Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Môj stratený macík, Emm - 33. kapitola (Epilóg)

03.11.2010 (09:00) • LoveEmm • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1543×

O jeden rok neskôr:

Vošla som veľkým dverami Cullenovcov a pozrela sa na ich nový obraz v chodbe.

„Pekný,“ zašomrala som si popod nos a vedela som, že to je práca Alice.

„Ahoj, krásavica,“ povedal Emmett a rozbehol sa ku mne. Na tvári mu pohrával šialený úsmev. Zase je zbláznený, to zas bude.

„Bojím sa,“ zapišťala som a Emmett ma v tej chvíli oblapil svojimi veľkými paprčami. Nahlas som zakašľala, lebo jeho silný stisk ma začal dusiť.

„Kde si bola, miláčik?“ zašepkal mi do uška a pozrel mi do očí. Iskričky radosti a hlavne bláznovstva mu v nich len tak tancovali.

„Ty môj zajačik,“ povedala som a prehrabla mu tmavé husté vlasy. Emm vystrčil zuby a odskackal do obývačky. Nahlas som si povzdychla a zašomrala si niečo popod nos. Ani ja sama som nevedela, čo meliem.

Najprv som jedným očkom nazrela do obývačky a následne nazrela aj druhým očkom. Všetci okrem Rose a toho jej priateľa sedeli na sedačke. Jedinou odlišnosťou v miestnosti bol Emmett. Ako vždy. Skákal okolo malého konferenčného stolíka a stále sa hral na zajačika.

Zavrela som oči a chcela som prehliadnuť toho blázna, ktorým je môj muž, ale pri všetkých tých zvukoch, ktoré vydával sa to jednoducho nedalo. Sadla som si na sedačku vedľa Alice, ktorá sa na mňa milo usmiala.

„Jess, skroť si ho, lebo mu takú strelím, že mu sopeľ do oka vletí,“ zavrčal Carlisle a ja som na neho súhlasne pozrela. V jeho očiach som videla hlboký hnev. Rýchlo som sa postavila a cestou k Emmettovi som ešte zastihla úsmevy niektorých členov rodiny.

Podišla som k nemu a chytila ho za ruku. Jeho oči sa upreli na mňa a nechápavo prechádzali po mojom tele.

„Čo je? Nechaj ma! Ja chcem skákať,“ povedal Emmett piskľavým hlasom a ja som vyprskla smiechom. Mojou úlohou bolo upokojiť ho, ale neviem, či to dokážem.

„Už ma nechaj!“ vykríkol znova Emmett a ja som sa na neho pozrela už iba s úsmevom na perách, aj keď bolo ťažké sa upokojiť.

„Zlato, dosť!“ povedala som a vášnivo ho pobozkala. Bolo to ťažké, pretože ešte stále som v sebe dusila ten obrovský smiech. A kto by nedržal? Vidieť môjho muža skákať ako zblázneného zajaca okolo stolíka a ešte s tými jeho zvukmi. Je to proste blázon, ale patríme k sebe.

„Súhlasím, ale iba pod jednou podmienkou,“ povedal a pritúlil sa bližšie ku mne. Jeho hlas už nebol taký zábavný. Dúfal, že som dobre naladená. Už bol skrotený, pretože vedel, že ho odmietnem, ak sa bude správať ako debil.

„Aha, myslíš, že si v pozícii, kedy si určuješ podmienky?“ Zasmiala som sa a odmietla jeho bozk.

„Čo keby sme išli do nášho krásneho a útulného domčeka, ukrytého niekde v lese?“ spýtal sa a z očí mu priam v sršalo zrušenie. Vedela som, že to navrhne.

Milo som sa na neho usmiala a konečne ho pobozkala. Jeho bozky boli také krásne aj po roku, aj po všetkom, čo sme si preskákali. Jeho ruka mi pomaly klesla na zadok a ja som ju naschvál zase položila na môj chrbát.

Emm sa potichu zasmial a preniesol ma k nášmu domu. Zložil ma na vlhkú zem a ja som ho obmotala mojimi rukami okolo krku. Jeho bozky boli zrazu vášnivé, ako nikdy predtým.

Emmett otvoril vchodové dvere do nášho krásneho domčeka, ktorý nám darovala Esme a oprel si ma o stenu. Rukou som mu prehrabla vlasy. Pozreli sme si do očí. Na tvári mu pohrával úsmev.

Spustil ma na zem a začal ma neustále a vášnivo bozkávať. Strhol zo mňa moje obľúbené žlté tričko a ja som len pozorovala, ako jeho roztrhané zvyšky padajú na zem.

Za toto mi zaplatíš, pomyslela som si a urobila to isté. Jeho biele tielko, ktoré mu vždy tak pekne obopínalo jeho svaly, teraz padalo na zem v čudnom tvare. Počula som jeho tiché zavrčanie a vedela som, čo to znamená. Keď bol Emmett aspoň trochu nahnevaný, vždy to bolo dobré.

Rýchlo ma zobral na ruky a so silou prirazil na stenu. Z hrdla sa mi vydral vzdych, ale nie kvôli bolesti. V skutočnosti ma to vôbec nebolelo.

Počula som strašný hluk a zhora na nás začala padať omietka domu. Obidvaja sme sa naraz pozreli hore.

„Doriti!“ povedali sme jednohlasne a rýchlo vybehli von z domu. Práve v čas. Polovica domu sa zrútila za našimi chrbtami a ani som sa nemusela obzrieť. Nahnevane som sa pozrela na Emmetta. Ani sa na mňa pre istotu nepozrel.

„Ty si taký debil! To je už tretí dom za mesiac! Esme nás zabije!“ začala som po ňom vrieskať.

„Blázniš? Esme bude iba rada,“ povedal a ja som na neho pozrela. Nevinne rozhodil rukami. „Čo ja za to môžem, že sme tak nadržaní?“ Nedokázala som to. Znovu. Z môjho nahnevaného pohľadu sa zas vykľul iba obrovský smiech.

Podišla som k nemu a nežne ho pobozkala.

„Čo hovorím,“ poznamenal Emm a zobral ma na ruky. Razom som sa objavila v Emmettovej starej izbe, v dome Cullenovcov.

„Teraz si rýchly, čo?“ Zasmiala som sa a znovu ho pobozkala.

Zhodili sme sa na rozsiahlu a mäkkú posteľ. Prevrátila som sa a sadla si na Emma. Pomaly som ho začala bozkávať a hryzkať na krku. Neznášal to, aj keď doteraz neviem, prečo. Vždy ma bavilo, keď mi vravel, že keď skončím, tak ma zabije.

Pomaly, ale veľmi pomaly, som sa blížila k jeho pupku. Pomalé tempo nebolo dobré pre nikoho z nás, ale ako predohra to bolo perfektné.

Rukami som mu stiahla nohavice. Emm to už nevydržal a znovu ma prevrátil. Ležala som po ním a on sa s mojimi vecami nebabral. Strhol ich zo mňa nesmiernou rýchlosťou a rukami mi prechádzal po mojom nahom tele.

Nahlas som vzdychla a vášnivo ho pobozkala. Rukami som mu prechádzala po obnaženej hrudi. Cítila som jeho vypracované svaly. Pritiahla som si viac k sebe a ruky mu položila na chrbát.

Pomaly a jemne do mňa vošiel. Otvoril oči a pozrel sa na mňa.

„Ľúbim ťa,“ zašepkal mi a ja som sa usmiala. Mala som na to dôvody. Som v jednej posteli s mojim milovaným mužom a ešte omnoho viac.

Emmett prirážal a prirážal, z našich hrdiel sa drali vzdychy. Nič krajšie som nezažila. V bruchu som mala milióny malých motýlikov a cítila som, že sa blížim k vrcholu. Posledný krát som ho zacítila a ten krásny pocit mi vystrelil do celého tela.

Rukami som sa pevne držala Emmetta a ten mi spokojne dýchal do ucha. Tento pocit milujem. Cítim sa taká voľná a uspokojená. Nedá sa to opísať slovami. Je to tak dokonalé. Svet okolo vás zrazu zmizne a vy ste blahom bez seba. Jediné, čo vtedy chcete je, aby sa to nikdy neskončilo.

Všetko je dokonalé. Všetko sa zmenilo a ja som rada. Život s Emmettom by som nevymenila za nič iné. Ak sa musím priznať, je to aj kvôli tomu, aký je v posteli, ale ja ho jednoducho milujem.

Šialenec, blázon, krásny a dokonalý, to je pre mňa Emm. A ešte viac. Len to by mi zabralo hodiny. Chválim sa ním na každom mojom kroku a všetci mi ho závidia. Čudujem sa samej sebe, že si vybral mňa, ale som rada.

Všetky tie chyby a omyly v mojom živote sa asi mali stať. Vtedy môj život nestál za nič a chcela som to nejako skončiť, ale teraz viem, že som sa rozhodla správne.

Mám skvelých rodičov, dokonalého muža, skvelú rodinu a to, že v rezervácii ešte stále pretrvávajú hádky s Paulom, ma vôbec netrápi. Hlavné je, že ja som spokojná.

------------------

„Miláčik,“ povedala som a oprela sa o zárubňu dverí. Emmett bol zase zažraný do tej jeho novej, skvelej hry. Už týždeň mi hovoril iba o nej.

„Áno?“ spýtal sa úplne mimo.

„Vypni to, prosím! Musím ti niečo povedať. Je to fakt dôležité.“ Chcel protestovať, ale pri pohľade na mňa radšej zmĺkol. Nechcene vypol hru a ja som si sadla na jeho kolená.

Zhlboka som sa nadýchla.

„Zlato, som tehotná!“

------------------

Ďakujem všetkým, čo to so mnou vydržali až dokonca a dodávali mi silu svojimi dokonalými komentármi, mne stačili aj smajlíky. Veľmi ste mi pomohli. Patrí vám veľká vďaka.

Autor: LoveEmm (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Môj stratený macík, Emm - 33. kapitola (Epilóg):