Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Moje prokletí 1.

20.08.2010 (15:00) • JaneVivianVolturi • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1010×

Slnečné okuliare sa mi šmykli nižšie po hladkom, mramorovom nose. Nemám rada, keď sa mi ľudia pozerajú do očí. Vzbudzuje to v nich podozrenie, prečo ich mám zlaté. Človek by si myslel, že nosím kontaktné šošovky, ale nič také. Vlastne ma baví v ľuďoch vzbudzovať podozrenie, strach, bolesť... toto všetko sú pudy netvora skrytého v mojom vnútri. Až príliš sa naňho podobám. Hnedé vlasy, biela, tvrdá pokožka a dokonale krásne a bezchybné telo, celý on. Školským parkoviskom blúdilo veľa zvláštnych pachov a chutí. Med, kvetinové vône, ovocie (myslím aj to zhnité) a toto všetko boli ľudské vône, vône, ktorým kedysi patrila aj moja. Začala som si všímať zvedavé tváre študentov strednej školy vo Forks. Je to malé mestečko na olympískom polostrove v štáte Washington. Z diaľky na mňa pozerali šedé, popraskané fasády školy. No, nepozerali na mňa len steny. Sledovali ma oči všetkých študentov. V skupinkách sa o mne šuškali rôzne veci. Držala som sa role a naďalej potláčala svoje druhé ja. Tajomstvo, dar, ktorý som dostala od matky prírody a teraz sa ešte prehĺbil. Na tvár mi dopadal prvý zimný sneh. Nepripadal mi studený, pretože mal rovnakú teplotu ako ja.

Na tráve a chodníkoch sa tvoril biely plášť. Bolo ironické, ako všetky decká v tomto meste milujú dážď, sneh a teplotu pod 20°C. Pohla som sa od motorky ku škole. Cestu mi krížili tisícky farebných zimných búnd, či pršiplášťov. Jeden za druhým. Podlahy na chodbách sa šmýkali, zo zelených stien opadala omietka a dvere vŕzgali.

„Prevediem ťa po škole a potom si môžeme zájsť na večeru, poznám jednu skvelú reštauráciu,“ ozvalo sa mi za chrbtom. Otočila som sa. Stál vedľa mňa kapitán futbalového týmu John Collins. Vysoký, blond vlasy, svalnaté telo, pekná tvár a hlava bez mozgu. Nahodil flirtovací úsmev, no po chvíľke sa zachmúril.

„Do kelu Cullen,“ zašepkal si sám pre seba. Otočila som sa za zvonivým smiechom, kde pri urastenom chlapcovi stála blondínka a pri druhom polobohovi sa smiala ryšavo vlasá kráska. Ohnivé vlasy jej padali v jemných vlnách po pás, na bledej tvári žiaril úsmev, čokoládovo hnedé oči iskrili a krehké ruky držali poloboha.

„Hej, John, nechaj slečnu Swanovú na pokoji,“ povedal a mrkol na mňa pravým okom. Bolo pozoruhodné, ako rýchlo som mu stihla podľahnúť. „Teší ma, som Edward Cullen.“ Šibalsky sa usmial. Až mi vyrazil dych. Mŕtve srdce na sekundu ožilo a v prázdnom žalúdku mi trepali motýle. Ale keď som zacítila jeho vôňu zastavil sa mi čas. Bol to ten med, čo na parkovisku, ale miliónkrát silnejší. Šteklil ma v nose a vyschlo mi hrdlo. V ústach som pocítila jed.

„Dúfam, že aj ty máš nejaké meno,“ prehovoril znovu. Dievča vedľa neho na mňa škaredo pozrelo a zavrtelo hlavou. Keby som otvorila ústa a nadýchla sa, nevydržala by som to a vybuchla. Druhé ja by sa dostalo na povrch. Radšej som teda bez slova odišla do učebne, kde som mala mať prvú hodinu. V triede ešte pár študentov chýbalo, ale profesorka začala hodinu. Deň sa predlžoval každú chvíľku, čo som prežívala v priestoroch školy. Neznesiteľné závistlivé pohľady ma prenasledovali každú chvíľku. Len čo som zašla za roh, objavili sa nové tváre, nové pohľady a nové komentáre na moju adresu. Keď sa skončila posledná hodina, vzala som si učebnice, zaniesla ich do skrinky a ponáhľala sa na obed. Už som sa tu cítila bezpečnejšie. A k tomu pomohla najmä vec, že viem, že na túto školu nechodia iný môjho druhu alebo moji úhlavný nepriatelia. Zaradila som sa do ľudského života, pretože chcem zabudnúť na minulosť. Zahodiť zlé spomienky a dobré si uchovať. Navždy. Chris sa nevráti, Lea sa nevráti, Joan sa nevráti... mama a ocko sa nevrátia... a to všetko kvôli mne. Keby som len nebola taká sebecká, mohli žiť. Moja sestra je nezvestná už tridsaťštyri rokov. Zostala som len ja, sama. Blúdim večnosťou a snažím sa zabudnúť, ale nejde to. A preto aj kreslím. Kreslím zázračné bytosti, i také, ktoré možno nejestvujú. Farbami vyjadrujem emócie, ktoré mi blúdia nekonečnou mysľou.

„Ešte stále neviem tvoje meno,“ prehovoril hlas vedľa môjho ucha. A odrazu, pocítila som tú pálčivú chuť v ústach a vyschlo mi v krku. Slovo „meno“ sa mi stále ozývalo v hlave. Ako nekonečná ozvena. Meno, meno, meno, meno...

„Som... som Isa... bella Swanová,“ koktala som. Ruky sa mi triasli, pery chveli a nos pociťoval to krásne teplo, ktoré vyžarovala z jeho krčnej tepny. Zaťala som ruky v päsť a pobrala sa rovnou cestou do jedálne na „obed“. Za jednými dverami ma čakala celá škola. Študenti, ktorí ma budú sledovať, budú skúmať každý môj krok, nádych a počúvať slová vychádzajúce z mojich úst. Znovu ma zasiahol pocit úzkosti a vnútrom sa rozlievala panika. Zo samoobslužného pultu som si zobrala tácku s jedlom a sadla si k voľnému stolu. Keď sa vchodové dvere znovu otvorili, priniesli sem Edwardovu vôňu, ktorá ma zasiahla ako blesk z jasného neba. Držal sa za ruku z ryšavo vlasov slečnou z rána. Za ním kráčal tiež svalnatý chlapec z rána, lenže tentoraz pri ňom nebola blondína, ale hnedo vláska. Počula som, ako si Edward s tým chlapcom o mne šuškajú. Edward stále mlel:

„Lenže ja sa jej musím páčiť. Nie som síce múdry a vlastne prepadám z matiky, ale som pekný. Pozri na to moje telo!“ a zo zúfalým výrazom v tvári si sadol. Práve som sa prestala prehrabovať v jedle, keď na mňa pozrel. V očiach mal výraz šteniatka a na perách šibalský – krásny – usmev. Len som prevrátila oči, zaniesla tácku a ponáhľala sa na parkovisko za mojim miláčikom. Keďže milujem rýchlosť a tu si jej moc neužijem, postačí mi toto. Strčila som kľúč do zapaľovania a už som letela po diaľnici smerom z Forks. Môj domček sa nachádza neďaleko za mestom. Malá, drevená, útulná chatka, v ktorej nemusím kúriť, ale rada sa pozerám na oheň, takže si každý večer zapálim pár polienok. A ja nespím, tak ich do rána spálim aj dvadsať. Zaujímalo by ma, ako by moja ľadová pokožka reagovala na horúce plamene. Keby tu nebolo v noci tak zamračené, pozerala by som na hviezdy. Znovu, ako už po sto tisíckrát, mi oči zahalila červená clona a vyskočili na mňa obrazy.

Ako mamka a ocko kvôli mne bojujú s Volturiovcami, krvilačnými upírmi. Ako sestru unáša popolavý plášť. Beží kdesi do hmly a mňa odváža Chris. Pamätám si tú bolesť, ktorá sa mi valila žilami, akoby to bolo dnes. Stále vravel, že to bude dobré, no len sa to stupňovalo. Po desiatich bezúspešných rokoch vegetariánstva som stratila Leu a Joan. Dvojičky, ktoré sa radi hrali na Jacka rozparovača. Ak sa aj stalo, že jedna sa dostala do väzenia, dlho tam nevydržala. Druhá už pracovala na pláne, ako ju vyslobodiť. Pracovali pre mňa ako krvná banka. No a keď ich popravili za kacírstvo, bosoráctvo a službu diablovi, nezostalo mi nič iné, len sa o seba postarať sama. A tak žijem dodnes.

Až neskoro som si všimla, že sa rútim oproti veľkej sekvoji. Prudko som vytočila volant a zabrzdila. Motorka ma vyhodila, sama sa ešte párkrát otočila, gumy jej pískali a konečne dopadla. Nanešťastie moju haváriu videl jeden šofér, ktorého som predtým obiehala.

„Haló, nemocnica?! Pošlite sanitku severne od Forks päť minút po diaľnici. Stala sa tu nehoda. Motorkár narazil do stromu,“ hovoril, ale ja som už dávno nepočúvala. Motorka bola na šrot a doma mám ešte jednu. Postavila som sa a nepozorovane utekala lesom. Dom už som nemala ďaleko. Moja rýchlosť bola väčšia než milión motoriek, nedalo sa jej vyrovnať. Bola som rýchlejšia než blesk. Do chatky som skočila oknom, zamkla všetky vchody, zavrela okná a zostala stáť ako prikovaná.

„Ak sa niekde roznesie, že človek prežil takúto nehodu a z miesta odišiel po svojich bez jediného škrabanca, Volturiovcov to bude zaujímať. Prídu a začnú hľadať a nájdu ma!“ spanikárila som. Volturiovci uniesli aj moju sestru a ja doteraz neviem, čo je s ňou. Žije, je nemŕtva... nevie. Ale sama sa bojím ísť do Volterry a zistiť to.

Autor: JaneVivianVolturi (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Moje prokletí 1.: