Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Moje + tvoje = naše - 5. kapitola

20.02.2012 (19:00) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 17× • zobrazeno 4381×

Moje + tvoje = naše

5. kapitola

Pohľad Edward:

Už keď som sa blížil k nášmu domu, začul som zmätené myšlienky mojej rodiny. Alice chodila nervózne z jedného kúta miestnosti do druhého a v mysli presviedčala samú seba, že už svoj dar nikdy nevypne. Esme nervózne posedávala na kresle a keby mohla, odhryzne si všetky nechty na prstoch.

Jediný, kto bol v relatívnom pokoji, bol Emmett. Jeho zamestnával baseballový zápas práve prebiehajúci v telke. Vravím relatívny? Hej, tak to aj myslím. Pretože sem tam mu mysľou prebehne obraz, kde ma vidí baviť sa so ženou a jeho som pritom nechal doma. Závidíš, braček? Aj máš čo! pomyslel som si.

Zaparkoval som pred garážou a lenivo vystupoval. To ma už ale v náručí držala Alice a celého si ma od hlavy až po päty prezerala.

„Si v poriadku?“ spýtala sa starostlivo. V pätách jej už bola aj Esme. „Nič ti nie je?“

„Nie, nič mi nie je. Pravdepodobne sa len sestričke pokazil jej radar,“ povedal som s úsmevom a to som nemal robiť, pretože Alice sa podivne začal meniť výraz tváre – zo starostlivého prebiehal do prekvapeného, až z neho zostal nasupený. Kebyže mohla, z uší jej syčí para. Takýto výraz som u nej ešte nevidel. Som síce upír, ale musím sa priznať, že som v tom momente dostal strach.

„Edward Everson. Kde. Si. Vlastne. Bol,“ sykla medzi zuby.

Nasucho som preglgol. „V klube?“

„To sa ma pýtaš?“ A zasa tá para.

„Nie?“

„Prestaň sa so mnou zahrávať! Veľmi dobre vieš, aká som teraz napálená, takže to na mňa neskúšaj a vyklop, kde si bol. A už aj!“

„Alice, budeme to riešiť tu vonku?“ Pohľadom som prešiel na Esme v nádeji, že si ma matka zastane.

„Nevidím dôvod meniť miesto rozhovoru. A prestaň sa vykrúcať. Hovor!“ To už sa do mňa obula aj mama. Rezignovane som si povzdychol.

„Bol som s dievčaťom. Spoznal som ju v klube a šli sme spolu do hotela. Chcete aj podrobnosti?“ Pozdvihol som obočie v spýtavom výraze.

„Čo to bolo za dievča?“ Čo som pri výsluchu? Už im chýba len stolná lampička. No a ešte ten stôl a policajná miestnosť a policajná uniforma a... Radšej to nechám. Ešteže ja som ten, čo číta myšlienky, ale predstava toho, že by Alice mala o tomto víziu? No, to by som musel zdrhnúť pekne ďaleko a na pekne dlho.

„Normálna baba, už ani neviem ako sa volala,“ zaklamal som. Výhoda toho, že ma s ňou nevidela, spočíva v tom, že môžem zatĺkať. „Skrátka sme si užili a potom šiel každý svojou cestou.“

„Zase? Nevravela som vám, že máte s týmito vašimi výstrelkami prestať. Nenarobili ste už dosť hanby?“ obula sa do mňa Esme.

„Mami? Ako vám? Veď ja som bol celý čas doma. Prečo si to neodnesie len Edward?“ bránil sa Emmett.

„Emmett, ty radšej čuš! Nechci ma naštvať.“ Fuu, tak takúto naštvanú som Esme ešte nepočul. Emm len sklopil uši a vrátil sa dovnútra. Kedy sa tu vôbec objavil? Ja som len ticho stál s pokorným výrazom. Uvedomujem si, že by mi asi ťažko ublížila, ale je to predsa len moja matka, aj keď len adoptívna. Esme má v sebe prirodzenú autoritu a my sme ju vždy počúvali. Ale teraz, v spojení s Alice, to bolo hotové stelesnenie diabla.

„Poďme dnu! Tam to doriešime,“ preniesla Esme prísnym hlasom a už si to hnala dovnútra.

„Mami, ja sa ospravedlňujem. Už sa to nestane,“ snažil som sa nejako zmierniť napätie tejto situácie po ceste do obývačky, kde sme sa všetci usadili.

„Tak to si píš, milý synáčik!“ Je to fakt zlé! Toto oslovenie veľmi často nepoužíva.

„Ste dosť starí na to, aby ste si konečne našli partnerky na existenciu. Viem, že takéto niečo sa nedá vynútiť a zamilovať sa na počkanie, nie je sranda. Ale skončiť s úletmi a románikmi pre vás problém nemôže byť. Takže, ak sa niečo podobné bude opakovať, to znamená, že si nebudete hľadať partnerky, ale budete si len nezmyselne užívať, pôjdete na výlet.“ Úlisne sa zaškerila.

„Ale mami, to predsa nie je žiadny trest,“ zarehotal sa Emmett. To je pako! Keby tušil o aký výlet sa jedná, nesmial by sa.

„Myslíš, Emmett? A čo takto výlet do Volterry na prevýchovu?“ S Emmettom sme po sebe strelili vydesenými pohľadmi a nasucho preglgli.

„To by si nám...“ jachtal som zo seba.

„To mi ver, že by som vám to urobila. Máte poslednú šancu.“

„A čo Alice?“ spýtal sa  môj trafený brat a prstom mieril na ňu.

„Čo je s ňou?“ nechápala Esme.

„No ona si nemusí nájsť partnera? A ty? Ty tiež nikoho nemáš?“ Bože, on niekedy fakt vôbec nemyslí! Prilievať olej do ohňa. Celý Emm. Akoby nestačilo, že máme na mále, on ešte musí rýpať. Vážne som rád, že nie je môj skutočný brat. To jeho myslenie...

„Chceš tým niečo povedať, Emmett? Pretože nemám pocit, že by sme ja a Alice chodili po kluboch a zháňali si chlapov na jednu noc.“ To už som ale zaregistroval, ako sa Emm snaží oponovať, že by im to možno pomohlo a oni by prestali byť také podráždené, preto som sa radšej snažil do toho skočiť.

„Mami, pokoj. Emm to tak nemyslel. Že si to tak nemyslel?“ mrkol som naňho, dúfajúc, že pochopí. Zazeral na mňa s prihlúplym výrazom. Doslova bolo vidieť, kedy pochopil a jemu sa nad hlavou rozsvietila tá pomyselná žiarovka.

„Nie, nemyslel. Prepáč,“ pípol a sklopil zrak.

„Takže, skončila som. Posledná šanca,“ zopakovala svoj verdikt a opustila obývačku.

„A sme v totálnej prdeli,“ šepol som.

„To si píš a na vine si ty,“ obviňoval ma Emm.

„Ja? Lebo ty si neviniatko, ty si si doteraz neužíval, že? Ešte sa ma snaž presvedčiť, že si panic!"

„No oproti tebe... to tak vyzerá.“

„Dobre, priznávam. Zbabral som to, ale Volterru?“ Emmett zbledol, ak to je vôbec u upíra možné, a šepol:

„Myslíš, že by nám to mama naozaj urobila?“

„Dnes? Asi áno. Budeme musieť zvoľniť.“ Čo teda bude problém, ale keď na nejaký čas prestaneme, ona vychladne a my môžeme pokračovať v radovánkach. Presne tak. Dáme si pauzu. Na ako dlho? Bude jej stačiť mesiac, aby vychladla? A potom...

„Tak na to zabudni, Edward!“ Do kelu, Alice s tým jej darom. Akože som si ju nevšimol.

„Mysli na to, že vidím,“ prehlásila a teatrálne si poklepala na čelo.

Tak to je ozaj v riti. Alice neoklameme. Asi budeme musieť ozaj sekať dobrotu. Ale vzťah? Mám si hľadať partnerku? Vyjsť si s nejakou babenkou do kina? Vziať ju na večeru? Chodiť po parku za ručičky? Bleee... To je hnus! Toľko námahy, aby som si mohol užiť sex? A mať sex len s jednou? Nemôcť ich meniť? Veď to sa snáď ani nedá predstaviť! Aj keď... Vedel by som o jednej, s ktorou by sa to dalo – Bella.

Áno, s ňou by som si rád zopakoval tú noc. S ňou by som rád šiel aj do kina, či prejsť sa s ňou v parku. Aspoň by som sa o nej dozvedel viac. Bolo by fajn vedieť čo má rada, čo rada robí. A po krásnej prechádzke a nesmelých dotykoch, spojených s rande, by sme si to krásne užili niekde na hoteli. Jasné, s ňou by to bola hračka. Len či by chcela aj ona? Ale prečo by nemala chcieť? Už ju len nájsť! Budem sa musieť nejako nepozorovane dostať do Port Angeles a nájsť ju. Takže misia – Nový život – s prvou úlohou – Nájsť Bellu – práve zahájená.

„Za desať minút odchádzame do školy, tak sa choďte nachystať. Nemienim prísť neskoro, chcem vidieť tie nové spolužiačky,“ súrila nás Alice. Nové spolužiačky. To už je pre mňa uzavretá kapitola. Škoda. Tak, ale čo už. Zmena je život. V mojom prípade existencia.

Vybehli sme s Emmettom do svojich izieb nachystať sa do školy a o desať minút sme už odchádzali z domu. O ďalších pätnásť sme už stáli na parkovisku, opretí o auto a so všetkými študentmi očakávali príchod nových spolužiačok. Po pár minútach sa na parkovisku zjavil čierny Hummer. To budú isto ony. Nikto iný tu také auto nemá. Zaparkovali, ale z auta dlho nevystupovali.

„Čo myslíš, aké budú?“ obrátil sa na mňa Emm.

„Neviem,“ prehlásil som otrávene. Mal som plnú hlavu plánovania. Musel som prísť na to, ako sa dostať nepozorovane z domu.

„Myslím, že je jedno, aké budú. Dostali ste podmienku, tak sa podľa toho riaďte. A varovala som vás. Od týchto ruky preč!“ vyhrážala sa Alice.

„Hádam by si na nás nežalovala?“

„To vieš, že by mi bolo potešením informovať mamu o vašich výstrelkoch, Emmett.“

„Tak počkať! A čo keď s niektorou z nich začnem chodiť?“ nedal sa Emmett.

„No...“

„Ha! Vidíš? To už by si nemohla žalovať!“ Na to sa na Hummeri otvorili dvere.

„Ach...“ nieslo sa celým parkoviskom. Mužské osadenstvo doslova slintalo. Obzrel som sa k Hummeru a uvidel bohyňu. Moju bohyňu. Moju Bellu. Čo tu robí? Prekvapene som na ňu hľadel a slintal, tak ako ostatní chalani. Rozhliadli sa po parkovisku a naše pohľady sa stretli. Nebol som schopný pohybu. Moja kráska je tu.

„Do riti!“ No, zatiaľ sa príliš slušne nevyjadruje, ale pravdepodobne je prekvapená, že ma tu vidí. Ani sa jej nečudujem. Tiež som nečakal, že sa tak skoro uvidíme.

„Čo je?“ spýtala sa tá druhá kráska. Prezrel som si ju. Bola krásna. Perfektná postava, blond vlasy. Ak by som nepoznal Bellu, určite by som si dal povedať. Lenže teraz pre mňa existuje už len moja bohyňa.

„Tam,“ povedala moja kráska a hodila hlavou smerom k nám. Prečo? Že by sa sestre zverila s tým, kde strávila noc a chcela jej ukázať, kto jej spôsobil toľko rozkoše? Blondínka pozrela našim smerom a neubránila sa prekvapenému výrazu. Potom medzi nimi prebehol bezslovný rozhovor. Nuž, sú to dvojičky a o nich sa vraví, že si rozumejú aj bez slov. Asi na tom niečo bude.

„Čo teraz?“ Tá blondína asi veľa rozumu nepobrala. Čo by asi chcela robiť? Nevie, že je v škole?

„Nič. Poď dovnútra! Musíme do kancelárie. Potom ti to vysvetlím.“ Ešteže má moju Bellu. Tá je v tej dvojici nie len za krásku, ale ešte aj za mozog, ako tak počúvam. Ti už si to šinuli dovnútra do budovy s kanceláriami.

„Wow,“ obrátil sa na mňa Emm. „Videl si ich? To sú teda kočky!“ súkal zo seba nadšene. No tak na to zabudni! Tú blbú blondínku si pokojne ber, ale na Bellu mi nešahaj!

„Hej, videl. Ujdú!“ Nesmiem na sebe dať vedieť záujem o Bellu. Nesmú prísť na to, že ona je tá záhada z uplynulej noci.

„Ujdú! Si oslepol?“ vyštekol na mňa Emm.

„A ktorú si myslel tou kočkou?“ spýtal som sa bez záujmu.

„Ktorú? Ja by som bral obidve naraz!“ zahlásil Emm a v očiach mu zaiskrilo.

„Emmett!“ konečne sa ozvala Alice. Dievča, môžeš byť rada, že mu nevidíš do hlavy. Keby si skôr nepredstavoval tú blondínku, už by som naňho skákal a trhal. Jedna ruka, druhá; jedna noha...

„Edward?“ Alice na mňa prekvapene pozrela.

„Nerieš!“ hlesol som a hodil rukou.

„Poďme na hodinu.“

Celé doobedie, počas hodím i prestávok, som prechádzal mysle všetkých študentov, aby som aspoň nejakým spôsobom mohol sledovať Bellu. Chcel som sa dostať do hlavy tej blondínky – jej sestry – ale nejakým záhadným spôsobom mi to nešlo. Čím to je? Žeby preto, že sú sestry? Tie dve sa od seba ani nehli. Všetky hodiny mali spolu a k mojej smole - nikto z nás s nimi tiež žiadnu nemal.

Tie dve si celé hodiny niečo šepkali, ale tak potichu, že to nezačul nikto. Strašne ma to jedovalo. Tak som chcel vedieť, o čom sa bavia. Ešte aj prestávky boli spolu a presúvali sa na hodiny. Až prišla posledná hodina pred obedom. V mysli jedného z chalanov som zahliadol, ako sa tie dve lúčia s tým, že sa stretnú na obede. Konečne nastala moja chvíľa. Zistil som, že Bella má francúzštinu. Rýchlo a nepozorovane som sa presunul do budovy C a počkal na ňu na chodbe. Chcel som sa s ňou porozprávať. Nemal som síce ani potuchy o čom, ale dúfal som, že ma niečo zmysluplné napadne.

Počul som ľahké približujúce sa kroky. Stál som blízko schodov a čakal, kým sa tam objaví. A vtom vyšla spoza rohu. Bola taká nádherná. Jej krásna belostná pleť, jej hlboké čokoládové oči a tie plné krvavé pery. V ústach sa mi začal hromadiť jed. predstavil som si jej vzrušené telo, ktoré sa podo mnou túto noc zvíjalo. Túžil som  po tom znova.

Pomalým neistým krokom sa blížila ku schodom. Pozerala do nejakého papiera. Bože, to nevidí, že sú tam schody? A vtedy sa to stalo – stúpila do prázdna, vykríkla a až nebezpečne rýchlo sa blížila k zemi. Svojou prirodzenou rýchlosťou som k nej priskočil a chytil ju do náruče. Bola krehká a zraniteľná v mojom objatí.

Teplo jej tela sálalo a tak som si ju ešte pevnejšie privinul. Znovu mnou prešiel ten ochranársky pocit. Hľadel som na ňu. Viečka mala pevne stisnuté. Ešte stále si neuvedomovala, že pád nenastane. Zrazu začala hmatať rukami okolo seba, až narazila na moju hruď. Aj cez košeľu som cítil jej teplé ruky a jemnosť jej pokožky. Keď sa ma dotkli jej malé rúčky, div som nezavrnel blahom. Náhle prudko otvorila oči, pozrela na mňa a začala kričať:

„Aaa... Čo to robíš? Okamžite ma pusť!“ Bol som neuveriteľne prekvapený jej správaním. Kde sa stratila tá milá a nežná osoba z minulej noci?

„Čo asi? Zachránil som ťa pred nepríjemným pádom,“ snažil som sa jej vysvetliť svoje správanie, ale stále som nevychádzal z údivu.

„A čo chceš? Medailu? Okamžite ma pusti na zem, ty arogantný debil! Hneď!“ Tak týmto ma vážne naštvala. Ja som pre ňu arogantný a ešte k tomu debil? Čo si to dovoľuje? Kde nabrala to presvedčenie? Som teda ale poriadne sprostý. Ja sa tu snažím, dobre, že sa do nej pomaly nezamilujem a ona je to len namyslená hus.

„Ako si želáte, madam,“ vyštekol som na ňu a pustil ju. Musela si dobre naraziť ten svoj chutný zadoček, ale tak jej treba, krava jedna namyslená. Hnev vo mne doslova kypel. Naklonil som sa k nej a precedil pomedzi zuby: „Spokojná?“ Prekvapene na mňa hľadela. Asi nečakala takéto správanie. No, ak je zvyknutá, že jej pri nohách všetci ležia, tak u mňa na to môže zabudnúť. Prekročil som ju a odišiel preč.

Cítil som pohľad na svojom chrbte. Nenávisť mnou celým prechádzala, ale striedala sa s tým ukrutným pocitom prázdnoty. Vyšiel som z budovy, oprel som sa o stenu a chrbtom sa po nej zviezol. Schoval som tvár do dlaní.

„Bože, ona ma tak vytáča. Ale je taká sladká...“ zaúpel som. Zazvonilo. Kašľal som na to. Nemal som chuť, sedieť niekde ne hodine. Rozbehol som sa na parkovisko a schoval sa do svojho auta. Pustil som si hudbu a premýšľal o nej. Nemohol som sa zbaviť toho pocitu prázdnoty. No na druhej strane som cítil zlosť. Nechápal som, čo sa so mnou deje. Začal som sa prehrabávať v mysliach študentov, chcel som ju aspoň takto vidieť. Náhle ma zarazili myšlienky môjho brata.

„Táto je fakt kus. A keď sa smeje... je krásna. Aj keď skôr by som bral tú jej sestru. Blondíny mi viac imponujú.“

Znovu mnou prešla vlna zlosti, ale prelínala sa s tým pocitom, doteraz mne takým neznámym. Žiarlil som. Žiarlil som na svojho brata, ako sa s ňou nenútene rozpráva. Aká je ona k nemu milá, ako sa s ním smeje na jeho historkách. Mal som chuť tam nabehnúť a odtrhnúť mu hlavu, za to, že sa s ním moja Bella cíti dobre a uvoľnene. Za to, že v jeho spoločnosti vyzerá šťastná. Aká moja? Tak na to môžem zabudnúť. Ona nie je moja, nikdy nebola a vyzerá to tak, že ani nikdy nebude. Treskol som od zlosti do volantu. Podivne v ňom zapraskalo. No, super. Ešte si kvôli tej krave zničím svojho miláčika.

Zazvonilo na koniec hodiny. Vyšiel som z auta a vybral sa do jedálne na obed. Miestnosť bola ešte poloprázdna. Posadil som sa k nášmu stolu a očakával príchod svojich súrodencov. Zrazu som si uvedomil jednu vec. nemôžem Emmovi vyčítať jeho chovanie. On nevie o tom, že som s Bellou strávil noc, lenže ja mu to ani nemôžem povedať. Ale na druhej strane, ani nechcem dopustiť, aby boli spolu. Lenže ona ťa nechce. Nejaví o teba záujem. Očividne si jej ľahostajný, našepkával mi môj vnútorný hlas. Čo robiť? Na jednej strane ju chcem získať. Ale na druhej strane nechcem, aby o tom niekto vedel. Prečo? Z mojich úvah ma vyrušil Emmett, práve si sadajúci k stolu.

„Tak čo, braček? Aké boli hodiny?“ Potľapkal ma po ramene a usmial sa.

„Odreagovával sa v aute,“ nabonzovala ma práve prichádzajúca Alice. Hodil som po nej naštvaný pohľad. „Do toho ťa nič nie je!“

„Takže Edík nám blicuje?“ rypol si Emm.

„Ty sa pochváľ. Aká bola francúzština?“ Neodpustil som si úlisný podtón hlasu.

Emmett sa oprel lakťami o stôl, dlaňami si podoprel hlavu a so zasneným pohľadom vzdychol: „Vynikajúca!“

„Čo?“ vyprskol som a musel sa ovládať, aby som s v smiechu nezvalil na zem.

„No čo. Len vravím, že v pohode,“ bránil sa Emm. To už sa prebral zo svojho snenia a začal sa rýpať v prinesenom jedle. Stále som sa chichúňal, aby som tým aspoň nejako zamaskoval ten hnev, ktorý sa vo mne hromadil.

Jedálňou sa ozvalo povzdychnutie a myšlienky všetkých chalanov v miestnosti sa sústredili na dve práve vstupujúce bohyne. Bella s jej sestrou sa postavili do radu na jedlo. Nezdvihol som pohľad od svojej tácky, všetko som sledoval cez myseľ iných.

Zrazu ma zarazila Emmova myseľ. Obzeral si tie dve a porovnával ich. Náhle po Bellinej sestre prešiel pohľadom a jeho telom prešiel podivný pocit. Netušil som, čo to znamená. Sám bol taký zmätený, že ani ja som to nedokázal pochopiť. Miestami myslel na to, aká je Bella super, kamarátska, vtipná. Ale potom mu myšlienky preskočili k jej sestre a on pocítil pocit, že by mal túto osobu chrániť, že je tak zraniteľná a krehká. A čo ma dorazilo, videl v nej bohyňu a vyzliekal ju pohľadom.

„Ehm...“ odkašľal som si, aby som prerušil tok jeho myšlienok. Emm sa prebral a pozrel sa na mňa s previnilým výrazom na tvári. Emm sa tvári previnilo? Od kedy takto zmäkol?

„Idem domov. Idete so mnou?“ spýtal som sa. Nemal  som chuť tu zostávať. Potreboval som si utriediť svoje myšlienky.

„Máme ešte telocvik,“ ozvala sa Alice, ktorá doteraz len ticho sedela a pozorovala nás.

„Myslím, že z toho sa môžeme uliať.“

„Ideme,“ prehlásil stále zamyslený Emmett, vstal a odnášal tácku s nedotknutým jedlom.

Vybral som sa za ním s Alice v pätách. Skôr ako opustil miestnosť, neodpustil si ešte posledný pohľad na tie dve, sediace už pri stole. Stále bol v myšlienkach zmätený. Pokrútil hlavou a vybral sa za nami k autu.

Celá cesta domov prebiehala potichu. Každý sa zaoberal svojimi myšlienkami, len ja som mal na podnose myšlienky obidvoch. Alice stále premýšľala nad našim správaním v jedálni. Emmett zasa nemohol dostať z hlavy tie dve. Akoby sa medzi nimi rozhodoval. Bellina sestra bola v jeho predstavách krásnou bohyňou, ale Bellu videl ako príjemnú spoločníčku a priateľku, s ktorou si perfektne rozumel. Neubránil som sa a tlmene zavrčal. Emmett si ma prezeral podozrievavým pohľadom.

Zaparkoval som pred domom, vyskočil z auta a trielil do lesa. Uháňal som pomedzi stromy a nemyslel na nič. Užíval som si tú rýchlosť a ticho, ktoré sa rozprestieralo okolo mňa. Zastavil som sa až na útese, posadil sa na okraj skaly a zahľadel som sa na more.

V mysli som si prehrával noc s Bellou. Premýšľal som nad tým, ako som sa vtedy cítil. Čo všetko som cítil, až po naše dnešné stretnutie. Do tej doby som bol presvedčený, že Bella je to najúžasnejšie stvorenie, aké som doteraz stretol. Bola krásna, sexi a milá. Ale je pravda, že počas tej noci sme sa spolu vôbec nerozprávali. V jej poznaní mi bránila aj tá moja prekliata hluchota. Keby som poznal jej myšlienky, bolo by to jednoduchšie, už dávno by som vedel, aká je. Ale takto som to zistil až dnes. Je to namyslená arogantná krava, ktorá vidí len sama seba. Nezáleží jej na ľuďoch okolo. To nie je osoba pre mňa. Márne som si namýšľal, že ma priťahuje a že ona by mohla byť tá pravá. Áno, je krásna, najkrajšia žena, akú som kedy videl, ale krása nie je všetko. Ona je plytká a sebecká, to som dnes pochopil.

Smutne som si vzdychol. Bol som sklamaný. Sklamaný z nej a sklamaný zo seba. Mýlil som sa a predstavoval si ju úplne inak. Bol som zaslepený jej telom, ale tomu je už koniec. Nestojí mi už ani za pohľad. Ku mne sa takto správať nebude. Nenechám zo sebou manipulovať. Bola len jedna z mnohých a tak to aj ostane. Po svete behá kopa žien, kopa krásnych žien, ako napríklad jej sestra.

Tá by tiež stále za hriech. Je krásna, aj keď asi nie príliš múdra, ale tomu sa dá pomôcť. Vyzerá reprezentatívne, takže každý skôr pozerá na jej telo ako na to, čo má v hlave. S trochou snahy by to mohla byť ideálna partnerka na existenciu. Takže zbohom Bella. Užívaj si svoj prekliaty život. Mňa už nezaujímaš. Odteraz sa zameriam na tvoju chutnú sestričku. Takže kino, večere a prechádzky po parku? Tak, možno to bude zábava. Niekam ju pozvem.

Pohľad Emmett:

Edward vystrelil z auta ako strela a uháňal do lesa.

„Kam ide?" otočil som sa na Alice.

„Potrebuje rozmýšľať. Neboj, vráti sa.“

„Ja sa nebojím. Aspoň bude pokoj. Už mi lezie na nervy to jeho sondovanie. Stále sa mi hrabe v hlave. Tu už človek nemá žiadne súkromie.“ Vybrali sme sa s Alice dovnútra. Potreboval som si premyslieť, čo teraz. Musím využiť túto možnosť, že je Ed z dohľadu a nebude vedieť, na čo myslím. Pobral som sa bez pozdravu do svojej izby, zavrel sa tam a hodil sa na posteľ.

Celý deň mi chodili po rozume mamine slová: „Posledná šanca... Nájdite si partnerky...“ Fakt sa to ľahko povie, ale uskutočniť je to ťažké. Po tom, čo som ráno na parkovisku uvidel tie nové spolužiačky, začal mi mysľou prebiehať plán. Ony ma stále nepoznajú, nevedia o spôsobe života, ktorý som doteraz viedol. Ak sa pred nimi ukážem v tom lepšom svetle, mám šancu na úspech. Obe sú krásne. Ktorú si vybrať? Tá blondína je hotová bohyňa. Mysľou mi znova prebehli tie scény, ktoré sa mi tam ukazovali celé doobedie. Stále som mal pred očami tú bohyňu, vzdychajúcu v mojom náručí. Tak čo už, mám bujnú fantáziu.

Ale ani Bella nie je na zahodenie. Je krásna a dokonca múdra a vtipná. Cítim sa s ňou skvele. Čo ma ale zarážalo, nevedel som si s ňou predstaviť intímny vzťah. Bral by som ju ako sestru, ako najlepšiu kamošku, ako partnerku na vyvádzanie blbín, ale do postele mi nesedela. Nie preto, že by ma nepriťahovala, ale nejako som to týmto smerom necítil. Tá hodina francúzštiny bola úžasná. Jej smiech sa niesol triedou, bola milá a priateľská.

No, som v riti! Nevedel som, na ktorú z nich skôr zamerať svoj záujem. Zamerať sa na blondínu, s ktorou nemám nič spoločné, len mi hlavou prebehujú myšlienky na intímne noci? Alebo sa zaujímať o Bellu, s ktorou si rozumiem a už teraz ju mám rád? Toto je ťažký oriešok. Najhoršie na tom je, že na to musím prísť sám. Nemôžem sa nikomu zdôveriť. Stále som pred sebou striedal v mysli tie dve – Bella, jej sestra, Bella, jej sestra... Do kelu! Veď ani netuším, ako sa volá! Kašľať na ňu. Skúsim to s Bellou. Pozvem ju niekam von a potom sa uvidí.

4. kapitola - 6. kapitola

Tak čo hovoríte? Pozdávala sa vám táto kapitola? Ak na ňu máte akýkoľvek názor - aj negatívny - nebojte sa ho vyjadriť a napíšte. Ďakujem. GCullen :)

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Moje + tvoje = naše - 5. kapitola: