Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Moje prokletí 3.

23.08.2010 (07:45) • JaneVivianVolturi • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 912×

Škola sa začínala o hodinu a tak som si zatiaľ urobila referát o Rómeovi a Júlii na literatúru a vypočítala rovnice z matematiky. Stále som však premýšľala nad mojou hádkou s Edwardom. Čo ak ho ranili moje slová? Preboha, nad čím to premýšľam! okríkla som sa v duchu.

„Dýchaj zhlboka, je to len človek,“ opakovala som si stále. Úlohy som nahádzala do tašky a pomalým krokom sa pohla do garáže pre motorku, ktorú som ešte nestihla rozbiť. Pre istotu som si obliekla motorkársku bundu a nasadila červenú prilbu. Vyzerala som v tom síce ako idiot, ale po tom včerajšom incidente jeden nikdy nevie. Cestou som si dávala pozor na rýchlosť a na cestu pred sebou, keď som v novinovom stánku zbadala dnešné noviny.

Isabella Swanová (17) prežila čelnú zrážku na motorke so stromom. Vyviazla bez jediného škrabanca. Je to zázračné dieťa alebo mala len šťastie?

Stálo to tam čierne na bielom. Prešiel mnou však záchvat hnevu, keď som tam zbadala moju fotku, ktorú mala škola. Snažila som sa čo najviac upokojiť, lenže dýchanie nijak nepomáhalo. Mala som chuť niekoho poriadne zbiť, ale nejak sa mi podarilo udržať to v sebe. Zaparkovala som tam kde včera, vyzliekla si bundu a zložila prilbu. Pricupkala ku mne nízka slečna s kučeravými vlasmi.

„Ahoj, som Jessica. Je skvelé, že si tú nehodu prežila, môžeme byť teraz kamarátky. Si Bella, však?“ Pri tom, ako vyslovila slovko „Bella“ som sa striasla, pretože tak ma volali dvojičky, Chris a moja malá sestrička Alice. Už storočia mi tak nikto nepovedal. Cítila som, ako mi stvrdli oči.

„Nie Bella, ale Isabella,“ opravila som ju. Nesúhlasne zavrtela hlavou.

„Každý má svoju prezývku. Ja som Jess, Angela je Ang a Mike je Mike. A ty si Bella,“ povedala jednoducho. Nahla som povzdychla, ale nie preto, že by som sa vzdávala. To len od hnevu.

„Isabella,“ sykla som.

„Dobre, dobre. Len sa nečerti, Bella,“ zašepkala a vystrela pred seba ruky v obrannom geste. To dievča zrejme chýbalo pri rozdávaní mozgov alebo čo. Vzala som si tašku a išla na prvú hodinu – na výtvarnú. Vošla som do učebne. Všetky lavice boli obsadené a len jedna stolička voľná, vedľa Edwarda. Nadýchla som sa jeho medovej vône a sadla si vedľa neho.

„Prepáč za tú včerajšiu netýkavku,“ospravedlnil sa, keď som si sadla.

„Na to si prišiel sám, alebo ťa prinútil Carlisle?“ spýtala som sa s jemným podtónom v hlase, ktorému som nerozumela ani ja. „Prepáč,“ pípla som potichu, tak aby to počul len on.

„Nechápem to. Bol som najlepší vo futbale, leteli na mňa baby... a... a od kedy sa to stalo, od kedy moja mama zomrela a adoptovali si ma Carlisle s Esme, tréner nevie, že existujem a vlastne celá škola nevie, že existujem. A ty si to len zhoršila. Odkedy si tu, nikto o nikom inom než o tebe nehovorí. John, Mike, Eric, David... a toto je len pár chlapcov, ktorým sa páčiš. Vieš, niekedy viem, čo si ľudia myslia,“ zlomil sa mu hlas a z kútika mu vypadla slza. Voči jeho medovej vôni ešte nie som dostatočne imúnna, ale toto bolo aj na mňa veľa. Na pravom zápästí mal čierne potítko s bielou smrťkou a pod ním obväz, cez ktorí pretekala krv. Cítila som, ako mi sčerneli oči.

„Je zaujímavé, ako sa ti mení farba očí. Zlatá – čierna... presne ako Esme, Carlisle, Jasper a Rosalie. Ani Emmett – môj starší brat – nič nechápe. Je to strašidelné...“ zatiahol.

„Strašidelné je, že sa režeš,“ protirečila som, le preto, aby sme sa nerozprávali o mne.

„Odkiaľ... Aha,“ pochopil až keď sa pozrel, že mu trčí obväz. „To nie je tvoja vec,“ osočil sa na mňa.

„Nie, to nie je. Ale viem, že si tým ubližuješ a Carlisle má svoje deti rád, či už sú adoptované alebo nie. A zraňuješ tým aj brata. Rozmýšľaj o tom,“ poradila som mu.

„Ty mi nerozkazuj, čo mám a čo nemám robiť!“ vykríkol, postavil sa a ušiel z hodiny. Bolo mu úplne jedno, že o dve minúty zvoní na koniec hodiny. Nepochybne mal kdesi schovanú žiletku. Myslím, že profesorom nebude vadiť, ak teraz odídem. Musím ísť za Carlisleom do nemocnice. Tašku som si teda nepozorovane odložila do skrinky a rýchlo sa vytratila. V nemocnici mi povedali, že dnes má voľno a mne nezostávalo nič iné, len nájsť jeho rezidenciu. Keďže Esme si potrpí na kráse a starožitnostiach, vedela som zhruba, čo hľadať. Veľkú vilu. Prešla som ich niekoľko, ale nikde nič. Motorku som nechala pri lese a bežala. keď sa zrazu predo mnou otvoril les a na veľkej plošine stála biela vila. Esme práve sadila ruže, keď ma zbadala.

„Bella,“ vzdychla. Toto bola jediná osôbka, ktorej som dovolila oslovovať ma „prezývkou“.

„Ahoj Esme,“ slušne som pozdravila. Jemne sme sa objali a prešli dnu.

„Nemala by si byť v škole?“ spýtala sa ma karhavo. Vždy bola ako moja druhá matka.

„Prišla som vám niečo povedať o Edwardovi,“ zakričala som, aby prišli aj ostatní členovia rodiny.

„Ahoj Bella!“ pozdravil ma Jasper.

„Bella,“ šepol Carlisle a na pozdrav kývol hlavou ku mne.

„Isabella Swanová, vitaj v našom skromnom príbytku,“ privítal ma niečí hlas. Pozrela som sa za zdrojom. Bol to Emmett s karmínovo červenými očami s náznakom zlatej. No čo ma najviac prekvapilo, mal na sebe šaty na balet s dámskou sukničkou a čierne vlasy ulízane dozadu. Po ňom prišla Rose.

„Isabell,“ šepla smerom ku mne.

„Rose, rada ťa vidím,“ oplatila som jej milosť. Nemá ma moc rada, pretože keď som trénovala svoj dar, ona bola pokusný králik.

„Emmett, choď sa prosím prezliecť, rozptyľuješ ma,“ poprosila som.

„Nežobri, to nie je pekné,“ odvetil jednoducho a prišiel za mnou. „Mám to kvôli Rose. Ešte to nevie, ale miluje ma,“ zašepkal sebaisto. Je čas všetko zmeniť. Musím využívať svoj dar, je mojou súčasťou. I keď je to podlé a zákerné.

„Emmett, choď sa upraviť,“ povedala Rose, ktorá zrejme vycítila, čo chcem spraviť.

„Prečo ste ho premenili?“ spýtala som sa nechápavo.

„Rose ho má rada, i keď to moc nedáva najavo,“ vysvetlil Jazz. Jeho dar je jednoduchý. Dokáže cítiť emócie ľudí okolo seba a ovládať ich.

„Klameš! Emm je len hora svalov, nič viac,“ odvetila a obrátila zrak.

„Jé, zlato, tvoj prvý kompliment!“ zakričal Emmett z nejakej izby. „Máš pekné spodné prádlo, Rose!“ znovu zakričal. Všetci sme sa zasmiali.

„No, takže k veci. Chystáte sa Edwarda premeniť?“ zaujímalo ma.

„Ešte nevieme, prečo?“ autoritatívne odpovedal a položil otázku Carlisle.

„Dneska na výtvarnej som si všimla, že sa reže na zápästie a stále je nervózny. Niektorí študenti si o ňom šepkali, že fajčí a pije za školou. Nemyslím, že je jeho psychický stav v poriadku,“ dokončila som. Z miestnosti kde zmizli Emm s Rose sa ozýval hrozný rachot.

„Vravel som, že ho má rada,“ zašepkal Jazz.

„Jasper!“ zakričala Rose udychčane.

„A ako je na tom Emmett. Dokáže sa ovládať?“ spýtala som sa. Pretože novorodení upíri su často divokí.

„Je to zvláštne. Emmettova premena bola bez kriku a skončila sa po jednom dni. Neviem si to vysvetliť,“ hovoril zamyslene Carlisle. Ešte chvíľu sme to rozoberali, keď sa rozleteli dvere a v nich stál opitý Edward s krvavou rukou.

„Čo ak je Emmett štít?“ zamýšľal sa Carlisle. Ani si chudáka Edwarda nevšimol.

„Esme...“ Pozrela som na ňu s otázkou v očiach. Edward sa rýchlo približoval a jeho krv voňala stále intenzvňejšie. Odrazu mi na krk dopadlo niečo slizké. Voňalo to po alkohole a mala som toho plné vlasy a výstrih.

„On ju ovracal!“ skríkol Jasper.

„Bella, choď za Rose a Emmettom. Carlisle, ošetri Edwarda, ja mu prichystám posteľ." Vybrala som sa teda do izby za Emmettom a Rosalie. Keď som otvorila dvere, Rose si práve zapínala šaty a Emmett gombíky na košeli.

„Deje sa niečo?“ spýtala sa nechápavo Rose.

„Mohla by si mi prosím niečo požičať? A dať osušku a ukázať, kde máte kúpeľňu?“ Edwardove zvratky mi natiekli aj do topánok.

„Jasné,“ odpovedala.

Autor: JaneVivianVolturi (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Moje prokletí 3.: