Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Moje prokletí 4.

24.08.2010 (07:00) • JaneVivianVolturi • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 807×

Po dlhej očistnej sprche mi Rose požičala čierne krátke šaty a k tomu topánky na podpätku.

„Prepáč, ja tenisky nenosím,“ ospravedlnila sa. Počula som ako Edward vedľa chrápe. Moja zvedavosť ma premohla a otvorila som dvere. Čosi si zašomral a prehodil sa tvárou ku mne. Vyzeral ako anjel. Celý Chris. Nie, nie, nie...! už nesmiem spomínať. Spomienky bolia. A veľmi - hlavne tie dobré.

„Tak, panstvo, ja idem,“ rozlúčila som sa a vykročila k dverám.

„Počkaj, Bella. Nechceš zostať?“ Presne túto otázku mi Esme položila pred niekoľkými storočiami. Nechceš zostať?! spýtal sa ma druhý hlas v hlave. Zatvárila som sa bolestne. „Veď vieš. Si ako moja dcéra. Aj Emmett ťa má moc rád, ale ten má rád asi každého. Prosím,“ prosíkala. Druhý hlas za mňa rozhodol.

„Dobre, len či máte dosť miesta,“ vykrúcala som sa. Esme sa postavila a tuho ma objala.

„Vitaj do rodiny,“ zakričal Carlisle z pracovne, kde sa vybral predtým ošetriť Edwarda.

„Zajtra je víkend, takže ťa sem presťahujeme. Je mi trošku trápne, ale o Alice asi nič nevieš, že?“ pýtala sa súcitne. V srdci sa mi pohol ten malý tŕň menom Alice a zasiahol presne do stredu. Aj keď to nepotrebujem, tentoraz som si musela sadnúť. „Si v poriadku?“ spýtala sa mamičkovským tónom s podtónom strachu.

„Hej, som,“ vydýchla som. Za oknami môjho nového domova sa začalo stmievať. Súmrak bol najkrajšia časť dňa. Aspoň pre mňa.

„Ukážem ti tvoju izbu, poď,“ zavolala ma Rosalie. Vybrala som sa hore masívnymi schodmi. Na konci dlhej ulice čakala Rose. Vlasy mala pre tentoraz uviazané vo vrkoči. Čakala pri bielych dverách z dreva.

„Tak, tu je to. Zajtra vybavíme nábytok, teda ak ti nebude vadiť, že ti pomôžem,“ povedala opatrne.

„Nie, nebude. Teraz sme sestry.“ Pri slove sestry ma striaslo. Ale aj napriek tomu som sa dokázala usmiať. Teraz mám rodinu a som aspoň trošku šťastná. Izba bola nezariadená, ale veľká.

„Ak chceš, môžeme ísť pre tvoje veci aj teraz. Ja a Emmett ti pomôžeme. Myslím, že aj Jasper sa pridá,“ ponúkla. Predstava, že budem mať pri sebe maliarsky stojan a farby ma upokojila.

„Momentálne potrebujem len jednu vec. Ale keď už tam budem, mohla by som si zobrať tenisky a nejaké veci.“ Pri slove tenisky sme sa zasmiali. Náš zvonivý smiech vzbudil v Jasperovi a Emmettovi podozrenie.

„Čo sa na nás chystá?“ spýtali sa obaja naraz. Rozosmiali sme sa ešte viac. Emmett nás ale obe zastavil a z výrazom malého šteniatka – a že tak aj vyzeral – nám zavelil.

„Poďme na lov!“ zakričal.

„Nie,“ prehovorila Rose nahnevane, „Ideme k Belle pre jej veci. Máme novú sestru a tak sa treba aj správať, pravda Jasper.“ Pozrela naňho a on prikývol. Rosalie a Jasper boli dvojičky, ozajstní súrodenci. Ako ja s Alice.

„Tak poďme,“ hlesol smutne Emmett.

„A ešte jedna vec, Emm,“ znovu začala Rose, „Nikdy Belle neodporuj, to ti radím z...“ zrazu sa zasekla, „z lásky,“ šepla. Emmett zostal stáť ako kameň. „Dobre, a teraz poďme.“ Vyskočili sme oknom, preskočili rieku a už len bežali hustým, čiernym lesom. Spomenula som si na moju motorku.

„Emm, môžem ťa o niečo poprosiť?“

„Jasné,“ odvetil.

„Počuj, na ceste k vášmu domu som si nechala motorku. Mohol by...“ nestihla som ani dohovoriť a už ma prerušil.

„Nie, nie, nie...! Zostávam s Rosinkou a navyše chcem vidieť tvoj skromný príbytok,“ protirečil.

„Ešte raz sa ťa pýtam. Ideš mi pre ňu?“

„A ja ti ešte raz odpovedám: Nie!“ Pozrela som na Rosalie a ona prikývla.

„Emmett, dones mi motorku k nám domov a príď za nami. Choď!“ zavelila som. Pravdaže, išiel. Môjmu daru sa nedalo odolať.

„Čo sa to so mnou deje?! A kurňa! Počkaj ty malá beštia, keď za vami prídem!“ kričal z diaľky.

„Tvoj dar je zaujímavý,“ konštatoval Jasper. Keď sme dobehli do môjho starého domova, nabalila som si do kufrov všetky veci vrátane spodného prádla a Jasper mi odniesol maliarsku výstroj. Rose brala kufre.

„Aj tak pôjdeme ešte na nákupy,“ povedala lenivo. Z jej tónu som si domyslela, že nákupy nemá moc rada, tak ako ja. Zajtra je však sobota a ja potrebujem zariadiť izbu. Pozrela som na hodiny. Dneska je už sobota, opravila som sa. Emmett za nami ani nestihol prísť, pretože sme sa vrátili pomerne rýchlo a zo všetkými mojimi vecami.

„Ty bosorka, čo si to so mnou urobila!“ zakričal Emmett, keď som vstúpila do dverí.

„Ďakujem za pekné privítanie, braček. Kde mám motorku?“ spýtala som sa s úsmevom.

„To ti nepoviem!“ A otočil sa mi chrbtom.

„Pýtam sa ešte raz, kde mám motorku?!“ kričala som už nahnevane.

„Nepoviem,“ znovu odpovedal.

„Emmett, vyklop kde mám motorku!“ rozkázala som. Nechcene sa ku mne otočil a držal si ústa. Vražedne som naňho prižmúrila oči.

„V lese za domom zakrytá lístím. Len mi neubližuj.“ Triasol sa. Než som niečo stihla povedať, Rosalie pre ňu utekala a zakričala.

„Bude v garáži.“

„Daj, pomôžem ti s tým do izby,“ ponúkla sa Esme. Spolu sme všetko zaniesli hore. Pár z nás – vrátane mňa – potrebovalo ísť na lov. Emm sa toľko tešil, ale keďže som išla ja, tak on nešiel.

„Ja som ti hovorila. Nikdy Belle nepovedz nie,“ zopakovala Rose. Nakoniec však šiel aj Emmett a to len kvôli Rose. Ulovila som grizlyho, ktorého som ukradla Emmovi a pár jeleňov. To ma zasýtilo. Carlisle, ktorý s nami nešiel, volal Esme, že sa Edwad zobudil.

„Ideme domov, decká!“ zakričala. Všetci sme ju dobehli a trielili domov. Carlisle musel ísť do nemocnice.

„Kurňa, moja hlava!“ zúfalo kričal Edward. A to sme len prišli do dverí. Na kuchynskom stole bola položená žiletka od krvi a Edward si ležal na sedačke z pohárikom whisky. Ešte sa však nenapil. Rýchlo som schmatla pohárik, tekutinu vyliala do dresu a bežala – ľudskou rýchlosťou – pre sterilný obväz.

„Srdiečo, takto sa nesmieš ničiť,“ karhala ho Esme.

„Kontaktné šošovky,“ šepla Rose Emmettovi, ktorí mal ešte stále rubínovo červené oči, i keď z odleskom zlatej. Ako človek mal rovnako zelené oči ako má teraz Edward. Vzala som obväz, dezinfekčný sprej a bežala dolu. Neviem prečo, ale bolo mi úplne jedno, že okolo je jeho sladká krv. Najprv som chcela zachrániť jeho život. Na sprejovala som mu hlbokú ranu a rýchlo obviazala. Ostatní zatiaľ vyhodili všetky žiletky, ktoré sa nachádzali v dome. Aj tie Edwardove spod postele.

„Isabella, čo to robíš? Nie, chcem žiletku!“ kričal ako zmyslov zbavený. Namiesto toho mu Rose doniesla aspirín od bolesti hlavy. Poslušne si ho vzal a konečne sa upokojil. Nebolo divné, že zaspal, ale bolo divné, že zaspal na mojich nohách. Musela mu byť zima. Veď moja pokožka má niečo v mínusovej teplote a je tvrdá ako žula. Zobrala som teda jeden malý vankúšik z pohovky a podložila mu ho pod hlavu. Keď ho tam mal, začal sa mrviť a prehadzovať, ale keď som ho dala preč, spal ako dieťa. A tá jeho anjelská – Chrisova tvár! Vyzeral ako môj dokonalý kúsok šťastia.

„Bella, toto nie je šťastie, toto je láska. Zamilovala si sa.“ Ani neviem, kde sa tu Jasper vzal, ale asi mal pravdu. Nedokázala som naňho už krivo pozrieť. Nedokázala som pomyslieť, že by som ho zabila a proti jeho krvi som bola imúnna. Lenže, nikto sa o tom nesmie dozvedieť.

„Jasper,“ oslovila som ho, ale on tu už nebol. Za chvíľu začne svitať, ale čo s Edwardom? Necháme ho tu, samého, alebo ho vezmeme zo sebou? Jasné, vezmeme ho zo sebou! Chytila som mierny záchvat paniky.

„Isabella,“ zamrmlal. Preľakla som sa, že sa zobudil, ale očká mal stále zavreté. Od úľavy som vzdychla a to ho zrejme zobudilo.

„Čo sa to deje?“ spýtal sa zmätene.

„Už ti je dobre? Nebolí ťa hlava?“ pýtala som sa s mamičkovským tónom. Bolo to zvláštne a v tej eufórii sa mi chcelo smiať.

„Isabella? Čo robíš u mňa doma?“ spýtal sa ešte zmätenejšie, chudák, nič nechápal.

„Bývam tu. Carlislea poznám už dlho a keďže ja nemám rodinu, bývam s vami. Som ďalšie adoptované dieťa,“ mrmlala som. „Hej, a tú tyčku si po mne nemusel hodiť,“ povedala som s úsmevom, pretože som na sebe mala ešte Rosine veci a topánky.

„Ja som ťa ovracal?“ spýtal sa s úsmevom na dokonalých perách. „Teda, prepáč,“ ospravedlnil sa po krátkom, trápnom tichu. „A nemáš žiletku?“ spýtal sa nevinne.

„Edward! Do kelu, už dvakrát sme ti zachránili zadok a ty si odo mňa pýtaš žiletku?!“ vybuchla som.

„Ale ja musím!“ kričal po mne. Celý sa začal triasť a rýchlo dýchať. Nečakane som ho objala.

„To bude dobré, len už sa prosím nerež,“ prosila som. Vyvalil na mňa zmätene oči. „A teraz sa choď prezliecť, ideme do Port Angels. Na nákupy.“ Potichu som sa postavila sa bežala sa obliecť. Pravdaže ľudskou rýchlosťou. Ešte by ma videl. Uf. Dala som na seba len šedé legíny, ružové tielko a obula si ružové čižmy pod kolená, ktoré zospodu vyzerali ako tenisky a šnúrky sa ťahali až hore. Na boku bol zips. Mne aj tak nebude zima a tak som si mikinu nebrala.