Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Moje + tvoje = naše - 4. kapitola

17.02.2012 (13:15) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 15× • zobrazeno 4322×

Moje + tvoje = naše

4. Kapitola

Pohľad Bella:

Otvorila som oči do tmavej miestnosti, slabučko osvetlenej svetlom pouličnej lampy, vstupujúcim dnu cez dve okná. Posadila som sa na posteli a rozhliadla sa.

„Kde to, do riti, som?“ Prekvapene som kmitala pohľadom po neznámej miestnosti. A vtedy mi hlavou začali behať obrázky - klub... Edward... ja a Edward pred klubom... ja a Edward v hotelovej izbe...

„Aach...,“ slastne som si vzdychla pri spomienke na minulú noc. Ešte raz som sa rozhliadla a hľadala svojho “spolupáchateľa“, ale jeho nikde.

„Edward?“ šepla som do ticha. Žiadna odozva.

„Ten parchant odišiel? To odišiel bez rozlúčenia? To som mu ani za to nestála? Namyslený, arogantný debil. A čo si si takto namýšľala, Bella? Že ti prinesie raňajky do postele? Skrátka dostal, čo chcel, užil si a je fuč. Ale takto to nemalo byť! To ja som tá, čo sa vytratí zo scény. Ja zanechávam zmučených mužov v prázdnych izbách. Ako si to predstavuje? Čo tým chcel dokázať? Jasné, je to upír, nespí. Nemohla som ho ráno nájsť vedľa seba spokojne oddychujúceho. Ale takto mi narušiť zabehnutú stabilitu? Do riti! Môžem sa na to... Kašlem naňho, aj tak sa už neuvidíme. Odteraz zákaz Port Angeles. Nájdem si iné lovisko. Alebo minimálne už nikdy tento klub, táto štvrť...“

Zvalila som sa späť do vankúšov.

„Ale musím uznať, že to bolo dobré. Dobré? Lepší sex som ešte nezažila. Bol taký nežný, taký pozorný. Bože, bolo to úžasné! Do kelu, ja chcem ešte. Musím ho pustiť z hlavy. To nie je môj štýl. Bella!!! Dvakrát nevstúpiš do tej istej rieky! Nezabudni! Kašli naňho. Takých ako on tu je kopa.“

S týmito myšlienkami som sa postavila z postele a začala zbierať svoje šaty. Zamyslene som hľadela na kus čipkovanej čiernej látky, ktorý ešte včera plnila funkciu mojej podprsenky. No, ty už pôjdeš akurát tak do koša, moja pekná. A práve táto bola moja obľúbená. Obliekla som sa do tých použiteľných kúskov a zašmátrala v kabelke pre telefón.

„Päť hodín. Najvyšší čas na cestu domov. Bože, prečo už dnes musím do školy? To nám nemohol otec dopriať pár dní na aklimatizáciu? Ale na druhej strane – škola = veľa chlapcov = veľa objektov na rozptýlenie.“

Vyšla som z izby a vybrala sa z hotela. Pred klubom stálo už len moje auto. Rýchlo som nasadla a pobrala sa domov. Treba sa pripraviť do školy. Zaparkovala som pred domom a vybrala sa dnu. Na chodbe som stretla Rose v župane a uterákom na hlave.

„No, to je dosť! Kde si bola? Vieš, že dnes ideme do školy! Ako sa môžeš takto nezodpovedne potulovať celú noc? Musíme sa nachystať a nemáme veľa času. Chcem, aby sme dnes zažiarili,“ spustila Rose na mňa salvu svojich otázok a pripomienok.

„Pokoj, Rose. Veď bolo len šesť. Mám viac ako hodinu. Za tú dobu zo seba spravím Miss Spojených štátov.“ Tak to som trošku prehnala. Ale to jej zbytočné panikárenie ma vytočilo. Vždy sme v novej škole zažiarili. Aj keby sme prišli navlečené vo vreciach, aj tak sme vždy upútali všetky pohľady. Musím síce uznať, že to bolo hlavne kvôli Rose. Kvôli jej zjavu, ale hlavne kvôli tomu, že nám vždy vybrala to najskvelejšie oblečenie, a preto hlavne mužské osadenstvo slintalo.

„Hodinu? Mám len hodinu na to, aby som dala dokopy obidve. Vieš, že je to šialene málo času? Bež rýchlo do kúpeľne, za chvíľu som u teba a vyberieme ti niečo pekné na seba,“ za úkolovala ma a sama trielila do svojej izby. Zmučene som si povzdychla a išla sa pripraviť.

Tie jej šialené snahy urobiť nás ešte príťažlivejšími ako sme, ma privedú na psychiatriu. Už si viem predstaviť, ako mi vyhádže polovicu šatníka s tým, že je nemysliteľné, aby z toho niečo slušné vybrala. Aj keď to nechápem. Ona sa podieľa na zásobovaní našich šatní, sama veľmi dobre pozná ich obsah. Prečo sa potom pri každodennom výbere toľko rozčuľuje?

Potom začne okolo mojej hlavy krúžiť ako sup a bude mať minimálne dvadsaťminútovú prednášku o tom, že z toho vrabčieho hniezda, ktoré ja hrdo nazývam vlasmi, sa nič lepšie vykúzliť nedá. Na predslov, ktorý používa pri líčení, ani nechcem spomínať. Nanesie na mňa kopec gebuzín, ktoré aj tak po chvíli zotrie a skrášli ma len riasenkou, linkami a leskom na pery.

Potom ma donúti navliecť sa do pripraveného oblečenia, postaví sa predo mňa, založí ruky na prsia a prísnym pohľadom zhodnotí, že je skvelá a jej zásluhou vyzerám úžasne. Presne takto je to vždy, nepamätám si, a to mi z časti moje upírske gény ani nedovoľujú, že by to niektorý deň tak nebolo. Jasper má šťastie, že nechodí do školy. Asi by ho z tej každodennej “opatery“ kleplo.

„Bella, vylez už z tej vane! Si tam pol hodiny. Takto to nestihneme.“ No, veď už idem. Mala by som začať uvažovať o osamostatnení. Čo sa pre zmenu zapísať na inú školu? Nie, to nestačí, chcelo by to zmeniť bydlisko. Alebo jej nájsť niekoho iného na hranie. Keby to len bolo také jednoduché.

„Bella!“ To už Rose nasupene stála medzi rozrazenými dverami.

„Veď už som vonku,“ ohradila som sa vystupujúc z vane.

„Vonku? Čo, prosím ťa, vieš takú dobu robiť vo vani? Pozri sa na seba! Si celá rozmočená. Nebyť mňa, tak sa tam rozpustíš.“ Keby to tak bolo možné. Povzdychla som si, posadila sa na stoličku pred zrkadlom a nechala sa skrášľovať.

Po viac ako pol hodine sme už schádzali dolu po schodoch. Rose mala na sebe čierne legíny, červený top a červené lodičky. Tá farba jej pristala. Jej dlhé blond kadere mala na bokoch hlavy prichytené červenými štipcami. Celkový zjav dotvorila jemným líčením. Mne na dnes prichystala biele upnuté rifle a tmavomodrý top s bielou stuhou pod prsiami. Modré lodičky, ktoré boli našťastie na nižšom podpätku ako tie Roseine. Predsa len sa niekedy moja  narušená stabilita hlási o slovo. Vlasy mi vyfúkala do veľkých vĺn a nechala mi ich voľne spadať až k pásu.

Z chodby sa ozvalo dvojité písknutie. Otec a Jasper uznanlivo pokývali hlavami, pričom si Jasper neodpustil gesto so zdvihnutými palcami nahor.

„Ste prekrásne,“ skonštatoval otec a pobral sa nás objať pre šťastie. „Som na vás taký pyšný. Užite si to. A Bella, je to prvý deň, tak sa kroť. Nechaj ich aspoň zvyknúť si na to, že im pribudli nové spolužiačky. Nerád by som šiel na návštevu školy už prvý týždeň.“ Zašklebila som sa na otca, ktorý narážal na moje školské prešľapy. Čo ja za to môžem? Ja tých chlapcov nenútim niekam ma pozývať a tým sa vykašľať na svoje priateľky, ktoré sa mi snažia za to pomstiť. Ja chcem byť len priateľská. Nemôžem tých milých chlapcov odmietnuť. Teda niektorých áno, ale väčšina z nich celkom ujde. Prečo to teda nevyužiť?

„Budem sa snažiť,“ pozrela som na otca s pokorným výrazom : Ja nič, ja muzikant. Zhltol to.

Ešte raz nás obe objal, pobozkal na čelo a prepustil v ústrety novej škole. Vzali sme si bundy, tašky s vecami do školy a pobrali sa do garáže. Nasadli sme do Hummera – ja za volant a Rose na miesto spolujazdca. Mali sme tichú dohodu – pri šoférovaní do školy sa striedame po týždni. Prvý týždeň patril mne.

Cesta do školy ubehla rýchlo. Za pätnásť minút sme boli na parkovisku. Zaparkovala som a pozrela na Rose. Tá si už na tvári cvičila jeden zo svojich neodolateľných úsmevov.

„Tak, pripravená?“ spýtala som sa jej.

„Hej. Ale niečo ma ešte napadlo,“ povedala a prešla po mne skúmavým pohľadom.

„Čo?“

„Vieš... Tie tvoje večné problémy na novej škole. Dostala som taký nápad.“ Čo zasa zamýšľa? „Chcem, aby si počkala.“ Ako?

„S čím chceš, aby som počkala?“ Vôbec som nechápala, na čo naráža.

„No... s chlapcami. Rozhodla som sa, že tentokrát si aj ja nájdem nejaké rozptýlenie. A chcem si vybrať prvá. Chcem sa tu porozhliadnuť a nechcem obchytaný tovar. Chápeš, čo tým myslím!“ Výhražne sa na mňa pozrela. Naša puritánska Rose sa rozhodla užiť si? No, to ma podrž! Ale čo má na mysli tým obchytaným tovarom?

„Rose som rada, že si sa konečne rozhodla vyjsť z tej tvojej nedotknuteľnej ulity a dať tým chlapcom šancu, ale ako chceš zistiť, či sú panici? Žijeme v dvadsiatom prvom storočí, dnes už nenájdeš stredoškoláka, ktorý to nemá za sebou,“ vysvetlila som jej, že žije v mylnej predstave.

„Bella, tak som to nemyslela. Viem, že nie sú nevinní, veď ani ja nie som. Chcem povedať, že si nemám v pláne začať s niekým, koho si už vyskúšala ty.“ Aha... tak o toto jej ide. No tak to by si ale dievča malo švihnúť. Nemienim kvôli nej abstinovať.

„A ako si to predstavuješ?“

„No... Dáš si pohov.“

„Čože? To akože mám kvôli tebe každého odmietať? Chceš ma zabiť?“ Ona ma chce pripraviť o jediný pôžitok, ktorý mi zatiaľ moja existencia poskytla? Sa zbláznila?

„Nechcem to navždy. Chcem len, aby si počkala, kým si nejakého nevyberiem, nevyskúšam a keď bude spĺňať moje predstavy, dám ti zelenú.“ No super. Koľko jej to asi môže trvať? Predsa len už vyšla z cviku. Boli časy, keď Rose žila tak ako ja. Kluby, zábava, chlapi – to bolo na dennom poriadku. Potom jej do cesty vošiel ten magor Jim. Zaľúbila sa a on ju odkopol. Obyčajný ľudský červ odkopol poloupírsku bohyňu. Rosalie to niesla veľmi ťažko. Asi ho vážne milovala. Odvtedy na chlapov zanevrela. Nepomáhalo ani moje presviedčanie a pokusy, podstrčiť jej niekoho. Na jednej strane som rada, že sa rozhodla konečne zabudnúť a žiť, ale prečo tým mám trpieť ja?

Pozrela som na Rose, ktorá mala na tvári prosebný výraz. Je to tvoja jediná sestra, tvoja krv! Niečo preto musíš obetovať! Ona by pre teba urobila to isté!

„Dobre, Rose. Súhlasím, ale mám podmienku!“ rezignovala som.

„Akú?“ šepla vystrašene. No, nemysli si moja, že ti dá more času. Nemienim sa hrať zbytočne dlho na mníšku.

„Dám ti tri mesiace.“ Veľkorysá podmienka. To by som mohla zvládnuť. Hold, budem musieť do iného mesta.

„Pol roka,“ namietala Rosalie.

„Si sa zbláznila? Zo svojim zjavom môžeš zbaliť hocijakého chlapa do piatich minút. Na čo ti je, preboha, pol roka?“ zvrieskla som na ňu.

„Máš pravdu. Hocijakého. Ale ja nechcem len tak hocijakého.“

„Skráť to!“ Stále som trvala na svojom.

„Pol rok. Ani o deň menej.“ Ona je fakt tvrdohlavejšia ako ja.

„Dobre. Ale robím to len kvôli tebe. Za to, že si moja sestra a chcem, aby si bola šťastná.“ Tak čo? Mám utrum. Budem sekať dobrotu. Je to síce veľká zmena, ale všetko je treba skúsiť.

„Ďakujem.“ Rose sa mi hodila okolo krku. „Si tá najlepšia sestra, akú som mohla mať.“

„Ešte aby si nadávala. Poďme teda do školy!“

„Oh... Bella a začni trénovať. Platí to už odteraz,“ zaškerila sa a vystúpila z auta. Prečo mám pocit, že je za tým niečo viac, ako len jej snaha niekoho si nájsť? Zatrepala som hlavou, aby som sa zbavila tých pochybných myšlienok a pobrala sa za ňou.

„Aach...“ ozvalo sa povzdychnutie, ako sme sa spolu vydali cez parkovisko.

„Toto bude ťažké,“ šepla som smerom k Rose.

„Neboj. Dám si záležať.“ Už ťa vidím.

„Hlavne hľadaj! Platí to už odteraz,“ zopakovala som jej slová.

Rozhliadli sme sa okolo seba. Bola tu už väčšina školy. Predsa len sme sa zdržali našou – no skôr mojou – úpravou. Pri autách postávali hlúčiky ľudí. Väčšina pohľadov bola upriamená  na nás. Teda tie mužské. Čo ma prekvapilo, bolo, že dievčatá pozerali zasnenými pohľadmi iným smerom. Nasledovala som ich a pozrela smerom na okraj parkoviska. Stálo tam strieborné Volvo a oň sa opierali tri postavy. Krásna tmavovláska, nízkej postavy s elfou tváričkou, vysoký svalnáč s čiernymi krátkymi vlasmi a on – vysoký urastený fešák s bronzovými vlasmi.

To snáď nie je pravda! Čo tu robí? Chodia do školy? A prečo práve sem? A ten jeho výraz? Je prekvapený? Nuž chlapče, s tým si asi nerátal, že sa opäť stretneme, že? Ani ja, do kelu! Čo teraz? Nečakaj, že sa ti vrhnem okolo krku, ty arogantný blbec. Tá noc síce bola fajn... Fajn? Bola to najlepšia noc, čo si za svoju existenciu zažila, Bella! Priznaj si to! Ok, ale... Dosť! Tvár sa neprístupne! Veď o nič nešlo. Je jeden z mnohých, s ktorými si si užila. Nedaj na sebe nič znať, nech si nemyslí, že to pre teba niečo znamenalo a že si teraz hotová z toho, že ti nepatrí. Veď ja ti ešte ukážem. Toto si ku mne nebude nikto dovoľovať. Ja som tá, čo opúšťa bojisko a zanecháva za sebou trosky. Chceš vojnu? Máš ju mať! Spoznáš, kto je Bella Cullenová.

„Do riti!“ neubránila som sa svojmu vyjadreniu.

„Čo je?“ spýtala sa Rose.

„Tam,“ povedala som a hodila hlavou smerom ku skupinke, ktorá si nás obozretne prezerala.

Rose sa pozrela tým smerom, otočila sa ku mne a perami naznačujúcimi „Upíri?“ sa na mňa spýtavo pozrela. Len som prikývla. Predsa život medzi upírmi vás naučí obozretnosti. Vieme o ich zmysloch a akákoľvek, i najtichšia konverzácia, im určite neujde.

„Čo teraz?“ spýtala sa Rose so stále preplašeným výrazom na tvári.

„Nič. Poď dovnútra! Musíme do kancelárie. Potom sa porozprávame,“ ťahala som ju za rukáv za sebou z dosahu tých šiestich uší. Keď sme boli v dostatočnej vzdialenosti a obklopené vravou okolitých študentov, otočila som sa k nej a šeptom ju začala upokojovať.

„Sú to vegetariáni, majú zlaté oči, pravdepodobne chodia do školy. Takže sa asi snažia splynúť a spolunažívať s ľuďmi. To, čím sme my, pravdepodobne netušia. A určite nevedia, že my vieme. Takže by sme si nemuseli robiť starosti. Budeme sa chovať akoby nič. Nebudeme si ich všímať. A musíme to asi povedať otcovi skôr, ako na to príde sám,“ vyklopila som jej svoju teóriu, pri čom ma Rose pozorne počúvala.

„Máš pravdu. Otec by to mal vedieť. Ale čo keď s niekým z nich budeme mať spoločné hodiny?“ hlesla s obavou.

„Nič. Ako som povedala. Tvár sa nenápadne. Večer sa porozprávame s otcom a potom sa uvidí.“ To už sme vchádzali do kancelárie, kde nám staršia pani podal rozvrhy a pokyny.

„Skoro všetky hodiny máme spolu. Až na pár, ale to zvládneme,“ povedala som po preštudovaní našich rozvrhov. „Teraz máme matiku. Spolu. Poď, za chvíľu bude zvoniť,“ ťahala som stále vykoľajenú Rose za sebou.

Učiteľ matematiky nás našťastie nenútil k nejakému predstavovaniu a so slovami: „Choďte sa posadiť tamto do poslednej lavice, slečny Cullenové,“ nás prepustil. Hodina prebiehala v pokoji tak, ako aj tie nasledujúce. Nikoho z upírskej skupinky sme zatiaľ nestretli, takže sa aj Rose upokojila. Poslednú hodinu pred obedom sme mali každá zvlášť. Rose mala chémiu a ja francúzštinu. Dohodli sme sa, že sa stretneme na obede a každá sme sa vydali iným smerom.

Kráčala som po vyprázdnenej chodbe, len občas sa objavil nejaký študent. Čo som sa stratila? Nechápala som, prečo je tu tak prázdno. Vytiahla som si plánik školy, ktorý sme dostali ráno v kancelárii a kontrolovala, či idem správne. Prechádzala som pomaly po chodbe, zahľadená do plániku a mrmlala si popod nos.

„Budova C, to je správne... prvé poschodie...“ Zrazu som pod nohami nič necítila. Kde je podlaha? „Aaaa...“ skríkla som a rútila sa dolu. Kde sa tu vzali tie schody? Pevne som zovrela viečka a ruky vystrela pred seba v snahe zabrániť najhoršiemu. Už som sa pripravovala na stretnutie s tvrdou podlahou. Už to bude... Už... Závan vzduchu... A vtom náraz, ale nie ako s podlahou. Niekto ma držal v objatí.

Viečka som nechala stále privreté a rukami som začala šmátrať okolo seba. Nič... Nič... Aha... Na niečo som narazila. Začala som hmatať. Látka? Silnejšie som pritlačila. Hruď? Pevná hruď... Chladná... Prudko som otvorila oči a pohliadla do zlatých studní.

„Aaa... Čo to robíš? Okamžite ma pusť!“ vykríkla som. Ako si to predstavuje? Dobre, tak zachránil ma od vrúcneho bozku s podlahou, ale tak pevne ma zvierať nemusí.

„Čo asi? Zachránil som ťa od nepríjemného pádu.“

„A čo chceš? Medailu? Okamžite ma pusti na zem, ty arogantný debil! Hneď!“ Stála som si za svojim. Aj keď sa musím priznať, že byť v jeho náručí je viac ako príjemné. Jeho čelo sa zvraštilo a jeho pohľad stvrdol.

„Ako si želáte, madam,“ povedal tvrdým hlasom a roztiahol ruky.

„Aau...,“ skríkla som a začala si rukou trieť práve narazený zadok. „Čo to do pekla...“

„Spokojná?“ Naklonil sa nado mňa a tvárou mu prešiel arogantný úsmev. Potom sa napriamil, prekročil ma a odchádzal.

Prekvapene som hľadela na jeho vzďaľujúcu sa postavu, stále neschopná slova. Zrak sa mi zastavil na jeho zadku. Bože, ten je chutný. Hľadela som za ním, až kým sa mi nestratil z dohľadu. Lakte som si oprela o nohy a hlavu schovala do dlaní.

„Bože, ja z neho zošaliem. On ma tak neskutočne vytáča, ale je taký sladký. Aach...“ Z môjho snenia ma prebrali až približujúce sa kroky a neznámy hlas.

„Čo sa ti stalo? Nepotrebuješ pomôcť?“ Vzhliadla som k tej osobe. No super. Ďalší. Ako ich mám ignorovať, keď sa mi pletú pod nohy?

„Som v pohode. Nič sa nestalo.“

„No, podľa mňa to tak nevyzerá. Poď! Pomôžem ti.“ Nahol sa ku mne a podával mi ruku. Tváril sa milo. Žiaden povýšenecký pohľad. Chytila som ju a s jeho pomocou som sa postavila.

„Ďakujem.“ Vzala som zo zeme tašku a obzerala sa po plániku. Kde len je? Aha, tu. Zodvihla som ho a znova sa doň zahľadela.

„Stratila si sa? Akú máš teraz hodinu?“ spýtal sa ma a tváril sa milo. Milo? Ako môže upír vyzerať milo? No asi tak ako Carlisle, ale to sa neráta, on je môj otec. Ale kašľať na to, budem priateľská.

„Mám franinu, ale netuším, kde je učebňa.“

„Poď so mnou. Máme ju spolu. Inak ja som Emmett,“ predstavil sa a podal mi ruku.

„Bella.“

„Bella? Hmm... Pekné meno. Čoho je to skratka?“ spýtal sa zaujato.

„Isabelly, ale toto meno nepoužívam. Nepáči sa mi.“

„Máš pravdu. Bella znie lepšie.“ Zdá sa mi to alebo so mnou flirtuje? „Tak a sme tu. Sadneš si ku mne?“

„Hej. Aj tak tu nikoho nepoznám.“ Sakra, sakra, sakra! Bella, čo si to sľúbila Rose?

„To je super. Bude sranda.“ Čo je vtipné na tom ,že spolu budeme sedieť, som nechápala. Pochopila som to po desiatich minútach. Emmett sršal vtipom. Na každého v triede mal vtipnú poznámku.

Napríklad, keď rozprával o tom ako profesorka Willsonová nachytala Mike s nohavicami dolu na pánskych záchodoch. Samozrejme tam bol v spoločnosti Jessici, ktorá je vraj neuveriteľná drbna. Ale v tom momente sa tie jej drby otočili proti nej a hovorilo sa o tom dva týždne. Teda až do doby kým Ron, kapitán futbalového tímu, nedostal počas finálového zápasu behačku a nepos..l sa práve počas dôležitého výkopu.

V tomto duchu sa niesla celá hodina. Musela som skrývať svoj smiech, aby si to profesor nevšimol, čo mi robilo veľké problémy. Našťastie je to postarší, senilný pán, ktorý má problém sústrediť sa na svoje myšlienky, nie to ešte na dianie v triede.

Cez prestávku jeho rozprávanie pokračovalo ďalej. Pomaly sme prechádzali až k jedálni. Smiala som sa na celú chodbu.

„Nesadneš si cez obed k nášmu stolu?“

„Ehm... Emmett, mrzí ma to, ale budem sedieť so sestrou. Teda, nemysli si, nič proti tebe, ale nemôžem sestru nechať samu.“ Fakt bol super. Bol ako veľký brat, aspoň som sa pri ňom tak cítila. Začínala som ho mať rada, bola s ním zábava.

„Tak vezmi sestru a sadnite si k nám obidve.“ No, nápad to nebol zlý, ale toto mi asi u Rose neprejde.

„Díki, Emm, ale nie je to dobrý nápad.“ Pozrel sa na mňa smutným pohľadom. Jemu je to ozaj ľúto?

„Tak nevadí, možno inokedy.“

„Jasné. A Emmett? Rada som ťa spoznala.“ Usmiala som sa naňho. Fakt mi, akoby som to povedala, prirástol k srdcu? Hej, to je ten správny výraz.

„Potešenie je na mojej strane, Bella,“ povedal a vysúkal mi poklonu. Takú, akú vidíte len v tých starých filmoch. To už sme ale prišli pred jedáleň, kde na mňa čakala Rose a bola viditeľne napálená. No, do riti!

3. kapitola - 5. kapitola

Dúfam, že sa kapitolka páčila a zanecháte komentáre. Ďakujem. GCullen.

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Moje + tvoje = naše - 4. kapitola: