Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Na príkaz Volterry - 6. kapitola

23.01.2012 (21:45) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 84× • zobrazeno 11222×

Edward:

Prídem domov a úplne všetko je hore nohami. Vedel som, že sa o človeka moja rodina postará, ale oni sa o ňu nestarali, oni ju prijali medzi seba. Počul som ich už z diaľky, ako sa s Jasperom a Emmettom smejú. Bolo to zvláštne. Vedel som si dokonalo vybaviť jej tvár a ustrašený pohľad, no jej vôňa bola tak jedinečná, že som si ju nedokázal s niečím spojiť alebo k niečomu prirovnať. Z ničoho-nič stála vo dverách v mojom drese a dokonca v mojich ponožkách. Zbledla, keď sa na mňa pozrela. Jasper s Emmettom ju utekali zachraňovať a to bola ďalšia vec, ktorej som nerozumel.

Vošiel som do domu. Carlisle ma privítal a potom išiel kriesiť toho človeka. Alice a Rose dobehli naraz. Obe ma objali. Rose sa potom otočila k Belle. Carlisle sa s ňou akurát postavil, že ju uloží.

„Ty si s ňou zas triasol?“ osopila sa Rose nahnevane na svojho manžela.

„Nie. Urobilo sa jej zle, keď pozrela na Edwarda.“ Emm sa zaškeril a Bella si schovala hlavu na Carlisleovej hrudi.

„Vždy sme ťa mali za rodinného fešáka a ženám je z teba pritom zle od žalúdka.“ Jasper bol samý vtip. Nahnevane som zasyčal. Carlisle vyniesol dievča hore a podľa zvuku šušťania perín, ju uložil do postele.

„Ďakujem, Carlisle,“ šepla nepočuteľne.

„Pospi si, zlatko,“ povedal jej môj otec a ja som zostal zarazene civieť na schody. Zlatko? On jej povedal zlatko? O čo som za ten mesiac prišiel?

Celá rodina sa zišla v obývačke na malú poradu, v ktorej som bol hlavným problémom.

„Mal si sa aspoň ozvať, Edward. Nevedeli sme, čo je s tebou. Nechal si ju tu a zmizol si. Čo si čakal, že keď sa vrátiš, bude preč?“ osopila sa na mňa nahnevane Esme. Než som stihol čo i len otvoriť ústa, pustil sa do mňa Carlisle.

„Nikdy si neutekal pred svojimi povinnosťami a záväzkami. Aro ju dal na zodpovednosť tebe. Zveril ti ju,“ vyprskol.

„Počkať! Hovoríme tu o tom človeku? Ja som sa Arovi o nič nepýtal a nechcem ju. Vlastne som jej zachránil život. Ak by som ju odmietol už vo Volterre, bolo by po nej, lebo by to Aro prikázal skúsiť niekomu inému alebo by ju vo svojej neopatrnosti zabil sám. Vonia mu rovnako dobre ako mne,“ povedal som náhle a Carlisle spozornel.

„Ako dobre ti vonia?“ opýtal sa zarazene a ja som šiel s pravdou von.

„Pridobre,“ šepol som. Carlisle si povzdychol.

„Čo teda plánuješ? Aro pred pár dňami volal a pýtal sa, ako to vyzerá a kedy bude svadba. Nechcem mu už viac klamať.“

„Naplánujete to a ja sa dostavím,“ preniesol som nezaujato.

„Môžeš sa aspoň pokúsiť s Bellou porozprávať. Je to veľmi milé dievča.“ Carlisle znel už poriadne mrzuto.

„Nechápem ťa. Máš úžasnú príležitosť. Upír môže mať dieťa a Bella je k tomu úžasné dievča. Ja by som si takú príležitosť nenechala ujsť.“ Rose sa tvárila akoby mi šibalo.

„Fajn. Tak si to s ňou skús sama! Pochybujem ale, že z toho bude dieťa.“ Už som mal parádnu zlosť. Chcel som odísť, no ešte sa samozrejme neozvala Alice.

„Je skvelá. Všetci ju tu máme radi. Ja by som ju za sestru rozhodne chcela.“ Teatrálne ma obišla a šla do svojej izby.

„Má ešte niekto niečo na srdci?“ Keďže všetci mlčali, vybehol som po schodoch do kedysi svojej izby. Ak ten človek ešte nespí, tak si vyjasníme používanie mojich vecí. Zastal som pred dverami a počúval. Pravidelne dýchala. Opatrne som otvoril dvere a zostal stáť na prahu miestnosti. Potom som dvere znova privrel a odpočítaval izby od schodiska. Nebol som si zrazu istý, či som vo svojej izbe. Sucho som prehltol a vošiel. Postavil som sa do stredu a začal sa obzerať.

Tak po prvé tu bol neporiadok až strach. Po druhé, závesy boli príšerne farebné. To určite nevyberala Esme. Cez moje kožené biele kreslo bola prestretá deka so žirafami. Okolo postele bolo rozhádzané množstvo kníh a časopisov. Na ráme postele visela podprsenka. Vplietol som si prsty do vlasov a šokovane na to všetko pozeral. Až som dostal strach ísť do kúpeľne a do šatníka.

To dievča sa zrazu na posteli pretočilo. Dych sa jej prudko zrýchlil a ja som si myslel, že sa zobudila, no viečka mala pevne pritisnuté k sebe a kŕčovite zvierala prikrývku.

„Nie! Prosím, neubližujte im,“ skríkla a zaplakala. Prekvapene som tam stál a hľadel, ako zápasí s dekou a trasie sa ako osika. Ozval sa hluk z chodby a do izby vbehla Rose. Priskočila k posteli a schmatla dievča za ramená. Jemne ňou zatriasla.

„Vstávaj, Bella.“ Takúto som Rose ešte nevidel. Mala o ňu obavy. Dievča otvorilo oči a vrhla sa Rose okolo krku. Ona ju zovrela v náručí a začala ju hladiť po vlasoch.

„Bol to len sen. Bella, bol to len zlý sen. Nič sa ti nestane. Si v bezpečí,“ šepkala jej moja sestra. Alice pribehla so šálkou čaju a sadla si z opačnej strany.

„Zostanem cez noc s tebou?“ opýtala sa Belly a ja som šokom nedokázal zatvoriť ústa. Ten človek si tu všetkých omotal okolo prstov. Hlavne ma prekvapila Rose a Jasper. Od tých dvoch som to vážne nečakal. Chcel som niečo povedať, ale nenašiel som vhodné slová. Šiel som teda za Carlislom do pracovne. Mal som zopár otázok.

Ráno som sedel v kuchyni. Esme pripravila sendvič a čaj do termosky. Pozrela sa na mňa.

„Naozaj to zvládneš?“ opýtala sa so zdvihnutým obočím.

„Idete na lov. Keď vstane, dám jej ten sendvič, čaj a čo ešte? Prebaliť?“ Esme pretočila oči.

„Edward, Bella na teba nie je zvyknutá, keďže si tu nebol. Skús ju nevydesiť. Môžete sa napríklad porozprávať a pokús sa byť milý,“ povedala moja matka. Všetci šli z domu s obrovskou nevôľou. Neverili mi. Ja som tu bol ten spoľahlivý a oni mi neveria. Keď konečne odišli, sadol som si do obývačky. Dúfal som, že bude spať aspoň do jednej, no také šťastie som nemal. Odbilo sedem a hore sa ozval rachot. Ona snáď nevie ani vyliezť z postele. Potom zapadla do kúpeľne.

„Alice?“ ozvalo sa zhora. Rozhodol som sa to ignorovať.

„Rose?“ ozvalo sa po chvíli. Dofrasa, to sa nevie sama obliecť, či čo? Stále som sedel na pohovke.

„Esme?“ zaznelo z hora. Zodvihol som sa a vybehol hore. Chytil som kľučku, no potom som sa zarazil. Pre istotu som zaklopal.

„Áno,“ ozvalo sa spoza dverí a tak som vošiel. Bella zostala prekvapene stáť a hľadela na mňa v mojom futbalovom drese. Bola to starožitnosť a podpísaná najlepším hráčom sezóny. Mal som chuť to z nej strhnúť.

„Potrebuješ niečo? Všetci šli na lov. Večer sú späť,“ povedal som pokojne. Vyzerala dosť vyplašene.

„Nie, nič nepotrebujem, len...“

„Len čo?“ Nemám rád podobné veci. Teraz ma dosť vytáčalo, že jej nečítam myšlienky. Bolo by to jednoduchšie a dosť ma štve, že neviem, čo si o mne myslí.

„Nič. Všetko je v poriadku.“ Ani nedýchala.

„Dobre. Esme ti dole nachystala raňajky. Na obed si niečo objednáš a večer sú hádam späť.“ Vybehol som z izby. Po pol hodine zbehla dole a šla rovno do kuchyne. Na mňa sa ani nepozrela. Najedla sa o prišla do obývačky. Usúdil som, že je vhodný čas sa porozprávať o mojej izbe. Chcel som už začať siahodlhý monológ.

„Edward, potrebovala by som ísť do obchodu. Je to súrne,“ povedala zvláštnym tónom. Pretočil som oči.

„Nepočká to do zajtra? Pôjde s tebou Alice alebo Rose,“ povedal som znechutene.

„Ja ale musím do obchodu. Pôjdem aj sama. Skočím do mestečka a hneď som naspäť. Môžem si zobrať auto?“ opýtala sa nedočkavo.

„Nie. Počkáš do zajtra. Ja nemienim behať po obchodoch. Jasné!“ prskol som.

„Ja tam ale vážne musím,“ šepla.

„Čo také nevyhnutné potrebuješ!“ vyštekol som a vyskočil na nohy. Urobila krok dozadu a zbledla. Vyzerala, že sa zosype. Oprela sa chrbtom o stenu.

„Potrebujem tampóny,“ šepla takmer nepočuteľne.

„Čo?“ vyvalil som oči. Kým pred chvíľou bola bledá ako stena, teraz naberala odtieň bordovej. Zhlboka som sa nadýchol a bolo to jasné. Dnes voňala naozaj nesmierne intenzívne.

„Idem po kľúče od auta.“ Rýchlo som zmizol, aby som tú trápnu scénu nepredlžoval. Priznám sa, že aj ja som bol pekne v rozpakoch. Emmettovi by to pripadalo určite komické.

Vyšiel som pred dom. Ona už stála pri aute a podupkávala nohou. Pôsobila celkom roztomilo, hlavne v tej ružovej, chlpatej bundičke. Prešiel som k autu a odomkol. Naskočila na predné sedadlo a zas začala zápasiť s pásom. Ona sa to snáď nikdy nenaučí, napadlo mi. To chcela, aby som jej dal auto. To by teda dopadlo. Mlčky sme prešli do mesta. Zastavil som pri najbližšom obchode. Bella hneď vybehla a ja som šiel za ňou. Pozdravil som sa s pánom Newtonom. Na moje prekvapenie aj Bella sa mu s úsmevom pozdravila.

„Ahoj, Bella. Takže od budúceho mesiaca nastupuješ do školy?“ opýtal sa a ja som už začínal chápať, že si neomotala okolo prstov len upírov, ale aj celé toto mestečko. Po chvíli k nám pribehol aj Mike Newton a paralyzovane sa na ňu díval. Hľadal správne slová, ako jej pozdraviť. Bolo vážne komické, aký z nej bol hotový. Bella vzala košík a začala pobehovať po obchode. Nakúpila kopec vecí a šla k pokladni. Zaplatil som tašku plnú sladkostí a tampóny.

„To všetko zješ?“ opýtal som sa, keď si už v aute rozbalila prvú tyčinku. Hneď ju zas strčila do tašky a sklopila pohľad. „Nie, pokojne to jedz, len aby ti nebolo zle,“ povedal som zmierlivejšie. Úplne som zabudol, že ľudské ženy sú na jedlo a postavu neskutočne citlivé.

„Nemohli by sme ešte ísť do obchodu s oblečením?“ Siahla na ružovú bundičku a rozpačito pretočila oči. „Vyzerám v tom ako králiček a Alice si nedá povedať,“ šepla. Premeral som si ju pohľadom. Mala pravdu. Vyzerala ako veľkonočný zajačik. Napadlo ma, prečo nie. Aspoň s ňou nemusím byť sám doma. Otočil som to za mesto, do jediného obchodného domu, ktorý tu bol. Mlčala a mne to celkom vyhovovalo. Prišli sme do obchodného centra. Vyšli sme na poschodie. Vybral som z vrecka peňaženku a chcel som jej dať peniaze.

„Mám peniaze. Alice mi dala kartu,“ šepla, akoby urobila niečo zlé.

„Dobre. Počkám ťa pred obchodom.“ Poobzeral som sa. „Počkám ťa na tej lavičke, dobre?“ opýtal som sa a ona roztržito prikývla. Zmizla v prvom obchode. Keď vyšla, mala na ruke tašku. Podišla ku mne a položila ju na lavičku.

„Ešte pôjdem...“

„Len choď,“ povedal som nezaujato. Čítal som si časopis. Za dve hodiny nazvláčala celkom slušný počet tašiek, aj keď oveľa menej, ako keď nakupuje Alice.

„Mám všetko,“ prehlásila.

„Dúfam, že máš aj pyžamo a nebudeš spať v mojom podpísanom drese.“ Bol som až prekvapený ako mrzuto to vyznelo. Nakukol som do jednej tašky.

„Prepáč. Alice povedala, že ti to nebude prekážať,“ povedala pokorne.

„Prekáža a prekáža mi tiež, že si celú izbu zmenila na nejaké skladisko. Je tam neporiadok a čo tie závesy. Toľko nevkusu som v živote nevidel.“ Toto som už dosť vyprskol. Zalapala po dychu a zdalo sa mi, že sa azda rozplače. Toto mi bolo treba?

„Dám to do pôvodného stavu. Hneď ako prídeme domov.“ Potiahla nosom.

„Fajn. Môžeme ísť, alebo potrebuješ ešte niečo dôležité?“ Nechcel som už štekať, ale šlo to nejako samo. Sklopila pohľad a začala si brať tašky z lavičky. S povzdychom som jej začal pomáhať, keď sa ozval zvláštny zvuk z jej žalúdka. Pozrel som sa na ňu trocha prekvapene.

„Čo to akože bolo?“ Prišlo mi to trocha smiešne.

„Ja... To bol... Som hladná.“ Teraz som si vzdychol ešte viac. Nemá problém mi povedať, že potrebuje tampóny, ale že je hladná, to nepovie.

„Idem dať tašky do auta a ty choď do reštaurácie. Objednaj si a ja prídem za tebou. Dobre?“ Prikývla a šla k bufetu. Naložil som tašky do auta. Keď som prišiel k reštaurácii, práve vysvetľovala čašníkovi, že chce len hamburger so sebou.

„Nechceš sa najesť tu?“ opýtal som sa za jej chrbtom a ona podskočila.

„Nechcem ťa viac zdržiavať. Aj tak si so mnou už zabil celý deň a než prídeme domov, bude už večer.“ Vzala hamburger a zaplatila. Jedla po ceste. Doslova to do seba pchala, tak dúfam, že jej nebude zle. V aute ešte zjedla tú rozbalenú tyčinku.

Niekde za mestom mi v aute samozrejme zaspala. Začala pravidelne dýchať a kde tu sladko pomľaskovala. Musel som sa na ňu dívať. Bola tak bezbranná a ešte k tomu tá ružová bunda. Ak by si dne sama nejakú nekúpila, tak by som jej novú kúpil ja. Toto Alice prehnala.

„Nie, ten dres ti vrátim,“ zamumlala a ja som sa na ňu zadíval. Spala. Niečo sa jej zase snívalo. Dúfam, že to nebude nočná mora ako včera. Vonku sa skoro zotmelo a keď som zaparkoval pred domom, bola už úplná tma.

Otvoril som dvere na strane spolujazdca a chvíľu premýšľal, čo s ňou. Ak ju zobudím, mám ju zas na krku. Takto mám šancu, že bude spať čo najdlhšie. Opatrne som ju teda odopol z pásu a preložil jej ruky okolo svojho krku. Bol som dosť blízko a jej vôňa ma išla roztrhať zvnútra. Vpíjala sa mi do pokožky a tak som radšej zadržal dych. Voňala nesmierne intenzívne.

Vybral som ju z auta a pritlačil ju tesne k sebe, aby necítila otrasy. Opatrne som zatlačil na dvere. Nemohol som odomknúť a tak som zámok vytlačil. Zajtra to budem musieť dať do poriadku. Opatrne som našľapoval po schodoch, keď sa pomrvila a pritisla sa ku mne bližšie. Toto by mi robiť nemala. Vzdychol som si.

„Namyslený a strapatý,“ šepla. Trocha ma to zarazilo. Kto je namyslený a strapatý? Hľadel som na ňu a ona ticho zakňučala.

„Edward je zlll...“ Vyvalil som oči.

„Čo Edward?“ šepol som na ňu.

„Je zlý... Strapatý...“ Tak to ma dostalo. Celý deň sa s ňou vláčim po nákupoch a som zlý a strapatý. Zabrala mi izbu a mám ju na krku. Teraz ju mám doslova na krku. Zovrel som ju pevnejšie a ona rozospato otvorila oči. V sekunde ich na mňa vyvalila a zalapala po dychu.

„Pusť ma!“ vypískla.

„Veľmi rád. Najradšej by som ťa pustil z tých schodov,“ povedal som jedovato. Pozrela sa pod seba a chytila ma pevne za bundu.

„Radšej ma drž!“ Aká rýchla zmena názoru. Som predsa zlý.

„Takže som zlý?“ opýtal som sa a ona sa na mňa nechápavo pozrela. „Rozprávaš zo spánku,“ dodal som.

„Ja nemôžem za to, čo sa mi sníva,“ povedala splašene.

„Prestaň sa metať a položím ťa,“ povedal som trocha nahnevane. Bella sa prestala hýbať. Šiel som ju položiť, no ona sykla.

„Vlasy,“ šepla. Pár pramienkov sa mi zachytilo o zips na bunde. Stál som teda bez pohybu na schodoch a Bella si vymotávala vlasy zo zipsu. Objala ma okolo krku a pritisla sa na mňa. Zaťal som čeľusť, lebo ma príšerne pálilo hrdlo a tá bolesť sa postupne prepaľovala až do mojich útrob.

„Už to bude?“ precedil som cez zaťaté zuby. „Odtrhni to,“ šepol som. Bella sa pomrvila.

„Už je to von,“ povedala víťazne, na čo sa otvorili dvere. Otočil som sa na schodoch. Emm na nás civel a potom všetkých, ktorí sa snažili vstúpiť do domu, zatlačil späť.

„Mládež, prišli sme skoro. Sú v najlepšom a potrebujú ešte čas. Myslel som, že počkajú do svadby.“ Emmett sa široko usmial. Položil som Bellu na schod a ubezpečil sa, že pevne stojí. Pozrel som na Emmetta.

„Dávam ti pol minúty náskok, ty červ!“ zavrčal som. Bella odo mňa rýchlo odstúpila.

5. kapitola - 7. kapitola

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Na príkaz Volterry - 6. kapitola: