Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Môj stratený macík, Emm - 24. kapitola

29.09.2010 (19:30) • LoveEmm • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 919×

„Prečo si mu to povedala?“ spýtal sa niekto a ja som prudko otočila hlavu. Bola to ona.

„Nechaj ju na pokoji. Nič ti nespravila,“ povedal Emmett a zjavil sa pri mne.

„Kto sa tu neukáže. Mladý Cullen. Kde máš rodinku?“ spýtala sa posmešne Victoria.

„Čo ti spravila?“ spýtal sa Emm.

„Ona nič, ale jej rodičia áno. Mali byť mŕtvi,“ povedala a pozrela sa na mňa. Snažila som sa tváriť normálne, ale nemala som silu. „Ale keď tak čuchám, ani ona nevonia zle, aj keď to je vlk.“ Pozrela sa na mňa a ja som sa po jej slovách prudko postavila.

„Nespravíš to.“ Veril si Emm a ja som tomu verila tiež.

„Myslíš? Veď aj ty už máš chuť,“ povedal a priblížila sa ku mne. Schytila ma za tvár a zhlboka sa nadýchla.

„Prečo?“ spýtala som sa a ona vycerila zuby. Priblížila sa k môjmu krku a ja som ju chytila za jej ľadovú ruku a stisla ju. Snažila som sa ju odtisnúť odo mňa, ale ona sa nedala.

Emmett zavrčal a odstrčil ju. Victoria od neho odskočila, zavrčala a rozbehla sa preč. Emm prišiel ku mne a chytil ma za tvár.

„Choď domov. Paul tu bude za chvíľu. Zavolal som ho, keď si zakričala,“ povedal a zmizol v lese. Pre istotu som sa poobzerala a potom krivkajúc išla domov. Priala som si, aby rodičia ešte neboli doma a toto prianie sa mi splnilo. Vošla som do domu.

Pred domom zastalo auto. V kŕči som zastala jednou nohou vpred. Do chodby vošiel Paul a ja som si vydýchla.

„Čo sa stalo?“ spýtal sa Paul a pozrel na krvavú podlahu.

„Odkedy máš vodičák?“ spýtala som sa a on na mňa previnilo pozrel.

„Povedzme, že ho nemám. Prečo odbiehaš od témy? Čo sa ti stalo?“ spýtal sa a ja som iba prekrútila oči a pobrala sa do kuchyne.

„Bodla ma,“ povedala som a on spozornel.

„Kto?“

„Victoria,“ povedala som potichu v snahe, že to nebude počuť, ale on to počul až priveľmi dobre. „Nič mi nie je. Len treba utrieť tú krv.“  Paul na mňa nechápavo pozrel a ja som len pokrčila plecami.

„Zlato, vieš, že pre mňa znamenáš veľa. Ideš zo zeme utierať kaluž krvi, nohu máš celú od krvi a ja sa nemá báť?“ spýtal sa a podišiel ku mne. „Choď si dať sprchu, lebo si celá od krvi. Ja to za teba spravím.“ Pobozkal ma na čelo a ja som išla namietať, no on ma hneď utíšil krátkym bozkom.

Z ruky mi zobral pripravenú handru a ja som vyšla do kúpeľne. Zhodila som zo seba posledné šatstvo a skočila do sprchy. Pozrela som sa na moju krvavú ranu. Už teraz som cítila tú bolesť, keď mi na ňu dopadne čistá voda.

Odhodlane som otočila kohútikom a teplá voda mi spadla na ranu. Zaťala som zuby, no aj tak sa mi z hrdla dral tichý vzlyk. Po chvíli som už mala nohu čistú a naskytol sa mi nepríjemní pohľad.  Striasla som sa a vyšla zo sprchy.

Zabalila som sa do  uteráka a pomaly vyšla z izby. Na posteli som mala položenú lekárničku a s povzdychom som zakričala:

„Paul?“ Nikto nereagoval. Obliekla som si tričko a tepláky a poobzerala sa po dome. Prezrela som kuchyňu, izby, nikde nebol. Vošla som do kúpeľne a moje oblečenie, ktoré bolo od krvi, som s ľútosťou zahodila do koša.

„Jess, hľadám ťa po celom dome. Kde si bola?“ spýtal sa Paul a ja som sa rozosmiala.

„Aj ja som ťa hľadala,“ povedala som.

„Poď, musíme obviazať tú ranu,“ povedal a ja som prekrútila očami.

„Načo,“ povedala som, ale on ma zobral na ruky. „Paul, prestaň,“ smiala som sa, ale on ma  už položil na posteľ. Napravil si imaginárne okuliare a lekárskym hlasom povedal:

„Nohu ku mne, krásavica.“ Rozosmiala som sa a vystrela zranenú nohu k nemu. Šikovne ju obviazal obväzom.

„Za takých 5 dní to bude už v pohode,“ povedal a sadol si ku mne.

„Šibe ti? Toto sa bude liečiť najmenej dva týždne.“

„Stavíme sa?“

„Pri mojom šťastí radšej nie,“ povedala som a počula som otvárajúce sa vchodové dvere. Zarazila som sa.

„Rodičia. Nesmú to vedieť,“ rýchlo som povedala a všetky veci nahádzala pod posteľ. „Ľahnúť,“ prikázala som Paulovi a zakryla nás perinou.

„Sa mi to začína páčiť,“ povedal Paul a ja som na neho pozrela nahnevaným pohľadom.

„Zavri očká a búvaj,“ povedala som a on poslúchol. Do izby vošla mama.

„Sme doma,“ povedala klesavou melódiou a zmizla preč. Pomaly som otvorila oči a pozrela sa na Paula. Pozeral sa na mňa. Zacítila som jeho ruku na mojej nohe. Jemne mi ňou prechádzal po nohe a išiel stále vyššie. Nechápavo som na neho pozerala.

„Myslíš, že by si mohla...“  nedokončil.

„Paul, nie. Ešte nie,“ povedala som a videla som v jeho očiach značné sklamanie.

„V pohode,“ povedal a nežne ma pobozkal. „Pôjdem. Ahoj.“ Vyskočil z postele a ja som pozerala, ako vyšiel z mojej izby.

Keď odišiel, rozmýšľala som, či som mu ublížila tým, že som ho odmietla alebo nie. Proste som ešte nebola pripravená. Sme spolu až veľmi krátko, aj keď sa mi zdá, ako keby sme spolu boli desať rokov.

„Jess, máš návštevu,“ povedala mama, keď mi vošla do izby.

„Kto to je?“ spýtala som sa. Emmett to nemôže byť, veď toho pozná. Či?

Pomaly som vyšla z postele a prešla do chodby, kde stál Edward.

„Je na druhej strane tohto sveta,“ povedal a podišiel ku mne.

„Kto?“ spýtala som sa neisto.

Autor: LoveEmm (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Môj stratený macík, Emm - 24. kapitola: