Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » My to zvládneme, Renesmee! - 15. kapitola

16.02.2013 (20:00) • van • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1818×

Ďalšie ráno mi opäť prišlo nevoľno. Na to okamžite reagovali Jasper s Alice, ktorí prišli z druhej izby so zdesením v očiach. Iba zriedkavo sa stretávali s ľuďmi a nie to, keď ešte zvracali. Musím uznať, že bolo komické ich vidieť so strachom v očiach a zároveň so skrčeným nosom, lebo cítili všetko. Aj by som sa zasmiala, ale moje momentálne rozpoloženie bolo pod bodom mrazu.

„Si v poriadku?" opýtala sa ma Alice a videla som, že sa naozaj bojí. To ma dojalo. Jemne som prikývla so slzami v očiach. Stále som mala voči nim pochybnosti - veď tie predsa nemôžem vymazať z mysle, akoby sa nič nestalo... Ale sú tu teraz a ja som šťastná. Neviem, čo by som robila bez tých dvoch bláznov. Možno by som tu ani nebola, lebo ktovie, čo by si mysleli Volturiovci. Pri mojom rozmýšľaní a tej nepríjemnej činnosti niekedy odišli z kúpeľne. Asi aby mi dopriali trocha súkromia, ale aj tak som vedela, že stoja pri dverách ako supy, ktorí sú pripravení na akciu, aby sa nič nestalo. 

Ja som si zatiaľ rýchlo umyla zuby a niečo spravila s tým vtáčím hniezdom, ktoré sa usadilo na mojej hlave. V duchu som si nadávala, že som zabudla a  cestou do kúpelne nezobrala aj veci, keď mi ich náhle podávala Alice. Tomu sa nedalo nezasmiať. Ona je všestranná aj bez jej schopnosti. O päť minút som bola hotová.

„Si v pohode?" opýtal sa ma ešte raz Jasper. S úsmevom som prikývla a ubezpečila ho, že je to normálne a nemá sa čoho báť. Aj tak mi neveril, lebo jeho periférny zrak skúmal každučký detail môjho tela, až mi to prišlo trochu trápne. Tento pocit sa prejavil aj na mojich lícach, ktoré boli určite červené ako paradajky na trhu, a to som sa ani nemusela vidieť.

„Páni, rastie veľmi rýchlo. Priniesol som ti zatiaľ raňajky. Neviem, čo jete, tak som ti donieslo kúsok zo všetkého," povedal mi a už mi podával podnos s veľkou hromadou jedla. Moje oči by jedli, ale telo sa búrilo, tak som jedlo dala bokom a s ospravedlňujúcim úsmevom som sa otočila na Jazza. Bolo mi to hlúpe, že on ako upír sa babre s jedlom, len aby ho doniesol nejakému úbohému človeku ako som bola ja. 

„Asi nemáš chuť, čo?" opýtal sa ma s pobaveným hlasom. Na tom sme sa s Al zasmiali. Zrazu sa prudko, ale samozrejme elegantne otočila mojim smerom.

„Nechceš ešte spať?"

„Ani nie," priznala som a čakala, čo bude ďalej. Ona nikdy nekladie také obyčajné otázky, aby sa za tým neskrývalo niečo viac.

„Tak to by sme mohli aj ísť, však?" opýtala sa nás Alice. S Jasperom sme na seba pozreli a kývli na súhlas. Ako zvyčajne vypískla a zatlieskala. Vyzerala ako malé dieťa, keď sa teší na lízanku. Začínam sa čudovať, že Jasper dobre počuje pri jej pískaní a výskaní.

„Ale ja ešte nie som zbalená."

„Ja som to už dávno urobila!" oznámila mi Alice, a pritom som len prevrátila oči. To bola hlúpa otázka, veď je to Alice. Vždy všetko naplánované do posledného detailu.

„Láska, na čo čakáš?" opýtala sa ho Alice s pobaveným hlasom. On ihneď pochopil a zobral nám kufre. Myslím, že toto musel zažívať asi často. Chúďa... Pri pohľade naňho, predpokladám, mi bol vďačný, že mám o polovicu menej oblečenia ako jeho manželka. Aj keď unavený byť nemôže, hoci po toľkých rokoch strávených s jeho milovanou manželkou...

„Nebude ti zle cestou?"

„Nemalo by. Sú to len ranné nevoľnosti, nič viac," odpovedala som jej s úsmevom. Potom sme zastavili pri recepcii a Alice nás s jej dokonalou taliančinou odhlásila. Bolo vidieť, že je šťastná, lebo tu už nemusí ostať dlhšie. Podľa mňa to nebolo hrozné, ale už si zvykla na komfort. Nad všetkým, čo nie je značkové ohŕňa nos. Ale mám taký pocit, že sa to čoskoro zmení.

Keď sme prišli k nášmu novému auta, tak nám už Jazz ako pravý gentleman otváral dvere. Iba som sa naňho usmiala, ale od Alice si zaslúžil vášnivý bozk. V tej chvíli som sa citila ako piate koleso na vozy, lebo keby nebolo mňa, tak teraz by boli s rodinou a užívali by si vzájomne ukradnutý čas iba pre seba. Rýchle som nastúpila do auta a ani som sa nenazdala a išli sme.

„Kam to vlastne ideme?" opýtala som sa ich, lebo som nemala ani tušenie. Asi keď o tom rozprávali, tak som bola mimo. Ako zvyčajne.

„To ešte presne nevieme, ale ďaleko od Volterry. Je to tu nebezpečné, preto sa väčšina populácie upírov vyhýba blízkosti Volterry."

„Ale prečo sa jej tak vyhýbajú?" Nechápala som, ako sa môže takmer nesmrteľný upír báť mesta plného ľudí.

„Sú tam vládcovia upírov!" povedala mi a pozerala sa na mňa ako na magora, ale ja za to nemôžem, že stále nechápem. Ja v tejto brandži nechodím tak dlho ako ona. Ona si iba povzdychla.

„Veď by ich iba navštívili, no a?" Tomu sa Jasper zasmial a pridal sa do našej konverzácii.

„No a?! Bella, kde ty na to chodíš?" Krútil hlavou. Asi vycítil moje pocity, ktoré boli veľmi zmätené a priznajme si to, trochu aj nahnevané, lebo sa dal do vysvetľovanie.

„Keď príde upír s mocným darom, tak myslíš, že Aro sa ho nepokúsi získať? A ak nepovolí, tak dotyčný zomrie, preto je v tej odpornej zrúcanine plnej krvi vyciciavacích upírov potrebná Chelsea, aby udržala vzťahy vo Volterre, aby sa nik nevzbúril proti kráľom," dopovedal a už z tej jeho reči bolo jasné ako nimi opovrhuje. 

„Teba, Alice a ani Edwa... jeho nechceli!" povedala som so záujmom v hlase. Prišlo mi zo seba zle. Čakám bábo a stále ma bolí povedať jedno hlúpe meno. A to chcem byť ukážkovou mamou. Alice ma objala a začala pre zmenu hovoriť ona: „Nás troch veľmi chce. No mňa chce najviac, nikoho ako som ja v garde nemá. Nemôže mu nikto povedať, kedy a kto by ho chcel napadnúť, ale zaujala si ho aj ty," povedala a v jej očiach sa zráčila nenávisť. Ak si Al niekoho neobľúbi, tak na to musí mať poriadny dôvod. Zatiaľ, čo počúvam, tak sa jej ani nedivím.

Celý ten čas sa na mňa pozerala takým pohľadom, akoby preskumávala, čo chcem. Možno si myslela, že poprosím Jazza, aby zastavil a obrátil to k tým trom pajácom. Ale to sa nikdy nestane, aj keby som mala byť v najväčšej núdzi, nikdy ich nepožiadam o pomoc a nie to ešte sa k nim pridať. Teraz, čo o nich viem... Až ma striaslo, čo by asi robili so mnou a Renesmee. Pre mňa však bolo zaražajúce, že úbohý človek ako ja zaujal upíra takého postavenia - ako bol Aro. Musí byť naozaj vadný.

„Nebuď toľko prekvapená, ide mu iba o moc. Čím ma silnejších a mocných upírov v garde, tak tým on a jeho bratia ovládajú viac upírov v našom svete," začal Jasper a Alice pokračovala, „a ty máš v sebe silný potenciál, ktorý ho zaujal, ale ten vyjde na povrch, až keď budeš plnohodnotným upírom. Musíš sa však vedieť ovládať, aby si sa sústredila na svoju moc." 

„Odkiaľ to vieš, keď nemôžeš všetko vidieť?"

„Od Eleazara. Vie vycítiť potenciál, a tým pádom aj dar, len u teba si nebol istý. Akoby si mu odmietala ukázať dar, aspoň to nám hovoril." O tom mi nikto nepovedal. Cs!

„Čo si tým chcel povedať, keď si hovoril, že ovládajú viac upírov? Oni ich všetkých neovládajú?" opýtala som sa ho, lebo z rozprávania som vedela, že sú mocní a vraj aj niečo ako kráľovská rodina.

„Nie. Vždy sa nájdu nejakí revolucionári, a v upírskom svete to nie je inak."

„A ty, poznáš nejakých?"

„Je veľa nomádov, ktorým sa nepáči vláda Volturiovcov, ale tiež ani Rumunom. Volturiovci to vedia, preto sa ich snažia zničiť, tak ako kedysi vlkolakov," povedal mi. Mne to však nešlo do hlavy. Možno mám naozaj nejakú poruchu a kvôli tomu som odolná proti určitým schopnostiam.

„Ale veď vlkolaci sa menia, len ak je poblíž upír?"

„To nie sú praví vlkolaci. Vlkolaci sa menili za prítomnosti splnu a volali sa aj Deti luny, ale Caius s Marcusom boli voči nim zakomplexovaní, tak ich skoro všetkých vyhubili." Radšej som ani nechcela vedieť, aký mali tí dvaja hlupáci voči nim problém. 

„Si všímavá, nechápem, ako ťa ten somár mohol..." začal hovoriť Jazz, ale Alice ho udrela do ruky až to puklo. Malo to však efekt. Stíchol.

„Prepáč." Zakrútila som hlavou, že sa nič nestalo. A tak pokračovala cesta ďalej v tichu, až som zaspala.

Autor: van (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek My to zvládneme, Renesmee! - 15. kapitola: