Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » My adventure - 2. kapitola

12.03.2012 (19:15) • GabiBlack • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1143×

Bella:

Budík mi zazvonil práve vtedy, keď som sa chcela ešte otočiť na druhý bok.

„Nebudeš ticho, ty haraburda jedna?“ Nahnevane som po ňom buchla a potom mi nezostávalo už nič iné, len vstať.

Mama už išla do roboty skoro ráno, nemôžem uveriť, že iba kvôli takejto práci sme sa odsťahovali. Ale to teraz dajme bokom.

Musím sa obliecť, ale neviem, čo by bolo vhodné v prvý deň. Otvorila som skriňu, ešte neupratanú, a snažila som sa v tej kope vecí niečo pekné nájsť. Podarilo sa mi nájsť biely top bez ramienok, úzke džínsy a čierne bolerko, aby mi nebola až taká zima.

V kúpeľni nastal menší šok, v zrkadle sa predo mnou objavilo dievča, ktoré vyzeralo ako po prežití hurikánu. Takže som musela poriadne ťahať, aby som ich rozčesala. Nakoniec som to vzdala a dala si vlasy do gumičky.

Ešte nasledovala návšteva kuchyne. Tam som si dala cereálie a potom som už mohla vypadnúť.

Už som vychádzala z bytu, keď som si spomenula: A čo bunda a tenisky? Totižto vybrala som sa v papučkách a naľahko. Proste úžasný začiatok.

Parkovisko. To je to miesto, kde nemôžem nájsť svoje auto. Kde si, miláčik? Hádam mi ťa neukradli...

Našla som ho až na konci parkoviska. Chvalabohu. Naštartovala som, vytiahla mapu a mohla som ísť.

Cestou som zablúdila a skoro som nabúrala do hŕstky ľudí stojacich na prechode. Nakoniec som ju našla. V centre mesta je akoby obludou požierajúcou ľudí, ktorí majú možnosť vrátiť sa. Zaparkovala som už na poslednom voľnom mieste a pomaly som aj ja vchádzala dovnútra.

Ako som vošla dnu, tak som začala mať strašne zlý pocit, ktorý mi zvieral žalúdok. Nevedela som kam mám ísť a čo robiť. Nakoniec som narazila do jedného chalana. Prezrel si ma.

„Ty si tu nová, však?“ spýtal sa ma trochu povýšeneckým tónom.

„Áno som. A čo?“ tiež som po ňom vyšla.

„Ja len tak, asi nevieš kam máš ísť, však?“ tento krát už bol normálny.

„No hej. Teraz mám vraj dejepis. Nevieš, kde je tá učebňa?“

„Samozrejme, že viem. Aj ja tam idem, môžeme si sadnúť spolu.“

„No, môžeme.“ No vtom som si pomyslela: Si normálny? Prečo vždy stretnem takého trkvasa...

Vošli sme dnu, a tam som dostala svoj najväčší šok, aký som mohla dostať. Bol tam ten chalan z reštaurácie.

Panebože, toto nie. Ja tu nechcem byť. Ja som vedela, že sem nemám chodiť. V hlave sa mi už splietali aj samovražedné myšlienky.

Keď ma uvidel, tak som akoby skamenela. Sadla som si na stoličku a zamyslela som sa ešte viacej. Ako je možné, že sa mi po tom včerajšom výstupe nesmial?

Zazvonilo.

To ma vyrušilo. Ale aj to, že mi niekto podával ruku.

„Mal som to urobiť už skôr, ale teraz je asi lepšia príležitosť. Ja som Jerremy. A ty?“

„Ja som Bella,“ potriasla som rukou svojmu susedovi.

Teraz už prišiel učiteľ. Bol malý, zhrbený a náladu asi ani nemal. Prezrádzal to jeho výraz „chcem od každého pokoj“ a postavili sme sa na pozdrav. Znova sme si sadli.

Začal: „Takže vidím, že tu máme novú žiačku. Predstav sa nám, prosím ťa.“

Vypleštila som ne neho oči a nemohla uveriť vlastným ušiam.

„Ahojte, ja som Bella,“ povedala som nesmelým hlasom a sadla som si. Cítila som, ako sa červenám. Ďalšia hanba.

„A môžeme pokračovať. Kde sme minule prestali?“

„Druhá svetová vojna,“ povedal ten chalan s nadšením.

Jerremyho som sa potichu spýtala: „Kto to je?“

„To je Edward Cullen. Prečo sa pýtaš?“

„Videla som ho včera, ale ďalej už nič nerozoberám.“ A započúvala som sa do toho čo rozprával učiteľ.

Prešlo už pár hodín a bol čas obeda. Tak som teda išla na obed. Zrazu som uvidela ako mi niekto máva. Bol to Jerr. Tak som sa pridala k nemu a jeho kamošom. Zoznámili sme sa a začala sme sa rozprávať. Chceli o mne vedieť hádam všetko. Ani sme nejedli, iba sme sa rozprávali.

Potom znova zazvonilo a každý sme išli iným smerom. Ešte dobre, že mi vysvetlili, kam mám ísť.

Po škole som si už konečne mohla vydýchnuť. Našla som svoje autíčko a išla som domov.

Ale ešte predtým som videla Edwarda ako stojí pred mojím autom. Mal troška nahnevaný výraz, no trošku dosť.

„Zapamätaj si pre ďalší raz - tu parkujem ja!“ zvreskol po mne.

„No prepáč, ale nebol tu nikto, kto by mi oznámi, že tu parkuješ.“

Pregúľal očami. „A toto je čo?“ Bola tam značka s jeho evidenčným číslom.

„Ahá, no to som si nevšimla. Prepáč, ponáhľala som sa,“ dostala som zo seba.

„No len aby.“ Tentoraz s úškrnom na tvári povedal a odišiel.

Sadla som si do auta a rýchlo som upaľovala domov. Cestu domov som poznala.

Vyšla som hore po schodoch a snažila som sa otvoriť dvere. Vtom mi niekto zozadu zakryl oči.

„Hej, Jake, nerob,“ povedala som a musela som sa usmiať.

„Ako si vedela, že som to ja?“

„No vieš, nikto by mi niečo takéto neurobil, lebo tu nikoho iného nepoznám.“

„No dobre, prekukla si ma. No čo, ako bolo prvý deň v škole?“ spýtal sa zvedavo.

„Ani sa nepýtaj. Potom ti to poviem. Teraz sa mi už vážne nechce spomínať na tento deň. Chcem naň čím skôr zabudnúť.“

„No dobre teda," povedal a prinútil ma, aby som sa mu pozrela do očí. „Potom si buď istá, že pôjdeme von a nechcem počuť žiadny protest!"

„Uvidíme, neznie to zle, rada by som išla.“ Triasli sa mi ruky a nemohla som sa trafiť kľúčom do zámky. „Teraz sa kvôli tebe nemôžem trafiť do zámky! To ty za to môžeš..." Po chvíli sa mi to konečne podarilo.

„Tak čo teda, pôjdeš či nie?“ Smial sa ako pojašený.

„Už som povedala, možno,“ povedala som a otvorila som dvere, vošla dnu a keď som videla, že chce vojsť, tak som mu pred nosom zabuchla dvere.

Ospravedlňujem sa, že mi to trvalo tak dlho. Vyskytli sa menšie problémy, ale budem sa snažiť častejšie pridávať články. Ale teraz bolo toho fakt veľa. Vaša GabiBlack :)

Autor: GabiBlack (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek My adventure - 2. kapitola: