Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » My to zvládneme, Renesmee! - 13. kapitola

29.12.2012 (13:30) • van • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1805×

Alice je tu. To bola veta, ktorá sa mi asi miliónkrát opakovala v hlave. Bála som sa otočiť. Bol to strach z toho, že ak to urobím, tak ona tam už nebude. A ja budem naďalej sama so svojou dcérkou a myšlienkami. Spomenula som si na vetu, ktorú mi Renée často hovorila, keď som bola malá: Život je boj, ktorý je plný nástrah, ale s nádejou a láskou prekonáš všetko. Táto myšlienka mi dodala viac odvahy než som si myslela, a tak so vztýčenou hlavou som sa otočila. Skoro som sa zviezla k zemi, keď som tam uvidela stáť nielen Alice, ale aj Jaspera. Nechápala som, čo tu tí dvaja robia. Veď im na mne nezáležalo - ako nikomu predtým. 

„Prosím ťa, Bella, neprekroč brány Volterry..." začala hovoriť Alice, ale ani som jej nedovolila dopovedať vetu.

„Neviem, prečo ste tu, ale mali by ste odísť," povedala som im a už sa chcela otočiť, keď...

„Mohlo by vám to uškodiť!" zakričala a to ma zastavilo. Ako vám? Naozaj to vie alebo myslí tým len svojho milovaného bračeka.

„Vypočuj si moju verziu a potom si premyslíš, čo urobíš." Iba som nemo prikývla. Ukázali na svoje auto. Našťastie som pochopila a nastúpila.

Nebola som si stopercentne istá, či to na mňa nehrajú, ale radšej chvíľu s nimi, než predstúpiť rovno pred Ara a jeho bratov. Začala som rozmýšľať nad tým, čo asi chcú. Bolo tu toľko možností a pri tom jedna stupídnejšia než tá druhá. Ani som sa nenazdala a už sme zastavovali pri nejakej kaviarni v meste, o ktorom ani neviem, ako sa volá. Bola som šťastná, lebo v aute vládla dusná atmosféra a mne ešte som aj nutne potrebovala ísť na toaletu. 

Kaviareň bola malička, ale útulná. Nebolo tu veľa ľudí a aj tak poväčšine ľudia po šesťdesiatke. Aspoň tak to vyzeralo. Bola veľmi minimálne pravdepodobnosť, že by nás niekto počul. Sadli sme si úplne do kúta, kde si zatiaľ oni dali dole veci, ktoré ich chránili pred slnkom a prezradením. O chvíľu k nám prišla čašníčka a my sme si objednali čaj.

S ospravedlnením som sa vybrala na toaletu. Mňa tá slušnosť asi nikdy neopustí! pomyslela som si nahnevane. Napriek všetkému, čo mi urobili, som k nim bola milá. Ale tak mi to prišlo jednoducho prirodzené. Po piatich minútach som sedela pri stole a s hrnčekom čaju. Videla som, že sa na niečom dohadovali. Nie ústne, ale poznala som ich už pridlho, aby som vedela, že ani slová im nie sú potrebné, aby si rozumeli. Bola som ako na tŕni, lebo ma zožieral pocit nevedomosti z toho, čo odo mňa chcú.

„Takže rada ťa opäť vidím..."

„Preskočme to a poďme rovno k veci. Čo chceš?" opýtala som sa jej. Naozaj som nemala chuť byť s nimi dlhšie než bolo treba. Navonok to asi tak nevyzeralo, ale vnútri som stále cítila nejakú bolesť pri pohľade na nich... Najmä na Alice.

„Tak teda dobre. A, prosím, neprerušuj ma. Dostala som víziu..." začala mi rozprávať, čo videla. Musím priznať, že ma to trocha vydesilo. Zrazu prišla s absurdnou myšlienkou, pri ktorej som myslela, že explodujem od návalu zlosti.

„Je mi jedno, čo si videla, ale ja som pre svoje, aj keď ešte nenarodené bábo, ochotná vzdať sa všetkého, aj svojho života," povedala som nekompromisne. Al ostala na mňa pozerať akoby som spadla z Marsu.

„Ty to naozaj zbožňuješ, pri čom ťa to s veľkou pravdepodobnosťou zabije," povedal Jasper a vyzeral naozaj zaskočene.

„Dodávam, že tým, čím ty označuješ to, je moje dieťa a popravde ma to uráža. Je to tiež živý tvor, ktorého milujem najviac na svete," povedala som mu a začala zvyšovať hlas.

„Dobre, len pokoj, nerobí to dobre tebe ani tvojmu dieťatku. A teraz ma už nechaj dohovoriť. Ako vidím, tak sa ho nevzdáš a ja ťa ani presviedčať nebudem, ale chcem, aby si vedela, že ja a Jazz ostaneme pri tebe a pomôžeme ti, ak by si, samozrejme, chcela," povedala opatrne a jej manžel zatiaľ iba oddane prikyvoval. Čakali na moju odpoveď.

Tak som nad tým začala uvažovať. Podľa toho, čo videla by som to neprežila a je veľká pravdepodobnosť, že sa to aj ostane, tak aspoň bude niekto, kto sa mi o ňu postará. Po druhé, je lepšie konzultovať o tom s nimi než s Volturiovcami. Nakoniec po tretie, je to jej rodina. Ale čo ak je to len pasť, ktorú na mňa nastražili? Stále je tu, ale tá nočná mora, ktorej sa neviem zbaviť.

„Bella, nás sa báť nemusíš. Naozaj ti nechceme ublížiť, ale práve naopak, pomôcť ti." Bolo by to omnoho bezpečnejšie, keby o tom vedeli oni, a nie Volturiovci. Alice vypískla, objala Jazza a oslňujúco sa usmiala, až jeden postarší pán, ktorý nás v tú chvíľu pozoroval, spadol od úžasu zo stoličky. Perverzák jeden starý!

„Neboj sa, spolu to zvládneme." Tak v to skalopevne dúfam.

„A inak, viete si predstaviť, čo všetko musíme naplánovať? Kde budeme bývať? Nemôže to byť v žiadnej diere, musia tam byť obchody..."

„A málo ľudí. Nevieme, čo sa dá očakávať. A ak čírou náhodou prežijem, tak len ako upírka, to vieme všetci."

„Bella má pravdu, musíme ísť na to strategicky..." začal Jasper, keď mi náhle niečo napadlo.

„Fuj, okamžite na to zabudni, lebo..." So zdvihnutým obočím som sa pozrela na Alice.

Naozaj sa veľmi ospravedlňujem, že mi to tak dlho trvalo, ale mala som toho veľa. A keď sa mám priznať, tak ma aj pomaly chuť do písanie opúšťala, ale teraz je všetko späť aj s novými nápadmi. :D Tak dúfam, že si aspoň niekto spomenie na poviedku a zanechá komentár (pozitívny, či kladný) alebo len smajlík. Ale sľubujem, že kapitolky sem budú prichádzať už pravidelne. Prajem príjemné sviatky a šťastná Nový rok! :D

Autor: van (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek My to zvládneme, Renesmee! - 13. kapitola: