Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Moje prokletí 2.

22.08.2010 (11:00) • JaneVivianVolturi • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 892×

Jane, Alec, Felix, Renata, Demetri, Aro... svojimi darmi by odhalili moje tajomstvá, Aro by mi dal na výber; vstúpim do gardy alebo ma zabijú. Svoj dar nevyužívam, pretože je to neetické. Mimo zákonov prírody. Dokážem...

Odrazu do domu vtrhla sanitka.

„Slečna, slečna!“ kričal doktor, „slečna Swanová!“ znovu zakričal.

„Deje sa niečo?“ spýtala som sa naoko nechápavo.

„Tento chlapík,“ ukázal na chlapa, ktorí bol svedkom mojej nehody, „tvrdí, že ste pred polhodinou nabúrali do stromu. Svedčí o tom aj motorka, ale bo to čo z nej zostalo, a poškodený strom. Musíme Vás zobrať do nemocnice na vyšetrenie,“ dokončil.

„Pán doktor, mne naozaj nič nie je. Som zdravá ako rybka,“ povedala som, ale asi nie dosť presvedčivo, pretože prišli sanitári a chceli ma naložiť na nosidlá. „To nebude potrebné, nič mi nie je!“ teraz som už kričala. Obaja chlapi ma chytili a položili na nosidlá. Nechcela som niekoho zraniť, pretože moja sila by to dokázala a zaviazala som sa, že nebudem používať schopnosti. Ľahla som si teda dobrovoľne a tí chudáci ľudia ma ešte upevnili nejakými hrubými lanami. Idioti, ani nevedia, koľkými spôsobmi ich môžem zabiť. Mihnutím prsta. Cestou do nemocnice som mala radšej zavreté oči a robila sa, že spím, ale niekdy som zabudla dýchať, čo je u mňa neobvyklé. Zastavili sme.

„Tak a sme tu,“ šepol doktor. Odviezli ma dovnútra a rýchlym krokom do výťahu.

„Doktor, ideme sa pánom Hookom, alebo za tým novým, hm, Cullenom,“ spýtal sa jeden sanitár. Spomenula som si na Carlislea Cullena. Stretla som ho niekedy v minulom storočí. Vtedy však len študoval, mal ženu Esme a deti Rosalie a Jaspera. Ktovie, možno sa jeho rodina rozrástla.

„Ideme za Cullenom,“ odpovedal doktor zhnusene. Lenže čo ak to nebude Carlisle, možno to bude iný Cullen. No čo, risk je zisk... doviezli ma do ordinácie a odišli. Na stole bola ceduľka s nápisom:

 Dr. Carlisle CullenCarlisle Cullen

Zo srdca mi odpadol obrovský kameň, keď z dverí vystúpil vysoký upír s blond vlasmi.

„No, tak slečna, čo Vás bolí?“ spýtal sa. No ja som sa už odopínala z postroja na lehátku.

„Som úplne v poriadku, Carlisle,“ odvetila som z úsmevom. Prekvapene sa na mňa pozrel, akoby zrazu ožil.

„Isabella!“ skríkol. „Počkaj, keď sa Esme dozvie, že si tu. Bude celá bez seba. A čo ty vlastne robíš v nemocnici?!“ spýtal sa vydesene. Na jeho výraze som sa musela usmiať.

„No, to sa mi stala taká nehoda. A musím sa priznať, ja som trúbila na ten strom, ale on nie a nie sa pohnúť!“ Keď to Carlisle pochopil, obaja sme sa začali smiať.

„Zmysel pre humor si nestratila ani po tom, čo si od nás... prepáč.“ Carlisle mi znovu pripomenul časť môjho „detstva“, ktorú som Vám nechcela vyrozprávať.

„Ahoj, Carlisle,“ pozdravil známy hlas. Nechcene sa mi pozdával ako hlas Edwarda. A aj bol. Dosvedčila to jeho prenikavá, medová vôňa.

„Carlisle, ako to môžeš...“ náročky som nedokončila vetu, pretože on s istotou vedel, o čom hovorím.

„Áááá! Slečna netýkavka! Čo ty tu, zlomila si si nechtík?!“ kričal ako zmyslov zbavený. Obaja sme naňho nechápavo hľadeli.

„Aha, už viem, v čom je problém. Vadí ti, že ti niekto povedal nie!“ rozkričala som sa aj ja. Carlisle len zmätene pozeral raz na jedného a raz na druhého.

„Ak by si chcela vedieť, tak ja môžem mať takých ako si ty na každom prste desať!“

„Lenže, ty ani nevieš, koľko to je dokopy! A aká som ja?! Podľa teba len pekná štetka, čo sa okolo teba bude motať a visieť na každom tvojom slove!“ postavila som sa z lôžka a vybehla von. Pri Carlisleových dverách stál húf sestričiek a pár doktorov, ktorý keď ma videli sa snažili tváriť nenápadne.

„Do kelu, toto mi zato nestojí!“ šepkala som si cestou domov. Ešteže za nemocnicou bol les. Bežala som ako o život, ani som si nestihla všimnúť, že prší. V chatke boli dvere ešte stále vylomené z pántov, ale mne sa nechcelo ich nasadiť naspäť. Všetok svoj hnev a bolesť, či radosť alebo iné emócie vždy vyjadrujem kreslením. Na maliarsky podstavec som položila plátno, vzala ceruzu a farby a začala načrtávať. Ruky sa mi od hnevu ešte triasli. Náčrt vyzeral dosť jednoducho a ja už som vedela, na čo sa to má podobať. Vzala som teda do ruky farby a začala maľovať. Po dokončení obrazu som sa cítila omnoho lepšie.

Obraz - Bolesť

Myslím, že bude bezpečnejšie, ak si zájdem na lov. Zajtra v škole nesmiem chýbať, pretože budeme mať prvú hodinu výtvarnej výchovy. A Edward by to zase pokazil. Prezliekla som sa z roztrhaných vecí a vyskočila zadným oknom do hory. Práva sa začalo stmievať...

Chytila som pár jeleňov a bežala naspäť. Beh som si však neužívala tak ako obvykle. Radšej som premýšľala nad tým, čo robí so mnou toto miesto. Zvyšok bezútešnej noci som načrtávala dokonalú prácu na zajtrajšiu prvú hodinu a pri tom som namaľovala ďalší obraz.

Obraz

Nakreslilasom sama seba a to, ako pohŕdam bezcennými a hlúpymi ľuďmi, no ich krv sa mi hnusí a preto pijem radšej zvieraciu. A náčrt na výtvarnú:

Náčrt

Je to len jednoduchý, ale veľmi pekný náčrt tváre. Pozadie dorobím v škole a nakoniec to vymaľujem. Konečne začalo svitať.

Autor: JaneVivianVolturi (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Moje prokletí 2.: