Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Na príkaz Volterry - 32. kapitola

15.06.2012 (15:45) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 67× • zobrazeno 9791×

Edward:

Díval som sa na Renée. Sedela na pohovke a jej vzlyky bolo počuť na celý dom. Nedivím sa. Prišla o dcéru. Večer si odíde do domčeka na noc a ráno jej telefonujeme, že je Bella v kritickom stave v nemocnici. Nestihli ani prísť k nám a už som im oznámil, že ich jediná dcéra zomrela. Nezvládla to. Dieťa bolo veľké a ona prislabá. Začala rodiť skôr, a tak sa dieťa dostalo do pôrodných ciest. Pôrodník ju vzal okamžite na sálu a otvoril ju, no dieťa bolo už mŕtve. Udusilo sa. Urobil som rozhodnutie, aby dieťa zostalo v jej tele. Takto ich spolu pochováme. Matku a jej syna nebude nikto rozdeľovať. Keď som im to oznamoval, stačilo sa sústrediť na ich myšlienky a dať smútku voľný priebeh.

Renée sa podlomili kolená a padla k zemi. Charlie ju okamžite podoprel a presunul sa s ňou na pohovku. Trpel ako zviera, no bol príliš mužom na to, aby smútku uvoľnil ventil a nechal ho preniknúť na svet. Bolelo ho to ako jeho ženu, no maska na jeho tvári nepoľavila. Trvalo nekonečné minúty, kým boli obaja schopní niečo povedať. Ja som sedel oproti nim a Carlisle ich zatiaľ zasypával množstvom nezrozumiteľných lekárskych fráz. Útechu im to žiadnu neposkytlo, ale aspoň mali aký-taký prehľad, čo sa udialo. Jasper s Alice im prišli prejaviť sústrasť. Keď môj brat okúsil atmosféru smútku, zlomil sa. Rozvzlykal sa a to dodalo celej situácii na tragickosti.

Esme s Carlisleom sa snažili mojim svokrovcom pomôcť zvládnuť ten najťažší smútok a ja s Alice sme išli údajne zabezpečovať potrebné.

„Zavolaj Rose,“ šepol som, keď sme s Alice mierili hlboko do lesov. Alice sa zadívala pred seba a všemožne sa snažila privolať víziu. „Volaj!“ prskol som.

„Čo ak to zodvihne?“ Zodvihla obočie a zovrela v ruke mobil.

„Aj tak sa nestihnú vrátiť skôr, než po pohrebe,“ povedal som nervózne.

„Naozaj to budeme hnať do takého extrému? Položíš ju do truhly a...“

„Musia tomu veriť. Musia ju vidieť mŕtvu, aby sa s tým mohli zmieriť a ďalej žiť. Inak to nepôjde.“ Zabočil som medzi stromy, odkiaľ sme už museli peši.

„Bolo to nutné? Možno by to Bella po nejakom čase zvládla a mohla by ich navštíviť,“ povedala Alice a ja som mal pocit, že sa naozaj zbláznila.

„Bella bude novorodený upír. Rok najskôr nebude schopná ani myslieť. Budem šťastný ak zvládne vôňu krvi našich detí a nie to ešte ľudskú. Ak by sme ich nepresvedčili, že je mŕtva, chceli by vidieť dcéru a vnúča a trpeli by ďaleko viac, ak by žili v tom, že sa pred nimi ich dcéra skrýva. Nezabúdaj, že jej smrti musí uveriť aj Aro. Aspoň na nejaký čas, kým budeme schopní brániť sa. Nikdy sme neboli viac zraniteľní,“ šepol som a celý sa napäl, lebo som už zreteľne počul dve malé srdiečka a jedno bojujúce o život v spaľujúcej bolesti.

Rozbehol som sa tak rýchlo, že zo stromov opadali listy. Behom pár sekúnd som bol v poľovníckej chate. Vybehol som po schodoch a nahol sa nad postieľku. Tí dvaja anjeli sa k sebe tisli ako dve mačiatka. Spali a sladko pomľaskovali pusinkami. Jemne som pohladil moje princezné po ich hebkom páperí na hlavičkách. Vtedy vstúpila aj Alice a prebrala stráž nad drevenou postieľkou. Prešiel som k veľkej posteli, na ktorej ležala moja žena. Zložil som sa k nej a s najväčšou jemnosťou, akej som bol schopný, som si ju privinul k telu.

„Viem, že to bolí, ale už to dlho nepotrvá. Milujem ťa,“ šepol som jej pri uchu a pobozkal ju.

Alice už Rose volala, no nedvihla a to nám dalo ďalší čas. Rose sa ozve najskôr zajtra, čiže stihneme aj pohreb. Najťažšie pre mňa bolo zase odísť a tváriť sa tak šialene skleslo, keď som sa tešil z dvoch nádherných dcér a z toho, že to Bella zvládla. Bola neskutočná. Ona dokonca upokojovala všetkých naokolo. Nemohli sme čakať, kým sa pôrod začne sám. Keď jej rodičia odišli, uložili sme ju do našej improvizovanej nemocnice. Toľko káblikov a hadičiek, koľko na ňu napojil môj otec, som ešte ani nevidel. Bella bola trpezlivá. Carlisle jej napichol ihlu a spustil infúziu. Pripravil potrebné lieky a nachystal všetky nástroje. Bella ma celý čas držala pokojne za ruku. Prišla Alice a kývla, že je Jasper dostatočne ďaleko a spolu s Esme zabezpečujú bezpečie domu. Bella si pohladila brucho a tým odpojila jeden káblik monitora, ktorý začal hneď pípať. Bella pokrútila hlavou.

„Uvítala by som skôr nejakú upokojujúcu hudbu,“ šepla s úsmevom. Carlisle sa otočil so striekačkou v ruke a povzdychol si. Bella sa na mňa pozrela a stlačila mi ruku.

„Uvidíme sa o tri dni a zatiaľ naše deti veľmi nepokaz. Milujem ťa. Napriek všetkým ťažkým chvíľam, ktorými sme si prešli, napriek všetkému, čo sa tebe zdalo šialené, ja som vďačná. Viem, že by som nikdy nikoho nemilovala tak ako teba.“ Uložila sa na chrbát a povzdychla si.

„Bella, si celý môj svet, moja existencia, moje bytie.“ Pobozkal som ju na čelo. Carlisle už bol trocha nervózny. Pristúpil k Belle a zastrčil striekačku do ihly. Bella sa pozrela na svoju ruku a sledovala, ako sa striekačka s morfiom vyprázdňuje a číra tekutina mizne v jej tele.

„Showtime,“ šepla a privrela oči. Carlisle vzal rýchlo ďalšiu striekačku a vyprázdnil aj tú. Dostala dvojnásobnú dávku. Starostlivo som sledoval jej dych a ten sa začal spomaľovať. Carlisle jej priložil k ústam ambuvak a strčil mi ho do ruky.

„Ak by dych vynechal, predýchaj ju!“ zavelil a vzal skalpel. Neobťažoval sa s dezinfekciou a sterilnými rukavicami. Na čo... Potrebujeme dostať von deti tak, aby to Bellu nebolelo a potom ju zmeniť. Pozreli sme sa na seba a Carlisle urobil dlhý rez. Z rany sa vyvalila krv a Bella prudko otvorila oči. Skrivila tvár a prudko vydýchla cez zaťaté zuby bolesťou.

„Dočerta! Jej telo spotrebúva lieky hrozne rýchlo. Dopichni jej ďalší,“ povedal Carlisle a ja som jej okamžite vpichol ďalšiu ampulku a za ňou hneď ďalšiu. Štyri ampulky behom pätnástich minút by bola smrteľná dávka, no moja manželka len kŕčovite stisla viečka k sebe a videl som na nej, ako sa snaží nekričať.

„Pokračuj, Carlisle,“ zaskučal som. Chcel som, aby to mala rýchlo za sebou. Deti nanešťastie zaznamenali, že sa niečo deje. Ich srdiečka začali tĺcť rýchlejšie a začali sa jemne hýbať. Priložil som ruku na brucho svojej ženy. „Pokoj. O chvíľu budete von, len musíte vydržať. Pokoj,“ šepkal som. Bella sa celá chvela. Carlisle urobil ďalší hlboký rez a čepeľ skalpela cinkla o podlahu.  Šokovane sa na mňa pozrel a zodvihol skrvavenú ruku so zlomeným skalpelom.

„Týmto to nepôjde,“ povedal trocha rozochvene. Obaja sme vedeli, čo musí urobiť, tak som sa Belle zaprel do ramien a svojim telom jej zabránil pohľad na Carlislea. Začul som zvuk trhajúceho sa plechu a Bella zrevala. Zaťala nechty bo látky na mojich ramenách a celá sa vzopäla. Mala v sebe ešte toľko sily, že ma to trocha prekvapilo. Začala sprudka vydychovať a na čelo jej vystúpil studený pot. Znova sa ozval ten trhavý zvuk a Bella zakňučala ako trpiace zviera. Už nekričala. Padla chrbtom zase na podložku a jej tvár nabrala uvoľnený výraz. Zamdlela. V tú chvíľu sa izbou rozľahol hlasný plač. Alice sa zjavila so zelenou plachtou a zavinula do nej prvú moju ratolesť. Behom sekundy sme tu už mali plačúci duet. Pozrel som na Alice a ona sa dojato usmiala.

„Dievčatká,“ pípla a otočila sa k pultu, kde deti rýchlo otierala a zabalila ich do tepla. Bellino srdce začalo spomaľovať. Carlisle mi podal striekačku s atropínom a ja som jej ju vpichol. Srdce sa prudko roztĺklo, ale to zrýchlilo aj  jej obeh a začala intenzívnejšie krvácať.

„Carlisle, tá malá zvracia,“ šepla Alice a Carlisle strelil pohľadom do mojej tváre.

„Zvládnem to,“ povedal som rýchlo a nahol sa nad svoju ženu. Carlisle utekal k Alice, pozrieť na moju dcéru a ja som sa zhlboka nadýchol. Nahol som sa k tej anjelskej tvári.

„O tri dni, láska,“ šepol som a zaboril zuby do mäkkej pokožky alabastrovej šije tej najúžasnejšej bytosti. Hladko som prešiel stenou cievy. Cítil som, ako sa krv z rany vylieva, ale nedokázal by som sa napiť. Všetok jed, ktorý sa mi nahromadil v ústach som nechal vplávať do jej obehu. Chytil som jej zápästie a znova uhryzol a potom znova a znova. Keď som pri poslednom zahryznutí cítil už len chuť vlastného jedu v jej obehu, odtiahol som sa.

Alice stála s pohľadom upretým na mňa a zvierala v rukách moje dieťa. Druhú dcéru držal Carlisle a díval sa na mňa rovnako, ako moja sestra. Nebola v tom zloba alebo nenávisť, či dokonca pud kŕmiť sa. Zo strany môjho otca to bol nemý obdiv, že som to zvládol tak dobre. Nenechal som si hrdlom skĺznuť ani kvapku. Sám som nevedel, že je to možné. Vedel som, že teraz moja žena horí zaživa. Nie je nič strašnejšie než premena, no ona pokojne ležala. Nezvíjala sa v agónii a nekričala o pomoc. Venoval som jej pohľad a prikryl ju zelenou plachtou. Podišiel som k Carlisleovi a pozrel sa do prikrývky, ktorú držal. Na mňa skúmavo hľadeli dve čierne, hlboké oči toho najkrajšieho stvorenia, aké som kedy videl. Potom som sa pozrel do náručia svojej sestry. Dievčatká boli úplne identické. Ani ja, ako upír, som nevidel najmenší rozdiel. Šokovane som sa díval z prikrývky do prikrývky. Vzal som od Alice jednu princeznú a sadol som si do kresla. Carlisle mi okamžite do náručia položil aj druhú. Ako upírovi sa mi ruky triasť nemohli, no aj tak som mal pocit, že sa celý chvejem.

„Krásky moje,“ šepol som a nahol sa, aby som mohol bozkom na čielko obdarovať jednu zo svojich dcér, na čo tá druhá zareagovala plačom. „Neplač, anjelik.“ Okamžite som jej vtisol pusu a ona prestala hneď plakať.

„Budeš to mať teda poriadne ťažké,“ šepol Carlisle s úsmevom. Alice stála pri Belle a hladila ju po čele.

„Zvládla si to. Vydrž to a budeš so svojou rodinou,“ povedala jej súcitným hlasom. Všetci sme vedeli, ako bolí premena. Na niečo také sa nedá zabudnúť. Keď sme dali Isabellu trochu do poriadku, zavolal som jej rodičom a začalo sa slzavé údolie. Cítil som sa ako netvor. Oni trpeli nad smrťou dcéry a ja som sa tešil z jej prežitia, ak sa to tak dá nazvať, a dvoch neskutočných bytostí, ktorým sme zázračne vdýchli život.

Carlisle vystavil v nemocnici úmrtný list. Isabella Swanová Cullenová bola mŕtva. Esme s Carlisleom a Charliem boli vybrať rakvu. Prišlo mi to celé šialené, hlavne, keď som využil ich neprítomnosť a odniesli sme Bellu a deti z domu. Presťahovali sme ich sem, do poľovníckej chaty. Bola roky opustená a bol to taký malý Jasperov projekt. Opravil ju a pripravil na príchod detí.

Keď som Bellu ukladal do rakvy, pripadal som si ako bezduché monštrum. V bielych dlhých šatách, ktoré vybrala Alice vyzerala ako anjel z neba. Pokožka jej už poznačená premenou vybledla do snehobiela a schladla. Bol to už druhý deň a srdce jej bilo len nepatrne. Dych bol tiež nepatrný, pre človeka nebadateľný. V čiernom obleku som stál pri rakve, kým sa jej matka a otec bolestne lúčili s jedinou dcérou. Kňaz odriekol posledné slová a muž z pohrebnej služby zaklapol veko. Bella bola v tme, ale nie na dlho. Len čo ju vzali dozadu, Jasper sa postaral o to, aby sa do hrobu uložila prázdna rakva. Po pohrebe sme šli k nám. Ja som bol ako na tŕni. Chcel som byť pri Belle a deťoch, ktoré teraz strážila Alice. Moja sestra pribehla a kývla na mňa hlavou. Vedel som, že sa o pár minút objaví Rose s Emmettom a malo začať druhé dejstvo tohto príšerného predstavenia. Už z diaľky sme počuli ich auto. Museli sme tu byť všetci, aby verili. Toto mi Rosalie najskôr nikdy neodpustí.

Auto so škrípaním bŕzd zastavilo pred domom a Rose vyskočila skôr než Emm úplne zabrzdil. Alice jej skočila do cesty a schmatla ju do objatia. Všetka česť. Alice bola rodená herečka.

 „Čo sa stalo?“ opýtala sa Rosalie celá vydesená.

„Nemali ste chodiť. Ona to... Nezvládla to,“ šepla Alice a rozvzlykala sa. Bolo to ako sledovať divadelné predstavenie.

„Prosím?“ pípla Rose.

„Čo nezvládla?“ opýtal sa Emmett.

„Bella. Bella je preč. Ona a dieťatko...“ pošepla Alice trpko a hodila sa Jasperovi do náručia. Rosalie po chvíli hlasno zavrčala. Jej mozog šliapal na plný plyn.

„Rose, musíš sa správať ako človek. Jej rodičia sú dnu. Dnes odlietajú,“ povedal rázne Jasper.

„Ako sa to stalo? Čo sa vlastne...“ Rose sa podlomili kolená. Alice s Jasperom ju podopreli z oboch strán. Emmett stál pri aute a díval sa neprítomne pred seba.

„Bella je mŕtva,“ šepol zmučene. „Naša sestra...“ Emm krútil hlavou. Jasper si vzdychol a pohladil Rose.

„Začala rodiť skôr. Dieťa malo problémy a ona chcela, aby ho zachránili. Carlisle robil, čo sa dalo, ale...“ hovoril Jasper a to mi prišlo ako vhodná príležitosť na môj dramatický výstup. Vyletel som z dverí.

„Ale neurobil dosť,“ vyprskol som. Carlisle bol razom pri mne.

„Edward, robil som, čo sa dalo. Musel som rešpektovať jej rozhodnutia.“

„Nechal si ju umrieť!“ Zahnal som sa na Carlislea a on moju ruku ledva chytil. Rose zalapala po vzduchu. Bičovali sme to do extrému.

„Prestaňte s tým. Vydržte to aspoň kým neodídu jej rodičia,“ povedala Alice rázne.

„Čo mám vydržať, Alice?“ Správal som sa ako nepríčetný. Chcel som rýchlo zohrať divadlo a utekať za svojou rodinou.

„Kedy sa to stalo?“ precedila Rose cez zuby.

„Predvčerom,“ šepol Carlisle.

„Prečo ste nám nevolali?“ skríkla  obviňujúco.

„Vzkriesiš ju, Rose?“ opýtal som sa bez štipky citu a Rose vyvalila oči. Stále to ešte nebola schopná spracovať. „Mám všetkého dosť!“ dodal som dramaticky.

„Čo teraz?“ opýtala sa pridusene, keď precitla z toho šoku nad mojim správaním.

„Edward pôjde do Volterry a povie, čo sa stalo,“ šepol Carlisle.

„Do Volterry? Kašlem na Volterru a jej vládcov. Mne život zničili. Dali mi ľudskú ženu, do ktorej som sa zbláznil. Zabili ju tým a zabili aj mňa. Mohla žiť normálnym životom, ak by ju neboli vtiahli do tejto nočnej mory. Mohla žiť vo Phoenixe s rodičmi, ktorí ju neskutočne milujú. Mohla chodiť do školy alebo pracovať. Zamilovala by sa. Mala by deti a umrela v osemdesiatke obklopená svojimi deťmi a vnúčatami. Namiesto toho je mŕtva. Pôjdem do Volterry, ale aby som zabil Ara!“ skríkol som.

„Spamätaj sa! Vzchop sa! Vo vnútri sú jej rodičia. Dlžíš im aspoň zbohom. Letí im to a dve hodiny. Pochovali si dcéru a my sme taktiež pochovali milovanú dcéru, sestru a...“

„Ja som ju miloval večnou láskou. Umrela časť mňa. Stratil som dôvod bytia. Mám ísť dnu a prejaviť sústrasť?“ besne som štekal.

„Prosím,“ šepol môj otec. Odstúpil som a rázne vkročil do domu. Myslím, že Rose nám zatiaľ verí úplne všetko.

Alice sedela pri Renée.

Z druhej strany ju držal za ruku Charlie. Pozeral uprene pred seba do steny. Akoby tu ani nebol. Edward sa pevne postavil pred neho. Jasper utekal do poľovníckej chaty. Rose si myslela, že nezvláda ovzdušie smútku.

„Pán Swan, ja... Neochránil som ju. Miloval som ju a na veky budem. Prisahám. Nikdy žiadna žena nevyplní jej miesto v mojom srdci. Ona je pre mňa celý svet,“ šepol som. Robil som všetko, aby to pôsobilo vierohodne a povedal by som čokoľvek, aby som zmiernil ich bolesť. Trpeli stratou dcéry. Poznal som ich mysle a to bolo mojim trestom za klamstvo. Poznal som aj myseľ svojej sestry a bolo to šialené. Predstavil som si tváričky mojich detí, aby som to ustál a pokračoval v tejto hre. Trvalo to ešte desiatky dlhých minút, kým Swanovci odišli. Jasper prišiel tesne pred ich odchodom, aby sa stihol rozlúčiť. Vyprevadili sme ich pred dom a mlčky čakali, kým taxík nezmizol z dohľadu.

„Odchádzam,“ povedal som rozhodne.

„Edward, nemôžeš teraz odísť!“ skríkol po mne Carlisle. Skočil som pred svojho otca.

„Nemôžem? Prečo by som nemohol? Ona je preč! Je mŕtva a preto tu nemám dôvod zostať!“ zreval som mu do tváre. Všetci

„Edward, musíš ísť ďalej. Ona je už preč a...“

„A nikdy sa nevráti. Ty chceš, aby som tu zostal naveky sám? Mám v srdci len ju. Nedokážem tu zostať. Odchádzam,“ zašomral som a zmizol. Utekal som preč, ale skenoval som mysle mojich príbuzných. Veľmi som sa bál ako to zvládne Esme. Bola však neskutočná.

„Edward...“ zakričala za mnou zúfalo. Bolo to tak presvedčivé, že som prudko zastal.

„Zlatko, potrebuje to čas,“ chlácholil ju Carlisle.

„Čo ak ho už nikdy neuvidím,“ zaplakala matka.

„Doteraz sa vždy vrátil,“ šepol náš otec.

„Ja tu tiež nezostanem,“ povedala Alice.

„Chápem vás. Bella bola súčasťou našej rodiny a všetkých nás to nesmierne bolí,“ preniesol smutne Carlisle. „Esme, my dvaja musíme do Volterry. Musíme povedať Arovi, čo sa stalo.“

„Ja nikam nejdem! Počkám tu na svojho syna,“ povedala Esme a ja som otváral ústa, aká je skvelá.

„Musíme tam,“ povedal Carlisle.

„Neodídem odtiaľto! Mám tu pochovanú dcéru a môj syn sa vráti. Ak nie za nami, tak príde za ňou. Počkám tu na neho,“ preniesla rozhodne.

„Pôjdem ja s Emmettom. Všetko Arovi vysvetlíme. Počkajte tu na Edwarda,“ preniesla Rose bojovne a to bola presne tá veta, ktorú som potreboval počuť. Spokojne som sa rozbehol do poľovníckej chaty a behom desiatich minút za mnou dorazili Alice a Jasper.

Teraz by už mali kapitoly pribúdať častejšie. Budem sa aspoň veľmi snažiť. Dúfam, že mi tu zanecháte pár riadkov. Ďakujem Vám. Lolalita 

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Na príkaz Volterry - 32. kapitola: