Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Môj osobný démon 1

20.04.2010 (08:45) • niktoska • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1460×

ROSABELLA

Bola sobota večer. Ja som sa prehrabávala v skrini a snažila sa nájsť niečo na seba. 

„Dopekla,“ zanadávala som. Stále som nemohla nájsť moju obľúbenú koženú bundu, tá sa perfektne hodila k mojim novým koženým nohaviciam a k červenému topu. 

„Konečne,“ zvolala som víťazoslávne a vytiahla som ju spod hromady šatstva. Toto keby videla Alex, tak ju asi porazí. No čo už, ja sa nikdy nezmením.

Pozrela som sa na hodiny a dúfala, že to stihnem tak, aby Alex ešte nebola doma, pretože keby mi spravila prednášku, už to fakt nestihnem. Zohla som sa a obula si vysoké čierne čižmy. Vystrela som sa a dávala som si vlasy do copu, keď som sa mrkla na obrovské zrkadlo v mojej izbe, ktoré býva väčšinu dňa zatiahnuté plachtou. No momentálne plachta ležala na zemi.

„Tak čo, ako vyzerám?“ povedala som a zatočila sa pred zrkadlom ako malé dievčatko.

„S tými vlasmi asi Alex nepotešíš, ale ak chceš vedieť môj názor, tak vyzeráš super. Vyzeráš presne ako ja,“ riekol hlboký hlas a zasmial sa.

„Ale Abe, tak toto ma vôbec nepotešilo,“ odvetila som a zasmiala som sa.

Odraz v zrkadle sa zaškeril. Nebola v ňom moja podobizeň. Na to som si už zvykla. Bol tam vysoký tmavý muž, dlhé čierne vlasy mu splývali na plecia a mal oblečený dlhý čierny plášť. Najzvláštnejšie boli jeho oči. Mali farbu ohňa, raz boli červené, inokedy hrali do oranžova. Už ma to neľakalo, tak ako kedysi.

Abellaros, alebo ako som ho ja volala Abe, sa mi začal zjavovať, keď som mala niečo okolo pätnásť rokov. Bolo to tesne potom, ako zomreli naši rodičia. Povedal mi, kto som a kto je Alexia. Aby som to spresnila. Ja sa volám Rosabella Brennan a som polodémon. Moja staršia sestra Alexia je démon a mám aj mladšiu sestru Florence, no tá je chvalabohu obyčajné dievča.

Ja ako polodémon. Nemám nejaké zvláštne schopnosti. Len som trošku šikovnejšia a silnejšia, ako obyčajný ľudia a mám lepšie reflexy. Musím mať neustály prísun adrenalínu, pretože ak nie, nuž potom Abe už nebude taký krotký. Jednoducho mu zatiaľ stačí, keď som neustále v pohybe a neustále niečo robím. Takže do toho spadá aj moja práca. Pracujem na ulici, ako policajtka v utajení. Na ulici som pre každého Robe, nájomný vrah. Viem, je to trošku divné na môj vek, ale toto všetko som si zaslúžila. Tvrdo makám, nielen kvôli tomu čo som, ale aj ma to baví. Odhaľovať to, čo je pod povrchom, lebo viem aké je to, keď musíte niečo skrývať.  

Policajnú akadémiu som skončila o dva roky skôr a s vyznamenaním, preto ma hneď prijali do služby. Keďže som sa časom osvedčila, dali mi aj nejaké tajné úlohy. Tie súviseli s tým, že ma naoko vyhodili z policajného zboru pre moje správanie. Okolie verí (počítam do toho aj svoje sestry), že som nezodpovedná rebelka. Trošku ma mrzí, že si toto isté myslia aj moje sestry, ale práca pre mňa znamená všetko.

Táto úloha je moja tretia v poradí, ale trvá už pár týždňov. Na ulici mám za tú dobu, čo pracujem v utajení, celkom neotrasiteľnú povesť. Momentálne pracujem na prípade s názvom Démon, čo je dosť príznačné. V uliciach Londýna miznú ľudia. Sú to ľudia z ulice, tých nikto nehľadá. Polícia sa domnieva, že to má na svedomí jeden gang ktorý si hovorí Wolfmen. Tí sa väčšinou zaoberajú predajom drog a vydieraním. No a dnes idem na nelegálne preteky motoriek, aby som ich trošku nasrala. Pretože každý tam vonku vie, že vždy to vyhrá Jesee, vodca gangu Wolfmen. Ale ja som neporaziteľná, takže mu chcem dnes zraziť hrebienok. Srdce mi poskočilo od nadšenia.

„Neteš sa toľko. Je to predsa iba práca, aj keď viem, že ju máš rada a tú dávku vzrušenia potrebuješ. A čo motorka, je v dobrej forme, lebo vidím, že ty si,“ ozval sa znova Abe a tým ma vytrhol zo zamyslenia.

„Hej, nehovor môjmu zlatíčku motorka. To je urážka. Je to mašina, taká akú by si želal každý.“ A hlavne Charlie, dodala som si v myšlienkach, aj keď to nebolo potrebné. Abe patril ku mne a ja k nemu. Jednoducho som to brala ako dva v jednom. Takže to, čo som mala v hlave ja, mal aj on a to, čo mal on v mysli, to bolo aj v mojej. Už som sa naučila, že ten, kto tu rozkazuje, som ja. Keď som bola mladšia, bola som problémové dieťa a to hlavne kvôli Abovi, nevedela som ho zvládať. Teraz mi to problém nerobí. Beriem ho ako staršieho brata, ktorý má neustále blbé nápady, ako napríklad môžeme naštvať Alexiu (čo nie je ľahké) alebo ako prebrať nadvládu nad svetom a podobne. Väčšinou si ho nevšímam. Ale niekedy je fakt otravný.

Hmmm Charlie, vzdychla som si opäť. Charlie bol moja spojka v gangu Wolfmen. Bol to fakt úžasný chlap. Vysoký, biela pokožka, neuveriteľne modré oči a kučeravé vlasy. Bol fakt neskutočný a v posteli hotový divoch. Uškrnula som sa. Dosť bolo snívania, ideme na vec. Zhrabla som bundu, zakryla som zrkadlo a vyšla som von. Ešte som stihla zakričať na Aba:

„Tak pa a nie, že zas budeš vyvádzať.“

Vedela som, že neznáša, keď sa k nemu správam ako mama k svojmu neposlušnému dieťaťu. No mne to na druhej strane, robilo nepredstaviteľnú radosť.

Po schodoch som nezišla, ale posadila som sa na zábradlie a zletela dolu. Pristátie bolo elegantné (za tie roky som ho nacvičila). Zhora sa ozval potlesk. Otočila som sa a tam sa uškŕňala moja mladšia sestra Florence.

„Ahoj Flo. Dnes ma nečakajte. Prídem neskoro. Pozdrav Alex. Papa,“ zakývala som jej a stihla som ešte počuť jej zahundranie. 

„Ako obyčajne.“ Otvorila som dvere a skoro som vrazila do mojej druhej milovanej sestričky Alex.

„Ahoj Alex, ja už padám. Meškám,“ povedala som jej rýchlo a už ma nebolo.

Vedela som, že keby som jej nechala čas na prehovorenie, dočkala by som sa kázne, ako sa má správať mladá dáma môjho veku a bla bla bla..., ako obyčajne. Teraz mi nemohla skaziť dnešný večer. Bolo som blízko vyriešenia prípadu a toto by bol môj veľký úspech a ešte k tomu Charlie. Dnešný večer už ani nemohol byť lepší.

ALEXIA

Ponáhľala som sa domov. Musím byť čím skôr doma. Mala som taký divný pocit, že Rosa zas niečo vyvedie. Mala som o ňu strach. Ja som bola za ne dve zodpovedná. Hoci Rosa už mala 20 rokov, stále som ju považovala za to malé 15-ročné dievčatko, s ktorým boli večne problémy.

Ja som sa v 17-tich stala hlavou rodiny a starala som sa o moje dve sestry. Rosa mala vtedy 15 a Flo 12. Nebolo to ľahké. No rodičia mali priateľov, ktorí nám pomohli, kým som nedosiahla 18 a vtedy som sa mohla legálne starať o moje sestričky.

O dva roky nato som stretla Trevora, môjho snúbenca. Je to lord, je to jemný a vzdelaný džentlmen, ktorý sa o mňa a o moje sestry postará. Viem, že mi Rosa a Flo stále hovoria, že nie je pre mňa ten pravý. Ja viem, že je. Nie som taká odvážna a divoká ako Rosa. A ani nie taký rojko ako Flo. Som realistka a viem, že keď sa mi ponúka takáto možnosť, nemôžem ju odmietnuť. 

Takto zamyslená som kráčala domov. Na rukách som mala knihy, ktoré som si zobrala zo školy. Chcela som ich vrátiť do knižnice. Dnes je otvorená do ôsmej. Knižnica bola postavená skoro vedľa nášho domu, takže som tam bola veľmi častým hosťom, čo sa netýkalo ani Flo a tobôž nie Rosy. Chcela som otvoriť dvere, ale tie sa zrazu otvorili a vyletela Rosa. Panebože Rosa, čo to urobila so svojimi vlasmi?

„Ahoj Alex ja už padám. Meškám,“ povedala a už jej nebolo. Ja som stále predýchavala tú jej zmenu. Rosine krásne biele vlasy, boli prefarbené na ebenovo čierne. Mala ich zopnuté do klasického copu. Oblečená bola v koži ako vždy. Vytiahla svoju motorku, naštartovala a už jej nebolo.

Vošla som dovnútra, ešte stále ohromená jej zmenou. Položila som knihy na stolík a dávala si dolu kabát, keď som počula ako niekto schádza po schodoch. Otočila som sa a videla som Flo. Vôbec sa netvárila tak ohromene ako ja.

„Videla si to?“ spýtala som sa jej.

„Hej a čo. Zas je urobíš kázeň?“ povedala nahnevane.

Nechápem, ako ju môže zakaždým takto brániť. Veď oni dve sú odlišné ako deň a noc. No sú to najlepšie kamarátky a sestry. Ja som niečo ako ich mama a tak ma aj berú. Ako rada by som si niekedy pokecala len tak o ničom, pri strašne romantickom filme s pukancami v rukách alebo urobila nejaký babský výlet. No ja nemôžem. Musím pracovať a študovať, aby som nás nejako udržala nad vodou. Odkedy Rosu vyhodili z policajného zboru pre jej správanie, nemôžem sa na ňu spoliehať. Je ako utrhnutá z reťaze.

„Idem do knižnice. Vrátim sa za chvíľu,“ povedala som a otočila som sa. Ešte som však stihla počuť, ako Flo povedala:

„Ako obyčajne.“

Tvárila som sa, že som to nepočula a zatvorila som dvere. Vybehla som len tak bez kabátu, iba v tričku, veď to nie je ďaleko a vonku nie je až taká zima. 

Chcela som len vrátiť knihy. Slečne Betsy som už volala, aké chcem knihy, takže mi ich pripravila. Rozbehla som sa a ľutovala som, že som si nezobrala kabátik. Fakt bolo vonku zima a to tenké tričko ma nijako nechránilo pred chladom. Ešte pár metrov a už tam budem.

V knižnici som sa nezdržala dlho. Zhrabla som pripravené knihy, poďakovala som sa a vybehla von. Keď som otvárala dvere, zrazu som vrazila do niečoho, čo mi pripadalo ako stena. Knihy mi s buchotom padli na zem. Okamžite som sa zohla a začala som ich zbierať, keď sa v mojom zornom poli objavila do hneda opálená ruka. Môj pohľad putoval až k očiam majiteľa, tak prekrásne vypracovanej ruky. Moje oči sa stretli s tými najkrajšími očami, čo som kedy videla. Podal mi poslednú knihu. Pomaly som sa zdvihla.

„Ďakujem,“ povedala som.

Pozeral na mňa ako očarený. Cítila som sa, ako keby na svete neexistovala nič okrem nás dvoch. Zrazu sa mu to svetlo v očiach zmenilo na zdesenie a zdalo sa mi, že sa mu v očiach mihol aj strach. No všetky tieto pocity vystriedala kamenná maska. Striaslo ma.

„Nemáte za čo. Rád som vám pomohol. Som prekvapený, že okrem mňa môže byť v knižnici ešte niekto?“ Čakala som takúto reakciu, pretože väčšina ľudí to nechápala.

„Bola som si len po nejaké knihy, ktoré potrebujem do školy,“ povedala som a vzápätí som si uvedomila, že to znelo ako vysvetlenie. Sakra, prečo práve jemu by som niečo také vysvetľovala. Asi vycítil moje pocity, pretože povedal.

„Prepáčte, nechcel som, aby to vyznelo zle. Jednoducho som len prekvapený. Milo, ak smiem dodať. A aby som nebol nezdvorilý,“ povedal a pritom chytil končeky mojich prstov, čo vôbec nebolo jednoduché, keďže som oboma rukami držala skoro desať kníh, sklonil sa a jemne ich pobozkal, „moje meno je Maximilian Knighton a teší ma, že vás spoznávam.“

Moje srdce vynechalo pár úderov a ja som len zmätene na neho hľadela. V tom som si uvedomila, že by sa patrilo povedať mu svoje meno.

„Ja som..., ja sa volám..., moje meno je Alex..., Alexia Brennan,“ vykoktala som sa nakoniec a cítila som, ako moju tvár pokrýva červeň. Na to sa vzpriamil a povedal.

„Dúfam, že sa ešte niekedy stretneme Alex Alexia Brennan.“ 

S úsmevom na perách sa pobral do vnútra. Ja som tam len stála a stále som nemohla uveriť tomu, čo sa stalo. Znova ma striaslo, no tentokrát od zimy. Pozrela som sa na nočnú oblohu a rozbehla som sa domov.

Autor: niktoska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Môj osobný démon 1: