Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Moje + tvoje = naše - 10. kapitola

25.03.2012 (08:00) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 21× • zobrazeno 4072×

Moje + tvoje = naše

10. kapitola

Cestou do kina som šoférovala dosť pomaly. Potrebovala som si premyslieť, ako pripraviť Rosalie na to, že s nami dnes ide aj Alice. Viem, že jej nesadla už ten prvý deň, ale možno ju to prešlo. Najprv som to chcela nechať tak, nepovedať jej nič a pred kinom hrať prekvapenú z Alicinej prítomnosti.  Ale potom mi napadlo, že mi to Rose nezožerie a môže vybuchnúť. Lepšie bude, ak jej to poviem.

„Rose... Chcela som ti povedať...“ Cŕŕŕn. Prerušilo ma vyzváňanie telefónu. Rose mi ho vytiahla z kabelky a pozrela na display.

„Jasper,“ povedala a podala mi ho. Prijala som hovor.

„Áno?“

„Kde ste?“ ozvalo sa z druhej strany.

„Ideme do Forks. Chceme ísť...“

„Vráťte sa domov. Hneď!“ prerušil ma Jasper.

„Čo blázniš? Čo sa stalo?“

„Potuluje sa tu skupinka nomádov. Narazili sme na nich pri love. Vo Forks to teraz nie je bezpečné.“

„Jazz, už sme skoro tam a máme sa stretnúť s tými upírmi,“ vysvetlila som mu.

„Tak to nie! Ich pach je cítiť po celom okolí. Určite to priláka aj tých nomádov. Teraz nemôžete byť v ich blízkosti!“

„Jazz, nepreháňaj to. Chceli sme sa len zabaviť. Ísť do kina a tak. To sa teraz máme vrátiť? A ako im to vysvetlíme?“ Už som videla, ako sa nám Emmett bude smiať, keď zo seba budem súkať nejakú výhovorku. Čo mu poviem? Že nás otec nepustil? Dal nám domáce väzenie? No to iste!

„Dobre. Kde presne ste?“ Obzrela som sa okolo.

„Práve sme prešli školu,“ oznámila som mu.

„Zastav a zostaňte v aute. Som pri vás za pár minút,“ oznámil a zložil telefón. Pozrela som na Rose, odstavila auto na krajnici a zaborila som sa hlbšie do sedadla.

„Čo sa deje?“

„Nepočula si? Vraj sú tu v okolí nejakí nomádi a náš stratég zase šalie.“ Jazz bol až príliš upnutý na našu bezpečnosť. Niekedy bol horší ako otec.

„Čo chce robiť?“ spýtala sa Rose.

„Neviem. Za chvíľu je tu. Chcel, aby sme sa vrátili domov, ale teraz netuším, čo má v pláne.“ Hneď na to sa otvorili zadné dvere. Od ľaku som poskočila.

„Ježiš. Nevieš sa krotiť?“ zvozila som ho hneď ako sa posadil.

„Môžeš vyraziť,“ povedal s úsmevom.

„To myslíš ako?“ spýtala som sa prekvapene.

„Idem s vami. Vám sa domov vrátiť nechce a máme o vás s otcom strach. Tak vám dnes večer budem robiť bodyguarda.“

„A povieš mi, ako im to vysvetlíme? Čo im povieme?“

„No, to ešte netuším, ale môžeme im povedať pravdu.“ Toto naštvalo aj Rose, ktorá sa hneď pripojila.

„To chceš povedať, že tam nakráčame a predstavíme ťa ako nášho brata? A kde je to otcove presvedčenie o utajovaní nášho pôvodu?“ dodala rozhorčene. Ja som len kývala na súhlas.

„Vaša bezpečnosť je prednejšia ako utajenie. A z diaľky vás pozorovať nemôžem. Určite by ma ucítili. Takže bude lepšie, keď tam prídeme spolu a povieme im pravdu,“ stál si za svojim Jazz.

„No fajn!“ Buchla som do volantu, naštartovala a pohla sa ku kinu. S Jazzom sa nedalo vyjednávať. Bol neoblomný. Ak bol presvedčený o svojej pravde, nikto s ním nepohol. A myslím, že teraz bol aj pod vplyvom otca. No, ten sa z toho pekne vyvliekol, keď poslal Jaspera.

Po chvíľke sme parkovali pred supermarketom a vydali sa k susednému kinu. Už z diaľky som zbadala Emmetta a Alice, ktorí nás už vyčkávali.

„Ide aj Alice?“ spýtala sa prekvapene Rose.

„Ehm... Áno. To som ti chcela povedať, kým mi tento tu nezavolal.“ Ukázala som na Jazza, ktorý šiel hneď za nami a ostražito sledoval okolie. „Dúfam, že ti to nevadí?“

„Nie. To je v poriadku,“ dodala Rose s úsmevom.

„Čaute, kočky,“ pozdravil nás vysmiaty Emmett, no ten úsmev sa hneď stratil, keď za nami zaregistroval Jaspera. Stiahol nás za seba a postavil sa v obrannom postoji, pripravený chrániť nás. Chytila som ho za rameno.

„To je v poriadku, Emmett. Ten je s nami.“

„Je to upír,“ zasyčal Emm a postoj nepovolil.

„Hej.“ Pridala sa Rose. „Je to náš bodyguard a brat v jednej osobe,“ vysvetlila mu s dosť sarkastickým podtónom v hlase, pričom si Jaspera prezerala so zlosťou v očiach. Emmett sa na nás prekvapene otočil, ale stále kútikom oka pozoroval Jaspera.

„Brat? Vy máte za brata upíra?“ spýtal sa a znova prešiel pohľadom po Jasperovi. Strelil hlavou k nám a v očiach mal pochopenie. „Vy ste Carlisleove dcéry?“ No a je to vonku.

„No, už to tak vyzerá,“ zapojil sa Jazz. „Čau,“ pozdravil Emmetta a natiahol k nemu ruku.

„Čau,“ oplatil mu pozdrav Emmett a potriasli si pravicou. Emmett neveriacky krútil hlavou. „Vy žijete s upírmi?“ zamrmlal si pod nos. Potom si nás obe ostražito premeral. „Viete, že aj my sme...“ S Rose sme len na súhlas obidve pokývali hlavou.

„Ehm...“ odkašlala si za nami Alice. Otočila som sa k nej. Zaujato si prezerala Jaspera a pritom sa prihlúplo usmievala. Jasper jej pohľad opätoval.

„Oh, ahoj, Alice. Dovoľ, aby som ti predstavil nášho brata Jaspera. Jasper, toto je Alice.“ Jazz k nej pristúpil, uchopil jej ruku a ako pravý gentleman jej ju pobozkal.

„Teší ma,“ povedal zasnene. Alice sa doslova nad ním rozplývala a ani Jazz nezaostával.

Očividne sa nám tu tvorí párik. No, nech sa dá dokopy ešte Rose s Emmettom a ja sa môžem dekovať. „Haló,“ zakričala som na nich v mysli. „Nechcem byť piate koleso na voze. Tak si to odpustite a dajte si pohov!“

„Môžeme ísť už do toho kina?“ spýtala som sa znechutene. Toto teda bude večer! Vybrali sme sa dnu. Emmett stále pokukoval po Jasperovi. Ten musel vycítiť jeho emócie, pretože spustil.

„Počuj, braček, pokoj! Žijem s nimi od ich narodenia, ja im neublížim. Zo mňa strach mať nemusíš.“ Jasper pôsobil hrozivo, to mu treba nechať. Jeho telo bolo posiate veľkým množstvo jaziev, ktoré získal počas vojny. Takže sa nebolo čo čudovať, že okolo seba rozsieval hrôzu. Kto ho však poznal, vedel, že to je i neskutočný dobrák. Emmett si nad jeho poznámkou odfrkol.

„Ja nemám strach,“ oponoval. „Len ti nedôverujem. To je všetko.“

„Typický upír,“ pousmial sa Jazz a pokrútil nad ním hlavou. Emm odišiel k pokladni a po chvíľke sa vrátil k nám, s lístkami v ruke.

„Na čo vlastne ideme?“ spýtala sa Rosalie.

„No... Na film o upíroch,“ povedal rozpačito Emm a poškriabal sa na hlave. „Pôvodne som myslel, že to bude dobrý nápad, že sa budete báť. Teraz už o tom nie som presvedčený.“

„Vravela som mu, že je to blbosť,“ pridala sa Alice. S Rose sme sa na seba pozreli a začali sme sa smiať. Postupne sa k nám pridali všetci. Zdá sa, že dnešný večer nemusí byť až taký zlý.

Prešli sme do sály. Emm sa ujal vedenia a viedol nás k našim miestam. Jazz zostal vzadu, aby nás kryl odtiaľ. Pripadala som si, akoby sme boli nejaké celebrity a tí dvaja nás chránili. Upíria ochranka. Vtipné.

Posadali sme si na svoje miesta. Sedela som v strede. Z jednej strany som mala Rosalie, pri ktorej sedel Emm, a z druhej Alice, pri ktorej zasa sedel Jasper. Po chvíli sála potemnela a na plátne sa zjavili titulky začínajúceho filmu.

Zaujato som ho sledovala a pochechtávala som sa krvavým scénam. Sálou sa občas ozvali výkriky žien. Hlavne vtedy, keď sa na scéne nečakane zjavil útočiaci upír. Mne to prišlo skôr zábavné. Viem, že realita je iná. Sem-tam som pokukovala po párikoch vedľa mňa. Neušlo mi, že sa tu niečo deje. Prestala som ich radšej vnímať a plne sa oddala filmu.

„Bola to zábava,“ zasmiala som sa, keď sme vyšli pre kino. „Pôjdeme aj na tú zmrzlinu?“ zvýskla som natešene.

„Ja som za,“ pridal sa Emmett. „Hlavne, keď už ju nebudem musieť jesť. Nerád predstieram.“ Nahodil znechutený výraz a pokýval nesúhlasne hlavou.

„Nemyslím si, že by sme sa tu teraz mali potulovať,“ ozval sa Jasper s tým svojim prehnaným strachom.

„Niečo sa deje?“ spýtal sa ho Emmett, ktorý pravdepodobne ten strach v jeho hlase postrehol.

„Dnes sme pri love natrafili na skupinku nomádov. Potulujú sa tu po okolí.“

„Koľko ich je?“

„Sú traja. Dve ženy a muž,“ ozrejmil mu Jazz. My ženy sme len nemo prizerali ich rozhovoru. Šlo to mimo nás. Ak sa chlapi bavia o ochrane, ženy sa majú podriadiť. U nás to tak bolo vždy. Šlo o to, že my nie sme také silné ako upíri a vždy sme v prípade nebezpečenstva dali na otca a Jazza.

„To zvládneme.“ Emm sa hrdo vystrel, akoby tým chcel dokázať, že s tým žiadny problém nemá. Jasperovi sa to ale nepáčilo.

„Nebudem sestry vystavovať zbytočnému nebezpečenstvu.“

„Najlepšie riešenie bude,“ zapojila sa Alice, „keď pôjdeme všetci k nám. Po ceste zavoláte otcovi, nech príde aj on.“ Predstava, že by som mala byť v Edwardovom dome a možno s ním pod jednou strechou, sa mi vôbec nepáčila.

„Neviem, asi to nebude...“

„Bella,“ prerušila ma Alice. „Ver mi, budú vás chrániť piati upíri. To je viac ako dvaja.“ Povedala piati? To znamená, že tu Edward naozaj nie je.

„Doteraz to stačilo,“ oponovala som ďalej.

„Čo keď majú nejaké dary? A mimo to, neodporuj mi! Viem, že budeme teraz nejaký čas spolu, takže to nemá zmysel,“ stála si Alice za svojim. „Ideme k nám! Poďte za nami!“ Ten malý škriatok bol ako palica, horší ako Jasper. Tí dvaja by ozaj tvorili dokonalý pár, len kto by to s nimi vydržal.

„Myslím, že Alice má pravdu. Zavolám otcovi. Poďme!“ pritakal jej Jasper. Rose nevyzerala, že by jej to vadilo, takže som sa podvolila a kráčala za nimi k autu.

Tentokrát si za volant sadol Jazz a my s Rose sme sedeli vzadu. Keď sme už boli v aute, objavil sa za nami džíp a spoza volantu sa na nás zaškeril Emmett. Jasper naštartoval a vydal sa za Emmovým  džípom. Počas cesty zavolal otcovi a keď sme o pár minút postáli pred vilou Eversonovcov, otec práve pribiehal. Len čo sme vyšli z auta, priskočil k nám.

„Je všetko v poriadku?“ spýtal sa starostlivo. My sme len prikývli. Slova sa ujal Jazz.

„Zatiaľ áno. Dohodli sme sa, že sa spojíme. Pobudneme tu aspoň kým neskontrolujeme okolie a nepresvedčíme sa, že to je bezpečné.“ Otec si nás s Rose privinul každú pod jedno rameno a pobozkal nás do vlasov.

„Dobrý nápad.“ Alice k nám pricupitala s úsmevom.

„Som Alice,“ predstavila sa otcovi. Ten k nej natiahol ruku.

„Teší ma, Carlisle,“ oplatil jej s úsmevom, ktorý v sebe skrýval starostlivosť o nás dve. Vo dverách domu sa objavila krásna žena s medovými vlasmi. Predpokladala som, že to je ďalší člen rodiny, s ktorým sme sa ešte nezoznámili. Vydali sme sa teda k nej.

„Vitajte, som Esme,“ predstavila sa a obe nás objala. Sálala z nej materskosť, láska a cit, ktorý mi za môjho života veľmi chýbal. Bola milá a príjemne sa na nás usmievala.

„Esme, toto sú moje dcéry,“ ujal sa predstavovania náš otec. „Rosalie,“ ukázal na ňu a potom sa presunul na mňa, „a Isabella.“

„Bella a Rose,“ opravila som otca. „Netreba až toľko formalít.“

„Sú to krásne slečny,“ zhodnotila nás Esme, ale tvárou jej prešlo nepochopenie. Určite postrehla, že nie sme upírky, ale to, že nie sme ani plnohodnotní ľudia, o tom netušila. A už tobôž nie to, že sme otcove biologické dcéry. Vtom k nám priskočila Alice.

„Poďte so mnou,“ zašveholila, vzala nás každú za ruku a ťahala nás na poschodie.

„Alice, kam ideme?“ pýtala som sa s obavou.

„Ku mne do izby,“ vypískla nadšene.

„A čo tam?“  Z toho jej nadšenia sa mi obracal žalúdok. Videli ste už niekedy nadšeného upíra? Je to niečo hrozné. Z očí mu sršia blesky a podivne sa im lesknú. Nozdry sa im rozšíria a keď sa poriadne započúvate, počujete funenie. Predstavte si býka v aréne, vzrušeného z lovu, tak asi tak nejako teraz vyzerala Alice. Šiel z nej strach. Nie z toho, že je upír, ale z toho, že neviete, čo očakávať.

„Prekvapenie,“ vykríkla. Má tu snáď niekto narodeniny? Už som čakala, že niekde spoza rohu dotlačí Emmett velikánsku tortu a vyskočí z nej... No, mohol by aj Edward, sporo odetý, len v trenkách... Alebo radšej nie!

S Rose sme sa na seba vydesene pozreli, keď Alice zastala pred dverami. Vážne som sa chystala na všetko. Prudko som sa nadýchla. Alice otvorila dvere a vtiahla nás dnu. Prekvapene som sa okolo seba obzerala, ale nikdy nič. Žiadna torta, žiadny Emmett a ani Edward. No, možno sú v skrini. Nádej tu ešte je. Alice sa presunula k jedným z dverí, ktoré tu boli. Otvorila ich a... „Tadáá...“

Od ľaku som nadskočila. Nakukla som dnu, ale nič okrem šiat tam nebolo.

„Ehm?“ Otočila som sa na ňu nechápavo. Pozrela som na Rose, či má aspoň ona predstavu, o čo tu ide. No tá len nechápavo pokrčila ramenami. Tiež bola mimo.

„Spravíme si módnu prehliadku.“ Zasa tie iskričky v očiach. Čo je ona zač? Stelesnenie diabla? Mučiteľ v tele krásnej ženy?

„Čože?“ ozvala sa konečne Rose.

„No, mám tu kopu oblečenia,“ začal ten malý diablik až prekvapene pokojne. To dievča teda vie meniť nálady! Nemá menštruáciu? Počkať! Nemá. Je upír. „Je tam niečo aj vo vašej veľkosti. Tak som myslela, že sa trochu zabavíme. Navlečieme na seba tie modely a zabijeme čas.“

„Aha!“ pochopila Rose. „No to si mohla hneď povedať. Takto nás vydesiť. Tak poďme na to!“ dodala Rose potešene. Oh, nie. Rose našla sparing partnera a chcú do toho zatiahnuť aj mňa!

„Počkať! Ja zo seba žiadnu bábiku Barbie robiť nebudem,“ ohradila som sa. Alice tu mala viac šiat, ako v hocijakom butiku v meste. Z toho nič dobré nevzíde.

„Prosím ťa, ty z toho narobíš! Poď a nečerti sa,“ dobiedzala Rose. Chceš ísť proti vlastnej sestre? Tak fajn! Veď ja vám ukážem!

„Ok,“ zamrmlala som znudene, vošla som do Alicinho kráľovstva a pritom v mysli snovala plán.

Alice vošla za nami a potešene tlieskala ručičkami. Ešteže už nevrieska a neskáče od radosti. Aj keď ďaleko od toho nemá. Obzerala som sa okolo. Mala som v pláne vytvoriť módne fiasko. Kombináciu neskombinovateľných kúskov. Farby a modely, ktoré sa k sebe absolútne nehodia. Pri toľkých kúskoch, ktoré sa tu nachádzali a to ešte rozdelené podľa farby a materiálu, to až taký problém nebude.

Začala som sa v tom prehŕňať. Čakala som, že Alice začne šalieť, že jej v tom robím neporiadok, ale tá sa s Rose zaoberala výberom šiat. Vzala som do ruky žlté elastické lesklé nohavice. Super kúsok! K tomu som vytiahla zelené obtiahnuté tričko s výstrihom až do žalúdka. Ha, aké poburujúce! Potom ma očarila ružová skladaná sukňa. Aj tá skončila v mojom náručí. K tomu som si vzala hnedú koženú bundičku k pásu, predsa len ten výstrih na tričku toho ukazoval až príliš. Ešte som vzala červené froté ponožky a modré lodičky. V duchu som sa usmiala, keď som si predstavila ich reakciu na môj vkus.

Vbehla som do izby a vošla do ďalších dverí, ktoré tu boli. Kúpeľňa, super miesto na vytvorenie môjho outfitu. Všetko som to na seba navliekla. Zaškerila som sa na svoj obraz v zrkadle. Niečo tomu stále chýbalo. Vzala som hrebeň a natupírovala som si vlasy. Celé som to prelakovala. Vyzerala som ako rozzúrený dirigent. To je to pravé! Ešte som sa krikľavo nalíčila, čo znamenalo ružové tiene so zelenou linkou. Predsa mi to musí ladiť k oblečeniu, nie? Na ústa krvavo červený rúž.

„Dokonalé,“ zhodnotila som sa v zrkadle a vyšla som z kúpeľne.

„No, čo baby, môže byť?“ opýtala som sa ich, keď som zastala vo dverách do šatne.

„Aaa...“ zvrieskli obidve, keď sa na mňa otočili.

„Čo to... Má znamenať?“ prebrala sa ako prvá Alice.

„Módna prehliadka,“ vysvetlila som jej. Rose vyprskal smiechom, držala sa za brucho a prehýbala sa v páse. Mne tiež nechýbalo veľa, aby som sa začala smiať, ale chcela som vyzerať, že ten môj outfit myslím smrteľne vážne, a preto som sa premáhala. Alice na mňa stále vydesene hľadela.

„To... Ako?... Ja... Ty...“ koktala šokovane. Ona je v šoku? Haha! Šokovala som upíra. Aspoň už dá pokoj!

„Máš ešte nejaké iné modely?“ spýtala som sa zaujato.

„Nie!“ vykríkla pohotovo. „Ty už sem nevkročíš!“ Super! Vyšlo to.

„Ale prečo?“ Zatvárila som sa ublížene.

„No... Lebo... Možno inokedy.“ Smutne som zvesila ramená a vyšla som z izby. Bingo! Potešila som sa v duchu a vybrala som sa dolu do obývačky.

„Preboha!“ zdesila sa Esme, keď som tam vkročila. „Čo ti to urobili?“

„To Alice,“ potiahla som nosom a vohnala si do očí slzy, akože ma veľmi potrápila.

„Chúďa moje.“ Pristúpila ku mne Esme a objala ma.

„Čože?“ Objavila sa za nami Alice. „To ona!“ vykríkla a ukázala prstom na mňa.

„Alice, môžeš sa hanbiť. Toto robiť s návštevou?!“ kričala na ňu Esme. Ja som sa len uškrnula a tak, aby to Esme nevidela, som na Alice vyplazila jazyk.

„Ty!“ dupla si Alice nohou, mávla rukou a zmizla na schodoch.

„Poď moja, posaď sa.“ Ťahala ma Esme k pohovke. „Prepáč jej to. Vieš, má len bratov a tí jej šialenstvo ohľadom módy nezdieľajú. Takže...“ Znova na mňa pozrela a neveriacky pokrútila hlavou. „No, veď to nie je až také zlé,“ dodala napokon.

„Určite?“ spýtala som sa a nahodila výraz so psími očičkami.

„Určite.“ Esme ma pohladila po tvári. „Idem vám niečo pripraviť na večeru.“ Zdvihla sa z pohovky a odchádzala do kuchyne.

„Kde je otec a Jazz?“ zakričala som za ňou, keď som si všimla, že tu nie sú.

„Išli obehnúť okolie. Emmett šiel s nimi, ale ten sa drží v okolí domu,“ vysvetľovala mi.

„Aha.“ Vzala som ovládač a pustila si televízor. Práve začal baseballový zápas, tak som sa pohodlne uvelebila na sedačke a zapozerala sa.

Po chvíli som za sebou začula rehot. Obzrela som sa a uvidela Emmetta, ako sa váľa na zemi. Držal sa za brucho a nekontrolovateľne sa rehotal. Len som si odfrkla a vrátila sa k zápasu.

„Homerun!“ zvrieskla som, keď mužstvo na obrazovke skórovalo.

„Čo?“ spozornel Emm a posadil sa vedľa mňa. Teraz už vážne pozoroval zápas. Po chvíli pozrel na mňa a kútiky úst sa mu zamykali.

„Čo je?“ vyštekla som po ňom.

„Kto ťa tak doriadil?“

„Ale...“ Otočila som sa, či tu náhodou nie je Esme, nahla som sa k Emmovi a zašepkala: „To bol úhybný manéver. Spôsob ako sa zbaviť šalejúcej Alice.“

Emm sa uškrnul, tiež sa ku mne nahol a šepol: „Dobrý nápad! Nabudúce to tiež použijem.“ Obaja sme sa zasmiali, zdvihli palce smerom hore, a potom už len sledovali zápas. Po nejakej dobe nás Esme zavolala na večeru. Rose už bola znova vo svojich veciach, no ja som na sebe stále mala tú hrôzu. Alice po mne znechutene zazerala.

„Kde budeme spať?“ spýtala som sa, keď som dojedla.

„Alice vás zavedie do vašich izieb,“ oznámila nám Esme. Vystrela som sa na stoličke a pohladila si plné brucho.

„Bolo to vynikajúce, Esme, ale teraz som už naozaj zrelá do postele.“

„Poď za mnou,“ štekla Alice a hnala sa hore po schodoch. Bežala som za ňou. Zastala pri jedných dverách. „Tu a na spanie si nájdi niečo v šatni,“ odvrkla, otočila sa a zmizla. U tej som si to riadne pokašľala!

Vošla som do izby a obzrela som sa. Bola skromne zariadená. Jedna celá stena bola presklená. Pred ňou bol stolík, na opačnej strane knihovnička so zbierkou CD-čiek a stereo. Miestnosti dominovala velikánska posteľ. Už na prvý pohľad vyzerala pohodlne.

Otvorila som prvé dvere a vošla do kúpeľne. Zhodila som zo seba šaty a vliezla do sprchy. Voňalo to tu pánskym sprchovým gélom a iný tu ani nebol. Umyla som sa tým, čo som našla a usušila sa. Len v uteráku som vyšla a vošla do ďalších dverí. Obklopila ma známa vôňa. Edwardova vôňa.

„Ach...“ Vzdychla som. Vošla som dnu, vzala som si tričko na spanie a voľné boxerky, ktoré som použila ako kraťasy. Na spanie ako stvorené.

Vyšla som zo šatníka, ale tú vôňu som cítila stále. Vychádzala z oblečenia, ktoré som mala na sebe. Vliezla som do perín a vôňa sa ešte zintenzívnila. Zamyslela som sa a v spomienkach si vybavila naše spoločné chvíle s Edwardom. Chýba mi, ale takto je to lepšie. On nie je pre mňa. Obklopená tou nádhernou vôňou som za chvíľu zaspala.

Nasledujúci víkend sme strávili u Eversonovcov. Sadla som si so všetkými okrem Alice. Tá sa na mňa stále hnevala kvôli tomu fiasku. Veď ono ju to prejde a keď ma nebude viac mučiť, môžeme byť kamošky. Len si to musí uvedomiť!

S Alice si najviac sadol Jazz. Stále sa okolo nej motal a nevynechal príležitosť byť s ňou osamote. Všimla som si, že i Rose sa podozrivo motala okolo Emmetta, no s tým sa musela podeliť so mnou. Emmetta som si občas až príliš privlastňovala a to na rôzne vtipné kúsky, ktoré sme stvárali. Napríklad, keď sme chceli Jaspera ostrihať a prefarbiť. Môj brat je strašne pyšný a háklivý na svoju leviu blond hrivu. Naháňali sme ho po celom dome. Ja s nožnicami a Emmett s červeným sprejom na vlasy. Keďže sme s Rose mali zakázané opustiť dom, Jasper nám zmizol v lese a z vtipu nebolo nič.

Koho som počas víkendu videla najmenej, bol otec a Esme. Po celý čas boli zavretí v pracovni a vraj spomínali na staré časy. V nedeľu večer chlapi znova prebehli forkské lesy a mesto. Zistili, že nomádi už sú preč. Takže náš výlet skončil a my sme sa opäť museli vrátiť domov.

„Určite k nám ešte niekedy príďte,“ lúčila sa s nami Esme. „Teraz, keď tu nie je Edward, je tu trošku pusto. Vy ste to aspoň trochu oživili.“

„Myslíš to vážne, Esme? Veď sme ti skoro zbúrali dom.“ Mrkla som na Emmetta.

„Dom stojí, z toho si nič nerobím. A áno, myslím to vážne,“ uistila nás Esme.

„No, neviem. Čo povieš, Rose? Prídeme sem ešte niekedy?“ otočila som sa na sestru. Vedela som, že bude rada, s Alice si padli do oka a Emm jej tiež nie je ľahostajný.

„Určite prídeme,“ usmiala sa Rose a objala sa s Esme.

„Ďakujeme, Esme,“ rozlúčil sa otec. Všetci sme nasadli do auta, zamávali im a odišli domov. Bol to perfektný víkend a rada si ho ešte niekedy zopakujem.

9. kapitola - 11. kapitola

Kapitola bola asi trochu nezáživná, ale takto sa podarila. Čo už? Aj to treba. Zaujímalo by vás, čo sa medzitým deje s Edwardom, alebo ho necháme žiť jeho život a zostaneme vo Forks s Bellou a ostatnými?

Dúfam, že aj pod touto kapitolou zanecháte nejaký ten svoj názor. Ďakujem všetkým, ktorí tak urobili naposledy. Vaša GCullen 

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Moje + tvoje = naše - 10. kapitola: