Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Modelka - 9. kapitola

31.12.2012 (18:30) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 20× • zobrazeno 3589×

9. kapitola

Bolo sedem hodín ráno a ja som už hodinu len bez pohybu ležala v posteli a sledovala plafón. Občas mi zrak padol na čiernobiely obraz oproti posteli, na ktorom bol znázornený Paríž v minulom storočí. Špeciálne „zaostrenie“ bolo na dievčinu asi vo veku osemnástich rokov nákláňajúcu sa spoza zábradlia mosta nad rieku. Na jej mieste by som z toho mosta skočila. Mala som náladu pod psa.

Premýšľala som, čo dnes podniknem. Možno by nebol taký zlý nápad konečne prevetrať peňaženku s kreditkou a navštíviť pár obchodov. Lenže samej sa mi ísť, bohvieako, nechcelo. Vždy mi pri nákupoch asistovala Ruth, ktorá mi tu nenormálne chýbala. Na Edwarda som bola stále nahnevaná. Nedokázala som pochopiť, ako mohol uprednostniť predo mnou nejakú kravu, ktorú nepoznal dokopy ani hodinu. Mala som aj dôvod cítiť sa zradená – predsa ma tu nechal samú. Ešte teraz sa mi pred očami zjavujú závistlivé pohľady hostí večerajúcich včera v tej reštike, kam ma Louis po fotení zaviedol. Doslova som na svojom tele cítila ich pohľad, ktorým mi pravdepodobne plánovali vypáliť dieru do chrbta. Rozhodne bol však najlepší jeden chlap, ktorého som „nachytala na čerešniach,“ keď ma pozorne sledoval a pritom sa špáral v nose...  Pri jedle!

Jediným mojim šťastím bolo, že to nebola práve tá reštaurácia, kde sa chcela s Edwardom nalodiť aj slečna Vychudnutá Harpia. Ale áno, šťastie predsa musíme priať každému. A hlavne tomu, kto má šancu na lásku. Takže, Edí, dúfam, že ti to vyšlo, chlapec môj.  

Porazene som si povzdychla a vymotala sa spod perín. Zbehla som do kúpeľne a so zubnou kefkou v hube premýšľala, či sa už môj bodyguard nachádza vôbec v tomto hoteli, alebo sa jeho holý zadok ešte stále vyhrieva vedľa toho Harpiinho. Ťažko povedať. Zrazu som začula, ako mi niekto klope na dvere. Vypľula som pastu, vypláchla si ústa a so zamračeným výrazom šla otvoriť. Kto by to mohol byť takto zavčasu? Čakala som poslíčka alebo kohokoľvek iného, len nie toho, kto tam stál.

„Ahoj, už si hore?“ spustil Edward rýchlo a ihneď, ako som otvorila, sa mi natrepal do izby. Nemohla som povedať, že by som nebola v šoku. Ale aspoň som vedela, kde presne sa nachádza.

„Čau... Nevidíš?“ ukázala som na seba. Milujem, keď sa niekto spýta ‚si už hore‘ alebo ‚si doma,‘ keď jasne musí vidieť, že sa v okne svieti... No nie, ja rada plytvám napríklad elektrinou a doma nechávam vysvietené iba kvôli rastlinkám, aby sa v tme samé nebáli.

„Tak pýtal som sa len preto, že či som ťa náhodou nezobudil,“ pokrčil plecami a posadil sa na rozostlanú posteľ. Nenápadne som si ho celého prezrela a analyzovala či vyzerá ako po vášnivej noci. Ale prekvapilo ma, že bol prezlečený, po obleku ani chýru, ani slychu. Na sebe mal obyčajné džínsy a biele tričko. Ale prezliecť sa mohol aj teraz, keď sa vrátil, uvažovala som.

„To by už bolo aj tak jedno, nie?“ odfrkla som si a ruky prekrížila na hrudi.

„Stalo sa niečo? Si nejaká podráždená,“ zamračil sa. Fíha, aký je vnímavý!

„Nič mi nie je. Prečo si myslíš, že som podráždená?“ prskala som ďalej.

„Ehm... tak potom máš svoje dni?“ pípol nesmelo. Zhlboka som sa nadýchla. Swanová, pokoj, zabiješ ho až keď sa vrátite do L.A.

„Máš pravdu,“ prikývla som rozladene, „mám.“ Chlapom je najjednoduchšie odkývať na všetko a nehádať sa s nimi. Udivuje ma však, ako to môžu vždy, keď žena nemá dobrý deň, hodiť na krámy. To si myslia, že iné problémy na svete nie sú?       

„Myslel som si,“ chápavo pokýval hlavou. Ako sa môže tváriť a chovať tak pokojne, keď ja mám chuť niekomu vytrhať vlasy?! A ani neviem prečo...

„Prečo si vlastne tu?“ spýtala som sa konečne to, čo som chcela. Edward sa na mňa pozrel so zvláštnym výrazom v tvári.

„Vieš... Rád by som sa ti ospravedlnil za ten včerajšok. Za to, že som ti dopredu ani nedal vedieť a šiel som s Jarkou.“ Aha, koľké prekvapenie.

„Dobre.“

„Nehneváš sa?“

„Prečo by som mala?“ zaujímala som sa zvedavým hlasom, pričom som prižmúrila oči.

„Ja neviem,“ pokrčil plecami, „len proste včera si sa mi zdala byť nahnevaná. A mrzelo ma to.“

Takže jeho to mrzí. Očividne mu to jeho rande nevyšlo podľa plánov, inak si to nedokážem vysvetliť.

„Nedala ti?“ pípla som potichučky a hryzla sa do pery. No čo, mama ma vždy učila, že ak mám nejaké nejasnosti, musím sa spýtať na rovinu. Edward sa na mňa nechápavo zamračil. Pokrčila som ramenami a sledovala, ako sa jeho nechápavý výraz zmenil na vyjavený. Vypúlil na mňa tie super zeleno-zlaté oči. Konečne by som sa ho už mohla spýtať, kde tie šošovky zohnal, aby som si ich zaobstarala aj ja. Nakoľko Edward vyzeral byť neschopný slova, len som pohodila rukou a spýtala sa ďalšiu dôležitú otázku, ktorá ma svrbela na jazyku.

„Potrebuješ odo mňa ešte niečo?“

Edward mierne zavrtel hlavou – asi sa spamätal zo šoku – a pozrel na hodinky, ktoré mal na ruke. „No pokiaľ viem, o pol deviatej ti začína ďalšie fotenie. Teraz máme sedem dvadsaťpäť a ty tu ešte pobehuješ v nohavičkách,“ premeral si ma od hlavy po päty. Zamračila som sa a pozrela na svoje telo. Mal pravdu, na sebe som mala len tielko na spanie a červené krajkové nohavičky, v ktorých som sa tu pred ním promenádovala. A čo, aj tak ma už včera videl v spodnom prádle, takže je to úplne jedno. Horšia bola iná vec a to konkrétne tá, že mi dnešné fotenie, tentokrát pre iný časák, úplne vypadlo z hlavy. Rýchlosťou blesku som sa šmarila po kufri a začala z neho vyhadzovať všetko oblečenie, pričom mi došlo, prečo je tu Edward takto skoro. Ale aspoň on si pamätal naše povinnosti. Lichotilo mi, že sa na mňa nevykašľal.   

„Ehm... Čo robíš?“ spýtal sa Edward opatrným hlasom po chvíli neustáleho sledovania mojej maličkosti. „Hľadám si vhodné veci,“ zavrčala som, kým som sa v nich prehrabávala. Rozhodla som sa nakoniec pre tmavé priliehavé džínsy a biele ramienkové tričko. Kým som sa navliekala do nohavíc, patlala som si na tvár mejkap, aby som skryla svoje nedokonalosti – aj keď ich bolo málo, samozrejme. Iba tá vyrážka, čo sa mi cez noc vyhodila v oblasti očí a nosa, ma trošičku viac znervózňovala. Super, budem vyzerať jak jednorožec.  No mám ja toto za potrebu? V momente, keď bola vyrážka schovaná pod tlstou vrstvou najlepšieho mejkapu z los angelskej drogérie, vyletela som z kúpeľne a začalo sa pátranie po kefe na vlasy. Kde si, maličká, kde si? Pýtala som sa v duchu nezmyselne. Mne včera ten šalát na večeru musel ublížiť. Ktovie, čo v ňom vlastne bolo. Spomínam si na jeho zvláštnu horkú chuť, aj keď som doň rukolu nechcela. A možno mi tam nasypali drogy, čo ja viem. Ale drogy sú asi bez chuti... Aj tak je aj to jedno. Swanová vyskúšala už takmer všetko na svete. Našťastie sa mi kefu podarilo nájsť v pravý čas. Krava, rozvaľovala sa na zemi. Kto jej to kázal?! Postavila som sa pred zrkadlo a vlasy si ňou doslova začala trhať. Medzitým som si však v odraze všimla Edwarda, ktorý mi ukladal veci vyhádzané na posteli späť do kufra. Obočie sa mi nechápavo stiahlo k sebe.

„A inak,“ začala som opatrne, kým som sa venovala prečesávaniu ľavej polovice hlavy, „ako nakoniec dopadlo to vaše včerajšie rande?“ Nech si Edward nemyslí, že ho s touto témou nechám na pokoji, kým mi neodpovie na potrebné otázky.

Edwarda som stále v odraze pozorovala. Prestal skladať jedno z mojich tisícich tričiek a zamračene sa na mňa zahľadel. „To nebolo rande,“ odvetil.

Podráždene som si povzdychla. „Dobre, tak tomu hovor ako chceš...“ odvrkla som. Na tom vlastne nezáležalo. Je pravda, že niektoré páry sa vyhýbajú označeniu „rande“ a radšej volia názov „priateľstvo.“ Ale aj tak všetci vedia, že len priatelia nie sú. Hlavne, keď spolu trávia všetok voľný čas a nový rok. Hej, to už značí o všetkom. Veď ako sa hovorí: „Ako na nový rok, tak po celý rok.“ A možno aj Edward s Jarkou sa priklonia k tomuto názvu ich vzťahu a budú ho držať na verejnosti v tajnosti. Avšak ani to mi nezabránilo sa spýtať na jednu chúlostivú otázku. Potešene som sa usmiala a otočila sa naňho. „Aká bola?“

„Kto?“ nechápavo rozhodil rukami. Panebože, on má snáď sklerózu. Chuderka Jarka, bude sklamaná, keď zistí, že jej milý si z ich spoločne strávenej noci nič nepamätá... Nebude žiadny spoločný Silvester ani Vianoce. Smutne som si povzdychla. Alebo je tu ešte jedna možnosť, podstatne horšia a vážnejšia: Ich vzťah je natoľko vážny, že sa dohodli hrať na verejnosti nechápavých a otázky týkajúce sa ich vzťahu budú ihneď odbíjať a tváriť sa, akože oni o ničom nevedia. Taktika to nie je zlá, ale aj to tu už bolo.  Avšak, trošku mi nešlo do hlavy, ako by ich vzťah mohol byť až na takej úrovni po jednom jedinom rande. Ale na tomto svete ma už nič nedokáže prekvapiť.

Zazvonil mi mobil, čo ma donútilo venovať pozornosť iným veciam.

„No?“ ozvala som sa, keď som ho zodvihla.

„Dobré ráno, Bella. To som ja,“ odvetil Louis, „už som pred hotelom a čakám na vás.“ Prikývla som, napriek tomu, že ma Louis vidieť nemohol.

„Edward, odchádzame,“ poručila som, kým som si obliekala čierne bundu. Na chodbe šiel Edward asi tri kroky predo mnou a ja som mala na jeho telo dokonalý výhľad. Ako je možné, že jeden chlap dokáže tak úžasne vyzerať aj v obyčajných vyblednutých džínsoch?

„Aj dnes sa plánujete stretnúť?“ pokračovala som vo výsluchu, keď sa za nami zavreli dvere od výťahu. Snažila som sa znieť nenápadne, preto som naklonila hlavu do strany a do karát mi zahralo aj prežúvanie žuvačky, ktorej som venovala odrazu celú svoju pozornosť. Ale veď mi ešte na žiadnu otázku, ktorú som mu položila, neodpovedal.

„Prečo sa pýtaš?“ oplatil mi. Pokrčila som plecami v štýle, že mi je to úplne jedno – čo mi vlastne jedno aj bolo. Muselo. „Ale nie, nestretneme sa. Nemáme dôvod, včera sme si len proste vyšli na večeru. Nebolo to rande ani nič podobné,“ rozhovoril sa. „Veď si mohla ísť s nami,“ pokračoval naliehavo. Neodpovedala som. Proste som neverila tomu, že s ňou šiel na večeru a nič nebolo. Veď ktorý normálny chlap by si nechal krásnu ženu pretiecť pomedzi prsty? Vtedy mi to došlo. „Ona niekoho má,“ chápavo som prikývla. Jasné! Že ma to nenapadlo skôr.

„Hej,“ povedal, avšak jeho hlas nejavil žiadne známky sklamania.

„Nie je ti to ľúto?“ Keď si spomeniem včera na tej jeho sladký úsmev, ktorým ju obdarúval, je ťažké skočiť na tvrdenie, že by mu to mohlo byť jedno a nechcel by byť jej frajerom on.

„Nie je,“ pokrčil plecami. Obočie sa mi stiahlo k sebe. Ja som tiež síce mužov nikdy nebrala ako mojich možných potencionálnych manželov, bolo mi jedno, koľko majú frajeriek, ale Edward mi pripadal ako chlap, ktorý by sa jedného dňa rád usadil.

„Nepáčila sa ti?“ neodpustila som si otázku. Edward si povzdychol a prehrabol si vlasy – zase!

„Ale áno, je to krásna žena. Lenže... moje srdce už patrí inej...“

Aha. Takže je zaľúbený. Z neznámeho dôvodu by som však rada vedela, kto je tá šťastná. Výťah zahlásil príchod na prízemie a ja som bola nútená sa začať venovať iným myšlienkam. 

◘◘◘

„Takže, kam by si teraz chcela ísť?“ spýtal sa Edward a oprel sa o operadlo stoličky v kaviarni, kde sme sa momentálne nachádzali. Fotenie prebehlo rýchlo, fotograf potreboval iba pár záberov, čiže pred obedom sme boli už s Edwardom voľní. Po výdatnom obede sme skočili ešte na kávu a ja som popri tom Edwardovi pomáhala spoznať Paríž. Dokonca sme sa aj spolu odfotili, to sa musím pochváliť.  

„Mohli by sme ísť nakupovať, potrebovala by som pár nových vecí,“ zašomrala som a odpila si z cappuccina, ktorého pena mi zostala na hornej pere a jazykom som si ju zlizla. Edward ma pri tom sledoval s privretými očami.

„Čo je?“ zamračila som sa. Iba pokrútil hlavou, že nič. Podozrievavo som sa naňho zahľadela a zdvihla som obočie. „Si si istý? Nemám nič na gebuli?“ uisťovala som sa a ukázala si na hlavu. Edward sa zasmial. „Vlastne mám pocit, že ti z nej niečo vyrastá. Vyzerá to ako roh.“ Naklonil sa cez stôl a poklepkal mi po temene hlavy. „Presne tu.“

„Daj zo mňa tú paprču dolu,“ zasmiala som sa a s hraným urazením ju odsotila. Zdvihol ruky v obrannom geste a opäť sa zasmial. Povzdychla som si a zahľadela sa von oknom. Sledovala som ľudí, ktorí prechádzali na námestí a premýšľala, kam asi idú. Niektorí smerovali do práce, iní do rôznych úradov, škôl... Občas som sa cítila byť iná. Nie však v tom dobrom slova zmysle. Ale tak, akoby ma ľudia nemali radi. A veľa ma aj veru nemalo. Častokrát ma dopredu odsúdili, častovali rôznymi nadávkami, pritom ma ani nepoznali. Ale život celebrity je už raz taký a nič s tým nenarobím.

„Ideme?“ spýtavo som sa pozrela na Edwarda, ktorý tiež sledoval dianie na ulici. Pozrel na mňa a s úsmevom prikývol. Zaplatili sme a vyšli opäť do chladu. Nevedela som sa dočkať, kedy budem znovu doma a celý deň sa budem vyhrievať na slnku na pláži.  V ušiach mi bude hrať MP3 a ja na chvíľu zabudnem na všetko okolo seba. Nakoľko Edward so mnou chodenie po odchodoch po prvom butiku vzdal a rozhodol sa, že si pôjde po svojom, dohodli sme sa, že sa stretneme o druhej pred tou kaviarňou, v ktorej sme dnes boli. Nakupovanie ma ani príliš nebavilo, keď som bola sama. Predsa som si však kúpila pár nových tričiek, blúzok a kratučkých sukní. Keď som vychádzala z piateho butiku, ľutovala som, že tu nie je so mnou Edward. Ako nosič tašiek by sa mi teraz nanajvýš hodil. Začala som ho hľadať na okolí, lenže nikde som ho nezahliadla. Ťažili mi to aj ľudia, ktorých tu bolo ako myší a nevidela som pred seba na viac než desať krokov.

„Isabella, Isabella,“ ozval sa odrazu za mnou vreskot. Otočila som sa a oči mi takmer vypadli z jamôk, keď som v diaľke, ktorá sa však neustále zmenšovala, zbadala asi šiestich novinárov rútiacich sa mojim smerom. Foťáky im už naplno pracovali. Nastal problém, pretože som bola sama. Nebol tu ani Louis, ani Edward, čo značilo, že som sa v tejto chvíli nachádzala v análnom otvore. Prinajmenšom...

Dobre, nastal čas, aby som aj ja vyskúšala ako chutí útek pred paparazzmi. Otočila som sa druhou stranou od nich a rozutekala sa. Našťastie som mala obuté balerínky. Ľudia ma neveriaco sledovali, poniektorým hral na tvári úsmev. Iste, musela som vyzerať komicky, keď som ovešaná ako vianočný stromček s vlasmi poletujúcimi všade navôkol ako lesnej víle bežala po námestí a za mnou sa rútila stádo volov. Ešte by som rada vedela, ako sa dozvedeli, že som práve tu. Určite za to môže ten posratý twitter, ktorým teraz ľudia žijú. Ale hviezdam kazí súkromie už úplne. Bože, ja Edwarda vážne zabijem. Keď ho človek potrebuje, vyparí sa. O chvíľu som však v dave zbadala ryšavú hlavu a v duchu poskočila meter vysoko. Zrýchlila som, aby mi náhodou nestihol niekam utiecť a pritom vzdychala ako vyradená parná lokomotíva. Pozrel sa mojim smerom, potom preč a keď si uvedomil, že tá šialená ženská, ktorá k nemu beží, som ja, strelil pohľadom opäť ku mne a v tvári mal spýtavý výraz.

„N-no-novinári,“ vykoktala som zo seba zadýchane, keď som pri ňom zastala. Edward sa na nič nepýtal. Schmatol ma za ruku, v ktorej som mala tašky a rozbehli sme sa po kockovanom chodníku spolu. Už sme nemohli vyzerať ako šialenci, ale skôr ako banditi. Ešte tá Edwardova šiltovka, čo mal na hlave... Bez komentára.

„Dá sa ich nejako zbaviť?“ pýtal sa ma.

„Nie,“ vydýchla som a v hrdle ma nepríjemne škrabalo.

„Tadiaľto,“ vyhŕkol Edward a zatiahol ma do úzkej uličky medzi dvoma bytovkami. O jednu ma oprel, z hlavy si stiahol šiltovku a povedal: „Nahrň si vlasy na jednu stranu.“ Zamračila som sa.

„Prečo?“

„Bože, Bella, nevyjednávaj a urob to! Nemáme veľa času. Hneď tu budú,“ zavrčal. S kyslím výrazom som ho poslúchla a zaúpela som, keď sa mi na hlave ocitla jeho šiltka. On si prehrabol vlasy, kvôli čomu mu stáli na všetky strany a ja som sa nad jeho výzorom musela zasmiať. Edward môj smiech nijako nekomentoval. Rukami sa oprel o stenu a ja som si odrazu uvedomila, že ma medzi nimi uväznil. Naklonil sa telom viac k uličke, akoby ma chránil pred pohľadmi iných.

„Čo to robíš?“ spýtala som sa opatrne a oči uprela na jeho hruď, ktorá sa prudko nadvihovala pod každým nádychom. Z diaľky som počula dupot a klepot topánok o chodník. Boli blízko. Edward si to uvedomoval tiež. Pozrel sa mi do očí a kým som sa stihla spamätať a čo i len mrknúť, chytil mi tvár do dlaní a pritlačil svoje pery na moje. 

Túto kapitolu by som rada venovala kiki1. Jej komentáre mi vždy dokážu vyčariť na tvári úprimný úsmev, začo jej veľmi ďakujem. Si veľmi milá a som rada, že mám čitateľku ako si ty.  

Patrí vám odo mňa, holky, obrovitánske poďakovanie za hlasy v Naj poviedke. Viete, čo pre mňa znamená krásne 5. miesto? Že som v úplnom vytržení a mám chuť napísať asi 10 kapitol dopredu. Strašne krásne vám ďakujem!  

Dúfam, že sa vám táto kapitola páčila a nesklamala vás. Poviem vám ale, že nie je to bohviečo, ak si vaše postavy začnú robiť čo chcú a na autora neberú ohľad. Nakoľko sa tu najbližšie "stretneme" až v 2013, prajem každému šťastný nový rok. A touto cestou by som sa vám chcela poďakovať za vašu priazeň, ktorú ste mi celý tento rok venovali. Dúfam, že vás moje poviedky budú baviť aj naďalej.    

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Modelka - 9. kapitola: