Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Moje + tvoje = naše - 8. kapitola

09.03.2012 (19:45) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 20× • zobrazeno 3585×

Moje + tvoje = naše

 8. kapitola

Vila Cullenovcov

Pohľad nikoho:

„Ahojte, dievčatá. Tak čo, ako to išlo dnes?“ spýtal sa Carlisle svojich dcér. Obidve vedeli, na čo sa pýta, ale jedna z nich mala chuť vykričať do celého sveta, že ten jej svet sa práve zbláznil. Nemala totižto ani najmenšie tušenie, čo sa to s ňou deje, ale cítila, že zmena prichádza.

„Všetko bolo v poriadku. Neprišlo k žiadnej konfrontácii. Stále sa správajú milo a už sa ani príliš nevnucujú,“ zhrnula svoje poznatky Rose. Za to Bella, tá sa zmohla len na súhlasné prikývnutie.

„Som rád. Už som zistil, kde bývajú a práve sa s Jasperom chystáme ich navštíviť.“

„Ahm...“ pokývala Bella znova hlavou a do úst si tlačila sušienku.

„Super. Takže my s Bellou si spravíme svoj program,“ zajasala Rosalie. Bella na ňu len nechápavo pozrela.

„Aký?“

„No, pôjdeme na nákupy. Dohodli sme sa, že treba zaplniť šatníky a v tom tvojom už nie je nič, čo by bolo vhodné na nosenie.“ Bella len znechutene ohrnula nosom.

„Prestaň! Sľúbila si mi to,“ vyčítala jej sestra a hodila na ňu prosebný výraz, ktorému ani Bella nemohla odolať.

„Tak poďme,“ vzdychla si. „Nech to mám čím skôr za sebou,“ povedala a zdvíhala sa na odchod.

„Skvelé, skvelé, skvelé,“ tancovala okolo nej Rosalie.

„Užite si to. Kúpte si niečo pekné a nezabudnite aj na nás,“ vyprevádzal ich otec. Na súhlas mu obe zamávali a nasadli do auta. Keď auto zmizlo z Carlisleovho dohľadu, otočil sa na svojho syna.

„Môžeme vyraziť?“ spýtal sa. Jasper bez slova vstal z pohovky a spolu s otcom sa vybrali vyjednať podmienky spolunažívania s rodinkou upírov - Eversonovcov.

Pár minút na to vo vile Eversonovcov:

Pohľad nikoho:

„Zájdem si na lov,“ povedal Edward, keď zišiel dolu schodmi do obývačky, kde sedel zbytok jeho rodiny.

„Môžem sa pridať?“ spýtala sa Alice.

„Myslím, že odpoveď už poznáš,“ odpovedal jej s úsmevom Edward.

„Ty s nimi nejdeš?“ spýtala sa Esme Emmetta.

„Nie, dnes mám chuť vegetiť pri telke.“

„Tak sa tu majte,“ zatrilkovala Alice a vybehla za Edwardom do lesa.

Emmett sa natiahol pre ovládač a prepol na svoj obľúbený športový kanál, kde práve začal baseballový zápas.

„Tak toto nemusím,“ znechutene prehodila Esme a pobrala sa na odchod do svojej pracovne. Náhle sa domom rozľahlo klopanie. Esme sa prekvapene  pozrela na Emmetta. Ten jej to oplatil takým istým prekvapeným výrazom. Pohodila ramenami a vybrala sa otvoriť návšteve. Keď otvorila dvere, zostala prekvapene pozerať.

„Carlisle?“

„Ehm... Dobrý deň, Esme.“

„Carlisle, priateľ,“ radostne vykríkla Esme a už Carlislea objímala v náručí. „Vitajte! Kde sa tu beriete? Poďte ďalej,“ pozývala ich nadšene dnu.

„Ďakujeme,“ riekol, keď už sa usádzal v obývačke na pohovku. „Esme, toto je môj syn Jasper,“ ukázal Carlisle na Jaspera, ktorý miernym úklonom naznačil pozdrav a pokračoval. „Prisťahovali sme sa sem nedávno - aj s mojimi dvoma dcérami.“

„Teší ma, Jasper. Carlisle, toto je môj syn Emmett,“ ukázala Esme na menovaného. „A Alice a Edward práve odišli na lov.“ Carlisle na privítanie pohodil hlavou, za to Emmett si obidvoch ostražito prezeral.

„Takže ste sa nasťahovali do Forks? Pekné miesto. Teda, mám na mysli - pre nás vyhovujúce miesto.“

„Áno,“ súhlasil Carlisle. „Prišli sme sem nedávno a zistili sme, že tu žijú aj iní upíri. Práve preto sme tu. Chceli by sme tu zostať nejaký čas žiť a prišli sme sa dohodnúť o podmienkach lovu,“ vysvetlil Carlisle dôvod návštevy.

„Nevidím dôvod, prečo by naše spolunažívanie nebolo možné. My lovíme v okolitých lesoch. Tie sú aj vám plne k dispozícii a na väčšie lovy zvykneme ísť do Kanady, prípadne na Aljašku.“

„Som rád, že s tým nebude problém a že sme sa dohodli,“ usmial sa. „A ako sa mávaš? Už sú to roky, čo sme sa videli naposledy,“ spýtal sa zdvorilo.

„Áno, už je to dávno. Ako vidíš, mám rodinu. Ujala som sa troch upírov a som ich adoptívnou matkou. Niekto ich musí krotiť,“ zasmiala sa a rozstrapatila Emmovi vlasy.

„Mami,“ ošil sa Emmett a ďalej pozoroval návštevu.

„No, mne o tom niečo hovor. Ja mám doma dve pubertiačky, takže ťa viem pochopiť. Keby som nebol upír, už dávno by som z nich scvokatel,“ oplatil jej rovnakou mincou. Spolu sa zasmiali nad svojimi životmi. Zato ich deti do seba zabodávali pohľady.

„Emmett, chovaj sa slušne k návšteve,“ okríkla ho Esme a uštedrila mu riadny pohlavok.

„Veď som nič nepovedal,“ bránil sa Emm.

„No, my už pôjdeme,“ ozval sa Carlisle. „Sme radi, že sme sa dohodli. Forkské lesy sú veľké a zvery je tu, myslím, dosť, takže si nebudeme – ako sa hovorí – liezť do kapusty. A rád som ťa opäť videl, Esme.“

„Aj ja teba, Carlisle,“ usmiala sa. „A možno by sme si spolu mohli zájsť na spoločný lov. Čo ty na to? Aspoň by sa aj deti spoznali.“

„Ďakujem za pozvanie. Porozmýšľame nad tým.“ Postavili sa a aj s Jasperom odchádzali.

„Dovidenia, Esme. Emmett...“ pozdravil Carlisle medzi dverami.

„Dovidenia,“ šepol Jasper.

„Dovidenia,“ usmiala sa Esme na oboch.

„Majte sa,“ zakričal Emm z pohovky a ďalej sa spokojne venoval svojmu zápasu.

Pohľad Edward:

„Tak to vyklop!“ pobádal som Alice potom, čo sme sa už nasýtení posadili do trávy.

„Čo?“

„Prosím ťa, ja som tu ten, čo číta myšlienky. Spusti! Prečo si išla so mnou?“

„Nemôžem si vyjsť s bratom na lov?“ ohradila sa.

„Nie, keď si od rána prekladáš hymnu do čínštiny. Čo ťa trápi Alice?“

„Dobre. Niečo sa okolo nás v poslednej dobe deje a ja mám z toho divný pocit. Začalo to príchodom Belly a Rose. Vlastne, už skôr, a to deň pred tým, keď som mala ten výpadok ohľadom teba.“ Tak Rose. Pekné meno. Aspoň niečo moja sestrička zistila.

„Čo myslíš tým, že sa niečo deje?“

„Ten môj výpadok nebol jediný,“ priznala sa a sklopila zrak. „Stalo sa to ešte dvakrát. Včera sa mi rozmazal Emmett, ale to len na chvíľu. Za to ty si mi dnes zmizol na celú tretiu hodinu.“ Zahľadela sa uprene na mňa. „Čo si vtedy robil?“

„Vravíš tretiu hodinu?“ zopakoval som a získaval čas. Presne som vedel, čo sa vtedy dialo. Už druhýkrát som jej zmizol, keď som bol s Bellou, k tomu tá moja hluchota voči nej. Jednoznačne je príčinou toho všetkého ona – Bella. Ale ako?

„A včera ti zmizol aj Emmett? Kedy?“

„No, bolo to len na pár minút. Začiatkom poslednej hodiny pred obedom.“ To bola presne tá hodina, ktorú mal s Bellou. Už nie je pochýb. Je to isté. Je za tým Bella. Ale čo teraz? Mám sa Alice priznať? Možno by mi vedela pomôcť. Skúsim to.

„Alice, musím ti niečo povedať. Viem, čo spôsobuje ten tvoj výpadok. Teda, skôr kto.“ Skúmavo sa na mňa zahľadela.

„Kto?“

„Je to Bella,“ šepol som.

„Ako si na to prišiel?“

„Nechcem, aby si na mňa bola naštvaná. A chcem, aby si vedela, že ti verím a dúfam, že si to necháš pre seba. Potrebujem totižto tvoju pomoc.“

„O čom to hovoríš, Edward?“

„Tú noc, keď som ti prvýkrát zmizol, bol som s Bellou. Stretli sme sa v klube, a potom sme spolu strávili noc. Nevedel som, kto to je,“ povedal som na svoju obhajobu, skôr, ako spústí na mňa nadávky.

„Zistil som to až na ďalší deň v škole, keď som ju tam uvidel. Chcel som sa s ňou porozprávať a odchytil som ju na chodbe, ale správala sa strašne odporne, nakričala na mňa a nemienila sa so mnou baviť. Preto som sa rozhodol, že na ňu kašlem a že mi za to nestojí. Lenže ju neviem dostať z hlavy. Myslel som na ňu celú noc, videl som ju všade, kam som sa pozrel. Dnes v škole som ju doslova vyhľadával. Chcel som sa tomu brániť, ale nedokázal som. Prehľadával som myseľ každého na škole, len aby som ju aspoň uvidel. A potom prišla tretia hodina. Mali sme spolu telocvik. Keď som ju uvidel, myslel som, že sa na mieste zložím. Keď som si v mysliach chalanov prečítal, ako po nej slintali, išlo ma rozhodiť od jedu. Mal som chuť všetkým odtrhnúť hlavu, už len za to, že si dovolili pozrieť sa na ňu. Potom Bella spadla a tréner ma s ňou poslal na ošetrovňu. Na chodbe sa mi ale priznala, že to len hrala a že sa chcela len uliať. Ale keď mi bola tak blízko a ja som ju podopieral a cítil teplo jej tela, neodolal som. Skrátka som si ju vzal, ale tentokrát som sa párkrát uistil, či to chce aj ona.“ Postavil som sa a začal som chodiť sem a tam pred Alice. Tá len sedela a v tichosti ma počúvala.

„Neviem sa ovládnuť, Alice. Keď je ona v mojej blízkosti, strácam zdravý rozum. Nevidím nikoho - len ju. Akoby okolitý svet zmizol. Som z toho šialený. Ak pri mne nie je, cítim sa prázdny, akoby kus zo mňa chýbal a zostal tam pri nej. Vtedy si ale viem povedať, že pre mňa nič neznamená, že bola len jedna z mnohých. Ale keď sa zjaví, akoby do môjho života vstúpilo svetlo. Neviem, čo sa to so mnou deje. Nedokážem to ovládať.“ Kvokol som si pred ňu a prosebne sa na ňu zahľadel.

„Potrebujem pomoc, musíš mi pomôcť, Alice. Bojím sa. Bojím sa, že sa do nej zaľúbim. To sa nesmie stať, zničilo by ju to a mňa s ňou.“

„Už je neskoro, braček,“ zašepkala. „Už si sa zaľúbil.“ To ma zložilo. Padol som na kolená a pozeral do zeme. To, čo som si nechcel pripustiť. To, čo som vehementne odmietal a tvrdil som, že mne sa to nestane a dokážem tomu odolať, bolo tu. Teraz, keď to Alice vyslovila nahlas, keď vyslovila to, čo som ja už od dnešného rána tušil - sa to stalo skutočnosťou.

Existuje len jediné riešenie. Keď nechcem Belle zničiť život, musím odísť. Odísť na nejaký čas. Ona zabudne a ja sa dám do poriadku. Obzriem sa po iných ženách a dostanem sa z toho. To je jediný možný spôsob, ako sa z toho dostať.

„To nesmieš urobiť!“ skríkla Alice. „Nesmieš nás tu teraz nechať!“ pokračovala prosebne.

„Alice, musím. Tak to bude najlepšie a nebude to nastálo, len na nejaký čas. Odídem a utriedim si myšlienky. Ona zabudne, a tak to bude najlepšie.“

„Nebude. Nevyhneš sa tomu. Je ti to dané.“

„Alice, prestaň. Nie si neomylná a aj tvoje vízie sa menia. Záleží od toho, ako sa kto rozhodne a ja som sa rozhodol. Nezničím Belle život.“

„Ale zničíš ten svoj.“

„Na mne nezáleží, ja sa z toho dostanem. Nechcem, aby trpela ona.“ Na to už Alice nemala argumenty, a preto sme sedeli každý pohrúžený do svojich myšlienok. Vedel som, že keď odídem, urobím tak najlepšie.

„Keď už sme objasnili tvoj stav, môžeme sa znovu vrátiť k problému?“ prerušila moje myšlienky Alice.

„Áno,“ hlesol som neprítomne.

„Prečo si si taký istý, že Bella je dôvodom mojej slepoty?“

„Pretože je aj dôvodom mojej hluchoty. Neviem jej čítať myšlienky a ani jej sestre,“ vysvetlil som jej.

„Ty jej nevieš čítať myšlienky? Kedy si nám to chcel povedať?“ spýtala sa podráždene. Len som mykol ramenami, nemal som k tomu, čo dodať.

„Takže to robí ona?“ uisťovala sa Alice. Prikývol som.

„Ale ako je možné, že ju niekedy vidím a niekedy nie? Alebo Emmett mi zmizol len na pár minút a zbytok hodiny som ho videla. No ty, keď si s ňou, zmizneš až dovtedy, kým sa od nej nevzdiališ? Tomuto nechápem,“ panikárila Alice.

„Musí to robiť ona, ale asi to robí neúmyselne. Možno to robí nejaká jej emócia – strach, vzrušenie – čo zapríčiňuje jej neviditeľnosť a takisto aj všetkých naokolo. Možno, ak sa cíti v bezpečí a je pokojná, vtedy to nefunguje,“ vysvetlil som svoju teóriu. Potom ma niečo napadlo.

„Skús sa na ňu pozrieť teraz. Čo vidíš?“ Alice zavrela oči. Ruky si priložila k spánkom a začala sa sústrediť. Na to sa my v mysli zjavila Bella. Bola usmiata a vyberala si nejaké oblečenie. Vedľa nej sa zjavila Rose. Potom sa vízia rozmazala a zmizla. Alice otvorila oči a naštvane na mňa pozrela.

„No, chápeš to?“ zakričala plná hnevu. „Chcela som ísť s nimi. Chcela som, aby sme na tie nákupy šli spoločne a oni sa na mňa vykašľali. Vraj ma nepotrebujú. Rose mi povedala, že si vystačia oni dve. No, je to spravodlivé?“ rozhorčovala sa. Musel som sa tomu zasmiať. Pohladil som Alice po ramene a privinul si ju k sebe.

„Vravela si, že budete najlepšie kamarátky. Tak to nesúr! Počkaj si a všetko bude tak, ako má byť,“ chlácholil som ju. Chvíľku jej to trvalo, ale upokojila sa a uznala, že mám pravdu.

„Je to všetko, čo si mala na srdci?“

„Nie. Ešte je tu niečo,“ povedala a v mysli mi poslala obraz chlapa. Bol to upír, aspoň mi tak pripadal. Bol v hmle a nebolo mu vidieť tvár. Mal polodlhé blond vlasy a mohutnú vysokú postavu.

„Kto to je?“ spýtal som sa.

„Neviem, ako sa volá, ale je to môj partner na existenciu.“ Nechápavo som sa na ňu zahľadel. „Hľadá ma,“ začala vysvetľovať. „Len o tom ešte nevie. Cítim to. Budeme spolu a budeme sa milovať.“

„Prečo mu ale nevidíš tvár?“

„Možno preto, že sa ešte nerozhodol,“ ukončila to Alice. Prezrel som si ju. Na tvári mala presne ten istý prihlúply výraz, ktorý som na svojej tvári zaznamenal dnes aj ja. Ona je zaľúbená! No, pekne sa nám to vyvíja, len čo je pravda. Zrazu sa postavila.

„Mali by sme sa vrátiť.“

„Máš pravdu. Poďme!“ Vstal som a rozbehli sme sa domov. O pár minút sme vchádzali do obývačky, kde Emm sledoval telku.

„Ahojte. Už ste späť? Ozaj, zmeškali ste návštevu,“ povedal bez toho, aby od televízora zdvihol zrak.

„Akú?“ spýtal som sa zaujato. Chcel som sa pozrieť do jeho hlavy, ale mal tam len ten prekliaty zápas, ktorý práve sledoval.

„Bol tu môj dávny priateľ,“ začala Esme, ktorá práve vošla do obývačky. „Prisťahoval sa sem aj so svojou rodinou.“ V mysli sa jej zjavili dvaja upíri. Predpokladám, že to bola tá návšteva, o ktorej sa zmienil Emmett. Potom, jej tam prebehlo niečo o dvoch dcérach, ale k nim tváre nepriradila. Len ju napadlo, že by sme sa s nimi mohli s Emmettom zblížiť. Vraj, ak sú to Carlisleova dcéry, určite sú dobre vychované.

„Chcel vedieť, či tu môžu zostať, či nám to nebude robiť problémy a či môžu loviť v našom revíry. Súhlasila som.“

„Nemali by sme niečo takéto odhlasovať všetci?“ skočil som jej do reči. Vôbec sa mi nepáčilo, že budem mať v blízkosti Belly štyroch upírov, aj keď vegetariánov. A takisto sa mi nepáčilo, že nás mama nepriamo spája s dcérami svojho priateľa.

„Máte niekto voči tomu námietky?“ Nikto sa neozýval. Preto sa mama obzrela na Alice, ktorá nechápavo točila hlavou.

„Alice?“ ohlásila ju.

„Prečo som ich nevidela?“ spýtala sa a pozrela na mňa. „Bella?“ poslala mi v myšlienkach. Len som pokrútil hlavou na znak nesúhlasu. Tá s tým nemohla mať nič spoločné. Teda, aspoň dúfam.

„Alice, pýtala som sa, či máš voči tomu nejaké námietky?“ spýtala sa znovu mama, keďže nedostala ešte svoju odpoveď.

„Nie,“ odpovedala jej menovaná, ale v myšlienkach bola úplne inde, vôbec netušila, na čo sa jej mama pýta.

„Alice,“ zaúpel som. Prečo nestojí pri mne? Tá len pohodila rukou a odchádzala zmätená do svojej izby. V myšlienkach si vyčítala, že o ničom nevedela. Začínala sa báť, že za zlyhaním jej daru nie je Bella, ale že jej z nejakých nevysvetliteľných príčin, prestáva fungovať.

„Emmett a ty?“ otočila sa naňho mama.

„Mne to je jedno. S nimi si poradím,“ zahlásil Emm a predstavoval si, ako im nakope zadok, keď si niečo dovolia. To už tu nikto nemá zdravý rozum?

„Takže - je rozhodnuté, ale aj tak ma zaujíma aj tvoj názor,“ prehovorila teraz smerom ku mne.

„Myslím, že už nie je podstatný, ale ak sa niečo stane...“ Nechal som odpoveď visieť v vzduchu. Nechcel som si ani len predstaviť, že by sa niekto z nich priblížil k Belle.

Odkráčal som do svojej izby, kde som sa posadil na posteľ a premýšľal, čo teraz. Na jednej strane sa mi nepáčila predstava cudzích upírov v našej blízkosti, no na druhej som si uvedomil, čo by nasledovalo, keby som zostal pri Belle. Mama tvrdí, že to je jej priateľ s rodinou. Sú vegetariáni a dve z nich sú ženy – to riziko o dosť zmenšuje. Nemuseli by byť nebezpeční. Za to moja prítomnosť pri Belle nebezpečná je. Nie preto, že by som jej bol schopný ublížiť fyzicky, aj keď si musím priznať, že vonia kúzelne, nie som schopný jej takto ublížiť. Za to ju môžem raniť psychicky. Ak sa do nej zamilujem a ona bude moje city opätovať, je to pre ňu pohroma. Aj keď už asi nezachránim seba, pretože som do toho spadol, a to celý, môžem ešte zachrániť ju. A preto je rozhodnuté. Zrazu niekto zaklopal na moje dvere. Poznal som, kto to je.

„Poď ďalej, Alice,“ vyzval som ju, aby vstúpila.

„Budeš mi chýbať, braček,“ povedala, prisadla si ku mne a objala ma.

„Aj ty mne, Alice. Všetci, všetci mi budete chýbať, ale musíš ma pochopiť. Konečne, prvýkrát vo svojej existencii som sa rozhodol urobiť niečo nesebecké a stojím si za tým. Neviem, či to pomôže, ale budem sa snažiť,“ vyznal som sa. Zrazu som sa cítil slabý. Slabý ako človek. Čím viac som sa ubezpečoval, že to je správne, tým viac som sa cítil prázdny, pretože som sa rozhodol opustiť svoje srdce. Teraz som už nemal pochýb, že to nádherné stvorenie, menom Bella, milujem. Milujem ju, a preto ju musím opustiť. Aj keď ma to možno zabije, ale zachránim tak ju a len na tom záleží.

Vstal som a do tašky nahádzal pár vecí na oblečenie. Skontroloval som kreditné karty a telefón. Alice stále sedela na mojej posteli a smutne ma pozorovala.

„Alice?“ oslovil som ju, keď som mal všetko zbalené. Zdvihla pohľad a zahľadela sa mi do očí. Potom súhlasne prikývla.

„Vysvetlím im to.“ Postavila sa a naposledy ma objala. „Ahoj, braček.“ Objatie som jej opätoval a s tichým „Ahoj“ som vyskočil z okna. Sadol som do svojho auta a uháňal v ústrety novému životu o samote.

7. kapitola - 9. kapitola 

Edward sa nám rozhodol utiecť pred problémami. Čo vy na to? Páči sa vám tento jeho prístup? Ale keď sa to tak vezme, aspoň vypratal pole, ako sa hovorí. :-) Uvidíme, čo sa nám tam teraz udeje. Samozrejme, že ma zaujíma každý váš názor na poviedku, či už je pozitívny, či negatívny. Poteší ma tak či tak. Takže neváhajte a zanechajte komentár. Ďakujem. Vaša GCullen. 

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Moje + tvoje = naše - 8. kapitola: