Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Na príkaz Volterry - 4. kapitola

21.01.2012 (07:30) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 65× • zobrazeno 9736×

Bella:

Nastalo ďalšie podrobné preskúmavanie mojich dokladov. Tá pani sa asi snažila byť milá, a tak sa široko usmiala.

„Užili ste si to v Taliansku, slečna?“ opýtala sa a ja som celá stuhla. Chcelo sa mi vrieskať na plné hrdlo, že to bolo niečo príšerné. Uniesli ma upíri a vyhrážali sa, že zabijú mojich rodičov, ak s nimi nepôjdem a nebudem poslúchať. Zozadu ma niekto podoprel.

„Bola to úžasná dovolenka, ale sme radi, že sme doma,“ povedal ten upír. Pozrela som nad seba a jeho zuby sa zablyskli na svetle. Striasla som sa. Zas ma ovládol pocit zvláštneho strachu.

Sklopila som pohľad a vzala si pas. Chcela som si ho vložiť do tašky, no Edward sa predo mňa postavil a natiahol ruku. Takmer som odpadla, keď som pochopila, že mu ho mám dať. Taliansko či Amerika, vždy som v rukách upíra a nemám slobodu. Podala som mu teda jediný doklad, ktorý ešte určoval moju identitu. Som Isabella Swanová, jediná dcéra Charlieho a Renée Swanovcov. Alice prešla hneď za nami.

Predrali sme sa kopou ľudí a dostali sa pred odletovú halu. Predrali je ale silné slovo, lebo tí dvaja okolo mňa urobili doslova koridor a prešla som naplnenou halou ako hviezda pod dozorom svojich osobných strážcov. Kráčali sme na parkovisko a ja som zostala nemo civieť na Alice, ktorá sa rozbehla oproti niekoľkým postavám. Jeden muž, teda upír, jej vybehol oproti. Skočila mu okolo krku a on sa z ňou v náručí zatočil a potom ju náruživo bozkával. Bolo to zvítanie akoby sa nevideli celé roky.

Zarazene som stála a vyvaľovala oči. Správali sa ako ľudia. Žiadna strohosť, len čistá radosť. Edward znechutene pokrútil hlavou a prešiel rýchlejším krokom k vyššiemu blondínovi. Objali sa a hneď začali niečo rýchlo rozoberať. Ja som konečne odmrzla. Svalnatý muž a dokonalá blondína, dala by sa prirovnať k bábike Barbie, ale tá bábika na ňu aj tak nemá, sa dívali uprene na mňa. Vlastne sa už na mňa dívala celá ich rodina.

„Bella, no poď sem!“ skríkla na mňa Alice a priskočila ku mne. Postavila sa za môj chrbát a tlačila ma dlaňami na chrbte dopredu. „Tak, toto je Isabella,“ povedala so zvláštnym detským nadšením, akoby na dvore deťom ukazovala nové šteniatko.

„Bella,“ opravila som ju neisto. Blondín vystúpil dopredu.

„Volám sa Carlisle.“ Upír mi podal ruku, no ja som stuhla. Hneď ju stiahol a prívetivo sa usmial. „Moja manželka Esme,“ ukázal na krásnu hnedovlásku, ktorá sa široko usmiala. „Toto je Emmett a Jasper.“ Ten Emmett sa široko zaškeril. Vyzeral, že ho naozaj bavím.

„Ciao, Bella! Come stai?“ Jeho hlas bol príjemný. Bol hrubý, ale zároveň hladkal ušné bubienky.

„Ty kretén. Ona je Američanka, po taliansky nevie,“ prskol Edward.

„Ciao, Emmett. Grazie. Benne,“ šepla som. Za ten mesiac vo Volterre som niečo pochytila. Ten Emmett sa rozrehotal. Pleskol Edwarda po ramene.

„Kto je tu kretén?“ Mala som pocit, že sa neprestane nikdy smiať a Edward sa len zlostne napriamil.

„Ja som Rosalie.“ Blondína urobila krok ku mne. Ja som na ňu doslova civela a aj keď som sa snažila, nevedela som to ovládnuť. Bola nádherná. Nič tak krásne som v živote nevidela. Nemohla by sa jej rovnať žiadna žena sveta. Kývla som hlavou.

„To je celá naša rodinka, Bella. Teraz ťa vezmeme k nám. Prespala si síce celý let, ale aj tak si chceš určite oddýchnuť. Vyzeráš vyčerpane.“ Alice bola ako vietor. Obehla auto aspoň desaťkrát. Potom na mňa mrkla.

„S kým chceš ísť? Vyber si,“ povedala pobavene. Ja som behala pohľadom z najnovšieho Mercedesu na krikľavo žlté Porsche. Pohľad mi zastal na striebornom Volve. Jedine toto auto pôsobilo celkom normálne. Podišla som teda k nemu.

„Takže ideš so mnou,“ povedal Edward a otvoril mi dvere. To som zas nechcela. Otočila som sa na Alice a hodila šteňací pohľad.

„Pôjdem s tebou,“ šepla som. Alice sa pozrela do tváre svojmu bratovi a potom sa len ospravedlňujúco usmiala.

„Choď s Edwardom. Potrebujete sa pozhovárať,“ šepla. V sekunde boli všetky autá preč a ja som tam zostala sama s tým upírom. Pripadala som si ako z dreva. Nevedela som svoje končatiny dostatočne ohnúť, aby som si aspoň sadla. Očividne strácal trpezlivosť, keď som sa nie a nie usadiť a zapnúť.

Sadol si za volant. Bleskovým pohybom sa cezo mňa nahol, zabuchol dvere a zapol mi pás. Prudko vyštartoval a ja som sa držala sedadla ako priklincovaná. Zabočil na diaľnicu a zapol rádio. Ozvala sa klavírna hudba. K spôsobu jeho jazdy by sa skôr hodil death metal.

„Vieš, čo očakáva Aro, že?“ opýtal sa ma zrazu chladne. Prikývla som. „Dobre. Dal nám jeden rok, čo nie je žiadna výhra.“ Prekvapene som sa na neho pozrela a zalapala po vzduchu. „Musíme sa ešte poradiť s rodinou, ale nemyslím si, že by to vôbec išlo. Aro navrhol sobáš. Bude to aj dobrá príležitosť požiadať o viac času. V prípade, že by sme na to aj museli pristúpiť, by potom nebol taký problém s vybavovaním papierov. Aj tak ťa síce chce mať Aro pri sebe, ale ak by sme vážne mali dieťa, tak dieťa budem chcieť mať pri sebe ja. Ty sa budeš môcť rozhodnúť, ako budeš chcieť,“ povedal chladne.

„Ak to prežijem,“ šepla som neisto.

„Presne. Ak to prežiješ. Ak prežiješ noc so mnou a ak prežiješ pôrod. Ak mám byť k tebe úprimný, tak neverím, že by si to mohla prežiť. Viem sa stopercentne ovládať, ale toto mi príde choré. Ďalšia možnosť je vymyslieť niečo, ako ťa dostať preč, z dosahu Talianska. Rozmýšľal som, že ak by si bola mŕtva, tak by...“ Počula som len to, že mám byť mŕtva.

Vydesene som skočila po kľučke dverí. To očividne nečakal. Skočil na brzdu a auto sa dostalo do šmyku. Urobili sme hodiny a auto zastalo. Našťastie sme zostali v opravnom pruhu a niekoľko áut, čo prešlo okolo na nás, trúbilo. Na niečo podobné si už začínam celkom zvykať a najskôr aj ten upír.

„Čo to, do riti, robíš!“ zreval na mňa. Šokovane som sa tlačila do sedadla.

„Povedal si, že ma chceš zabiť,“ šepla som. On sa na mňa pozrel ako na totálneho idiota.

„Chcel som povedať, že by to bolo najlepšie, ak by si to v Taliansku mysleli. Ak by som ťa chcel zabiť, tak si už mŕtva a nestrácam tu s tebou čas. Počúvala si vôbec, keď ti Alice vysvetľovala, že my ľudí nelovíme a nezabíjame?“ Nahnevane chytil volant oboma rukami. „Ja ťa práveže nechcem zabiť,“ vzdychol si a naštartoval.

Trochu som sa upokojila, no mlčali sme. Zrazu z diaľnice odbočil a prešiel malým mestečkom. Vyzeralo to ako z nejakého starého filmu. Pár ľudí nám dokonca zamávalo a upír im odmával. Za mestečkom to namieril priamo do lesa a ja som sa zas začala tisnúť do sedačky. Bála som sa, že som ho naštvala a berie ma niekam do lesa, kde sa pokúsi splniť úlohu a ak sa to nepodarí, tak ma tam rovno nechá niekde pohodenú a mŕtvu. Začínala som sa už modliť. Najprv len v mysli, no potom som si už šepkala. Upír spozornel a pozrel na mňa.

„Ty sa modlíš?“ opýtal sa prekvapene. Rozpačito som prikývla. Začal sa smiať. „Ešte si neprišla na to, že modlitbou, krížom a ani svätenou vodou upíra nezaženieš?“

„Viem. Modlím sa, aby si ma nezabil, keď...“ Zarazila som sa, lebo naklonil hlavu na stranu a zas sa na mňa díval ako na blázna. Očividne mu došlo, na čo som myslela.

„Na modlenie budeš mať ešte dosť času. Nie som násilník, ktorý si ťa vezme v lese. My tu bývame,“ ukázal medzi stromy a ja som zbadala obrys budovy. Vydýchla som si. Keď zastavil, vystúpila som a prezerala si viac než luxusnú stavbu uprostred lesa.

„Nádhera,“ šepla som. Zrazu som tu stála úplne sama. Vchodové dvere boli otvorené. V zapaľovaní auta sa ešte hojdali kľúče. Na stotinu sekundy mi napadlo skočiť do auta a skúsiť ujsť, ale nemala by som šancu. Vedľa mňa sa ozvalo jemné zašušťanie. Pozrela som sa nabok. Tá nádherná blondínka si niečo vyberala z Mercedesu. Podišla ku mne.

„Uvažuješ, že zdúchneš?“ opýtala sa tým najsladším hlasom, aký som kedy počula.

„Chvíľu som nad tým uvažovala,“ šepla som popravde. Rose sa zvonivo zasmiala.

„Bolo by ti to na nič. My ti vážne neublížime. Nemáme prečo. Musíš sa cítiť hrozne. Ocitneš sa medzi upírmi, kilometre od domu a máš strach. Spomínam si veľmi dobre, ako som sa cítila, keď som zo dňa na deň spadla do tohto života. Chvíľu potrvá, kým si na nás zvykneš, ale zostalo ti to najdôležitejšie. Si živá,“ pousmiala sa.

„Zatiaľ,“ povedala som šeptom.

„Aj zostaneš. Tak poď dnu. Nachystali sme ti izbu.“ Rose mi pripadala celkom milá. Išla som krok za ňou do toho luxusu. Obzerala som sa okolo seba a vyvaľovala oči na každý kúsok dokonalo zariadeného interiéru. Nadskočila som, keď sa predo mnou zjavila hnedovláska.

„Urobila som ti sendvič a čaj. Poď sa najesť. Potom ti ukážem dom,“ povedala milo. Išla som za ňou do kuchyne. Na stole bol obrovský sendvič, vedľa palacinky, koláč, ovocný šalát, zeleninový šalát, lievance a množstvo ďalšieho. Zostala som prekvapene stáť.

„Koľko ľudí sem chodí na raňajky?“ opýtala som sa šokovane. Hnedovláska sa otočila.

„Prehnala som to? Ja som si kúpila knihu a tam píšu, že toto sú raňajkové jedlá.“ Ukázala na knihu.

„Áno, to sú, ale ja toľko nezjem.“ Tá upírka sa zatvárila dosť smutne. Ten smutný výraz ma donútil, cítiť sa previnilo. Rýchlo som si sadla.

„Skúsim zjesť čo najviac,“ šepla som.

„Nie. To ja skúsim nabudúce urobiť menej. Už si nepamätám, koľko toho zje človek. Ja sa väčšinou vyhýbam miestam, kde sa je. My nejeme a potom musíme to jedlo schovávať alebo vysvetľovať, prečo nejeme.“ Chápavo som prikývla. Vzala som si palacinky a k nim ovocný šalát.

„Sú výborné, Es... Prepáčte mi, ja...“

„Esme, volám sa Esme. A tykaj mi,“ povedala nadšene. Zjedla som toho toľko, koľko sa len dalo a potom ma Esme vzala na obhliadku domu.

Na druhom poschodí mi najprv ukázala svoju izbu a potom zaklopala na červenkavé dvere a vošla. V koženom kresle sedel blondín a o okno sa opieral Edward. Zhovárali sa. Esme sa tvárila akoby tam nikto nebol. Vtiahla ma za ruku dnu. Jej dotyk ma trocha prekvapil, ale snažila som sa nedať na sebe nič vedieť.

„Toto je Carlislova pracovňa. Tiež som ju zariaďovala ja. Všimni si maľby,“ povedala nadšene a ja som prebehla pohľadom po stene. Na jednom obraze boli Volterrský vládcovia a v pozadí bol aj Carlisle. Esme zatiaľ prebehla k svojmu manželovi a niečo mu hovorila. Pozrela som sa na nich a Carlisle sa na mňa usmial. Postavil sa a prešiel ku mne.

„Koľko máš vlastne rokov?“ Jeho hlas bol prívetivý.

„Sedemnásť,“ šepla som.

„Chodíš ešte do školy?“ Zakývala som hlavou, že nie. „Ako to?“ opýtal sa prekvapene.

„Musela som začať pracovať.“ Viac som nemienila hovoriť. Je to predsa moja vec.

„Aha, a nechcela by si sa vrátiť do školy? Alice ešte chodí na miestnu strednú do posledného ročníka. Mala by si aspoň pocit, že si v trochu normálnej rodine. Čo povieš?“ Vyrazil mi dych.

„Prosím?“ vyvalila som oči.

„Carlisle, to nie je dobrý nápad. Čo ak sa preriekne alebo urobí nejakú hlúposť,“ prskal ten strapatý upír.

„Toto všetko jej musí pripadať ako niečo šialené. Ak bude mať kontakt s ľuďmi, bude to zvládať ľahšie.“ Hovorili o mne bezo mňa. Strhla sa tam hádka. Nerozumela som už, o čom hovorili, len po sebe šomrali. Esme ma chytila za ruku a viedla von.

„Chcem ísť do školy a budem mlčať,“ povedala som náhle a samú ma prekvapilo, že som našla odvahu. Obaja sa na mňa pozreli.

„Rob si čo chceš. Ja tu aj tak nebudem,“ prskol zas strapatý a prešiel popri mne s rukami vo vreckách. Bol nahnevaný. Esme ma pohladila súcitne po chrbte. Bola naozaj milá.

Nakoniec ma zaviedla do izby na konci chodby. Keď ju otvorila, takmer som odpadla. Obrovská biela miestnosť plná CD-čiek a kníh. V rohu kvalitná veža postavená len na bielom koberci a na stene biely televízor. Celá sklenená stena bola zahalená bielymi závesmi. V strede izby bola biela kožená pohovka a dominantou bola biela posteľ.

„Toto ste tu kedy dovliekli?“ osopil sa Edward na svoju matku a ukázal na posteľ. Esme sa na neho káravo pozrela.

„Má spať na pohovke?“ opýtala sa ho.

„Aj po stojačky. Je mi to jedno,“ povedal nevzrušene. Prešiel k bielym dverám a otvoril šatník. Do tašky si hodil pár vecí.

„Kam akože ideš?“ opýtala sa ho Esme.

„Na pár dní sa stratím,“ šepol a už ho nebolo. Esme si povzdychla.

„Ignoruj ho. Prejde ho to. O pár dní je späť a hádam aj s lepšou náladou. Oddýchni si, Bella.“ Pohladila ma po ramene a zavrela za sebou dvere.

Prešla som k oknu. Edward akurát naskočil do Volva. Upravil si spätné zrkadlo a potom pozrel do okna. Neviem prečo, ale ruka mi vyletela do vzduchu a jemne som mávla prstami. Zarazene sa na mňa pozeral a potom, na moje prekvapenie, tiež kývol rukou. Auto naštartovalo a jeho nebolo.

3. kapitola - 5. kapitola

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Na príkaz Volterry - 4. kapitola: