Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Na príkaz Volterry - 40. kapitola + Epilóg

25.08.2012 (18:45) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 57× • zobrazeno 9100×

Bella:

Leto sme trávili na ostrove Esme. Po ceste sem sme si urobili dosť veľkú zachádzku. Myslela som, že svojich rodičov už v živote neuvidím, no vďaka môjmu manželovi som ich nakoniec videla. Renée, moja matka, sedela pri jazere v parku a hádzala kúsky chleba labutiam. Postavila som sa pod vysoký strom, dosť ďaleko, aby som zostala pre človeka nepozorovaná. Edward mi chcel dopriať trochu súkromia, a tak ma čakal pri aute na parkovisku. Dievčatá chceli veľmi vidieť svoju ľudskú babičku. Ak niečo tie dve chcú, vedia si to vymôcť. Aj ich otecko bol na ne krátky. Pricupitali za mnou a z diaľky si obzerali tú ľudskú ženu pri jazierku.

„Je pekná,“ šepla Esme, keď sa k nám moja mama natočila tak, že sme jej jasne videli do tváre.

„Má na tvári tie čiaročky,“ povedala Renée udivene a ja som sa usmiala.

„Má vrásky. Starne, ako všetci ľudia,“ preniesla som pokojne. Naozaj, mojej matke pribudlo kopec hlbokých rýh na čele, v okolí očí a pier.

„My nezostarneme, však?“ opýtala sa Esme.

„Nie, miláčik. My nezostarneme,“ odpovedala som so zrakom upreným na ženu, ktorá sa jemne usmiala, keď labuť vybehla na breh, aby sa dosala ku chlebu.

„Mne sa vrásky páčia,“ preniesla Renée zamyslene. Pohladila som ju po vláskoch.

„Za mnohé z nich môžem ja,“ šepla som sama pre seba a mojim dievčatkám doslova vyleteli hlavičky dohora. Pozerali na mňa a potom na seba. Už som si na ich vnútornú komunikáciu dokonale zvykla, no aj tak som naklonila hlavu na stranu a snažila sa hádať, čo zas rozoberajú.

Po minúte sa k nám pridal Edward. Prišiel nás upozorniť, že si po moju mamu prišiel Charlie. Zalapala som po vzduchu a schovala sa viac do tieňa stromu. Mala som pocit, že môj otec, ako policajt, vidí a vie všetko. Samozrejme to bol len pocit, ktorý bol pozostatkom rešpektu a lásky, ktorý som cítila ako človek. Teraz sa na svojich rodičov dívam inak. Milujem ich, ale priority sa zmenili.

Mám svoju rodinu a bezhraničnú lásku, ktorú cítim k Edwardovi. Vedela som a nepopierateľne cítila, že by nebolo dobré, ak by vedeli, že žijem. Nedokázali by pochopiť, že aj keď sa podobám na ich dcéru, už to nie som ja. Nie som človek. Môj mozog už fungoval inak. Musela som chrániť tajomstvo a svoje deti. Chcela by som pre nich niečo urobiť, nejako im pomôcť v súžení, ktoré cítia. Vedela som, že im chýbam a cítia bolesť. Ak by som prišla o dieťa... Už len tá predstava mi pôsobila bolestivé zovretie na hrudi. Pozrela som na Edwarda a on to okamžite pochopil. Bolo to vtipné, ale bo aj mi dvaja sme dokázali komunikovať bez slov.

„Nemôžeme urobiť nič,“ šepol. Finančne ich môj manžel zabezpečil nad mieru dobre. Samozrejme by nijaký dar neprijali, no na Charlieho si zázračne spomenul policajný prezident a on dostal povýšenie. Raketovo postúpil na najvyššie miesta, a tak sa o ich finančnú situáciu už báť nemusím. Nesmiem zabudnúť poďakovať Jasperovi, za ten telefonát na políciu. Niekedy mám pocit, že má náš Jasper konexie aj na Marse.

„Nemôžeme sa ísť pozrieť bližšie?“ opýtali sa dvojičky nedočkavo.

„Nie!“ povedala som rázne.

„Prečo nie?“ opýtal sa Edward a pohladil ma po chrbte. „Tvoja matka ich nepozná,“ šepol.

„Akoby si tie dve nepoznal. Určite sa na Renée a Charlieho hneď vrhnú,“ povedala som trocha poplašene. Edward si kľakol k našim dcéram. Nežne ich objal okolo pliec.

„Pôjdete tam a poprosíte babičku o chlieb pre labute. Ak by sa pýtali s kým tu ste, tak ukážte na tú pani na druhej strane.“ Dával im inštrukcie a ja som nesúhlasne krútila hlavou. Mala som obavy. „Bella, neboj sa. Všetko bude dobré. Chcú ich len vidieť z blízka,“ povedal mi pokojne a dievčatá už nadšene poskakovali. Čakali len na moje zvolenie a tak som aj keď nie veľmi odhodlane prikývla. Dievčatá sa okamžite rozbehli a ja som podvedome urobila pár krokov dopredu a potom späť pod strom.

„Som zvedavá, čo urobíš, ak niečo nevyjde,“ povedala som zamyslene. Edward sa usmial.

„Bežím po fotoaparát.“ Vo chvíli ho nebolo a ja som sa presunula o jeden strom bližšie.

Dievčatá zbehli na chodníček okolo jazierka a chytili sa za ruky. Dosť hlučne šli k lavičke a tak si ich moji rodičia okamžite všimli. Myslím, že si tie dve všimol celý park. Alice ich neustále vymódi, ako detské superstar.

„Pozri ne tie dve lastovičky. Sú ako jedna. Nádhera,“ šepla moja matka. Charlie sa ležérne posadil na lavičku a objal moju mamu okolo ramien.

„To je nádielka, mať dve naraz. Chudera ich mama. Musí to mať poriadne náročné,“ šepol skepticky, ako to mal vo zvyku. No usmial sa tým hrejivým úsmevom, ktorý som na jeho tvári milovala.

„Neblázni. Pozri na ne. Sú úžasné,“ povedala moja matka tichšie, lebo od nich boli dievčatá tak na desať krokov.

„Dobrý deň, teta,“ pozdravila Renée svojej babičke a ona sa široko usmiala.

„Dobrý deň,“ šepla.

„Dobrý deň,“ povedala aj Esme a obe sa pekne a hlavne dosť staromódne uklonili. Myslím, že sa s Arom a Carlisleom porozprávam o tom, čo učiť moje dievčatá. Potom to takto dopadne. Charlie sa naklonil dopredu a oprel sa o kolená.

„Pozrime sa, aké dve princezničky. Ste tu hádam samé?“ opýtal sa a rozhliadol dokola. Ja som sa rýchlo skryla za strom.

„Nie. Mama je tamto,“ šepla Renée a ukázala na ženu hlbšie v parku. Charlie spokojne prikývol.

„Videli sme, že ste kŕmili labute? Môžeme to skúsiť?“ opýtali sa takmer jednohlasne, na čo sa moja mama rozosmiala.

„Ktorá je staršia?“ Renée podala Esme chlieb.

„Ja som,“ povedala moja malá a vzala si chlieb.

„Nie, ja som,“ protestovala Renée.

„Ste dvojičky, čiže ste rovnako staré,“ rozsúdil to môj otec komicky, akoby mohli z brucha vyskočiť naraz a moja matka sa teatrálne udrela do čela.

„Ako sa voláte, princezničky?“ opýtala sa uvoľnene a na chvíľu som mala pocit, že aj úplne bezstarostne.

„Ocko povedal, že nesmieme nikomu povedať meno a adresu, len policajtom, ak sa stratíme,“ preniesla neskutočne vážne Esme. Môjmu otcovi zažiarili oči.

„Tvoj ocko je múdry muž. Ja som policajt. Mne to môžeš povedať.“ Siahol do vrecka a vybral lesklý odznak. Otočil sa ku mne tak, že som videla len jeho chrbát a tak som zas trocha podišla.

„Júj, to je pravý policajný?“ nadchli sa obe dievčence.

„Áno. Som policajt,“ šepol môj otec.

„Ale my sme sa nestratili, takže ti aj tak nepovieme mená,“ šepla moja Renée a široko sa usmiala.

„Ty si ale múdre dievčatko. Páčiš sa mi.“ Charlie ju pochvaľujúco pohladil vo vlasoch.

„Aj ja sa ti páčim?“ opýtala sa Esme trocha ublížene, že jej sa pozornosť neušla.

„Isteže. Ste obe veľmi pekné a múdre mladé dámy.“ Obe sa spokojne usmiali. Moja matka sa postavila a prešla bližšie k vode. Hodila labuti chlieb, zase na breh, aby vyšla z vody, no vták zaváhal. Predsa tu boli polupírske deti. Labuť však mala hlad a tak nehľadela na nebezpečenstvo a vyšla na breh. Esme radostne spišťala. Labuť sa naľakala, roztiahla krídla a rozbehla sa po hladine.

„Jéj! Videli ste to? Ona kráčala po vode.“ Renée nadšene skackala okolo chodníčka a tlieskala rukami.

Edward sa ku mne znova pridal. Mal už kopec fotiek našich dcér a ich starkých. Spokojne som ho objala.

„Ďakujem, že si nás sem vzal. Milujem ťa,“ šepla som.

„Aj ja teba.“ Pobozkal ma na čelo. „Rozlúčte sa, dievčatá,“ šepol, lebo sa žena, ktorá bola údajne ich matka, otočila k odchodu.  Dievčatá sa trocha upokojili.

„Už ideme za mamkou. Dovidenia,“ zatrilkovali. Charlie si k nim čupol.

„Tak sa majte pekne, princezničky,“ povedal im milo. Pozreli sa na seba a potom ho spontánne objali. Očividne ho to dosť zaskočilo, no tiež ich objal. Naraz sa rozbehli opačným smerom cez park. Edward to šiel obehnúť, aby ich posadil do auta. Renée im ešte chvíľu mávala.

„Nádherné dievčatká,“ šepla.

„Áno. Pripomínali mi trocha...“ Charlie sa zarazil a odmlčal.

„Aj mne, Charlie,“ šepla Renée a objala môjho otca. Hlasno som zavzlykala. Cítili, že sú mojou súčasťou. Síce si mysleli, že je to len náhoda, ale cítili to a to bolo pre mňa nesmierne dôležité. Vrátila som sa k autu.

Moje ratolesti si už prezerali fotky a básnili o tom, aký má dedko Charlie krásny odznak a babka Renée krásnu tvár. Sadla som si a zapla pás. Zozadu sa na mňa zavesila Renée.

„Ešte za nimi niekedy prídeme?“ opýtala sa. Pohladila som ju po rúčke.

„Samozrejme,“ vydýchla som a pozrela na Edwarda, ktorý s nežným úsmevom na perách prikývol.

Teraz, keď sedím na veľkej terase, na slnečnom ostrove Esme, dívam sa na nádherné fotky mojich rodičov, dvoch dcér a jednej veľkej, bielej labute. Edward si ku mne prisadol a objal ma.

„Si zamyslená.“ Pobozkal ma na ucho. Skryla som sa mu v náručí a sledovala, ako naše dcéry behajú po piesočnej pláži. Rástli tak rýchlo a boli každým dňom múdrejšie a šikovnejšie. Niekedy, keď ma vzal Edward na lov, boli sme preč pár dní a keď sme sa vrátili, nepoznávala som ich. Nechcela som prísť ani o sekundu s nimi, aj keď sme mali pred sebou večnosť.

„Trošku,“ pípla som. Vzdychla som si a usmiala sa. „Chcela by som tu zostať večnosť,“ povedala som spokojne a odmávala som Renée, ktorá práve víťazne poskakovala, lebo sa jej so sestrou podarilo  zhodiť Jaspera do vody.

„Budeme však musieť späť do Ameriky. Aro chcel dievčatá vidieť a pochybujem, že sa mu bude chcieť za nami,“ prehodil Edward trocha mrzuto. Princezné na meno Aro reagovali, ako iné deti na lunapark.

„Príde Aro?“ vypískla Renée a Esme sa okamžite pridala. Utekali k nám a keď sa po mne obe hodili, skončila som celá mokrá a od piesku.

„Pozrite sa, ako ste zašpinili mamu,“ okríkol ich Edward, no tie dve si z tatka nič nerobili. Väčšinou vyšiel na posmech.

„Zavoláte Arovi, aby prišiel sem?“ opýtali sa celé rozradostené. Pretočila som oči a usmiala sa.

„Dobre, zavoláme mu.“ Postavila som sa a šla do domu. Chcela som si dať sprchu a zmyť zo seba tú tonu piesku, ktorou ma zašpinili. Len som pozrela cez plece a sústredila sa na svojho sexy manžela. Stále som mala trocha problém poslať mu myšlienku, ale keď som veľmi chcela, vyšlo to.

„Celú ma ufúľali. Nechceš mi pomôcť s umývaním?“ poslala som mu správu a Edward spozornel. Sucho prehltol.

„Princezné, choďte s Jasperom pohľadať tetu Alice,“ šepol trocha hrdelne.

„Alice je s Rose a Emmettom pri vodopáde na opačnej strane ostrova,“ povedal Jasper nechápavo a Edward na neho tlmene zavrčal. Jasper okamžite pochopil. „Jasné! Dievčatá, dáme si preteky k vodopádu. Máte náskok pol minúty,“ zakričal na moje dcéry a tie sa s piskotom rozbehli cez pláž.

„Tiež máš pol minúty náskok,“ zašomral Edward a ja som sa s rovnakým piskotom ako deti rozbehla do sprchy. Jasper si posmešne odkašľal.

„Tak, pekný deň, braček,“ šepol a utekal za mojimi láskami. Edward prešiel až do kúpeľne. Ja som stála pod sprchou a vyzývavo som na neho zažmurkala a prstom som naznačila, aby šiel ku mne. Stiahol zo seba tričko a spolu s ním padol na podlahu aj zvyšok jeho oblečenia. Vliezol ku mne a pritlačil ma o kachličkovú stenu.

„Milujem ťa,“ šepol a roztúžene ma pobozkal.

„Dokáž to,“ vzdychla som. Vedel mi to nádherne dokázať a ubezpečoval ma o svojej láske, až kým sa naša rodinka nerozhodla vrátiť domov.

Epilóg:

„A ty, Renée Rosalie Cullenová, berieš si tu prítomného, Nailsa Roberta Volturiho za svojho manžela?“ opýtal sa Aro a široko sa na moju dcéru usmial. Ona mu úsmev vrátila a potom sa na mňa cez rameno pozrela a bola taká šťastná, až som zadržala dych a musela skloniť pohľad.

Vo mne vrelo a ona je tak šťastná. Edward pochopil, čo sa deje. Pevne ma objal a pohladil po chrbte. Ona prežíva najúžasnejší deň svojho života a mne sa chce plakať. Tak rýchlo vyrástli a teraz sa moja maličká princezná vydáva a čo viac, berie si Volturiho. Hlasno som zavzlykala. Renée mrkla na Esme a ona ku mne okamžite priskočila. Som tu za hysterickú svadobnú matku, ale bolo mi to jedno. Moja dcéra sa dnes vydáva. Má na sebe moje svadobné šaty a je v nich dokonalá.

„Áno, beriem,“ povedala tak oddane, že sa mi zase trocha rozochveli hlasivky.

„Z moci, ktorá mi bola zverená, vás týmto vyhlasujem za manželov. Nails, smieš pobozkať svoju manželku,“ preniesol Aro slávnostne a celá sála začala nadšene tlieskať.

Nails sa na moju dcéru žiarivo usmial a nežne, akoby bola tá najkrehkejšia kvetina sveta ju pobozkal. Ja som zas hlasno zavzlykala. Prešli okolo nás a Renée mi venovala jeden dojatý, uslzený pohľad. Postavili sa k východu, aby im mohli všetci priatelia zablahopriať a ja som vzlykala na manželovej širokej hrudi. Edward ma hladil a snažil sa ma uchlácholiť, no ja som to neovládala.

„Bella, no tak...“ šepol Edward.

„Nails ju miluje, ja som ho preveril a ak by čo i len pomyslel na niečo, čo by jej mohlo ublížiť...“ povedal Aro za mojim chrbtom, no ja som na neho len mávla rukou, aby konečne sklapol. To on je všetkému na vine. Načo toho upíra ťahal k nám. Prudko som sa otočila.

„Celé si to naplánoval,“ šepla som vyčítavo a zodvihla výhražne ukazovák. Edward ma k sebe prudko stočil a pokrútil hlavou.

„Bella, no tak. Tentokrát s tým Aro vážne nič nemá,“ povedal zmierlivo a Aro sa urazene ofučal.

„Keby aspoň chceli zostať žiť vo Volterre, ale nechcú. To ja by som sa mal hnevať. Nielen, že sa už s dievčatami nebudem môcť stretávať tak často, dokonca som musel z gardy uvoľniť aj nesmierne talentovaného upíra,“ preniesol ublížene.

„Oni neostanú vo Volterre?“ opýtala som sa prekvapene.

„Nie. Nails súhlasil, že prijme náš spôsob života. Nevšimla si si, ako sa snaží. Ľudská krv je pre neho tabu, odkedy ju stretol a ako sa na teba snaží zapôsobiť, to ani radšej nehovorím,“ povedal Edward.

„Ostanú s nami?“ opýtala som sa s nádejou.

„Mami, prestaň s tým!“ napomenula ma moja druhá dcéra a vzala ma za ruku. „Budú nám na blízku. Predsa by nás neopustila, pre chlapa.“ Zasmiala sa a Renée už na nás od dverí mávala, lebo sme zostali posledný. Prešla som teda k mojej nádhernej dcére.

„Prepáč mi to. Ja sa stále nemôžem zmieriť s tým, ako si vyrástla. Si dospelá a si prekrásna.“ Obdivne som si ju premerala svojim dokonalým zrakom a potom som ju pobozkala na líce. Tiež ma pevne zovrela v objatí a dala do toho naozaj dosť sily.

„Ľúbim ťa, mami,“ šepla a po snehobielych lícach sa jej kotúľali  ligotavé slzy. Rýchlo som siahla do kabelky pre vreckovku, no Nails ma predbehol. Podal svojej žene bielu vreckovku a usmial sa na mňa.

„Nikdy jej nebude nič chýbať, madam,“ povedal polohlasom.

„To si píš, že nebude!“ povedal rázne Edward a podal Nailsovi ruku. Bolo vidieť, že má Nails pred Edwardom rešpekt, ale predo mnou väčší. Ja som bola neustále madam Cullenová. Všetkým inak tykal. Edward mu dokonale videl do hlavy a tak mal chlapec smolu. Aro len na Nailsa kývol a on sucho prehltol. V každom prípade to bude mať veľmi ťažké. Jeho manželka je totiž moje dieťa a ja nedopustím, aby ju niekto sklamal. Postavila som sa pred zaťa a založila som si ruky na hrudi.

„Mami,“ napomenula ma Esme. Usmiala som sa.

„Veľa šťastia. Nikdy nedovoľ, aby sme jej chýbali. Vieš, čo to znamená?“ opýtala som sa ho.

„Iste. Budeme u vás tak často, že si nestihnete chýbať,“ šepol. Bol to bystrý upír. Prikývla som.

Esme svoju sestru nedokázala opustiť, a tak sa odsťahovala s novomanželmi. Neprešiel ani rok a bola druhá svadba. Esme spoznala mladého upíra zo starého Nailsovho klanu. Aro si zopakoval oddávajúceho a tentokrát to bol on, čo na svadba div neplakal. Aj keď som ho najprv nenávidela, musela som priznať, že nás rešpektoval a moje dcéry zahŕňal pozornosťou a láskou. Boli sme chránencami Volterry. Dosť zvláštne, keď si uvedomím, čím všetkým sme si prešli. Na druhej strane, ak by vtedy nepadol ten absurdný rozkaz, nemala by som to, čo mám - a ja mám úplne všetko.

Skončila sa ďalšia moja poviedka. Raz to muselo prísť. Prešli sme si s našimi hrdinami láskou, nenávisťou, zlobou a aj množstvom iného. Veľakrát sa vďaka Vám umiestnila na prvých miestach v hlasovaní o naj poviedku a vďaka Vám sa ocitla aj v sieni slávy. Za to Vám nesmierne ďakujem. Lolalita

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Na príkaz Volterry - 40. kapitola + Epilóg: