Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Na príkaz Volterry - 29. kapitola

21.05.2012 (20:30) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 77× • zobrazeno 11042×

Bella:

„Bella, musíš si dávať veľký pozor na to, čo povieš,“ povedal Edward rýchlo a ja som nechápavo krútila hlavou.

„Kto je to, Edward?“ opýtala som sa znova.

„Buď prirodzená a nepovedz nič, čo by nás mohlo ohroziť. Toto sa nemalo stať, dočerta,“ zaklial a ja som stále ničomu nerozumela.

„Volturiovci?“ opýtala som sa pridusene.

„Nie. Tvoji rodičia, Bella,“ šepol môj muž a v tú chvíľu zaznel zvonček pri dverách. Celá som stuhla a zalapala po dychu.

„Čo mám robiť?“ vypískla som nervózne a totálne rozochvene. Prekvapilo ma to.

„Buď prirodzená. Nechaj hovoriť hlavne mňa. Vyhovor sa, že si unavená a...“ Mala som oči plné sĺz a doslova som sa už ťahala k dverám, a tak v inštrukciách nepokračoval. Edward pochopil, čo chcem momentálne najviac a pustil ma, aby som po takmer dvoch rokoch objala svojich rodičov. Rozbehla som sa, teda v rámci svojich možností. Keď som sa dotkla kľučky, zmeravela som. Čo som im mala povedať? Ako zareagujú, keď ma uvidia? Na túto cestu museli dať všetky svoje peniaze. Roztrasene som sa obzrela, no to ma už Edward pevne podoprel. On bol môj oporný múr. Objal ma okolo bruška a siahol na kľučku tak, že obopol aj moju ruku.

„Dýchaj, zlatko,“ šepol a otvoril. Na ten pohľad nikdy nezabudnem. Pred dverami stál muž. Bol chudý a vlasy mal šedivé nad ušami. Takto som si otca nepamätala, ale bol to on. Podopieral moju matku. Oči sa jej dokorán otvorili a prudko zamrkala. Pery zvláštne našpúlila, ako to robila vždy, keď išla prepuknúť v plač.

„Mama. Otec,“ vydýchla som dojato.

„Bella...“ šepol môj otec. Stáli bez pohnutia a ja taktiež. Nedokázala som sa hnúť. Nemohla som. Moje telo ma nepočúvalo. Ohromením celé skamenelo a myslím, že oni na tom boli rovnako. Edward ma pevnejšie objal.

„Vy ste, predpokladám, Swanovci, Isabelliny rodičia. Vítam vás. Volám sa Edward,“ povedal uvoľnene Edward a tým preťal to mlčanie. Môj otec odtrhol pohľad z mojej tváre a uprel ho na Edwarda.

„Som Charlie Swan,“ šepol a potom pozrel zas na mňa. Neisto pustil moju matku a nepatrným gestom ku mne natiahol ruku. Mne sa už po lícach valili slzy.

„Mama. Ocko,“ vypískla som a urobila krok dopredu. Tým vzrušením sa mi zatočila hlava a padla som na svojich rodičov. Otec ma v sekunde objal a rovnako tak mama. Edward ma stále pridržiaval za boky. Mama sa zarazila a rýchlo odtiahla, keď sa dotkla môjho brucha.

„Charlie, jemnejšie. Pozri na to bruško,“ šepla Renée s očami plnými sĺz. „Dievčatko moje. Bože môj.“ Pohladila ma po tvári a pritisla pery na moje líce. Potom ma pobozkal Charlie. Objímali ma tak ľahko, že som ich dotyk takmer necítila a pritom som tak veľmi chcela, aby poriadne stlačili, nech viem, že sú naozaj tu. Už som si myslela, že ich nikdy neuvidím a teraz toto. Hlavou mi hneď bleskla myšlienka, že je to možno naposledy. Zaborila som nos do maminho ramena a zhlboka sa nadýchla. Renée ma konečne pustila a pozrela ponad moje rameno.

„Tak to vy, mladý muž, ste mi vzali dcéru,“ šepla Renée vyčítavo. Okamžite som sa vymanila z objatia môjho otca a postavila sa pred Edwarda, ktorý ma zas pekne objal okolo bruška.

„Som vinný, madam, ale nedokážem bez nej žiť,“ šepol tým svojim okúzľujúcim zamatovým hlasom a usmial sa tak, že to aj mne spôsobilo nával tepla a to som na to zvyknutá. Mama sa rozžiarila.

„Som Renée,“ povedala milo a popchla lakťom ocka.

„Ospravedlňujeme sa za to prepadnutie, ale...“ odmlčal sa a pozrel na Renée, tým pohľadom, čo volá o pomoc.

„To nám ešte porozprávate. Poďte ďalej. Musíte byť unavený z cesty. Zoznámime vás s mojou rodinou. Toto je dom mojich rodičov. Ja s Bellou bývame v zrube pri jazere. Teraz sme ale tu, aby sme mali väčšie pohodlie.“ Edward ma pohladil po brušku, čo neuniklo môjmu otcovi.

„Budem úprimný. Nie, žeby sme nechceli spoznať teba a tvoju rodinu, Edward, ale moja dcéra odišla pred takmer dvoma rokmi z domu a nejaký čas sme o nej vôbec nepočuli. Vydala sa a čaká dieťa. Sme príšerne unavení, ale chceme sa s ňou najprv pozhovárať. Myslím, že nám má veľa čo povedať,“ povedal môj otec. Edward nesúhlasne pokrútil hlavou.

„Určite má, ale aj tak si myslím, že by bolo lepšie, nechať to na zajtra. Bella si potrebuje oddýchnuť. Je slabá. Je to vaša dcéra, ale tu dnu je moje dieťa a Bella je moja žena. Musí oddychovať,“ povedal Edward rázne a pohladil ma znova po bruchu. Takéhoto som ho ešte nevidela. Samozrejme neviem, čo sa preháňalo mojim rodičom hlavami. Môj otec nahodil masku policajta. Jemu sa neoplatilo vzdorovať.

„Bella, mali by sme sa najprv pozhovárať v súkromí.“ Vážne sa na mňa pozrel. Vzdychla som si a otočila sa k Edwardovi.

„Otec má pravdu.“ Môj otec sa víťazne usmial, keď som sa k nemu otočila.

„Odvezieme vás s Edwardom do nášho zrubu. Môžete tam prenocovať a pozhovárame sa. Zajtra ráno sa zoznámite s Edwardovou rodinou,“ povedala som uvoľnene.

„Chceme hovoriť len s tebou,“ šepol mi otec a nahol sa pri tom k môjmu uchu.

„Nemám pred svojim manželom žiadne tajnosti.“ Oprela som sa chrbtom o Edwardovu hruď. Cítila som sa zvláštne, že stojíme stále vo dverách. Sú to moji rodičia, ktorým som zo dňa na deň zmizla zo života a zrazu sú tu. Po dvoch rokoch.

„Bella, prosím,“ šepla Renée.

„Samú ju nikam nepustím. Má pár dní do termínu a ako môžete vidieť, je naozaj dosť slabá. Ak vám to pomôže, pôjdem sa prejsť okolo domu, aby ste sa pozhovárali.“ Edward ma musel pevne podopierať, lebo som už takmer nemohla stáť. Charlie prikývol, a tak ma môj manžel predal do rúk otca a na malú chvíľu sa stratil. Ja som padla do objatia mojej matky a plakala, rovnako ako ona. Edward sa rýchlo vrátil a navliekol ma do dlhého kabáta. Potom sa zohol a obul mi hrubé kožušinové čižmy. Vzal kľúče od auta a išli sme ku garáži. Bolo zvláštne, že sa nikto z rodiny neukázal, ale pravdepodobne chceli rešpektovať naše súkromie a želanie mojich rodičov.

„Čo tu vlastne robíte? Prečo ste nezavolali, že prídete?“ opýtala som sa otca, ktorý nervózne sledoval Edwarda, ako otvára garáž.

„Nechcel som, aby ste nám to zakázali, alebo aby tamten povedal, že ste sa zase odsťahovali alebo by ťa zavrel do nejakého sanatória bez telefónu,“ šepol mi otec trpko. Edward sa na nás pozrel ponad rameno a už štartoval auto.

„Vôbec Edwarda nepoznáš. Miluje ma a ja jeho. Nikto by vám to nezakázal. Museli ste na letenku utratiť celý majetok. My by sme za vami prišli. Po čase,“ šepla som.

„Kedy? Ušla si od nás bez vysvetlenia, bez jediného slova. My ťa tak ľúbime, Bella. Prečo si nám to urobila?“ šepol otec. Renée do neho strčila.

„Nevideli sme ju dva roky a ty budeš strácať čas výčitkami? Bella, ak sme ti nejako ublížili, odpusti nám,“ povedala moja matka rozcítene. Edward vyskočil z auta a otvoril dvere. Pomohol mi nastúpiť. Charlie si sadol k nemu a mama ku mne.

„Prečo Aljaška?“ opýtal sa Charlie. Edward sa usmial.

„Ráno pochopíte, keď uvidíte tú prírodu. Je tu nádherne. Máme tu prácu a Bella to tu miluje.“ Uvoľnene sa usmial.

„Prácu? Čo robíš, chlapče?“ Bola tma a auto osvetľovalo len svetlo z palubnej dosky, no aj tak mi bolo jasné, že otec robí tie svoje grimasy.

„Obchodujem. Hlavne drevo. Darí sa mi,“ povedal môj muž a ja som trocha prekvapene otvorila ústa. Ešte že z neho nevyliezlo, že je drevorubač.

„Zaujímavé. Čo tvoja rodina?“ Hotový policajný výsluch.

„Otec je lekár a matka architektka. Sestra s manželom študujú na vysokej. Druhá sestra s manželom pracujú u matky.“ Edward sa na mňa usmial do spätného zrkadla. Ja som sa s mamou držala za ruky.

„Vynáša ti to drevo?“ Už som mala chuť Charlieho niečím udrieť.

„Slušne,“ šepol Edward a zastal pred domom. Otec vystúpil a pomohol mame. Edward ma doslova vyložil z auta a v náručí ma niesol až pred dvere.

„Bude tam teraz chladnejšie, ale do hodiny tam bude sauna. Opováž sa vyzliecť, princezná,“ povedal s úsmevom a cvrnkol mi po nose. Len sa snažil trocha odľahčiť situáciu, ale ja som bola ako struna. Vošiel do domu a rozsvietil. Pridal kúreniu na maximum.

„Idem zaparkovať auto a pôjdem skontrolovať mólo. Pozhovárajte sa.“ Behom chvíle sedel v Jeepe a ja som čelila mame a otcovi sama.

„Poďte. Ukážem vám to tu.“ Išla som ťarbavo dopredu až do obývačky.

„Je to krása, Bella. Kto to tu navrhol?“ opýtala sa mama.

„Poznáš ma predsa,“ šepla som. „Keď sme ešte bývali vo Forks, zavesila som do Edwardovej bielej izby farebné závesy. Skoro to neudýchal. Obývačku a kuchyňu zariadila Esme, Edwardova matka a spálňa bola na mne.“ Uškrnula som sa a viedla ich do spálne. Keď som zasvietila, mama sa rozosmiala.

„Tie závesy sú strašné, zlatko,“ povedala zhrozene a zároveň pobavene.

„Ďakujem, mami,“ šepla som a začali sme sa smiať.

„Bella, ako ste sa vlastne s Edwardom spoznali?“ Mama vyzvedala a Charlie si nedôverčivo prezeral každý kúsok domčeka.

„Zoznámil nás jeden spoločný známy,“ pípla som. Charlie sa uškrnul. Prešli sme do obývačky a sadli si. „Nemám vám ani čo ponúknuť. Pár týždňov som tu nebola.“ Mykla som ramenami.

„Si tak skúpa na slovo. Všetko z teba musíme ťahať. Rozprávaj. Kde si bola? Čo si robila? Čo ten tvoj Edward? Bola to láska na prvý pohľad?“ sypala zo seba Renée.

„Skôr na druhý, madam. Bella sa mi musela lepšie prizrieť,“ povedal Edward od dverí a Renée sa zachichúňala. „U mňa, samozrejme, na prvý,“ dodal a prešiel ku mne. Charlie skrivil tvár, keď sa ku mne Edward nahol a pobozkal ma na čelo.

„Ja si to pamätám inak,“ pípla som len pre Edwardove uši.

„Odbehnem ešte po zopár vecí, aby tu mali pohodlie a donesiem jedlo.“ Otočil sa a pozrel na môjho otca. „Hneď som späť. Pozhovárajte sa.“ Rýchlo odišiel a nastalo hrobové ticho. Začínalo byť teplo, a tak som si vyzliekla kabát. Charlie ma precízne skenoval pohľadom.

„Si veľmi chudá. Teda, až na to brucho.“ Nahol sa a dotkol sa môjho kolena. „Veľmi si nám chýbala. Keď si odišla, veľmi sme si to vyčítali. Po čase som pochopil, že si vlastne chcela od života viac, než pracovať niekde vo fast foode. My sme ti nemohli zaplatiť školu a poslať ťa študovať. Ten chlapec vyzerá, že ťa ma rád a je očividne bohatý. Niekto by povedal skvelá partia, ale mne sa veľmi nezdá. Niečo z neho vyžaruje. Niečo, pred čím mám rešpekt. Potom tie bludy, čo si mi vykladala do telefónu. Bola si v sanatóriu alebo ti nedovolil volať? Prečo by si nám nepovedala, že máš lásku a vydávaš sa? Bella, celé mi to príde...“

„Mýliš sa. Úplne vo všetkom si mimo, ocko. Nebudem vám vysvetľovať, prečo som odišla. Proste som musela. Čo sa týka Edwarda, zbožňuje ma a ja jeho. To dieťa som veľmi chcela. Vedela som, že budem mať s tehotenstvom problémy a aj tak som ho chcela. Edward s tým veľmi nesúhlasil, lebo sa o mňa bojí, a preto je taký starostlivý. Chráni ma. Nie aby ste to zle pochopili, ja som šťastná, že vás vidím, ale nie je to najlepšie načasované. Iste chápete.“ Povzdychla som si. Renée sa na mňa uprene dívala.

„Máš s tehotenstvom veľké problémy? Na to sú matky. Mohla som byť pri tebe. Mohli ste prísť k nám.“ Naklonila hlavu na bok.

„Edward obchoduje s drevom. Nasledujem svojho manžela, mama.“ Sama som bola prekvapená, ako mi to vymýšľanie išlo.

„Takže si šťastná?“ Charlie na viac nahol a dotkol sa môjho ramena. Bolo to príjemné, cítiť znova ľudské teplo, ale za Edwardov chlad by som to samozrejme nevymenila.

„Áno.“ Moje dve ratolesti sa rozhodli trocha predviesť a mierne sa pohli. Nebolelo to, len sa mi celé brucho rozvlnilo. Renée vyvalila oči.

„Bože! To malé je ale živé,“ šepla obdivne a priložila ruku na moje brucho. V mojom vnútri to razom stíchlo. Zasmiala som sa.

„No tak... Predveď sa babičke,“ povedala som sladko a ako na povel sa bruško zavlnilo.

„Charlie! Daj sem ruku,“ vypískla matka a schmatla otcovu ruku a natisla mi ju na bruško.

„To je úžasné...“ zašepkal Charlie a po tvári sa mu rozliali slzy.

Zhovárali sme sa, keď sa vrátil Edward. Dovliekol obrovskú zásobu jedla. Dohodli sme sa, nakoniec, že mi sa vrátime domov a ráno po nich Edward príde. Bolo tu málo miesta, aby sme tu zostali. Keď sme odchádzali, bola som celá nervózna.

„Čo bude, až sa o tom dozvedia v Taliansku?“ zaplakala som.

„Myslím, že by bol väčší problém, ak by sa dozvedeli o tom, že si tesne pred pôrodom. Tvojich rodičov budeme musieť poslať čím skôr domov. Len ťažko by sme vysvetľovali, čo sa s tebou bude diať. Pôrod nebude štandardný,“ povedal Edward s povzdychom.

„Už si doma povedal všetkým, že budeme mať dvojičky?“ opýtala som sa a potiahla nosom.

„Vie to len Alice. Môžem im to oznámiť. Všetci na nás čakajú.“ Povzbudivo sa na mňa usmial.

„Som zrelá do postele. Až zajtra,“ pípla som. Edward ma pohladil po kolene. Už si nepamätám, ako sme došli domov. Zaspala som ešte v aute.

Ráno, keď som otvorila oči, Edward práve dobehol do izby a nahol sa nado mňa.

„Bol som už po vašich. Esme im ukazuje dom. Mieniš dnes vstať, miláčik?“ opýtal sa ma ten neskutočne sexy chlap a ja som sa natiahla, aby som ho stiahla k sebe.

„Čo si o tom všetkom myslia?“ opýtala som sa, keď sa Edward zložil ku mne.

„Tvoj otec ma nenávidí. Nepáčim sa mu. Tvojej mame áno. Je to päťdesiat na päťdesiat. Pre ženy som proste neodolateľný.“ Usmial sa a pobozkal ma na čelo.

„A čo tvoja rodina? Čo si o tom myslia?“ Edward sa zhlboka nadýchol.

„Carlisle včera zavolal do Volterry. Ide len o to, aby si to celé Aro nevyložil, že ho chceme podviesť. Povedal mu, že prišli neplánovane. Vzal to celkom pokojne. Lepšie, ak sa to dozvie od nás, než by mu to mali doniesť jeho poskokovia.“ Prikývla som.

„Ešte, že to vzal dobre. Neboj sa. Pozhováram sa s nimi a rýchlo sa ich zbavím,“ povedala som a snažila som sa vyliezť z postele. Edward mi pohol a potom mi pohol v kúpeľni a s obliekaním.

„Bella, možno by si to mala brať tak, že ich vidíš naposledy. Premeníme ťa a už sa s nimi nestretneš. Možno po rokoch, keď na to budeš pripravená, ale aj tak budeš pre nich mŕtva. Mala by si sa rozlúčiť,“ povedal môj manžel nesmierne vážne. Ja som to už dávno vedela. Bola som vlastne rada, že som ich pred tým ešte videla. Len som prikývla.

Edward mi doniesol do izby pohár krvi a ja som ho hltavo vypila. Hneď mi bolo lepšie. Vyšli sme z izby a zošli do obývačky. Tam to žilo. Carlisle horlivo rozprával niečo môjmu otcovi a Esme s Renée tiež nezaostávali. Alice s Rose sedeli pri nich a tvárili sa, ako ich to zaujíma.

„Ahoj, všetci,“ povedala som na schodoch. Všetky pohľady sa otočili ku mne. Usmiala som sa. Okamžite sa moje sestry postavili a prevzali ma z rúk môjho manžela. Sadla som si k mame a Esme.

„Čo tu tak horlivo rozoberáte. Ako vidím, už ste sa zoznámili.“ Pripadala som si ako v sne. Bolo to proste úžasné ich takto vidieť a k tomu tu. Renée ma objala a ja som sa usmiala.

„Nemôžem uveriť, že ťa po tak dlhej dobe vidím. Som rada, že si u dobrých ľudí a Edward sa mi vážne páči. Myslela som, že zostaneme, kým sa dieťatko nenarodí. Mala by si tu mať matku a mohla by som ti pomôcť,“ šepla matka nadšene.

„Nie!“ vypískla som. Nervózne som sklopila pohľad. „Teda, Charlie musí určite späť do práce a ešte to potrvá. My vás potom s Edwardom navštívime,“ šepla som. Renée zo mňa stiahla ruky. To moje nie ju najskôr trocha mrzelo. Edward prešiel k nám a sadol si k mojim nohám. Oprel sa mi o kolená a usmial sa.

„Otec je lekár a Bella dostane najlepšiu starostlivosť. Nemusíte sa báť, bude v dobrých rukách.“ Pobozkal ma na koleno a ja som ho pohladila po tých jeho úžasných vlasoch. Usmial sa a znova pritlačil pery na to isté miesto. Môjho otca div nedvíhalo z kresla a mala som trocha pocit, že to robí Edward schválne.

Cullenovci sa išli pretrhnúť, aby pôsobili normálne a miestami to bolo až komické.

Dievčatá, som rada, že stále túto poviedku čítate. Veľmi vám za to ďakujem. Táto poviedka bude dejovo trocha zložitejšia, to len tak na okraj. Viete, dovolím si povedať, že nikto z vás by určite neuhádol, čo sa ešte stane. Píšem to tu len preto, aby ste vedeli, že to, že čaká dvojčatá nemá nič spoločné s inými poviedkami, ako mi bolo naznačené. To, že čaká dvojčatá, má svoj význam, len treba počkať na ďalšiu kapitolu a potom ďalšiu kapitolu. Predsa ak Bella porodí v niektorej mojej poviedke chlapca, neznamená, že to bude prepísaná iná poviedka z tých tisíc, čo sú na stránke, kde porodila chlapca. Viem, že keby porodila Votrelca, bolo by to originálne, ale asi by sa vám to tiež nepáčilo. Dúfam, že chápete, o čom hovorím. Mňa len stále mrzí, že musím riešiť podobné veci a potom vás tu tým nudiť. Zbožňujem dievčiny, čo po kapitole napíšu, že vedia, ako to skončí na základe niečoho, čo sa im zdá podobné. Ach jaj. Tak, končím so svojim výlevom. To bolo len na vysvetlenie. Lolalita

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Na príkaz Volterry - 29. kapitola: