Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Na príkaz Volterry - 30. kapitola

29.05.2012 (17:45) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 69× • zobrazeno 10513×

Edward:

Šiel som niekoľko metrov za otcom.

„Nemyslíš, že sme dosť ďaleko?“ opýtal som sa rozmrzene. Nerád som nechával Bellu čo i len na sekundu o samote. Cítil som sa nesvoj, keď som ju práve nedržal za ruku.

„Akurát,“ šepol Carlisle.

„Hovor!“

„Myslím, že máme problém. Skomplikovali to jej rodičia. Budeme meniť tvoj plán?“ opýtal sa rázne.

„Nie. Zatiaľ nemienim nič meniť. Musíme sa ich rýchlo zbaviť! Bella mi dôveruje a ja ju nemienim sklamať. Musíme to zvládnuť,“ šepol som.

„Dobre. Dnes ju znova vyšetrím. Bude to už každú chvíľu. Ak má ísť všetko podľa plánu, je na čase poslať Rose preč.“ Povzdychol si.

„To je už na tebe. Hlavne nenápadne. Nesmie nič tušiť.“ Pozrel som sa na Carlislea a on namrzene prikývol. To, čo som naplánoval, sa mu vôbec nepáčilo, ale s ničím lepším neprišiel, a tak súhlasil.

„Zariadim to. Bude ťa za to nenávidieť, Edward, ale ty s tým zaiste počítaš. Vieš, čo robíš. Aspoň dúfam.“ Vrátili sme sa späť do domu už mĺčky.

Bella sedela medzi Charliem a Renée a ukazovala im fotky zo svadby. Pretočil som oči, lebo Charlie v mysli polemizoval o tom, že také decko, ako som ja, sa nedokáže postarať o jeho dcéru a vnúča. Ešteže nevie, že budú dve. Ten chlap ma svojim spôsobom neskutočne vytáčal. Nešlo o to, že ma neznášal, ale o to, že si nárokoval moju ženu. Bella sa na mňa usmiala, keď si všimla môj namrzený výraz. Jej úsmev bol zázračný. Razom som prestal myslieť na všetko zlé a uvoľnene som sa posadil k Renée.

„Kedy sa chystáte späť do Phoenixu?“ opýtala sa z ničoho nič Bella.

„Ty nás tu nechceš?“ šepla ľútostivo jej matka.

„Samozrejme, že chcem, len sa pýtam, aby ste ma tým potom nezaskočili, ako keď ste prišli.“ Usmiala sa a Renée očividne odľahlo, že dcére neprekáža. Momentálne ma však celkom zaujal iný rozhovor. Carlisle hovoril s Rose. Naskytla sa mu dobrá príležitosť. Sama uvažovala, či je vhodná príležitosť ísť na lov, keď sú tu aj Swanovci.

„Bella bude každú chvíľu rodiť. Nebolo by na škodu, aby sme sa prestriedali na love. Mali by ste s Emmettom ísť na dlhší lov a potom pôjdem ja s Esme a Alice s Jasperom. Treba ísť ďalej. Predsa len je nutné poriadne sa zasýtiť,“ oznámil jej nevzrušene.

„Mal by ísť s nami aj Edward,“ povedala Rose.

„Má tu svokrovcov a ten bude radšej žiť na veveričkách, akoby mal odísť od Belly.“ Môj otec sa zasmial na svojom vtipe, aj keď mne to vtipné neprišlo. Mal ale pravdu. Nešiel by som.

„Nechcem o to prísť. Budete ma tu potrebovať,“ oponovala Rose.

„Neprídeš. Vypočítal som presný termín. Bude to až o päť dní. Stihneme sa všetci vystriedať a ešte sa aj tak musíme zbaviť jej rodičov.“

„Myslela som, že nebudete čakať za bolesťami, ale urobíte to skôr,“ šepla.

„Mohli by sme odletieť tým lietadlom koncom týždňa,“ povedal Charlie a tým si zas vyslúžil moju plnú pozornosť.

„Keď prídeme domov, pošlem ti nejaké vecičky ešte po tebe,“ povedala Renée rozcítene.

„Renée, nebudeš jej posielať staré handry,“ napomenul ju Charlie.

„Nie, mami. Len mi to pošli. V tomto som po tebe,“ pípla Bella. Dlho som ju nevidel tak spokojnú. Ruky mala zložené na bruchu a nešetrila úsmevmi.

Celý deň bola moja žena v okupácii svojich rodičov a ja som nemal námietky. Večer a v noci bola zas moja. Keď som ju ukladal do postele, pritlačil som pery na tie jej.

„Bella, nemôžeme s tým čakať do konca týždňa,“ šepol som jej, keď som sa ubezpečil, že nikto nepočúva. Rose s Emmettom šli odviezť Swanových do zrubu a potom mali ísť rovno na lov. Alice s Jasperom boli pohltení inou činnosťou.

„Kedy?“ šepla.

„Zajtra, najneskôr napozajtra. Zvládla si to dokonale a ešte musíš zvládnuť toto. Viem, že sa bojíš a že...“

„Nebojím. Ja viem, že to zvládnem. Všetci štyria to zvládneme,“ šepla. Znova som ju pobozkal.

„Bella, tvoji rodičia sú dosť problém a budeme musieť zabezpečiť, aby sa tu nemotali. Carlisle už niečo vymyslel.“ Pohladil som ju po čele.

„Porodím a premeníte ma. Čo im poviete?“ Belle sa hlas jemne zachvel a oči jej zvlhli. Vedela veľmi dobre, čo im povieme.

„Že si aj s dieťatkom umrela,“ šepol som. Bella sa hlasno rozvzlykala. „Ja ale nedovolím, aby sa to stalo. Preto to urobíme skôr. Carlisle si je istý, že sú deti dosť silné a krv vrátila dosť síl aj tvojmu srdcu. Ty ho len musíš udržať biť, láska, kým sa doň dostane jed. Budú to tri najťažšie dni tvojho života, ale mysli na to, že ťa tu budem čakať ja a naše deti.“ Nahol som sa a zhlboka vdýchol jej opojnú vôňu.

„Klamala som,“ pípla a potiahla nosom. Nechápal som, o čom hovorí, a tak som bezradne mykol ramenami.

„Hrozne sa bojím, Edward. Ak by som to nezvládla, sľub mi, že nič nevyvedieš a postaráš sa o detičky.“ Tá naliehavosť v tých slovách ma doslova zasiahla.

„Bella, ja nič nevyvediem a budem sa starať o vás troch, áno?“ Pobozkal som ju na bruško. „Vy dve potvorky tam vo vnútri. Budete na mamu dobré. Dnes sa potrebuje poriadne vyspať, aby nabrala sily. Je to tam dnu, dúfam, jasné!“ povedal som s perami na jej pupku. Odpoveďou mi bolo jemné chvenie z Bellinho vnútra.

Keď zaspala, šiel som do podkrovia. Carlisle s Esme už všetko pripravovali. Môj otec prechádzal zoznam liekov a spisoval zoznam.

„Potrebujeme už len maličkosti. Nejaký zdravotnícky materiál a pár liekov. Nie som si istý, či by nebolo dobré zabezpečiť aj inkubátor. Len pre istotu. Nevieme, ako ďaleko sme vo vývoji. Len to odhadujem podľa dĺžky tehotenstva matiek poloupírov. Nemusí to byť presné a tiež vieme, že chlapci sa rodia skôr.“ Carlisle dopísal zoznam a podal mi ho. „Zabezpečíš to alebo mám ísť ja?“ Povzdychol som si.

„Esme, daj na ňu pozor. Ja som do hodiny späť. Ten inkubátor bude problém. Požičiam si ho z nemocnice,“ šepol som.

„Zasponzorujeme im aspoň dva nové,“ povedala Esme povzbudivo a ja som sa usmial.

„Carlisle ti to nepovedal, lebo som to zatiaľ nechcel. Teda, trocha nám to pokazili Bellini rodičia. Čakáme dvojičky, mami,“ šepol som a Esme prekvapením pritlačila ruky k hrudi a dojato sa pozrela na Carlislea.

„Dve? To je... Neviem, čo mám povedať. Ako to zvláda Bella?“ opýtala sa.

„Moja manželka by prijala aj štyri,“ zasmial som sa, no potom trocha zvážnel. „Bude to náročnejšie, ale sme pripravení.“ Podal som Esme ruku a ona mi ju vrelo stlačila.

„Obdivujem vás oboch, ste silní. Bella je ako skala. Je húževnatá a obetavá. Miluje ťa.“ Radšej som už šiel. Moja matka ma vedela rozcítiť.

Autom som sa odviezol do mesta. Niečo som vybral na predpis z lekárne, niečo kúpil a niečo ukradol. Vzal som z nemocnice aj práve zakúpený inkubátor. Ešte nebol ani zapojený. Naložil som to do Jeepu a behom hodiny som bol doma. Bella stále spala. Alice pri nej sedela a hladila ju po vlasoch. Prešmykol som sa do izby a vystriedal svoju sestru.

„Takže zajtra?“ opýtala sa a ja som len prikývol. „Pošlem Jaspera preč,“ šepla.

„Budeme potrebovať zabezpečiť Belliných rodičov, tak sa môže realizovať. Všetko vám ešte vysvetlím,“ povedal som nepočuteľne. Alice si povzdychla a prikývla.

„Rosalie to časom pochopí,“ povedala povzbudivo a šla pomôcť do podkrovia.

Rosalie:

Nepáčilo sa mi, že ma Carlisle poslal s Emmettom na lov, ale mal pravdu. Musíme loviť, lebo pôrod sa bez krvi nezaobíde a my musíme byť pripravení postarať sa o Bellu a dieťatko. Musí to dopadnúť dobre. Nič iné neprichádza do úvahy.

Emmett sa už rútil lesom ako blázon. On moje starosti neriešil. Jeho trápil medveď. Ja som chcela dať prednosť rýchlemu lovu, ale Emm trval na tom, že už keď sme tak ďaleko, dá si do nosa. Jeden deň nám trvalo sa sem dostať. Ja som si ulovila hneď, no môj manžel sa s jedlom rád hrá. Vždy takto hlboko v horách ho prepadnú aj iné inštinkty a túžby, ako sú tie lovecké a ja sa príjemným činnostiam zo zásady nebránim. Myslela som síce na Bellu a nechcela som o nič prísť, ale aj tak sme sa k autu dostali až na druhý deň.

„Môžeme vyraziť,“ povedala som uvoľnene a oddýchnuto. Bolo to úžasné sa takto odreagovať. Vytiahla som mobil z priehradky, keď sme sa rozišli po lesnej ceste. Emmett si spieval na plné hrdlo s rádiom pesničku My Hamps a pekne nadskakoval na sedadle.

„Zmeškaný hovor od Alice,“ šepla som a on hneď prestal. Zarazila som sa. Voláme si na lov len v nutných prípadoch. Rýchlo som točila číslo späť. Telefón nestihol ani cinknúť.

„Rose, okamžite sa vráťte!“ povedala moja sestra rázne a zavesila. V takýchto situáciách sa upír nepýta. Mohla by som volať a vyzvedať cez telefón, no lepšie bude sa okamžite vrátiť. Ďalším dôvodom je, že žiadna komunikácia mobilom nie je bezpečná. Bola som strachom bez seba. Emmett sa ma snažil upokojiť, no len ma viac hecoval tým svojím, že je určite všetko v najlepšom poriadku. Šli sme tak rýchlo, ako to šlo. Keď sme už konečne po takmer ôsmich hodinách, zabočili na príjazdovú cestu k domu, započúvala som sa do zvukov, no bolo ticho. Okrem dvoch ľudských sŕdc som nepočula nič. Vyskočila som z auta, ešte ani nestihlo zastaviť. Alice mi vbehla do cesty a pevne ma objala okolo ramien. Nechápavo som ju od seba odtiahla. Ona nakrčila tvár do zvláštnej grimasy.

„Čo sa stalo?“ opýtala som sa v šoku z jej výrazu.

„Nemali ste chodiť. Ona to... Nezvládla to,“ šepla Alice a rozvzlykala sa. Najprv som sa na ňu nemo dívala a snažila sa spracovať tie slová.

„Prosím?“ pípla som.

„Čo nezvládla?“ opýtal sa Emmett.

„Bella. Bella je preč. Ona a dieťatko...“ pošepla Alice trpko a hodila sa Emmettovi do náručia. Ja som stála s rukami pozdĺž tela a svet okolo zastal. Prestal existovať. Precitla som zo zvláštneho tranzu, až keď mnou Jasper zatriasol a ja som hlasno zavrčala. Nakrčil tvár, ako Alice. V jeho tvári bola bolesť.

„Rose, musíš sa správať ako človek. Jej rodičia sú dnu. Dnes odlietajú,“ povedal rázne.

„Ako sa to stalo? Čo sa vlastne...“ zavzlykala som a podlomili sa mi kolená. Alice s Jasperom ma podopreli. Emmett stál pri aute a díval sa neprítomne pred seba.

„Bella je mŕtva,“ šepol zmučene. „Naša sestra...“

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Na príkaz Volterry - 30. kapitola: