akoby nemal, čo povedať. Zahanbene sklopil hlavu a ja som rýchlo a bolestne zašepkala.

„Nemusíš mi to znova opakovať, ja viem, prečo si to spravil. Nemiloval si ma, bola som pre teba len záťaž a tak ďalej...“

Uprene mi hľadel do očí s ľútosťou akoby to čo som vravela bola úplná blbosť. Ešte aj debila chce zo mňa robiť?! Na ten osudový večer sa nedá len tak zabudnúť.

„Nie, ja som ti klamal...“ zašeptal do vetríka, ktorý sa náhle zdvihol a mne sa vtedy roztriaslo celé telo, srdce mi tĺklo o sto šesť a myslela som, že omdliem. Počula som správne? Klamal mi? Nie!!! On klame, práve teraz. Len ma  chce znova nalákať do jeho sveta, znova sa pozabávať, možno ho lákajú tehotné ženy.  Ja už fakt neviem, čo od neho čakať.

„Chceš kabát?“ spýtal sa zvonivým hlasom a postavil sa. Až teraz som si všimla, čo má oblečené. Tmavé rifle, sivé tričko a ten je kaki kabát, ktorý som tak zbožňovala. Bol krásny, ako vždy. Či ho zbožňujem a hltám celého. Ešte stále ho milujem, aj napriek tomu, čo spravil. Keby len vedel, že bude otec, ktovie ako by sa zachoval.

Prikývla som a Edward mi behom sekundy navliekal  ruky do rukávov. Tak ako vždy som ho očuchala a musela povzdychnúť. Stále tá istá omamujúca vôňa. Aspoň niečo sa nezmenilo.

„Ako to, že si mi klamal... vravel si to úplne jasne,“ zašeptala som potichu ale bolo mi jasné, že ma počul. Nasadil výraz smutného šteňaťa a pokračoval.

„Dospel som k rozhodnutiu, že ťa nemôžem naďalej ohrozovať, hlavne nie potom, keď som videl, aká si bola dolámaná a celá modrinová po našej noci. A tak som dlhé dva týždne premýšľal, ako ti povedať, že odchádzam a musel som ťa samú presvedčiť, že ťa nemilujem a tie hlúpe slová, čo som vypustil z úst. Slová, ktoré ma neskutočne mrzia a ťažia na srdci celých šesť mesiacov, čo som bez  teba,“ vyslovil na jeden dych a ja som naňho čumela s otvorenými ústami a búšiacim srdcom o sto šesť. Čože? Takže on, on ma vždy miloval on sa len bál, že mi ublíži? Kvôli takej kravine ma opustil a ublížil mi? Čo mu už načisto preskakuje?!

„Edward, vieš o tom, že si naozaj najhlúpejší tvor na svete!“ konštatovala som nasupene. Zdvihol prekvapene obočie a šibalsky sa usmial. Je mu niečo do smiechu?

„Môžem vedieť prečo?“ spýtal sa prekvapene.

„Tak asi prečo?! Opustil si ma s pocitom v mojom vnútri, že ma celé tie tri roky nemilovala osoba, ktorú som z celej duše milovala a navždy budem, nezmení to ani skutočnosť, že som na teba tak neskutočne nahnevaná ani to, že som tehotná, ale ty si sa so mnou rozišiel len kvôli tomu, že si sa bál, že mi ublížiš. Vedeli sme, do čoho ideme, rátali sme s tým, len nie, ty nie žeby si sa k tom postavil ako dospelý chlap so slovami „Áno ublížil som jej. Mrzí ma to. Pokúsim sa, aby to bolo nabudúce lepšie", ale nie, ty ako malý si myslel len na jedno „Ježiš, ježíš, ublížil som jej. Už neznesiem ďalšie modriny, už nie, nedokážem jej znova ublížiť. Musím ju opustiť". To je úplne slabošstvo. A teraz odo mňa čo čakáš, že ti s otvorenou náručou padnem do rúk a poviem „Edward, poď sem ku mne, láska moja, odpúšťam ti. Ten pol rok bez teba nič nebol . Však čo, bol si sa len popozerať po svete, veď si sa ku mne vrátil,“ irónia v mojom hlase bola jasné. Ďalšia slovná facka odo mňa. Ten chlapec sa naozaj má.

 Tak? Ako sa vám to pozdáva? Je Bella dosť tvrdá na Edwarda? A robí dobre, že je k nemu hnusná?

Autor: Nesii (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Na území šťastia - 2. časť: