Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Môj stratený macík, Emm - Prológ

17.08.2010 (15:30) • LoveEmm • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2000×

Ležala som v posteli a myslela na Emmeta. Kam zmizol? Bez rozlúčenia, bez vysvetlenia. Nechápem to. Musím na neho neustále myslieť. Aj keď ma spomienka na neho bolí, neviem prestať. Ale vy to asi nepochopíte, kým vám to nevysvetlím.

Volám sa Jessica a jedného dňa som stretla Emmeta, chalana, ktorý ma očaril na toľko, že som nevedela na neho prestať myslieť. Spoznali sme sa v škole, raz prišiel a sadol si ku mne na hodinu angličtiny a ja som bola celý týždeň happy, že si sadol ku mne.

Dovtedy dosť nudná hodina sa zmenila, na moju obľúbenú. Bol veľmi milý a priateľský. V ten deň sa na mňa pozrel svojimi hlbokými očami a usmial sa. Hneď som sa do neho zamilovala, lenže on o tom nevedel a tak som o ňom iba snívala. Pomaly sa z nás stali veľmi dobrý kamaráti a vtedy som zistila, že mu môžem povedať hocičo a on ma vypočuje. Bola to moja bútľavá vŕba a ja som bola zase jeho. Neviem prečo, ale vedela som, že mu môžem povedať všetko. A aj som mu povedala všetko, okrem toho, že mám za sebou jednu vážnu operáciu členku.

Nechcela som sa o tom s nikým rozprávať, lebo by ma začali ľutovať, že to muselo byť bolestivé a to ja neznášam. A možno to bolo aj tým, že na tie časy chcem čo najrýchlejšie zabudnúť. A prečo? Pretože to boli krásne chvíle môjho života a ja som sa ich musela vzdať.

Jedného dňa, sa ale naše priateľstvo zmenilo od základov. Jedna moja kamarátka už mala dosť toho, že stále básnim o Emmetovi a tak mu povedala, že ho milujem. A všetky moje kamarátky sa postavili na jej stranu. Vtedy som mala pocit, že sa môj život úplne zrútil. Postupom času som vlastne zistila, že mi urobila veľmi milú službu, za ktorú jej bude vďačná až do konca svojho života. Emmet sa na ňu len začudovane pozrel a nechal ju uprostred chodby. Hneď išiel za mnou. Spýtal sa ma, že či je to pravda a ja som si myslela, že keď mu to poviem, tak ma vysmeje, ale vtedy som mu už nedokázala klamať. Povedala som mu pravdu a už vtedy som sa chcela prepadnúť pod zem. Nechcela som zažiť tú trápnu situáciu. Cítila som, ako sa mi do tváre nahrnula krv. Odpovedala som tichým hlasom.

Keď sa to Emmet dozvedel, usmial sa, zobral moju tvár do jeho silných rúk a nežne ma pobozkal. Vtedy som nevedela, či je to pravda, ale rýchlo som zistila, že sa mi to nesníva. Na druhý deň som normálne išla do školy a myslela som si, že Emmet so mnou nebude chcieť byť na verejnosti ako
pár, pretože on bol boh. Ale mýlila som sa. Prišiel ku mne a celý deň sa za mňa nehanbil. Hovorila som mu môj macík. Pomaly ma naučil ako byť odvážnejšia a viac si veriť. Začala som sa inak obliekať a nehanbila som sa vystupovať pred publikom. Úplne ma zmenil. Prežili sme spolu niekoľko krásnych mesiacov no potom, jednoducho zmizol. Nikto nevedel kam. Rodičia ho odhlásili zo školy a pred niekoľkými týždňami, bolo pri ich dome veľké sťahovacie auto.

Sťahovali sa do Arizony, no keď som spýtala, či idú za Emmetom, odpovedali, že nie. Odvtedy ho nikto nevidel. Už je to osem mesiacov a ja som sa z toho ešte stále nespamätala. Stále si myslím, že sa vráti a bude všetko ako predtým. Lenže to sa nestane a ja to dobre viem, ale nechcem tomu veriť.

Pomaly som vstala z postele a položila nohy na môj huňatý zelený koberec. Pretrela som si oči a postavila sa. Prekročila som svoj neporiadok a prešla ku skrini. Otvorila som ju a zbadala moju esej na angličtinu.

„A ja som ťa tak dlho hľadala,“ povedala som jej, zobrala ju do rúk a hodila na kopu papierov na stole, medzi ktorými, že vraj niekde je môj počítač. Kvôli mojej depresii sa mi nechcelo dlho rozmýšľať nad tým ako vyzerám a tak som vybrala rifle a nejaké tričko na ramienka. Vošla som
do kúpeľne, rýchlo sa učesala a umyla si zuby. Zobrala som si tašku a išla dole.

Stále som rozmýšľala nad Emmetom. Chýbal mi. Milovala som ho a on ma tu len tak nechal. Nechal tu dokonca všetkých. Aj rodičov, ale im to aspoň vysvetlil a oni ho nechali, aj keď dlho sa s tým zmierovali. Bolo im to ľúto, tak ako aj mne. Veľmi som sa sklamala.

Vošla som do kuchyne a zobrala si desiatu.
„Ahojte,“ zakričala som rodičom.

„Počkaj, ty nebudeš raňajkovať? Alebo sa aspoň s nami porozprávaj. Po dlhom čase,“ povedala mama dúfajúc, že sa s ňou porozprávam, ale ja som nemohla. Mozog som mala úplne zahmlený, pretože som bola zničená z odchodu Emmeta a ešte k tomu bolo ráno.

„Prepáč, mami, ešte nie,“ povedala som smutne a odišla z domu. Vybrala som si z tašky mp3 a dala si slúchadlá do uší. Pomaly som kráčala do školy a stále som prepínala pesničky, pretože žiadna nevystihovala moju náladu. Pomaly som kráčala a rozmýšľala nad všetkými udalosťami.

Bola som úplne mimo, keď zrazu popri mne prebehla nejaká postava na bicykli. Poriadne som sa zľakla a zistila som, že to bol iba chalan, ktorý sa pred všetkými chce predvádzať. Všimol si, že som sa zľakla a tak zastavil a pozrel sa na mňa.

„Si v pohode?“ spýtal sa a spýtavo sa na mňa pozrel jeho jasne modrými očami. Úplne ma zmrazil tým pohľadom, no rýchlo som sa spamätala a odpovedala.

„Jasné,“ povedala som a usmiala sa na neho. Tiež sa usmial.

„Tak, prepáč,“ povedal a odišiel. Otočila som sa a pozerala som sa na neho, kým nezmizol v diaľke. To bolo čudné. Otočila som sa naspäť a snažila sa z toho spamätať. Povzdychla som si a pokračovala v mojej ceste do školy. Ako keby mi hodil dýku do hrude. Nevedela som sa spamätať a stále neviem, prečo. Pomaly som bola pri škole. Už nech mám aspoň po maturite. Pozrela som sa na moju otrasnú školu, až ma striaslo. Na parkovisku sa začali zbierať študenti zo svojimi autami. Ja síce mám vodičský preukaz, ale na aute jazdím iba v nutnom prípade.

Našťastie dneska máme iba tri hodiny a to sú prípravy na maturitu. Do triedy som prišla tesne pred zazvonením. Sadla som si do prázdnej lavice, ako vždy. Celé hodiny som sedela na mieste. S nikým sa nerozprávala a pozerala sa zvyčajne do zeme. Odvtedy, ako odišiel Emmet bola moja nálada na bode mrazu. A kto by sa chcel rozprávať s nudnou a smutnou babou? Tak to ani srnka netuší. Celý deň mi prešiel pomaly, v podstate ako všetky. Stále sme riešili nejaké príklady, ktoré ma obzvlášť nezaujímali. Keď odzvonilo poslednej hodine, všetci sa hneď vytratili, len ja som sa pomaly postavila a hodila si knihy do tašky. Keď som prechádzala popri katedre, učiteľ ma zastavil.

„Jessi, nech je Emmet hocikde, stále ťa ma rád. Viem to,“ povedal a pozrel sa na mňa úprimným pohľadom. Pozrela som sa do zeme, pretože som sa nechcela poddať moci plaču.

„Viete, alebo tomu len veríte,“ povzdychla som si. Uvidela som ako si aj môj učiteľ povzdychol, pretože som mala pravdu. Veril tomu, nevedel to.

„Tak prečo ma tu nechal? Prečo zmizol len tak, zo dňa na deň, z ničoho nič? Ani len neprišiel za mnou aby mi povedal, že odchádza. Neviem, či toto je láska, ale ak áno, mala som o nej inú mienku,“ povedala som a po líci mi začali stekať slzy. Utiekla som z tade. S plačom som
bežala domov.

Vošla som do domu a zabuchla za sebou dvere. Vyzula som si topánky a hodila ich ako prišlo. Pozrela som sa do kuchyne. Za stolom sedeli rodičia a pevne sa držali za ruky. Podišla som k nim a
spýtala sa.

„Čo sa deje?“

Autor: LoveEmm (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Môj stratený macík, Emm - Prológ: