Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Na príkaz Volterry - 34. kapitola

02.07.2012 (07:15) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 50× • zobrazeno 8258×

Edward:

Rose plakala a ja som to už nemohol vydržať. Hodil som sa k nej na kolená.

„Mrzí ma to. Bella je v poriadku. Premenili sme ju včas,“ šepol som jej a ona sa na mňa oddane pozrela.

„Dieťatko?“ pípla.

„Obe sú v poriadku,“ šepla Bella od dverí a Rose vzhliadla k nej. Vyskočila na nohy a pevne ju objala. Stisla ju tak silno, že Belle zapraskalo celé telo a výstražne zavrčala. Rose to ale ignorovala a drvila moju ženu ďalej. Musel zasiahnuť Emmett. Ja som sa do toho tiež nechcel pliesť a to hlavne preto, že som chcel mať ruky pri tele a nie niekde na orbite Zeme.

„Bella, myslela som... Ja som tak šťastná,“ vzlykala Rose a Bella ju už chlácholivo hladila po chrbte.

„Nevedela som o tom, ale inak to vážne nešlo. Poď,“ šepla jej Bella pokojne a vzala Rose do domu. Rosalie bola celá rozcítená, celá ubolená a zároveň šťastná. Celé vnútro sa jej zvieralo a myseľ sa točila len okolo úľavy, ktorú pocítila. Vedel som, že toto jej rozpoloženie je len otázka času. Dá sa trocha dohromady, poteší sa z neterí a potom ju pochytí ta práva zlosť. Mám pocit, že požiadam Bellu o ochranu. Nech sa tí dvaja somári, moji bratia, pre mňa za mňa aj uhryzú smiechom.

Vošiel som do domu spolu s Emmettom. Ten sa na mňa díval pohľadom boha pomsty. Hneval sa. Nie kvôli sebe, ale kvôli svojej manželke a ja som sa nedivil. Videl ju trpieť a vidieť trpieť milovanú osobu je horšie, než vlastná bolesť. Viem to z vlastnej skúsenosti. Chytil som ho za rameno.

„Chránil som svoju rodinu. Dali ste nám návštevou Volterry čas. Ako reagoval Aro?“ opýtal som sa šeptom. Rose nás nevnímala. Stála práve nad postieľkou, z ktorej sa na ňu dívali dva páry identických, čokoládových očí. Nevedela, kam sa ma skôr dívať. Moja sestra sa rozplývala blahom a intenzívne sa snažila nájsť čo i len minimálny rozdiel medzi nimi. Nikdy som nevidel Rosalie tak rozcítenú.

„Aro tomu verí a rozhodol sa ti dať chvíľu času, aby si sa so stratou trocha zžil, a potom ťa chce, samozrejme, vidieť. Mal som dokonca chvíľu pocit, že s tebou hádam súcití,“ povedal rýchlo a už sa aj on presúval k postieľke. Podoprel Rose a široko sa usmial. Rovnako fascinovane sledoval tých dvoch anjelov.

„Keď už Edward niečo robí, robí to poriadne,“ zasmial sa a Rose sa na mňa cez jeho rameno pozrela.

„Najradšej by som ťa za to klamstvo...“ Usmiala sa. „Tie dve sú ale tak nádherné, že sa už nedokážem hnevať.“ Otočila hlavu na Bellu. „Smiem ich popestovať?“ Bella sa nahla a vzala na ruky Rene. Esme sa už tiež naťahovala po svojej mamičke. Rene sa ocitla v náručí Rosalie.

„Tak, toto je teta Rose. Rosalie, tvoja neter Rene Rosalie Cullenová,“ šepla moja žena. To už bolo na Rose vážne dosť. Začala vzlykať. Rose pritlačila svoju malú rúčku na jej líce. Nechápala, prečo tá krásna teta tak plače. Nie som si istý, čo vlastne moja dcérka Rose ukázala, lebo ma zas pekne zablokovala, ale Rosalina tvár sa rozjasnila. Bella vybrala z postieľky aj Esme a postavila sa tesne k Rose, aby si mohla malú pohladiť.

„Sú neuveriteľné. Dokonalé,“ pípla moja sestra. Trhanie končatín sa týmto odložilo na neurčito.

Trvalo nám pár dní, zabezpečiť všetky veci pre deti, aby sme sa mohli presunúť do hôr. Budeme, obrazne povedané, odrezaní od sveta. Bolo to na dobrovoľnosti členov rodiny, ale všetci chceli byť v spoločnosti mojich dcér a rozhodli sa preto obetovať aj svoje súkromie. Vysoko v lesoch, kde už krajinu pokrýva vo vyšších pásmach súvislá pokrývka snehu, sme si vyhliadli primerane veľkú chatu. Carlise s Emmettom a Jasperom k nej pristavili malú prístavbu, aby sme mali všetci svoju izbu. Potrebovali sme nám aj našim novým členom rodiny zabezpečiť dostatok súkromia a hlavne sme potrebovali Bellu na nejaký čas izolovať od ľudí. Jej ovládanie bolo neuveriteľné, ale nemienil som riskovať. Trocha ma mrzelo, že sme si ešte nestihli nájsť ani sekundu o samote. Nemohol som ju však brať od detí a ani ja som sa nechcel vzďaľovať. Tie dve boli malé zázraky. To najskôr tvrdí každý otec o svojich deťoch, ale moje vážne boli. Uvedomovali si, že sú výnimočné. Rástli pred očami a na konci každého dňa všetci nadšene opisovali, čo sa na Rene a Esme za dnešok zmenilo. Podobali sa na Bellu, no mali aj moje črty. Vlásky sa im už teraz zatáčali do lokní a padali im na ramienka. V prvom týždni pôsobili ako polročné deti. Inteligenčne však bolo ťažké, prirovnať ich k niektorému detskému vývojovému obdobiu. Mysleli samostatne a chápali súvislosti medzi rôznymi vzťahmi. Vedeli sa domáhať svojho, mali množstvo otázok, ktoré kládli tým svojim zvláštnym spôsobom. Najúžasnejšia bola komunikácia medzi nimi samými. Len sa na seba pozreli a okamžite vedeli, čo tá druhá chce. Bolo to fascinujúce. Díval som sa na nich celé hodiny a snažil sa im preniknúť do hlavičiek. Potom sa na mňa obe synchrónne otočili a zrazu som mal v hlave obraz Belly, ako sa nado mnou skláňa. Musel som potriasť hlavou. Presne vedeli, čo na mňa platí. Toto mi robili stále. Vzal som si ich k sebe.

„Toto so robí? Pekne mi dávate, vy moje dve krásky,“ šepol som a pobozkal na čelo jednu, a potom druhú. Pritlačili svoje rúčky na moju tvár a už som mal plnú hlavu obrázkov, pocitov a všetkého, čo si priali. Poväčšine mi ukazovali to pekné, čo sa im prihodilo, alebo ak sa im niečo zdalo smiešne a hlavne jedna cez druhú. Nedokázal som zo začiatku rozlíšiť, ktoré myšlienky patria ktorej hlavičke. Mysleli takmer totožne. Samozrejme, bola každá individualita, ale boli si podobné. Boli prepojené. Bella si sadla oproti mne.

„Hnevajú ťa?“ opýtala sa zo zdvihnutým obočím.

„Bavia sa na mne a to majú týždeň. Začínam mať panický strach z toho, čo bude, až budú väčšie.“ Zasmial som sa a to sa už tie dve princezné začali rozplývať nad mojim úsmevom. Toto ma rozosmialo ešte viac. Bella sa presunula k nám.

„Čo je?“ opýtala sa.

„Páči sa im, keď sa smejem.“ Presunul som Rene k Isabelle. Bol som ich otec, ale pokiaľ som priamo necítil ich vôňu, nevedel som ich rozoznať.

„Nedivím sa, že sa im páči tvoj úsmev. Aj ja ho zbožňujem,“ zapriadla Bella a nahla sa pre bozk. Pritlačil som teda zľahka pery na jej. Dá sa však zostať pri jednom, keď som priam vyprahnutý po láske svojej ženy. Nedotkol som sa jej tak dlho a nesmierne som po nej túžil. Priam som sa tešil na to, aké to bude, keď už nemusím tak veľmi strážiť jej krehkosť. Bozk vystriedal ďalší a potom ďalší. Zas nastalo úplne myšlienkové ticho a tak som sa od Belly odtiahol. Rene s Esme sa na nás uprene dívali. Bella sa na mňa nechápavo pozrela a potom sa usmiala na naše dcérky. Na ich tváričkách sa objavili úškrny. Páčilo sa im, že sme všetci spolu.

Bella potrebovala na lov, no nechcela odísť od dcér. Ja som chodil často, lebo som zabezpečoval krv aj pre dievčatá. Bella však nemohla piť prinesenú krv. Bola novorodená. Potrebovala loviť, uvoľniť ventil inštinktom, aby sa z toho nezbláznila.

„Keď zaspia, pôjdeme,“ šepol som Belle v kuchyni. Prikývla, aj keď tým nadšená nebola, že ich tu necháme. Mali však najlepšiu možnú starostlivosť. Budeme sa modliť, aby ich po dobu našej neprítomnosti niečo Jasper a Emmett nenaučili. Nabudúce sa s Bellou pred nimi nesmieme zhovárať, že niekam pôjdeme. Rene a Esme nám urobili škrt cez rozpočet. Belle aj mne striedavo ukazovali, že nechcú, aby sme šli preč a rozhodli sa nespať. Carlisle mal z toho neskutočnú škodoradosť.

„Takto chutí rodičovstvo, chlapče,“ opakoval dokola, keď som mal chuť zúfalstvom mlátiť hlavou o stromy. Bella sa teda rozhodla uspokojiť s krvou z fľaše, ale aj ja som bol novorodený a viem, čo to je piť z fľaše krv, ktorú ste si sám neulovili.

Večer Esme s Rosalie a Alice uložili dievčatá. Celý deň nespali. Boli sme s nimi na prechádzke a úplne všetko ich zaujímalo. Našťastie Carlisle sa ujal vysvetľovania, čo je čo a prečo je toto tak a tamto zas tak. Ešte som nevidel Carlislea, aby mu došli slová, no stalo sa. Tie otázky by dostali do kolien každého. Boli to detské, nevinné otázky, položené spôsobom, akým by sa neopýtal ani jadrový fyzik. Keď niektorá niečo pochopila skôr, alebo inak než jej sestra, pretlmočila to tej druhej. Večer ich dievčatá kúpali. Rosalie vybehla z kúpeľne mokrá ako myš. Z jej blond vlasov jej tieklo prúdom a farbičky z tváre mala stečené až na krku. Emmett šiel do kolien. Ak by to mojej sestre urobil niekto iný, šľahala by blesky, ale že to boli naše dve zázraky, bolo to v najlepšom poriadku. Na ne sa nedalo hnevať. Keď zaspali, prišla k nám Esme. Pohladila ma po ramene a usmiala sa.

„Postrážime ich. Choďte a užite si to. Obaja si zaslúžite dobrý lov a trocha súkromia,“ povedala jej myseľ. Ja som sa k nej nahol a objal ju. Bella sa na nás nechápavo dívala a tak som jej len prstom cez ústa naznačil, nech je ticho. Nechcel som nič riskovať. Vzal som Bellu za ruku a prešli sme k dverám von. Opatrne sme vyšli pred dom a rozbehli sa do zasneženej krajiny. Keď sme boli dosť ďaleko, zastavil som a prudko si pritiahol Bellu k sebe. Ona bola proste neskutočná. Než som sa spamätal, bol som chrbtom natlačený vo vysokom záveji snehu a Bella na mne. Náruživo ma bozkávala a povedal by som, že sa prestávala ovládať. Bozkávať a milovať Bellu ako človeka, bolo neopísateľné. Nič sa nezmenilo, len s malou výnimkou. Nebola tak krehká a mohol som jej telo pevne zovrieť. Mohol som nechať voľný prechod svojej túžbe, svojej živočíšnej podstate. Musel som sa nad mieru ovládať, aby som jej oblečenie nepotrhal na kúsočky. Bella k mojim veciam tak ohľaduplná nebola. S veľkou námahou som si uchránil tričko, čo som mal pod vrstvami oblečenia a do istej miery nohavice. Keď sa ma ich pokúšala zbaviť, silno zatiahla za pás a šev na hrubých rifliach povolil.

„Pomalšie a hlavne opatrnejšie,“ šepol som. Bella na mňa zavrčala a jediným trhnutím ma zbavila opaska. Bolo to neskutočné, síce trocha rýchle, ale obaja sme chceli byť s našimi dcérkami a tak sme sa nezdržiavali zbytočnou romantikou. Nechceli sme prísť ani o sekundu s nimi dvoma, hlavne, keď rástli tak rýchlo.

Vybuchol som návalom dokonalej extázy a Bella sa podo mnou vyklenula do oblúčika a zaťala nechty do môjho chrbta. Doširoka otvorila karmínové oči a spokojne sa usmiala. Díval som sa do jej krásnej tváre. Mysľou mi prebehla spomienka na naše prvýkrát. Teda na svadobnú noc, keď som ju takmer... Pohladila ma po líci.

„Čo je? Zosmutnel si,“ šepla. Potriasol som hlavou.

„Len rozmýšľam, akou náročnou a nebezpečnou cestou sme prešli, kým sme sa dostali až sem a čo je ešte pred nami.“ Bella si vzdychla.

„Dostali sme sa sem na príkaz Volterry. Zvláštny paradox, že to má na svedomí Aro.“ Bella sa zodvihla do sedu a ja som jej pomohol na nohy. Navliekol som jej zdrapy potrhaného oblečenia. „Teraz lov a potom rýchlo za Esme a Rene,“ povedala s jemným úsmevom.

Lov nám nezabral veľa času, lebo zvery tu bolo dosť. Bok po boku sme sa rútili bielou krajinou a ja som si to užíval, ako hádam ešte nikdy.

Už z diaľky bolo počuť srdcervúci nárek. Ešte aj plakali ako duet. Bella sa na mňa smutne pozrela.

„Trhá mi srdce, že tak plačú. Nemali sme ich nechávať samé,“ povedala s prižmúrenými očami.

„Bella, sú to naše princezné a ty sa o ne staráš naozaj dokonalo, ale ak sa sem-tam nebudeš venovať aj mne, tak budem plakať rovnako,“ povedal som pridusene a Bella sa zasmiala. Pobozkala ma a potom sa rozbehla ohromnou rýchlosťou k domu. Takmer som jej nestačil. Do duetu plaču našich dcér sa pridal ďalší hlas. Bol o niečo hlasnejší a hrubší. Esme a Rene stíchli. Vošli sme s Bellou do spálne. Emmett stál pred postieľkami a žalostne nariekal. Naše dcéry sa na neho bez dychu dívali. Potom naraz prestal.

„Tak, ako sa vám to páčilo? Príjemné? Ak to mienite robiť za každým, keď sa vám niečo nepáči, tak sa pripravte na toto!“ povedal Emmett vážne a zas pokrivil tvár do plačúcej grimasy. Dievčatka dali hlávky na bok a začali sa smiať. Emm im pripadal náramne vtipný. Môj brat sa otočil a mrkol na nás.

„Ja viem vychovávať,“ povedal vážne. „Kde ste boli tak dlho? Mal to byť len lov, nie?“ Pokrútil hlavou. Rose do neho z boku štuchla a podala dievčatám dve fľaše. Div neprišla aj o ruky, ako sa po nich vrhli.

„Daj im pokoj. Potrebujú byť aj trocha sami,“ šepla. Emm sa uškrnul. Nahol sa nad postieľky.

„Mama s tatom boli robiť snehových anjelov,“ povedal mojim dcéram. Rene pozrela na Esme bez toho, aby prestala piť a Esme sa zachichúňala, až jej pár kvapiek srnčej krvi ušlo z dokonalo krojených pier. Zas tá ich tajuplná komunikácia. 

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Na príkaz Volterry - 34. kapitola: