Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Na príkaz Volterry - 17. kapitola

08.03.2012 (22:00) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 65× • zobrazeno 10643×

EDIT: Článok neprešiel korekciou. 

17. kapitola

Edward:
Nemôže byť chvíľu pokoj? Mike to jednoducho pokašľal. Neviem čo si myslel, teda viem, ale bola to hlúposť, že by mu Bella za toto skočila okolo krku. Je pravdou, že som mu ju vlastne našiel v náruči, ale určite z iného dôvodu, než dúfal. Pekne nám zavaril. Nemôžem sa spoliehať na to, že sa to Aro nedozvie, lebo ten vie hádam všetko. Budem mu musieť zavolať a vysvetliť, že sa nejakou zhodou náhod stalo, že istý Mike Newton našiel Bellu medzi nezvestnými na istej internetovej stránke a kontaktoval Bellinu rodinu. Preto musela Bella zavolať domov a... Má vôbec Aro internet a vie ako ho použiť? Dnes mi to nemyslelo. Pozrel som do spätného zrkadla. Bella sedela strnulo na sedadle a hľadela von oknom. Pôsobila značne unavene a vykoľajene. Odtrhla pohľad od mihajúcich sa stromov za oknom a pozrela mi priamo do očí v spätnom zrkadle. Ten pohľad trval sekundu, no ja som si za ten čas mohol všimnúť tú bolesť, čo sa jej v nich zrkadlila. Znova sa zadívala na cestu a ja som ju ukradomky pozoroval. Dookola som si v hlave prehrával jej dnešný rozhovor s otcom. Ten muž svoju dcéru miluje a aj ona jeho. Prečo inak by podstupovala toto všetko.

Pred domom sa Isabelly ujala moja sestra a ja som zostal vonku. Telefón som si trpko prekladal z ruky do ruky, akoby to bolo niečo pálivé. Alice a Rose zatiaľ v rýchlosti poinformovali môjho otca a matku o situácii. Carlisle vyšiel pred dom a opatrným váhavým krokom prišiel až ku mne.

„Chceš volať do Volterry?“ opýtal sa.

„Mal by som,“ zašepkal som.

„Môžem to urobiť ja.“ Carlisle sa mi snažil pomôcť. Musel som to spraviť ja a tak som odhodlane vyťukal dlhé číslo, aby sa mi na druhej strane ozval mdlý hlas ľudskej recepčnej. Trvalo jej hodnú chvíľu, než sa v slúchadle ozval ten stáročiami unudený hlas, ktorý som potreboval.

„Aro, ako sa darí?“ Snažil som sa znieť uvoľnene, no on buď už o všetkom vedel, alebo ma má dokonalo prečítaného.

„Predpokladám, že mi chceš niečo dôležité oznámiť,“ šepol. V jeho hlase bolo dosť málo vzrušenia, aby sa pýtal na Belline tehotenstvo a tak mi bolo jasné, že už nejaké tie informácie má.

„Aro, vyskytla sa menšia nepríjemnosť. Okamžite ti preto volám. Isabellu spoznal jeden miestny na stránke nezvestných osôb a kontaktoval jej rodinu. Bolo nutné to okamžite vyriešiť a tak im Bella zavolala, aby ich ubezpečila, že je v poriadku. Vysvetlila im, že jej nič nechýba a prisľúbila im, že ich sama navštívi. Neskôr.“ Na druhej strane bolo ticho. To som miloval. On potrebuje upíra týrať aj na diaľku.

„Aha. Prečo im potom volala aj pred dvoma týždňami?“ Opýtal sa to s takou dávkou výsmechu, až som mal chuť tým telefónom tresnúť o zem.

„Dovolil som jej to. Pracujem na prehlbovaní našich vzťahov a toto bolo gesto, ktorým som si ju získal,“ šepol som.

„Edward, ona je človek. Chcel som od teba jediné. Nepotreboval som, aby si ju bral na rande, do kina a kupoval jej kvety. Chcel som, aby si s ňou mal dieťa. Máš pre mňa v tomto ohľade nejaké správy?“ Jedine Aro Volturry dokáže prejsť priamo k veci, bez zbytočných dlhých fráz.

„Nie. Ja sa jej nedotknem,“ povedal som rozhodne.

„Tak načo nejaké citové zbližovanie. Nebuď predsa smiešny.“ Teatrálne sa zasmial.

„Aro, takmer som ju zabil. Nechcem jej ublížiť a mŕtva ti bude na nič.“ Povzdychol som si a rovnaký povzdych ušiel z pier aj Carlislovi. Naozaj trávime medzi ľuďmi more času. Preberáme ich spôsoby.

„Edward, o mesiac vás rád uvítam vo Volterre a verím a kvôli vám aj dúfam, že budete s manželkou v očakávaní.“ To bola tá najstaromódnejšia a najhlúpejšia veta, akú som z jeho úst počul.

„O tom silne pochybujem.“ Nechcel som znieť panovačne, no súdiac podľa Carlislovho nesúhlasného zasyčania, to panovačné bolo.

„Druhé šance nedávame. O mesiac vo Volterre a radím ti prísť, lebo si po vás pošlem gardu. To nechceš, drahý priateľ, však?“

„Nie, nechcem. O mesiac vo Volterre.“ Zaklapol som mobil a s úzkosťou pozrel na svojho otca.

„Do Volterry nemôžete. Aro vás neušetrí. Dostal si príkaz a nesplnil si ho. Vážne chceš ísť s Bellou...“

„Nebudeme mať na výber. Dúfam, že mu bude stačiť moja hlava a vás a Belliných rodičov nechá na pokoji. Bella má pre neho cenu, aj keď neporodí poloupíra. Zlosť si vybije na mne a moja hlava bude stačiť na to, aby si udržal tvár panovníka. O tom to je. Je to politika,“ šepol som. Carlisle vyvalil oči.

„Ty si o tom musel premýšľať už skôr.“ Prekvapene zodvihol obočie.

„Rozmýšľam nad tým vlastne od svadby. Ponúknem mu svoje služby. Bellu to najskôr bez premeny neobíde, ale urobím všetko pre to, aby áno. Vám by mali dať pokoj. Najprv som myslel, že pôjdem bez nej, no aj tak by ju našli. Všetko jej prosím vysvetli. Povedz jej všetko o novorodených. Najskôr sa tomu nevyhne.“ Šiel som pomaly k domu, no Carlisle ma chytil za rameno a otočil k sebe.

„To ti nedovolím. Aro to neprijme. Neuspokojí sa len s tým, že vstúpiš do gardy. Zabije ťa na výstrahu. Možno ušetrí ju, ale teba...“

„Stačí, že ušetrí ju, vás a Swanových. Nič viac ani nechcem,“ povedal som strnulo. Carlisle sa na mňa díval, akoby som nevedel, čo vravím, no ja som to vedel veľmi dobre. Nie som naivný a hlúpy a v Arovej hlave sa vyznám lepšie, než Carlisle.

Keď som vošiel do domu, všade bolo hrobové ticho, až na zvuky z poschodia, podľa ktorých sa Bella pokúšala dostať zo šiat. Všetci môj rozhovor s Arom a následne s Carlislom počuli. Alice sa postavila pod schody a jediná nabrala odvahu sa ozvať.

„Nedovolíme ti to,“ šepla.

„Alice, ja som sa rozhodol. Mala by si to už vidieť,“ povedal som pokojne.

„Tvoje rozhodnutie vidím, no Arove nie. Ak pôjdeš do Volterry, pôjdem aj ja.“ Bola odhodlaná. Rose sa nenechala zahanbiť. Priskočila k svojej sestre ako Johanka z Arku a prikyvovala.

„Aj ja pôjdem.“ Nervózne sa usmiala.

„Ak mi chcete pomôcť, tak ty a Emmett pôjdete do Phenixu a dozriete na bezpečie Swanových. Pre istotu. Ostatní zmiznete z Forks a hlavne sa istý čas nebudete držať spolu. Jasper je stratég, on to naplánuje.“ Doslova sme tu začali plánovať stratégiu.

„Edward?“ ozvalo sa z poschodia. Bez slova som sa rozbehol k dverám a zaklopal som. Nečakal som na žiadnu výzvu, veď ma predsa volala. Bella sedela na posteli v mojom tričku a nervózne sa dívala na prsty na nohách. Sadol som si k nej na posteľ.

„Už si volal do Talianska?“ opýtala sa šeptom.

„Áno. O mesiac nás čakajú, Bella.“ Zodvihla pohľad a pozrela mi do tváre.

„Skúsme to ešte?“ pípla takmer nepočuteľne. Za normálnych okolností by sa už Emmett váľal smiechom po zemi a Jasper pred dverami povzbudzoval, no teraz bolo ticho. Započul som v dome trocha šumu a potom hlasné buchnutie dverami. V tej rýchlosti som nepostrehol, čí to bol nápad, ale moja rodina vypratala dom a nechala nám súkromie, pre prípad, že sa to rozhodneme vyskúšať. Povzdychol som si a prišlo mi to od nich trocha nelogické, keď si predstavím, že mi ešte nedávno chcela Rose urvať končatiny, ak sa Belly ešte dotknem. Aj oni si už uvedomovali vážnosť situácie, ale akoby si neuvedomovali to, aké je to pre mňa ťažké.

„Bella, ja ti nechcem ublížiť. Pochop to. Nedokázal by som sa zmieriť s tým, ak by som ti znova niečo spravil. Neverím si. Mrzí ma to,“ povedal som pološeptom, aby ma počula dokonalo.

„Edward, čo bude o mesiac vo Volterre?“ Uprela na mňa svoje veľké oči a bola v nich nádej. Vyzerala, akoby čakala, že hádam poviem, že si potrasieme rukami a pôjdeme.

„No, Aro zistí, že sme nesplnili príkaz. On to už vie, ale bude hrať pred gardou divadlo. Potom bude hľadať vinníka. Bella, obávam sa, že bude chcieť, aby si zostala s gardou. Bude to chcieť za trest aj odo mňa a my obaja musíme súhlasiť. Dohodneme sa na zopár rokoch. Upírie roky bežia ako dni. Než sa spamätáme budeme preč a čo je hlavné, naše rodiny budú v poriadku.“ Snažil som sa to celé zľahčiť a zároveň veľmi neklamať.

„Čo ak nás bude chcieť zabiť?“ Ustrašene klopila oči. Tie pohľady si pamätám zo začiatku, keď sme sa stretli. Vyzerala, akoby sa potrebovala niekde schovať a tak som nepatrne pootvoril náruč a ona na nič nečakala. Pred tým som bol ja  tou hrôzou a teraz som ja prístavom bezpečia. Objal som ju.

„Bella, nebude mrhať takým talentom aký mám ja a ani tvojim nie. Tvoji rodičia pre neho nebudú zaujímavý, ale pre istotu na nich dozrú Carlisle s Esme.“ Zodvihol som jej bradu. „Všetko bude dobré.“ Mrkol som na ňu a ona sa vzpriamila oproti mne.

„Bolí to veľmi?“ opýtala sa pridusene. Okamžite mi došlo, že sa pýta na premenu.

„Bolí to a poriadne, ale tri dni, to zvládneš, ako všetci.“ Ledabolo som pohodil rukou. Bella sa na mňa uprene dívala. Začala si ohrýzať peru.

„Premenia ma a keď si odslúžime ten trest v garde, tak čo bude potom?“ Oči upierala do mojej tváre a dychtivo čakala, čo poviem.

„Môžeš si robiť, čo chceš. Môžeš ísť kam budeš chcieť. Nebudeš už ničím zväzovaná. Bude to len na tebe.“ Usmial som sa a dúfal, že jej to dá nádej.

„Za rodičmi už nebudem môcť, však?“ Prižmúrila oči.

„Najskôr by ťa v tej dobe už nepoznali,“ šepol som a smutne sa usmial. Aj ona posmutnela. „Môžeš si robiť a ísť kam budeš chcieť a môžeš byť aj s naším klanom, ak budeš chcieť,“ šepol som. Trocha sa jej rozžiarili oči.

„Nebudem musieť odísť? Budeš ma tu chcieť, aj keď už nebudem tvojou...“ Nedopovedala to, len zarazene sklopila zrak.

„Čo nebudeš mojou?“ opýtal som sa nechápavo.

„Alice vravela, že po premene ľudský život stráca zmysel. Väzby, ktoré sme mali sú pre a začína sa nový život. To už nebudeš spútaný s človekom a...“ Povzdychla si. „Chápeš, čo chcem povedať?“

„No ak mám povedať pravdu, tak nechápem. Ja som si ťa vzal ako upír, ale samozrejme, že nebudeš viazaná na mňa, to od teba nečakám. Tvoj život sa zmení a budeš voľná. Nebudem ťa k sebe pútať,“ šepol som.

„Áno. Tak to bude najlepšie. Budeš môcť žiť svoj život, tak ako si to chcel pred tým a ja tiež. Teda, nie žeby som plánovala byť upírom, ale budem musieť žiť,“ šepla a usmiala sa. Usmiala sa tým zvláštnym spokojným úsmevom. Nebude už pripútaná ku mne a to ju zrejme tak potešilo. Chvíľu sme obaja mlčali. Bella bola hlboko zamyslená. Privierala oči a rozkošne špúlila pery. Díval som sa na ńu a snažil sa byť nenápadný.

„Myslíš, že by šlo, aby si ma premenil ty?“ Tá otázka mi vyrazila dych.

„Prosím?“ Vyskočil som na nohy a díval sa na ňu ako na blázna.

„Edward, ja nechcem, aby to spravil on. Ja chcem, aby... Nemôžeš už teraz, aby som tam prišla už ako upír? Budem sa možno menej báť a budem silnejšia.“ Postavila sa oproti mne. Prekvapene som najprv zalapal po dychu.

„Bella, to nejde. Teraz to nemôžem urobiť. Novorodení sú nebezpeční. Neovládala by si sa a akoby sme sa dostali do Volterry? Určite nie lietadlom, lebo by si najskôr zabila každé bijúce srdce v dosahu. Ani tam to nebude veľmi vhodné riešenie. Neovládam sa najlepšie a nikoho som ešte nepremenil. Mal by to urobiť niekto skúsený.“ Bella si povzdychla.

„Prosím. Aspoň sa to opýtame. Dobre?“ Niekedy som tomuto stvoreniu vôbec nerozumel. Ona o tom hovorila ako o návšteve zubára a vlastne to som chcel zo začiatku aj dosiahnuť. Nechcem, aby nasledujúci mesiac sedela vystrašená pod perinou, ale nesmie to ani zľahčovať. Máme mesiac na to, aby sme ju pripravili na reálnu možnosť, že z nej bude novorodený upír. 

16. kapitola - 18. kapitola

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Na príkaz Volterry - 17. kapitola: