Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Môj stratený macík, Emm - 14. kapitola

08.09.2010 (17:45) • LoveEmm • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 997×

Pretrela som si oči a myslela si, že je to iba môj výplod fantázie, ale bolo to tam. Usmiala som sa a podišla ku chodníku, kde sviečkami bolo napísané:

„Dáš mi tvoje číslo?” Cela prekvapená som podišla k tomu a zohla sa, aby som si zobrala ružu a papierik, ktorý bol položený pod poslednou sviečkou. Otvorila som ho a popod nos si prečítala.

„Tu máš aj moje číslo: 0907-456-750.

S láskou

Paul.”

Usmiala som sa a papierik si nechala v ruke. Ovoňala som ružu. Voňala krásne.

Pozerala som sa na výtvor Paula, keď v lese na pravej strane domu sa niečo pohlo. Skúmavými očami som sa pozrela na to miesto a začala sa báť. Z lesa sa vynorila vlčia hlava a ja som prekvapením vypúlila oči a otvorila ústa. Trvalo mi dosť dlhú chvíľu, kým som sa spamätala, ale napokon som to zvládla.

„Paul?” spýtala som sa ešte stále prekvapene. Vlčia hlava prikývla na znak súhlasu a ja som bez strachu pristúpila bližšie. Rukou som prešla po jeho hladkej srsti. Druhú ruku som mu najprv položila na jeho papuľu. Pozrela som sa na jeho mohutné a silné telo a usmiala sa.

„Si krásny, vieš o tom?” povedala som a nevedela som sa vynadívať na jeho telo. Hlavu trochu sklonil a venoval mi jednu veľkú vlčiu pusu. S úsmevom som sa striasla.

„Paul,” povedala som a rukou si utrela líce. Paul vyceril svoje biele zuby. Poškrabala som ho za uchom a on spokojne zavrtel chvostom. Usmiala som sa.

„Ako málo treba ku štastiu,” povedala som s úsmevom a natiahla sa na špicky, aby som mu venovala pusu. Znovu zavrtel chvostom a zmizol v lese. S úsmevom som sa otočila k jeho výtvoru. Zhasla som sviečky a všetky som pozbierala. Odniesla som ich do domu a vyšla si po ružu. To tam už však stál živý Paul a moju ružu držal v zuboch. Usmiala som sa a zobrala mu ružu.

„Ďakujem,” povedal a ja som na neho nechápavo pozrela. „Za toľkú chválu a za tú pusu.” Konečne som pochopila a tak som len dodala.

„Hlupáčik. Hm, aj by som ťa pozvala dnu, ale musím sa učiť,” smutne som povedala, pretože som priam bažila po jeho spoločnosti. Paul to však bral s nadhľadom a vošiel dnu.

„Môžem ti pomôcť,” nadhodil a s úsmevom sa na mňa pozrel.

„Tak poď hore, ale aby si neľutoval,” povedala som a vpustila ho do svojho kráľovstva. Poobzeral si moju izbu a ja som si zatiaľ zase ľahla na posteľ. Keď ma zbadal s knihou v ruke, priplichtil sa ku mne a ľahol si vedľa mňa. Prekvapene som mu spravila miesto a on si ruku položil pod moju hlavu.

„Ideme si zopakovať. Dobre?” povedal milo a ja som len prekvapene zo seba vydala:

„Dobre.” Paul sa usmial a na líce mi dal letmú pusu.

„Ty to zvládneš,” povedal a listoval si v knihe. “Ludvig van Beethoven,” s rešpektom povedal a ja som mu rýchlo začala vykladať. Ani som nevedela, že to tak dobre viem.

Pohľad Emmet:

„Ideme na ten lov?“ spýtal som sa ostatných celý natešený, pretože som už dlho nemal nejakého medvedíka. Pri myšlienke na neho som skoro vybehol z domu a išiel ho hľadať aj na Antarktídu.

„Hej, hej, Emm,“ povedal Jasper a pri tom si sadol pred televízor a nemo pozeral noviny.

„Hej, to hovoríte už dve hodiny,“ povedal som nadurdene a zamračil sa na nich. Rosalie prišla ku mne a na ústa mi vtisla pusu.

„Nedurdi sa už toľko, miláčik. Dúfam, že sa nebojíš na zajtra na maturitu. Budeme ti radiť,“ povedala Rosalie a rukou sa oprela o moje rameno.

„Poďme radšej, lebo on je schopný zabíjať,“ povedal Jasper a spolu s ostatnými vyšli z domu.

„No konečne, vy lenivci,“ povedal som už pokojným hlasom a vyrazil za nimi. Išli sme pomalým krokom, aj keď už boli dve hodiny nad ránom. Zrazu všetci zastali a ja som nechápal. Podišiel som k Edwardovi a ticho sa spýtal:

„Čo je?“ chcel som byť milý, ale on iba zdvihol ruku, aby ma umlčal. Zhlboka som sa nadýchol a ucítil jedného upíra. Rosalie ku mne podišla a chytila ma za ruku a pevne ju stisla. Dal som jej pusu na líce a ona sa na mňa zmätene pozrela.

„Bella,“ rýchlo povedal Edward a chcel utiecť, ale Alice ho zachytila.

„Už odchádza,“ povedala a Edward si to skontroloval pomocou myšlienok.

„Alice, ja musím,“ povedal a už utekal. Pokrčil som plecami a prehodil:

„Tak sa poďme nažrať aspoň my.“ Všetci prikývli a rozbehli sa. Nemuseli sme bežať ďaleko. Po chvíli sme zacítili stádo srniek a všetci sa už postavili do útočnej pozície, len ja som zostal stáť a bezmocne som rozhodil rukami.

„Ako vám to môže chutiť?“ spýtal som sa a rozbehol sa do diaľky, kde som zacítil medveďa. Bežal som rýchlo, ale predsa som musel zastať, pretože medveď bol na druhej strane hranice, kde som nemohol ísť. Prikrčil som sa na skok.

Autor: LoveEmm (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Môj stratený macík, Emm - 14. kapitola: