Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Môj stratený macík, Emm - 2. kapitola

19.08.2010 (10:00) • LoveEmm • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1042×

Tá izba bola otrasná, strašná. Mala staré tapety. Na všetkých stenách boli kvietky a detský šašovia a čo ja viem ešte. Otrávene a naštvane som sa pozrela na schody a zakričala.

„Mamiii?“ spýtala som sa ťahavo, zabuchla na tej otrasnej izbe dvere a zišla dole. Mama sa na mňa usmievala a vkladala mi peniaze do ruky.

„Tu za rohom predávajú farby na steny. Choď si nejakú vybrať,“ povedala mama a stále sa usmievala, pričom ukazovala na dvere. Pomalým krokom som sa vybrala do obchodu. Kráčala som popri lese po malom chodníčku.

Nikto nebol na ulici, keď sa v lese niečo pohlo. Zastala som a pozrela sa tam. Ešte raz sa tam niečo pohlo a zmizlo. Pomyslela som si, že to bolo nejaké zviera a išla ďalej. Začala som sa trochu báť, na ulici bola iba jedna babka a tá by určite dostala infarkt, keby z lesa vybehlo niečo zlé. Či? To teraz neriešim.

Vošla som do obchodu a kúpila si slabo zelenú farbu. Zaplatila som a domov som išla už rýchlejšie. Keď som prišla domov, rýchlo som za sebou zavrela dvere. Zvyšok peňazí som dala naspäť mame a išla hore. Mama za mnou prišla.

„Kedy začneme maľovať?“ spýtala som sa so záujmom, pretože som už chcela, aby tie tapety zmizli.

„Zajtra ti to vymaľujem, keď budeš v škole,“ povedala a potľapkala ma po pleci.

„Ale ja som chcela pomôcť,“ povedala som klesnúcou melódiou a pozrela sa smutne na mamu.

„Výhovorky takéhoto typu neprijímam,“ povedala a odišla. Ach, tak som dúfala, že sa zajtra vyhnem škole, ale ona vždy prehliadne moje výhovorky. Naštvane som sa pozrela na zem a išla som pomôcť s nosením vecí. Vyšla som z domu a išla k sťahovaciemu autu, pri ktorom stál môj ocko.

„Otec, môžem pomôcť?“ spýtala som sa z diaľky, kým som kráčala k autu.

„Čo povieš Jason, môže?“ spýtal sa, ani neviem koho, ale keď som prišla bližšie, stál tam krásny,   asi osemnásť ročný chalan, s krásnymi modro-zelenými očami. Účes mal ako Zac Efron, ale jemu viac pristal. Mal poriadne vypracované telo. Pozrel sa na mňa a usmial sa.

„Máte pocit, že takému peknému dievčaťu musíme dať nejakú prácu?“ povedal pokojne a vyskočil do sťahovacieho auta, aby vyložil ďalšie veci. Zapýrila som sa a prevrátila očami.

„Takže nie,“ povedal ocko a začal mu pomáhať. Ja som iba pokrčila plecia a odišla naspäť do domu. Pred dverami som sa ale zastavila. Otočila som sa na päte a utekala zase k autu.

„A otec, kúpiš mi psa?“ spýtala som sa nádejne a pobavene, pretože viem, že otec má miernych strach z veľkých psov. Prekvapene sa na mňa pozrel a zaskočený sa ma spýtal.

„A akú rasu, zlatíčko?“ spýtal sa ma.

„No, labrador, zlatý retriever, rotvajler, vlčiak... Ja neviem,“ povedala som a v duchu som sa stále smiala na jeho výraze.

„Porozprávame sa neskôr,“ povedal a ja som sa pozrela s úsmevom na perách na Jasona, ktorý sa tiež smial.

„Mohol by som sa u vás napiť?“ spýtal sa Jason a otec ukázal, aby išiel so mnou. Usmial sa na mňa a išiel so mnou do domu. Škoda, že je dom tak blízko, jediné čo sme si stihli povedať, bolo o otcovom strachu z veľkých psov, na ktorom sme sa obidvaja smiali a potom sme si ešte potykali.

Potom som išla do hosťovskej izby, kde som mala zatiaľ posteľ, kým mi mama zajtra vymaľuje izbu. Pozrela som sa na hodiny. Už bolo deväť hodín večer. Prekvapene som vypleštila oči na mobil, ale potom som sa upokojila.

Nemala som čo robiť, lebo televízor ešte nebol zapojený a celkovo obývačka bola úplne na ruby. V strede obývačky bol veľký gauč a pred ním na stolíku náš televízor.

Tak som si vytiahla z tašky s mojimi vecami knižku a začala si ju čítať. Dlho mi to ale nevydržalo.   Ani neviem o čom bola. Len viem, že som sa v noci zobudila s knihou na tvári a myslela som si, že som oslepla. Našťastie som to rýchlo pochopila a zložila som si ju z tváre. Rozhodla som sa, že pôjdem na záchod a tak som vstala a išla na záchod. Moju potrebu vám nebudem opisovať, ale keď som prišla do izby, chcela som si zavrieť okno aj keď som nevedela o tom, že som ho otvárala.

Pomaly som ho zatvorila a vonku som si všimla rýchlo sa pohybujúcu bielu osobu a vrčanie nejakého zvieraťa. Zrejme vlka. Ten vlk by mohol sedieť, ale tá osoba mi nešla do hlavy. Pohybovala sa tak rýchlo. Nanucovala som si do hlavy, že sa mi to len zdalo, až som tomu aj uverila a zase som zaspala.

„Jessica, vstávaj, aby si neprišla hneď prvý deň neskoro do školy!“ zobudila ma mama a pustila mi nejaké pesničky na mobile, aby som sa prebudila. Pomaly a tackavo som vyliezla z postele a ospalá som išla na záchod. Potom som sa vrátila do izby a vybrala si sukňu a čierny top. Dnes bude teplo, ale pre istotu som si vybrala aj čiernu bundu s kapucňou. Išla som do kúpeľne a umyla si zuby a zobrala si kozmetickú taštičku. Dala som si špirálu a tenkú ceruzku na oči. Potom som zišla dole a sadla si za stôl. Až potom som si všimla, že kuchyňa je už spravená. Škoda, že v nej nikto nebol a keď som sa pozrela do chladničky, tak tam to bolo podobné, len ešte horšie. S hladom som vyšla hore a vošla do mojej budúcej izby. Mama tam strhávala staré tapety. Vošla som dnu a začala jej pomáhať.

„Pomôžem ti,“ povedala som jej a strhla veľký kus tapety. Za pätnásť minút som skončila a schmatla tašku. Dúfam, že nezmeškám, aj keď nemám od toho ďaleko. Dole som schmatla otcove kľúče od auta a vonku som naskočila do krásnej audiny. Uháňala som do školy a pred ňou som rýchlo zaparkovala. Vedela som, kde je. Parkovisko bolo už prázdne. Vyskočila som z auta, schmatla tašku a utekala do triedy. Učiteľ tam už bol. Prišla som trošku neskôr a tak som sa vyhovorila, že som nevedela hneď nájsť školu.

„Prepáčte,“ povedala som a podala mu preukaz, že som tu nová.

„To nevadí. Som rád, že ste ju napokon našli,“ povedal a ukázal mi dva miesta na sedenie. V jednej lavici sedel chalan, ktorý mi ukázal, aby som si sadla k nemu. Spravila som to. Možno je to môj nový kamarát. Hodina bola nudná. Ďalšia príprava na maturitu. Zažila som ju ešte v starom meste. Tu im to trvá asi dlhšie. Chlapec sa mi predstavil. Volal sa Mike. Bol veľmi milý.

„Jessica, môžete si zobrať ten preukaz,“ povedal a usmial sa na mňa. Išla som si poň a cestou naspäť som sa nechtiac rukou obtrela o úplne bieleho chalana, ktorý sedel v tieni s nejakou babou. Bol úplne ľadový. Pozrela som sa na neho, ale hneď som sa pozrela inde a sadla si na svoje miesto. Napokon chalan vstal a išiel ku mne.

Autor: LoveEmm (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Môj stratený macík, Emm - 2. kapitola: