Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Na príkaz Volterry - 39. kapitola

13.08.2012 (11:15) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 48× • zobrazeno 8047×

Edward:

Aro nebol stále schopný povedať súvislú vetu. Takto prekvapiť a zaskočiť upíra je za normálnych okolností takmer nemožné. Aro s niečím podobným nerátal. Díval sa na moje dcérky a stále nebol schopný vstrebať ich dokonalú podobu a súhru. Jeho myšlienky boli dosť nejasné, no jedno som vedel isto, dievčatám neublíži. Očarili ho. Bol nimi fascinovaný. Uprene sa na obe díval a snažil sa medzi nimi upírskym, dokonalým zrakom nájsť jediný rozdiel. Po chvíľke to vzdal. Neveriacky pokrútil hlavou v ľudskom geste.

„Ktorá je Esme?“ opýtal sa a Renée, samozrejme, vystúpila dopredu. Aro spokojne prikývol.

„Nie, to je Renée,“ šepol Carlisle a Aro mojim dcéram káravo pohrozil prstom. Mojim princeznám to prišlo náramne vtipné.

Aro sa im nesmierne páčil. Bol iný ako ostatní naši hostia a hlavne o nich javil dosť okázalý záujem. Vládca sa usmial a stiahol si z krku volterrské insígnie. Zavesil šperk na krk Renée. Pohladil ju po hlave a stiahol jej tým pohybom čiapku cez oči. Moja dcéra na neho výhražne zavrčala, ale skôr to bolo také zapradenie mačaťa. U niektorých členov gardy to dokonca vyvolalo ironické úsmevy.

„Neskladať dole, jasné!“ povedal pobavene Aro. Moja druhá dcéra začala okamžite poťahovať nosom. Jej sestra bola obdarovaná a ona nie.

„Aj ja chcem náhrdelník,“ fňukala. Aro si z plášťa odopol veľký Volterrský znak s rubínom a okamžite ho pripol Esme na ružový kabátik. Tá sa rozžiarila a so záujmom skúmala dar, ktorý dostala. Páčilo sa im, že im niečo ten zvláštny upír doniesol. Aj keď boli poloupírimi dvojičkami, boli hlavne deťmi a Aro to dobre vedel a chápal. Správal sa k nim ako k deťom a na to neboli veľmi zvyknuté. O to viac sa im to páčilo.

„Jé, to je krásne,“ vypískla nadšene a hneď svoju brošňu ukazovala Renée. Chvíľku ich zabavilo obdivovať jedna druhú. Aro sa na mňa uprene zadíval. Snažil sa čítať z výrazu mojej tváre.

„Máš pozoruhodnú rodinu, Edward. Nič to nemení na fakte, že si chcel oklamať Volterru a...“ Zarazil sa, lebo ho tie dve začali poťahovať za plášť. Zvolili na Ara taktiku, budeme do teba hučať, kým ti neexploduje hlava.

„Mám doma náramok, dám ti ho. Bude sa ti páčiť. Robila som ho sama,“ zatrilkovala Esme.

„Ja ti dám môj. Urobila som ho s tetou Rose z cestovín,“ prekrikovala sestru Renée.

„Veď si ho namaľovala na ružovo,“ odvrkla jej trucovito Esme a dupla pri tom nohou. Prvýkrát bojovali jedna pred druhou o niekoho pozornosť.

„Premaľujeme ho na modro,“ skríkla nadšene Esme a Renée hneď prikývla a potiahla Ara za plášť.

„Pomôžeš nám?“ opýtala sa a snažila sa obmäkčiť vládcu Volterry svojimi veľkými, orieškovými očami uprenými do jeho tváre. Aro nevedel, ktorej sa má skôr venovať a ktorú počúvať. Ťahali ho striedavo zo strany na stranu a on sa užasnuto usmieval. Obe na neho cerili svoje biele perličky a štebotali ako dve lastovičky. Boli dosť rozjašené. Dnešok považovali za veľmi fascinujúci deň. Najprv sme ich vypravili na výlet s dedkom a babkou, nasledoval odvážny útek a potom sa zoznámia s tak úžasným upírom, ktorý im dáva darčeky.

Garda v pozadí začínala byť dosť nervózna a ja som bol, prirodzene, nervózny z nich. K tomu všetkému som ešte neustále dozeral na Bellu, ktorá Ara a naše dcéry obchádzala stále v menších polkruhoch.

„Aro, vydaj rozkaz!“ povedal zachrípnuto Caius. Už ho nudilo dívať sa, ako Aro poletuje zo strany na stranu okolo mojich dcér. Pre neho neboli tak zaujímavé.

On a Marcus sa ležérnou chôdzou posunuli dopredu. Bella zareagovala bojovným prikrčením, a tak som k nej rýchlo vystrelil a trocha ju upokojil svojim pevným zovretím. Poddala sa. Vedela, že nesmie vyprovokovať žiadny konflikt. Celá táto situácia bola nesmierne krehká. Stačil by neuvážený krok, či slovo. Renée s Esme zbadali nové objekty. Aro sa zaškeril, keď si všimol, ako dievčatá zaostrili na jeho bratov. Predviedli Arovi tú svoju tichú komunikáciu. Len sa na seba pozreli a bolo jasné, že sú na jednej vlne. Aro akoby presne vedel, o čom sa bavia. Na druhej strane to nebolo až také ťažké uhádnuť to.

„Neprivítate mojich bratov?“ opýtal sa a tým naše dve potvorky len posmelil. Spozornel som a chcel som ich zastaviť, no Aro zodvihol ruku dlaňou napred a to bol jasný príkaz nezasahovať. Behom sekundy si moje dcéry vzali do parády aj zvyšok kráľovskej rodiny. Aro sa s roztiahnutými rukami otočil ku garde.

„Myslím, že táto situácia sa dá vyriešiť aj diplomaticky,“ povedal pokojne a pozrel bokom aj na našich priateľov. „Každá návšteva trvajúca viac, než pár hodín, len obťažuje,“ povedal tým svojim menej taktným tónom. Naši priatelia razom pochopili. V garde nastal šum.

Marcus a Caius podišli až k nám. Aro natiahol ruku k jednému a potom k druhému, aby sa oboznámil s ich myšlienkami. Spokojne prikývol. Bratia mu dali v rozhodovaní o nás plnú moc. Nechceli do toho zasahovať a miešať sa do vecí, ktorým aj tak veľmi nerozumeli. Oni dvaja sem v podstate ani nechceli ísť. Otočil sa s prižmúrenými očami k našej strane a našim priateľom. V mysli ma vyzval, aby som sa rozlúčil a poslal ich preč. Zdôraznil, že ako on nepotrebuje gardu, tak mi nepotrebujeme údajných svedkov.

„Ďakujem vám, že ste boli ochotní svedčiť a podporiť nás. Rád vás znova uvidím,“ povedal som dostatočne nahlas.

Členovia gardy už mizli medzi stromami. Marcus sa graciózne uklonil a cez tvár si prehodil kapucňu. Caius sa tiež zvrtol k odchodu, no nepovažoval za dôležité, akokoľvek sa lúčiť. Spoločne opustili zasneženú lúku. Zostali tu po nich len odtlačky topánok v snehu. Aj naši priatelia sa pomaly rozišli. Mali zmiešané pocity z toho, čo sa udialo a ja sám som zatiaľ nevedel, čo si mám myslieť. Denalijský klan sa rozhodol zostať po blízku, len pre každý prípad a Amazonky sa rozhodli vyprevadiť gardu až za hranice. Vedel som, že sme ešte úplne nevyhrali. Treba kuť železo, kým je žeravé.

„Dievčatá sa potrebujú najesť a hlavne musia do tepla. Prijmi naše pozvanie, Aro,“ šepol som. Aro sa pozrel na Bellu a potom postupne prebehol pohľadom po tvárach mojich zaskočených súrodencoch.

„Rád prijm...“ Zasekol sa uprostred slova, lebo sa mu začala Esme driapať na chrbát.

„Ja ťa vezmem, zlatko,“ šepol som dcére. Aro však Esme rýchlo pomohol a Renée vzal do náručia. Esme mu pohotovo prehodila kapucňu na hlavu a keďže mu ju hodila do tváre, začala mu ju moja druhá dcéra rozkošne upravovať, aby vraj videl a nenarazil s nimi do stromu, ako sa to raz podarilo ujovi Emmettovi. O tejto príhode som napríklad nevedel a Bella tiež nie, lebo hneď obdarila Emmetta nahnevaným pohľadom.

„Rád ich vezmem,“ povedal Aro unesene.

„Vieš rýchlo utekať?“ opýtali sa moje dcéry dvojhlasne. Aro sa zasmial a rozbehol sa lesom.

„Stavme sa, že nikto z vašej rodiny nenájde odvahu ma predbehnúť,“ povedal posmešne a mal pravdu. Držali sme sa za ním. Bella bola nervózna. Neverila Arovi a fakt, že je tak v tesnej blízkosti našich anjelov, nás všetkých dosť rozrušoval. Aro si to vzniknuté napätie uvedomoval a nezabudol ma v mysli okamžite upozorniť, že to on je ten, čo tu bez gardy riskuje existenciu. Nebol chránený psychickými schopnosťami svojej prednej línie a ani fyzickou silou tých najsilnejších upírov sveta. Naozaj sa nám vydal na milosť a to mu momentálne slúžilo ku cti, že nám tak veril.

„Ja si to, pochopiteľne, uvedomujem, Aro,“ šepol som, keď sme dobehli k domu. Bella sa na mňa nechápavo pozrela a ja som len zmierlivo kývol hlavou. Bella by najradšej schmatla dievčatá a ukryla ich za svojim chrbtom. Videl som to na nej. Celá sa chvela a aj keď sa ako novorodená ovládala dokonalo, mal som obavu z jej reakcií a tak som sa pri nej držal bližšie.

„Tak, dievčatá, zosadať,“ zavelil Aro so smiechom a oni na slovo počúvli.

„Zostaneš u nás?“ opýtali sa zas synchrónne.

„Na pár dní určite,“ povedal uvoľnene.

„Budeš sa s nami hrať?“ opýtala sa Renée. Aro len prikývol.

„Porozprávaš nám o Taliansku a kráľovstve?“ dobiedzala Esme.

„Iste. Všetko vám porozprávam,“ zašepkal záhadne a to bol pre dievčatá prísľub niečoho nového a zaujímavého.

„Najprv sa však musíte najesť a mi sa musíme s Arom pozhovárať,“ povedal som s hraným úsmevom. Na moje prekvapenie tie dve neprotestovali. Keď šli do domu, ešte sa podpichovali.

„On je kráľ,“ šepla jedna.

„Myslíš, že sme my princezné?“ opýtala sa Esme a Renée mykla ramenami. Aro sa začal uvoľnene a naozaj prirodzene smiať. Moje dcérky sa mu viac než páčili. Doslova sa do nich zamiloval.

„Sú úchvatné,“ povedal obdivne. „Bolo nutné to klamstvo?“ opýtal sa a premeriaval si pohľadom Bellu. Ona sa dívala do zeme a všemožne sa snažila vyhnúť jeho pohľadu.

„Aro, ak by si sa dozvedel, že to vyšlo... Buď úprimný. Ako by si sa zachoval? Vzal by si mi ich? Ja svoju rodinu milujem, a preto ti musí byť jasné, že nie som ochotný vzdať sa ich.“ Moja matka a sestry šli s dievčatami do domu a tak sme tu stáli len ja, Carlisle, moja žena a niekde v lese za chatou bol Emmett s Jasperom a zvláčali drevo do krbu.

„Musím priznať, že by som ich chcel mať vo Volterre a aj teraz sa mi celkom páči predstava, vziať ich tam,“ šepol.

„Na to zabudni!“ zavrčala bojovne Bella a nahrbila sa.

„Moje dcéry sú z polovice ľuďmi a živia sa len krvou zvierat. Ani jedna z nich nie je schopná prijať spôsob života vo Volterre a nikdy by som to nedovolil. Vidím, ako ťa zaujali a nikto z nás nebude proti, aby si ich chodil navštevovať,“ povedal som zmierlivo. Arovi sa nezdalo fér, že ich nemôže mať len pre seba, no moje riešenie nezavrhol.

„Návštevy? To mi má stačiť? Ja som zodpovedný za to, že existujú,“ povedal trocha zlostnejším tónom.

„Bol to tvoj príkaz, aby som s ľudskou ženou splodil dieťa, ale zvyšok som urobil ja.“ Prišlo mi to celé absurdné. Sú to moje deti a hotovo! Aro pretočil oči.

„Myšlienka bola moja a našiel som Bellu a vybral teba. Ja som ten, kto je tvorcom tohto dokonalého plánu. Nenamietam, aby boli ich stravovacie návyky v duchu vegetariánstva, ale chcem sa podieľať na ich výchove,“ povedal rozmrzene.

„Kedykoľvek prídeš, budeš vítaný,“ šepla moja žena, čo ma dosť prekvapilo. Aro sa na ňu pozrel.

„Dáte mi vždy vedieť, kam pôjdete. Žiadne klamstvá. Chcem vedieť o všetkom a chcem mať možnosť ich navštíviť. Súhlasíte?“ Pozrel som na Bellu a prikývli sme. Carlisle nás sledoval a keď ku mne Aro vystrel ruku, aby sme tým stvrdili, čo sme si práve povedali, podišiel k nám.

„Chcel si nás všetkých zabiť?“ opýtal sa netaktne a Aro sa na neho krátko pozrel.

„Chcel. Bola by to však chyba,“ povedal naozaj úprimne. Podali sme si ruky a on videl v mojej mysli, že mi môže veriť.

Vládca Volterry si odopol dlhý plášť a prehodil si ho cez predlaktie. Vošiel do nášho príbytku ako starý priateľ. S Bellou sme ešte chvíľu stáli vonku a dívali sa na seba.

„Toto som nečakal,“ šepol som.

„V hlave som mala stovky scenárov toho, čo sa môže udiať, no toto mi nenapadlo,“ pípla.

„Milujem ťa,“ šepol som.

„Milujem ťa,“ odpovedala mi rovnakým spôsobom.

„Budú sa bozkávať,“ ozval sa z domu hlas malej Esme. Renée sa začala chichúňať.

„Chcete vedieť, ako sa vaša mama a otec zoznámili?“ opýtal sa zrazu Aro nesmierne nadšeným tónom. Pozrel som sa na Bellu a rozbehol sa do domu. O niektorých veciach je ešte skoro rozprávať, no Aro ma dvihnutou rukou zastavil. Esme to gesto okamžite vyskúšala a zaškerila sa.

„To sa mi páči,“ šepla a už sa obe posadili k Arovi.

„Kde bolo tam bolo, bola jedna slnečná krajina, kde v meste Volterra vládli upírskemu svetu traja princovia,“ povedal napínavo. Musím uznať, že Aro mal rozprávačský talent a k dievčatám bol naozaj milý. Keď som sa tak na nich díval, prišlo mi to, akoby na pohovke sedel starý otec s vnučkami. Bella mu stále nebola schopná dôverovať a tak sa usadila za ich chrbty. „Jeden z princov bol vášnivý vedec a zberateľ zvláštností. Bol to muž na správnom mieste, múdry a...“

„A vôbec nebol namyslený,“ skočil mu do reči Carlisle, na čo sa dievčatá začali chichúňať. Carlisle si to mohol dovoliť, no aj tak ho Aro obdaril dosť nepekným pohľadom.

„Kde sme to skončili?“ opýtal sa, akoby to nevedel.

„Pri tom namyslenom princovi,“ šepla Renée.

Poviedka sa blíži k svojmu koncu. Chcem sa Vám veľmi poďakovať za hlasy v naj poviedke. Veľmi si to vážim. Lolalita

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Na príkaz Volterry - 39. kapitola: