Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Na príkaz Volterry - 1. kapitola

08.01.2012 (17:00) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 94× • zobrazeno 18012×

Edward:

„Edward, dobre, že si už tu,“ ozvalo sa od dverí ešte skôr, než som stihol vystúpiť z auta. Doslova som vyskočil z auta a schmatol do pevného objatia svoju milovanú matku. Esme zapišťala a potom ma výchovne udrela do hrude.

„Neblázni,“ prskla so smiechom, no potom náhle zvážnela. „Už sme ťa začali zháňať, ale ty sa neobťažuješ zapnúť si mobil,“ povedala káravo a ťahala ma do vnútra. Na to pribehol Carlisle a potľapkal ma po pleci. Už som sa začínal pripravovať na útok Alice. Vždy po mne nepredvídateľne skočí, no teraz to tak nebolo. Prišla so sklonenou hlavou a za pätami jej bol Jasper. Rose sa tiež objavila v obývačke a len kývla na pozdrav. S Emmettom sme si v smiešnom gangsterskom geste zrazili päste.

„Čo sa deje? Umrel niekto?“ Rozosmial som sa. Carlisle sa zatváril kyslo a potom vzal zo stolíka bielu obálku a podal mi ju. Prekvapene som prebehol po úhľadnom písme. Bolo to z Volterry. Až teraz mi došlo, prečo sú všetci na nervy. Carlisle už určite vedel o čo ide, lebo mal z Volterry pravidelné správy. Dlhšiu dobu strávili s Esme priamo v sídle vládcov. Keď Aro zistil, že existuje možnosť, že upír splodí dieťa s ľudskou ženou, rozposlal svoju gardu po celom svete a oni priviedli do Volterry troch poloupírov. Ich mená razom vedeli všetci upíri sveta. Nikto z nás ani netušil, že je možné mať sex so ženou a ešte k tomu splodiť dieťa. Volterrou to doslova otriaslo. Aro okamžite vydal zákaz, aby upíri mali deti s ľudskými ženami. Carlisle troch poloupírov študoval. Šlo o deti jediného upíra. Boli to dve ženy a jeden muž. Muž, vlastne chlapec, bol najmladší. Mal len osem rokov a už bol vlastne dospelý. Carlisle sa im vo Volterre venoval a prišiel na množstvo fascinujúcich vecí. Aro oficiálne vzťahy medzi človekom a upírom zakázal, ale robil rôzne pokusy, pri ktorých umierali mladé ženy. Aj to bol dôvod, prečo Carlisle z Volterry odišiel. Je ťažké priblížiť sa k človeku pre niečo iné, než je potrava a hlavne pre niekoho, kto sa živí ľudskou krvou. Ja som napríklad dokázal byť pri ľuďoch dosť blízko a zvládal som, aj keď krvácali. Ďalšou možnosťou bolo oplodniť ľudskú ženu umelo a práve to najviac Carlislea poburovalo. Nakoniec sa zistilo, že to nie je možné.

„Otvoríš už konečne tú obálku?“ opýtala sa Rosalie jedovato a mňa tým vytrhla z tranzu, v ktorom som nemo civel na biely papier. Prebehol som pohľadom po dokonalom písme. Bol to Arov rukopis, koľká česť. Z obsahu lístka som múdrejší nebol. Dozvedel som sa len to, že sa mám na príkaz Volterry okamžite dostaviť do Talianska a predstúpiť pred vládcov.

„Musím do Volterry. Alice, videla si niečo?“ S nádejou som sa otočil na moju sestru. Ona len rozpačito prikývla.

„Myslím, že to má niečo spoločné s poloupírmi,“ šepla. Pozrel som na Carlislea, ktorý očividne vedel viac. Prižmúril som oči.

„Viem len to, že Aro zvolal najtalentovanejších upírov. Išlo mu ale hlavne o teba. Volal a básnil o tom, že potrebuje práve teba, že nad všetkým uvažoval a že ju našiel.“ Vyvalil som na Carlislea oči.

„Čo akože našiel? Rozum?“ opýtal som sa nechápavo.

„Vieš aký je Aro, keď je niečím nadšený. Myšlienky mu bežia rýchlejšie, ako ústa. Nerozumel som mu, ale nijako ťa to neohrozí. Sľúbil mi to.“ Carlisle len mykol ramenami.

„Fajn, čiže idem do Volterry. Má niekto záujem robiť mi spoločnosť?“ opýtal som sa s nádejou. Všetci sa odrazu tvárili, že tu nie sú. „To ma tam vážne necháte ísť samého?“

„Dobre. Idem s tebou,“ šepla Alice a ja som ju objal okolo ramien.

„Tak, ideme do Volterry. Zbaľ si tých svojich tristo kufrov a ja rezervujem lietadlo len pre nás.“ Zachichúňal som sa. Alice ma ale rýchlo schladila.

„Idem do krajiny, kde Prada stojí pár šupiek a ja mám brať niečo so sebou? Všetko si tam kúpim,“ zašvitorila.

V Taliansku sme pristáli večer. Alice takmer preskočila letušku, keď zbadala veľkú tabuľu Armani. Pretočil som oči a šiel si počkať na svoj kufor. Než som stihol prísť k tomu predraženému obchodu, predavačky už mali na ústach penu, ako behali okolo mojej sestry. Vraj si kúpila len pár vecičiek, ale mala toho dosť do dvoch kufrov.

Požičali sme si auto a ja som nechal ľahkovážne šoférovať Alice. Rútila sa po dialnici ako diabol a len čo sme prešli bránou opevnenia, kľučkovala po úzkych uličkách. Na námestie sme už museli peši. Vždy keď som prechádzal bránou okolo stráže, zmocnil sa ma zvláštny pocit. Nikto nás nezastavil, čo nebolo zvykom. Prišli sme až k recepcii, kde sedela mladá talianka. Usmievala sa od ucha k uchu.

„Edward a Alice Cullenový,“ povedal som rázne.

„Výsosti na vás čakajú,“ povedala nonšalantne. S Alice sme sa teda pustili po chodbe, no ona vybehla spoza pultu.

„Len vy, pane,“ šepla rozpačito. Pozrel som na Alice a ona prikývla. Zostala stáť a ja som pokračoval ďalej dlhou chodbou. Oproti sa mi od hlavných dverí do trónnej sály rozbehla Jane. Zložila si kapucňu.

„Rada ťa vidím,“ povedala uštipačne. Zaradila sa za mňa a vošiel som pred tri tróny. Marcus pôsobil, že od nudy o chvíľu z toho trónu spadne. Caius bol naopak veľmi sústredený na kus papiera v jeho rukách. Aro sa radostne usmial.

„Vitaj! Čakal som ťa skôr.“ Vyskočil zo sedu a podal mi ruku. Musel som ju prijať, a tak som mu poskytol pohľad do svojej hlavy. Natešene sa usmial.

„Prejdem hneď k veci,“ povedal roztržito. Caius zložil papier a aj u Marcusa to vzbudilo záujem.

„Jane, priveď ju,“ šepol a Jane okamžite odbehla. Snažil som sa v ich hlavách zistiť o čo ide, no nemal som šancu. Aro mal v hlave doslova búrku a Marcus premýšľal nad nejakou ženou, ale jej tvár si nevybavoval.

Aro sa ma dobrých desať minút vypytoval na Carlislea a rodinu. Potom sa dvere otvorili a vstúpila Jane a za ňou ďalšia postava v dlhom plášti. Do nosa ma zrazu udrela opojná vôňa oceána a zakvitnutej lúky. Bolo to sladké a pikantné zároveň. Jedným slovom - dokonalosť. Bol to človek. Jeho srdce sa trepotalo ako krídla kolibríka a ja som sa tým smerom neveriacky díval. Podľa postavy a sladkosti tej čistej vône to bola mladá žena. Najprv ma napadlo, že Aro zasa chce, aby som sa pridal ku garde a k ich spôsobu života a preto mi predhodil tú najsladšiu krv pod slnkom. Mal ale smolu. Ja sa ovládam dokonale. Spevnil som postoj a povýšenecky pozrel na Ara.

„Čo to má znamenať?“ opýtal som sa. Aro radostne podskočil. Bol smiešny v tej svojej detskej rozradostenosti.

„Je len tvoja,“ šepol a zatlieskal. Vyvalil som na ňu oči.

„Už som jedol,“ šepol som. Aro sa na mňa karhavo pozrel.

„Nie je tu na to!“ prskol. Pozrel som sa mu do očí.

„Čo s ňou mám akože robiť?“ opýtal som sa dosť natvrdlo.

„Hádaj.“ Aro pretočil oči a ja som v jeho mysli videl, čo odo mňa vlastne chce. Vyvalil som oči.

„Skús si to sám,“ vyprskol som a šokovane ustúpil pár krokov dozadu. Zaskočil ma. Aro sa uškrnul.

„No, myslím, že by to bolo ťažké. Ja krvi neodolávam tak dokonale a navyše, som ženatý.“ Tak táto veta ma pobavila. Svoju ženu predsa podvádzal na každom kroku. Radšej som to nekomentoval.

„Sám si vydal zákaz, aby...“ odmlčal som sa a pozrel na ostatných vládcov, či sa Aro nezbláznil. Marcus sa zaškeril a aj Caius vyzeral dosť pobavene.

„Eleazar ju vybral spomedzi tisícky žien. Má nadanie. Nie len že chcem, aby porodila dieťa, chcem aj, aby to prežila. Je nesmierne nadaná a nerád by som, aby ju niekto z menej skúsených upírov zabil,“ šepol Aro. To tvrdenie ma odrovnalo, lebo ja som bol vo veciach intímností neskúsený. Aro sa ma ľahko dotkol a potom sa zasmial.

„Máš ale skúsenosť s odolávaním ľudskej krvi. Poznám ťa, Edward, a viem, že ak to nieto zvládne, tak ty a tvoj dar a jej dar, to bude niečo,“ povedal s neskrývaným obdivom.

Zahľadel som sa na tú ľudskú dievčinu v tom dlhom plášti a kývol na Jane, aby jej zložila tú ohavnú kapucňu. V Arovej mysli som tvár dievčaťa nevidel. Nemyslel na ňu a preto som sa dosť obával, že má zajačí pysk alebo niečo podobné. Jej tep sa prudko zvýšil, keď k nej Jane pristúpila. Doslova som cítil ten odpor, ktorý mala voči jej dotyku. Postavila sa pred dievča a zložila jej kapucňu. Cez Jane som nič nevidel. Tá vôňa bola omamná, no držal som sa statočne. Bolo mi však jasné, že ak by som sa k nej mal priblížiť bližšie, bolo by to bolestivé. Jane ustúpila, no ja som pozrel na Ara, ktorý sa blažene usmial. Najprv som jej tvár zbadal v jeho mysli. Rýchlo som na ňu otočil svoj pohľad a prekvapene som oči prižmúril.

„Spokojný?“ opýtal sa Aro uštipačne. Roztržito som prikývol, aj keď som vlastne nechcel. Dievča sa na mňa vyplašene dívalo. Rýchlo dýchala a jej srdce zrýchľovalo na maximum. Začal som sa obávať, že odpadne.

„Čo ak odmietnem?“ opýtal som sa trocha neisto. Aro kývol na Jane, ktorá sa razom presunula za dievča a zovrela jej hrdlo. Ona žalostne vypískla. Prudko som sa otočil a zavrčal na Ara, ktorého to dobre pobavilo. Mávol na Jane a tá ju pustila.

„Bella má dar. Jej myšlienky sú tajomstvom aj pre mňa a nadanie našej milej Jane na ňu tiež neúčinkuje. Je fascinujúca. Čo povieš?“ Aro sa zasa zasmial. Potom sa však zarazil a hlboko sa zamyslel. Z jeho myšlienok som začínal mať strach.

„Dobre,“ skríkol som. Aro sa na mňa neveriacky pozrel. „Urobím to, ale dáš nám čas. Nepôjde to tak rýchlo. Jej krv mi vonia príliš dobre,“ šepol som. Aro zvrásnil tvár a dotkol sa ma. Potom bolestivo prehltol.

„Ďalšia komplikácia. La tua cantate.“ Jeho hlas doslova zaševelil ako vietor.

„To zvládnem,“ šepol som. To dievča zabije, ak si ju nevezmem a to som nechcel. Bola príliš mladá a príliš pekná. Možno keď prikývnem a sám určím pravidlá, dostanem ju z Volterry a pomôžem jej dostať sa z toho. Pre nich môže byť mŕtva. Aro by ju nenechal na žive. Na jednej strane ho fascinoval jej dar, no na druhej sa ho začínal poriadne báť. Nebolo divu. Stála tam a v jedinej sekunde mala v moci vládcu Volterry a hneď aj mňa. Nechcel som, aby jej bolo ublížené, aj keď mi to malo byť vlastne jedno. Vôbec ju nepoznám. Čo vlastne robí niekto ako ona v sídle upírov. Bude talianka? To meno tomu nasvedčuje, no jej bledá pokožka veľmi nie. Začal som o nej horúčkovito premýšľať.

Aro k nej podišiel a podal jej ruku. Keď nereagovala, Jane do nej šťuchla a ona, aj keď s nesúhlasom, prijala jeho dlaň. Priviedol ju až ku schodom, ku mne.

„Isabella, toto je Edward,“ povedal zvláštnym, rozochvetým spôsobom dieťaťa.

„Bella,“ opravilo ho to dievča a mne to zodvihlo kútiky pier. Aro sa zaškeril a silne zovrel jej ruku. Nevydala ani hlások, len z jej očí ušla malá kvapôčka slanej tekutiny. Natiahol som rýchlo ruku, aby ju Aro dlho netrápil a on podal jej dlaň mne.

„Volám sa Edward, Edward Cullen.“ Bolo to teda riadne trápne, ale v tejto situácii asi normálne.

„Bella Swan,“ šepla jemným, dosť vystrašeným hlasom.

„Dokonalé,“ vypískol Aro vysokým tónom a radostne zatlieskal. Tisícročné decko, napadlo mi. Niečo také, ako donútiť upíra spať s človekom, mohlo napadnúť len jeho chorú myseľ. To dievča bolo krásne, ale bola človekom. K tomu všetkému voňala tak dokonale, že aj ja som mal problém sústrediť sa na niečo iné, než na jej neznesiteľne priehľadnú pokožku a pulzujúcu tepnu. Momentálne pre mňa ničím iným nebola, než dráždivým ľudským problémom.

2. kapitola

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Na príkaz Volterry - 1. kapitola: