Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Moje prokletí 5.

29.08.2010 (19:45) • JaneVivianVolturi • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 832×

Obchodné centrum bolo rozdelené na veľa oddielov. Oblečenie, topánky, nábytok, veci do záhrady, kvety... a ešte všeličo možné.

„Dobre teda. Ak mi Bella dovolí, ja jej pôjdem vybrať nábytok a ona si vyberie veci, dekoráciu a povlečenie na posteľ. Ku všetkému, čo sa mi bude páčiť, ju zavolám, aby to schválila. Nábytok má dve poschodia a z toho jedno sú len postele, takže budem mať veľa práce. Esme maľuje tvoju izbu a Carlisle je v práci. Jasper ide so mnou a Edward s Bellou. Zavolám ti,“ hovorila. Nakoniec sme si zakývali.

„Tak poď, čaká nás toho veľa,“ povzdychla som si smerom k Edwardovi. Esme mu určite dala kreditku a ja mám tiež svoju. Vošli sme cez sklenené dvere a kochali sa krásou výkladov. Najprv som chcela mať z krku oblečenie, topánky a také veci. Vždy sme najprv obehali dámske oddelenia, až potom pánske. Ja som si kupovala mikiny, sukne, nohavice, tričká hlava-nehlava a Edward zbieral len potítka.

„Dúfam, že ti je jasné, že rezať sa už nebudeš. Veľa ľuďom na tebe záleží,“ oznámila som mu.

„Patríš medzi tých ľudí aj ty?“ spýtal sa a tým mi uderil ranu pod pás. Neodpovedala som. Všetko sme zaplatili a ponáhľali sa kúpiť topánky. Zo všetkého najviac to boli Conversky a baleríny. Našli sa však aj topánky na opätku. Pri doplnkoch som nahádzala do košíka hlavne náramky, okuliare a náušnice. Edward všetko prezeral a sem tam si niečo prihodil. No na nič sa ma už nespýtal. Znovu sme všetko zaplatili a išli ďalej. V izbe chcem mať aj nejaké kvety a tak sme sa vybrali do kvetinárstva. Orchidee boli mojou prioritou číslo jedna, ale nedala som dopustiť ani na ruže a slnečnice. Určite tam budem mať veľa skriniek, tak som teda kúpila aj rodinku kaktusov. Edward sa len pozeral.

Zostávalo už len povlečenie na posteľ. Nad tým som nerozmýšľala. Vzala som červené, čierne a jedno biele. Zazvonil mi telefón.

„Haló?“ ozvala som sa. Vedela som, že je to Rosalie.

„Ahoj, Bella. Zanes všetko do auta a prídi do oddelenia nábytku,“ povedala a zložila. Ako na rozkaz som všetko nahádzala do jej červeného BMW a ponáhľala sa. Viem, že to bude znieť divne, ale bola som z toho už unavená. Akoby upír mohol byť unavený?!?

„No, takže páčili sa...“ začala, ale ja som ju nepočúvala. Všimla som si, že Edward nešiel so mnou. Nebol tu. Začala som panikáriť, pretože v centre bolo milión obchodov zo žiletkami. Z hlboka som dýchala.

„Rose, vyber, ktorá sa tebe páči. Všetko vyber podľa seba. Ja... ja len mu - musím nájsť Edawrda!!!“ kričala som a nebyť zo mňa upír, tak umriem od strachu. Obaja zrejme pochopili a začali vyberať veci, aby mi mohli neskôr pomôcť. Obehala som celé centrum viackrát, ale nikde nebol. Predavačky, okoloidúci, nik ho nevidel. Začala som znovu horšie dýchať, keď mi predavačka v drogérii povedala, že si bol kúpiť žiletky. Až mi zostalo zle, tak ma bolelo pri srdci. Aj Chris sa najprv stratil a potom som jeho hlavu našla napichnutú na drevenom kole a telo spálené na popol. Doteraz spomínam na šialený výraz v jeho očiach.

Zhlboka som sa nadýchla a začala premýšľať. Včera prišiel domov opitý a rezal sa. Takže bude niekde opito sedieť a prechádzať si žiletkou po zápästí. Pri tej predstave ma striaslo. Ani som Rosalie nepovedala a vzala som si jej auto. Keď som si doň sadla, ako na potvoru začalo svietiť slnko, ktoré sa predtým schovávalo za mrakmi. Obliekla som si teda tmavú mikinu a nasadila najtmavšie slnečné okuliare. Aspoň takto budem môcť ísť von, dokedy sa nezotmie. Čo bolo ešte prevažne ďaleko, pretože len teraz boli dve hodiny poobede. Stmieva sa tu až okolo šiestej-siedmej. Prechádzala som všetky ulice slnečného Port Angels, ale nič. Možno sa schovával niekde v tmavom kúte. Pýtala som sa skoro každého okoloidúceho, ale nikto ho nevidel. Zabralo mi to zrejme až moc času, pretože odrazu sa začalo stmievať a mne zazvonil telefón.

„Edward!“ ozvala som sa.

„Nie, to som ja Rosalie. Len som chcela vedieť, či si ho našla, ale podľa tvojej reakcie asi nie,“ konštatovala.

„Nie, nenašla,“ hlesla som.

„Carlisle pre nás o chvíľu príde a vydáme sa do Seatllu a prehľadáme každý kúsok Forks. Esme pre istotu zostáva doma. Bella, neboj sa, nájdeme ho,“ utešila ma a položila. Ja som vedela, že ho nájdeme, musíme ho nájsť. Zamkla som auto a behala po námestí, ale nikde som jeho vôňu necítila. Ani náznak. Vrátila som sa teda späť, nasadla, otvorila okno a pomaly šla. Voňala som každý kúsok ovzdušia a zrazu. V jemnom vánku som ucítila jeho medovú vôňu. Na zemi som zbadala kvapky krvi. Rýchlo som vystúpila, zamkla a kráčala. Nemusela som ísť ďaleko. Medzi vysokými budovami skladu ledva stál a to sa s ním ešte pohrávala nejaká banda chuligánov.

„Dajte mi to,“ šepkal opito Edward. Zrejme mu zobrali alkohol.

„Aha, chlapci, pohráme sa s ním. Trošku mu upravíme tú jeho fasádu. Kto mu dá prvú nakladačku?“ pýtal sa s úsmevom. Edward chudák ležal na vlhkom asfalte a vracal. Kvapla vo mne posledná kvapka trpezlivosti. Vrátila som sa k autu, naštartovala a vyrazila smerom k Edwardovi. Gumy zaškrípali a aj keď sa auto ešte trošku šmýkalo, vystúpila som.

„Ty idiot, čo si myslíš, že robíš?“ vyšiel po mne jeden chalan. Uvedomila som si, že mám na sebe ešte stále mikinu a okuliare a tak som si ju vyzliekla. Pri okuliaroch mi nezostala toľká trpezlivosť a rozdrvila som ich.

„Ó, už sa nám trasú kolená. Čo nám môže spraviť taká šľapka, ako si ty?!“ pýtal sa. „Tuto, náš David. On ovláda karate.“ Ukázal naňho prstom. David vystúpil z gangu, vyzliekol si bundu a postavil sa oproti mne.

„Toto bude hračka,“ vyhlásil hrdo. Edward už na asfalte spal.

„Počkajte, len kamaráta položím do auta,“ povedala som a stále hľadela na Edwarda.

„My nemáme čas, ty chudera!“ zakričal David. Ak som aj mala akési sebaovládanie. Teraz ho už nemám. Jedným úderom som ho odhodila pekných pár metrov dozadu.

„Ja nie som chudera,“ šepla som chladne, vzala Edwarda do náruče, posadila ho do auta a trielila domov. Ručička tachometra sa blížila k 220 km/h. Potom mi napadlo, že keby som náhodou havarovala, ja by som si v kľude odkráčala po svojich a Edward by mohol zomrieť. Spomalila som teda na mizerných 180 km/h. Doma som bola zachviľu, doniesla som Edwarda do Carlisleovej pracovne a bežala nabrať vodu. Carlisle zatiaľ Edwardovi ošetril rany a dal mu injekciu proti vracaniu. Nezostávalo nič iné, len čakať, kým sa zobudí. Pre istotu som mu prichystala aspirín a pohár vody pri postel. Sama som zostala sedieť pri jeho posteli. Na tvári sa mu striedali mnohé pocity: bolesť, irónia, bolesť, žiaľ, láska... a povedal moje meno. A to nie len raz. Hovoril ho stále.

„Láska je mocná vec, Bella. Bojím sa ti niečo povedať, pretože ťa to rozptýli a Edward ťa potrebuje. Ale čoskoro ti to vysvetlím,“ povedal Jasper a zmizol. Bez pohnutia som pri Edwardovi presedela celú noc a pol dňa. Keď sa zobudil, sušilo ho a stále si odo mňa pýtal žiletku.

„Vieš, Edward, keď som ti povedala, že veľa ľuďom na tebe záleží a ty si sa ma spýtal, že či aj mne. Neodpovedala som, pretože odpoveď by bola áno,“ šepkala som, ale bola som si istá, že ma počuje.

Na suchých perách sa mu objavil úsmev.

„Možno, keby si zopakovala ešte raz, že ma máš rada, uveril by som ti,“ zašepkal s iróniou v hlase.

„Hej,“ osočila som sa naňho.

„Žartujem!“ Nedbalo, šibalsky krásne sa usmial. Usmial sa, ja som ho rozosmiala! „Ale žiletka by bodla,“ pípol a myslel si, že ho nepočujem.

„Edward!“ napomenula som ho.

„Ja viem, už trikrát si mi zachránila zadok,“ zopakoval to, čo som povedala minule. Vzal si aspirín a zapil ho. „A dúfam, že to s tým bývaním tu si nemyslela vážne. Nechcem mať frajerku stále za zadkom,“ prehodil vtipne.

„Hahaha... a čo keď ti poviem, že už tu bývam?“ spýtala som sa.

„Budem sa s tým musieť zmieriť.“ Usmial sa. Bolo také nádherné vidieť ho usmievať sa. Celý Chris. Bola som zaslepená svojou bolesťou a nevšímala si nič okolo seba. Lenže Edward je človek! Ako sa s tým dá žiť? pýtala som sa sama seba.

„Deje sa niečo?“ spýtal sa Edward opatrne.

„Nie, nič. Len sa musím porozprávať s Carlisleom. Esme!“ zakričala som, aby Edward nemal možnosť sa rezať. Vystriedala ma pri jeho strážení a ja som zatiaľ upírov rýchlosťou bežala do Carlisleovej kancelárie.

„Deje sa niečo, Bella?“ spýtal sa.

„Carlisle, ja Edwarda milujem, ale predsa len je to človek. Za pár rokov zomrie, ale ja budem stále žiť!“ panikárila som.

„Vždy ho môžeš premeniť,“ odpovedal jednoducho. Rýchlim pohybom som si sadla na pohovku.

„Lenže, pokaziť mu život sa mi tiež nezdá ako dobrý nápad. Ja neviem, čo mám robiť. Čo keby si mu povedal, že sme upíri?“ spýtala som sa z nádejou v hlase.

„Nie, Bella. Stane sa to, čo s Emmettom,“ hlesol. V očiach mal výraz akože spomína. „Keď mu to Rosalie povedala, zošalel. Chcel to každému vyrozprávať a nám nezostalo nič iné, len ho premeniť. Keby sa naše tajomstvo dostalo na povrch, zasiahli by Volturiovci. A to mi nechceme,“ hovoril sám bez seba. Vzala som si to k srdcu a vrátila sa k Edwardovi. Postel bola však prázdna.

„Do kelu, Edward!“ zakričala som v náhlom záchvate paniky. Dvere od kúpeľne sa otvorili a v nich stál – chvalabohu – Edward.

„Čo stresuješ? Pri tebe sa človek nemôže ani osprchovať?“ pýtal sa zamračene. No ja som namiesto odpovede prišla k nemu a letmo ho pobozkala. Vo chvíli, keď sa naše pery dotkli, cítila som obrovský nával eufórie a šťastia.

„Wow,“ pípol. Pevne som otvorila oči a pozrela do tých jeho. Svietilo mu v nich vzrušenie, láska a neha. Malé hviezdičky v jeho dúhovkách sa mihali ako biele plamene.

„Máš nádherné oči,“ šepol do trápneho ticha. Po tomto komplimente som sa nedokázala ani pohnúť. Bola som plná lásky a myslela, že čoskoro vybuchnem. Kvety sa mi sypali každým pohľadom a oči som upierala len na Edwarda. Do izby vtrhla Rose.

„Edward, Esme ti uvarila obed. Máš ísť dolu,“ povedala a odkráčala. Dvere však zostali otvorené.

„Ach, od hladu asi umriem,“ šepol Edward a odišiel sa najesť. Upokojoval ma zvuk jeho chôdze ako uspávanka. Sadla som si na koberec a premýšľala. Stačí tak málo a môže byť so mnou večnosť, navždy... a stačí tak málo, napríklad: prudký pohyb, a môžem ho navždy stratiť. Ale aj keby ho premením, tak neviem, či som mnou zostane. Či z neho bude vegetarián. Možno bude mať skvelí dar a Aro ho bude chcieť do gardy.

Svojou rýchlosťou som sa dostala do kúpeľne, pustila vodu a vliezla do sprchy. Voda bola horúca, ale ja som si to nevšímala. Hlavu som mala plnú otázok, ale niet na ne odpoveď. Ani neviem, ako dlho som len tak stála – oblečená – pod sprchou, ale zrazu ktosi zavolal moje meno. Nevnímala som. V hlave mi zostalo neobyčajne prázdno a ticho. Bolo mi jedno, že sa ktosi chce dobyť do kúpeľne. Stále som len tak stála bez pohnutia.

„Bella, otvor!“ kričal hlas. Ale ja som nedokázala ovládať svoje telo, bola som ako z kameňa. Moje telo ovládlo mňa... Videla som čierne svetlo a pred ním stál anjel. Mal prenikavé červené oči, čierne hodvábne vlasy a krvavé pery. Pokožka mu svietila na bielo tak ako moja. Pohla som sa. Ale nie od neho ani nie k nemu. Do svetla.

„Bella,“ šepkal hlas. Na perách som pocítila teplo a líca mi držali niečie ruky. „Si v poriadku?“ spýtal sa Edward. Ruky sa mi mierne klepali a celá som bola mokrá. „Veď prechladneš, sprchuješ sa v ľadovej vode a ešte k tomu oblečená!“ hovoril mamičkovským hlasom. Ja som však bola úplne dezorientovaná a bez seba.

Bella, Bella, ja si ťa nájdem! šepol mi v hlave ženský hlas, hlas anjela.

„Som v pohode,“ hlesla som a bez varovania odišla do svojej izby. Tá bola už dávno zariadená. Zamkla som dvere a len tak znovu premýšľala. Anjel Smrti si predsa nemôže prísť pre upíra. Upíri sú nesmrteľní. Pamätám si toho anjela z detstva. Stál pri Chrisovi, pri dvojičkách a pri mame a ockovi... On vedel, že ho vidím, pretože sa mi krvavými očami vždy zabodol do tých mojich. A šeptal:

„Ja si ťa nájdem.“

Za sklenenou stenou začalo slnko pomaly zapadať a posledné lúče dopadali na moju pokožku. Odrážali sa od nej ako tisícky diamantov. Vzala som si knihu a do rána čítala...

Autor: JaneVivianVolturi (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Moje prokletí 5.: