Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Na príkaz Volterry - 31. kapitola

09.06.2012 (19:00) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 68× • zobrazeno 10291×

Rosalie:

Všetko mi pripomínalo nejaký zlý film. Bella je preč a aj jej dieťa. Zomreli. Ľudský život skončil a ja sa cítim azda horšie, než v deň, keď som pochopila nezmyselnosť nášho večného bytia. Sme bezduché, kamenné, mŕtve nádoby. Bella nám všetkým mohla dať nádej, že je to inak. Ona a jej dieťa mali priniesť do našich nezmyselných životov nový vietor, dať našej existencii pointu. Verila som, že to bude dobré. Verila som, že to zvládne.

Začala som hlasno vzlykať. Nešlo to ovplyvniť. Emmett ma zovrel v objatí a stlačil ma tak silno, že moje telo zapraskalo. Nevedel mi nijako inak pomôcť, než svojou prítomnosťou. Pozrela som na Carlislea, ktorý klopil zrak k zemi.

„Čo teraz?“ opýtala som sa pridusene. Čakala som možno, že otec má nejaké riešenie, nejakú útechu.

„Edward pôjde do Volterry a povie, čo sa stalo,“ šepol Carlisle, na čo Edward doslova vybuchol.

„Do Volterry? Kašlem na Volterru a jej vládcov. Mne život zničili. Dali mi ľudskú ženu, do ktorej som sa zbláznil. Zabili ju tým a zabili aj mňa. Mohla žiť normálnym životom, ak by ju neboli vtiahli do tejto nočnej mory. Mohla žiť vo Phoenixe s rodičmi, ktorí ju neskutočne milujú. Mohla chodiť do školy alebo pracovať. Zamilovala by sa. Mala by deti a umrela v osemdesiatke obklopená svojimi deťmi a vnúčatami. Namiesto toho je mŕtva. Pôjdem do Volterry, ale aby som zabil Ara!“ skríkol. Carlisle k nemu priskočil a zatriasol ním.

„Spamätaj sa! Vzchop sa! Vo vnútri sú jej rodičia. Dlžíš im aspoň zbohom. Letí im to za dve hodiny. Pochovali si dcéru a my sme taktiež pochovali milovanú dcéru, sestru a...“

„Ja som ju miloval večnou láskou. Umrela časť mňa. Stratil som dôvod bytia. Mám ísť dnu a prejaviť sústrasť?“ vyštekol Edward.

„Prosím,“ šepol môj otec a ja som sa zas hodila do objatia Emmetta. Edward vykročil k dverám domu a rázne vstúpil. Carlisle s Esme bežali za ním. Pozrela som do očí svojho manžela. Vzdychol si a spolu sme šli k dverám.

Alice sedela na pohovke pri Renée a držala ju za ruku. Tá žena vyzerala hádam o desať rokov staršia a to som ju naposledy videla pred troma dňami. Čierne šaty pod kolená a vreckovka v ruke ešte umocňoval ten pocit, akoby zostarla pred očami. Tiekli jej dole lícami slzy a tlmene vzlykala. Jasper tu nebol. Najskôr ten smútok nedokázal uniesť. Z druhej strany ju držal za ruku Charlie. Pozeral uprene pred seba do steny. Akoby tu ani nebol. Edward sa pevne postavil pred neho.

„Pán Swan, ja... Neochránil som ju. Miloval som ju a na veky budem. Prisahám. Nikdy žiadna žena nevyplní jej miesto v mojom srdci. Ona je pre mňa celý svet,“ šepol. Charlie sa na neho ani nepozrel, zato Renée vstala a pustila manželovu ruku. Nahla sa k Edwardovi a objala ho.

„Si mladý, chlapče. Viem, že si ju miloval a ona teba. Vyzerala pri tebe tak spokojne a dívala sa na teba s toľkou láskou a úctou. Všetko chce čas a aj tvoje rany sa zahoja. Musíš žiť a nelipnúť na minulosti. Bože, nedokážem si ani predstaviť, že by nám umrela a ja by som ju ani nevidela. Bola v tej rakve ako anjel. Bola taká nádherná a pokojná...“ Renée sa žalostne rozplakala a Edward ju pevne objal a usadil. Zostal kľačať pri jej nohách a pohladil ju po ruke.

„Mrzí ma to. Ona vás milovala. Oboch. Ja som vám ju nechcel takto zobrať. Odpustite mi,“ zavzlykal Edward. Charlie sa zrazu prudko postavil.

„Renée, už musíme ísť. Letí nám to o dve hodiny. Naša dcéra už zostane navždy tu.“ Sprvu znel rázne, no hlas mu stenkol a zavzlykal. Snažil sa pôsobiť tvrdo a silno, ale bol to otec, ktorý prišiel o dieťa. Renée sa kolísavo postavila a oprela o svojho muža. Esme ich s Carlisleom vyprevadili až k dverám. Stále som ničomu nemohla uveriť. Bolo to ako zlý sen.

Manželia Swanovci odišli a my sme stáli všetci pred domom. Taxík zmizol z dohľadu. Pozrela som do tvári členov mojej rodiny. Jasper si hlasno vzdychol a pozrel na Edwarda. Cítil jeho bolesť a nie len jeho.  

„Odchádzam,“ povedal Edward pridusene, ale rozhodne.

„Edward, nemôžeš teraz odísť!“ skríkol po ňom Carlisle. Edward sa vymrštil dopredu a zastavil len pár centimetrov od Carlislea. Mykla som sebou.

„Nemôžem? Prečo by som nemohol? Ona je preč! Je mŕtva a preto tu nemám dôvod zostať!“ zreval mu do tváre. Všetci sme nemo stáli a dívali sa. Takýmto tónom sa nikdy nebavili.

„Edward, musíš ísť ďalej. Ona je už preč a...“

„A nikdy sa nevráti. Ty chceš, aby som tu zostal naveky sám? Mám v srdci len ju. Nedokážem tu zostať. Odchádzam,“ zašomral a v sekunde bol preč. Esme sa zatriasla a pozrela na Carlislea. Ruky pritisla k hrudi, akoby ju niečo veľmi zabolelo a ja som vedela, čo to je. Matke odchádza syn a ona nevie, kedy ho znova uvidí a či vôbec. Edward sa bežne stratil na pár mesiacov, no vždy sa vrátil. Teraz to najskôr bude inak.

„Edward...“ zakričala po ňom Esme zúfalo.

„Zlatko, potrebuje to čas.“ Carlisle Esme podoprel, ako pred tým Charlie podopieral Renée.

„Čo ak ho už nikdy neuvidím,“ zaplakala matka.

„Doteraz sa vždy vrátil,“ šepol náš otec.

„Ja tu tiež nezostanem,“ povedala Alice a pozrela na Jaspera, ktorý skľúčene prikývol. Jasper cítil bolesť nás všetkých. To som mu nezávidela.

„Chápem vás. Bella bola súčasťou našej rodiny a všetkých nás to nesmierne bolí,“ preniesol smutne Carlisle. Pozrel na našu matku. „Esme, my dvaja musíme do Volterry. Musíme povedať Arovi, čo sa stalo.“

„Ja nikam nejdem! Počkám tu na svojho syna,“ povedala Esme úplne iracionálne. Carlisle ju objal a pokrútil hlavou.

„Musíme tam,“ šepol jej do ucha.

„Neodídem odtiaľto! Mám tu pochovanú dcéru a môj syn sa vráti. Ak nie za nami, tak príde za ňou. Počkám tu na neho,“ preniesla rozhodne. Carlisle ju chlácholivo hladil po vlasoch. Celá som sa triasla. Vnímala som všetko okolo seba, no zatiaľ som ešte nebola schopná naplno spracovať svoj smútok.

„Pôjdem ja s Emmettom. Všetko Arovi vysvetlíme. Počkajte tu na Edwarda.“ Emm sa ku mne okamžite postavil.

„Idem zistiť odlety do Európy,“ povedal rýchlo a vbehol do domu. Stála som ako kamenná socha.

„Ako sa to vlastne stalo?“ pípla som plačlivo. Otec zodvihol pohľad a bolestne skrivil tvár.

„Snažili sme sa zachrániť dieťa. Tak to chcela a pre ňu bolo neskoro. Srdce zlyhalo príliš rýchlo a nemohli sme jej do obehu dostať dostatok jedu. Dieťa na nej bolo závislé. Nedostali sme ho von včas. Nedokázal som jej telo jednoducho roztrhať a vybrať ho. Edward má pravdu. Pokazil som to ja.“ Carlisle vyzeral akoby mal každú chvíľu prepuknúť v plač.

„Robil si, čo si mohol,“ povedala som s povzdychom. Vtedy vyšiel von Emmett.

„Letí nám to po pol noci. Rezervoval som dve letenky do Paríža. Budeme mať jedno medzipristátie. Z Francúzska poletíme do Talianska.“ Mávol na mňa, aby som išla k nemu a zapadla som mu do objatia. S Carlisleom a Esme sme sa ešte dlho zhovárali. Moja matka z toho bola úplne mimo a tak nebolo divu, že reagovala trocha zvláštne. Bola nervózna a nesústredená.

Na letisko sme sa odviezli tesne pred odletom. Nastupovala som do lietadla s melou dušičkou.

S Emmettom sme skoro vôbec nehovorili. Nedokázala som to. Keď sme dorazili do Volterry, bol večer. Ťažký horúci vzdych mi nasycoval pľúca všakovakými vôňami aj zápachmi. Všade bolo cítiť arómu ľudí, ale aj tú upíriu. Keď sme šli mestom, zvieralo mi zvláštne hrudník. Nevedela som ani len odhadnúť, ako príjme Aro novinky.

Vošli sme do opevnenia a prešli chodbou. Už nás čakal uvítací výbor. Vedeli o nás. Jane sa opierala o vysoký pult recepcie. Vyzerala ako dievčatko a vlastne aj bola. Bola príliš mladá, keď ju premenili. Premerala si nás povýšeneckým pohľadom a na tvári sa jej usídlil ten uštipačný úsmev.

„Benvenuti a Volterre!“ zatrilkovala medovo. (Vitajte vo Volterre!)

„Ďakujeme, Jane. Prišli sme navštíviť Ara,“ povedala som zdvorilo. Nechcela som riskovať nejakú potýčku. Nie s ňou. Prikývla a mávla rukou, aby sme šli za ňou. Na moje prekvapenie nás Jane viedla opačným smerom, než bola trónna sála. Viedla nás do súkromných priestorov. Prešli sme obrovskými dverami. Na začiatku jednej z chodieb stála stráž. Premerali si nás pohľadom. Jane sa uškrnula a podišla k tomu najväčšiemu.

„Vediem Arovi návštevu,“ šepla medovo a obrovský upír o krok ustúpil. Tomu, čo nepozná chuť Janinho daru, by to mohlo pripadať komické, že sa statný upír priam trasie pred maličkou blondínkou. Stráže nám ustúpili a spolu s Emmettom sme vykročili po dlhej chodbe. Bola tu tma. Minuli sme asi desať dverí, až sme došli na koniec chodby, kde bola Arova aróma najintenzívnejšia. Bolo tam úplne ticho, až som začula obrátenie strany. Pozrela som na Emmetta a ten ma pohladil po chrbte. Bol mojou oporou. Nadýchla som sa a jemne zaťukala. Ľudské gesto, ktorého sa upíri väčšinou zdržia, keďže vieme, že je niekto pri dverách. Vedel o nás, už keď sme prešli bránou opevnenia.

„Vstúpte,“ šepol a Emm zatlačil na mosadznú kľučku. Bola to obrovská miestnosť až po strop preplnená knihami. V strede bolo veľké kreslo a v ňom sedel vládca. Listoval nejaký rukopis. Zodvihol pohľad a zvláštne sa usmial. Položil knihu na stolík a postavil sa. V pre neho typickom geste roztiahol ruky dlaňami nahor a široko sa usmial.

„Vítam vás vo Volterre, priatelia. Prekrásna Rosalie Haleová a jej statný manžel Emmett Cullen.“ Podišiel krok k nám s pohľadom upretým do mojich očí. „Rád sa obklopujem krásnymi vecami a je mi ľúto, že tvoja nádherná tvár nezdobí tieto múry. Možno si to prišla zmeniť. Takže?“ opýtal sa a podišiel ďalší krok k nám. Emm sa napriamil v ochrannom geste.

„Pane, prišla som, aby som vás poinformovala o situácii doma,“ povedala som ticho a ušiel mi vzlyk, čo Ara upútalo. Naklonil skúmavo hlavu na stranu.

„Nemal by tu skôr stáť Edward?“ Zodvihol obočie a natiahol ku mne ruku. Celú cestu som si pripravovalo, ako mu to poviem a teraz nie som schopná poskladať vetu. Prijal nás na svoje zvyky naozaj veľmi vrúcne. Natiahla som teda ruku, no potom som ju hneď stiahla.

„Bella otehotnela. Bola už v termíne pôrodu, ale nepodarilo sa ju zachrániť,“ šepla som a rozvzlykala sa. Emm ma okamžite zovrel v náručí. Chvíľu bolo hrobové ticho pretkávané len mojimi tichými vzlykmi.

„Prečo som nevedel o tom, že sa im to podarilo, Rosalie?“ opýtal sa Aro tvrdo. Otočila som k nemu tvár. Bol bez výrazu. Určite ho ovládal hnev, no tváril sa neutrálne. Pokrútila som hlavou. „Chceli ma podviesť,“ zaškrípal zubami a ja som sa rýchlo vymanila z objatia môjho muža.

„Nie! Pane, oni len chceli mať viac času a pokoj pre Isabellu. Niesla to dobre, ale potom slabla. Dieťa bolo silné, ale keď začala rodiť, viac ju zaujímal život dieťaťa, než ten jej. Umreli obaja.“ Natiahla som ruku k vládcovi a on moju dlaň zovrel do svojich. Prižmúril karmínové oči. Pri jeho dotyku som nikdy nevedela, na čo myslieť. Myslela som teda na tú bolesť, ktorá už celé nekonečné hodiny vládla môjmu telu. Zdalo sa mi to ako nekonečno, keď mi zvieral dlaň. Po asi piatich minútach ju pustil a pozrel na môjho muža.

„Emmett, smiem ťa požiadať?“ Natiahol k nemu ruku a Emmett mu bez slova podal svoju. Po minúte ho pustil a otočil sa mu chrbtom. Zdalo sa, že rozmýšľa. Arova myseľ bola iná. Aj Edward to tvrdil. Bol to upír, ktorý bolesť a utrpenie bral ako súčasť upírieho života. Neriešil straty. Podľa jeho teórie šlo všetko nahradiť. Čakala som na jeho slová ako na nejaký rozsudok. Usadil sa do kresla a vzdychol si.

„Edwardovi som naozaj veril a právom. Nečakal som, že sa do nej hneď zamiluje. Musí to byť pre neho veľká strata. Život človeka je kvapka v mori, ale pre neho to bola manželka, láska a celý jeho svet. Mrzí ma, že mi to neprišiel oznámiť sám. Rád by som videl priebeh pôrodu a kde sa to pokazilo, no chápem, že chce byť so svojim smútkom sám. Keď sa trocha spamätá, rád sa s ním stretnem. Odkáž mu moje prianie. Mrzí ma, že som sa nedozvedel okamžite pravdu. Mal som pocit, že vás kontrolovať nemusím.“ Vzal znova knihu. Cúvla som do objatia môjho muža.

„Zbohom, pane,“ šepla som. Aro zodvihol ruku a graciózne mávol. Uklonila som sa a vyšli sme z dverí. Kráčali sme po chodbe k strážam a Jane.

„Takže je po Belle?“ opýtala sa pobavene a Emm na ňu besne zavrčal. Okamžite sa zrútil k zemi v bolestnom kŕči a ja som sa zohla k nemu.

„Prestaň!“ okríkla som ju. Zvonivo sa zasmiala a môj manžel vydýchaval pálivú bolesť. Pomohla som mu na nohy.

„Jane, Bella bola naša sestra, aj keď sa ti to zdá akokoľvek choré. Nemáš právo...“ zaškrípala som zubami a ťahala Emmetta preč. Chcela som byť čím najďalej od tejto pevnosti, od Volterry. Chcem byť doma. Chcem sa vyplakať z toho smútku a byť oporou mojej rodine a Edwardovi. Dúfam, že sa vráti.

Táto kapitola bola možno nezáživná, ale dôležitá. Možno sa Vám to teraz celé zdá dosť pomotané, ale ja to rozmotám. Chcem sa Vám poďakovať za všetky komentáre a za to, že ste za túto poviedku hlasovali. Teraz už budú kapitoly pribúdať rýchlejšie. Lolalita

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Na príkaz Volterry - 31. kapitola: