Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Modelka - 24. kapitola

04.07.2013 (14:15) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 12× • zobrazeno 2558×

24. kapitola

Pohľad mi spadol na žiletku položenú na poličke oproti mne. Bez rozmýšľania som sa jej chopila a bez stresu, váhania či strachu som si ju priložila k zápästiu. Zatvorila som viečka a pousmiala sa pri myšlienke, že čoskoro bude po všetkom...

„Bells? Si v kúpeľni? To som len ja, zabudla som si u teba mobil,“ narušil ticho mamin pokojný hlas nesúci sa z poschodia. Jeho tón ma prebral z tranzu a dovolil racionálnemu mysleniu prebrať vládu nad mojimi činmi a rozhodnutiami. Vystrašene som otvorila viečka, pohľadom kmitla na žiletku stále spočívajúcom na mojom zápästí a zhrozila sa. Okamžite, bez väčšieho rozmýšľania, som ju roztrasene odhodila na zem, malú chvíľu na ňu bezmocne hľadiac. Z očí sa mi valili potoky sĺz pri pomyslení na to, čo som sa chystala pred malou chvíľou urobiť. Srdce mi bilo ako štvanej zveri, ktorá sa snažila zachrániť pred tlupou bažiacich lovcov, a mojimi žilami sa valil neutíchajúci adrenalín.

Na tele sa mi objavili zimomriavky, ktorých vznik určite nezapríčinila vychladnutá voda. Opatrne, ale zároveň rýchlo, som vyšla z vane a zabalila sa do osušky, pričom som sa triasla ako osika. Pri pohľade na svoj odraz v zrkadle som si v zúfalosti skryla tvár do dlaní. Pery som mala vyschnuté a fialové, oči červené a opuchnuté. Pozbieraj sa, Bella, dodávala som si odvahu.

„Už idem!“ zakričala som naspäť mame, v snahe znížiť jej obavy o moju maličkosť. Keby len, chuderka, vedela...

Keď som si uvedomila, čoho som sa chcela dopustiť a čo by som tým spôsobila ľuďom okolo seba, mala som chuť si poriadne nafackovať. Rozhodne som nikdy nepatrila k ľuďom so samovražednými sklonmi; práve naopak, mala som ich za bláznov, ktorí by sa mali nechať liečiť. Teraz som sa k nim pridala aj ja! Hanbi sa, Swanová!

Svoj... čin som považovala za vtedajší chvíľkový skrat, ktorý však mohol mať katastrofálne následky. Ešte pred malou chvíľou som si ich neuvedomovala, avšak mamin hlas mal pre mňa silu výchovnej facky, ktorá mi „vrátila rozum“. Ako som mohla chcieť urobiť niečo také? Zbláznila som sa? Vymyl mi niekto mozog?

V rýchlosti som sa osušila a obliekla sa do župana. Bosými nohami som sa rozbehla dolu po schodoch a keď som uvidela na gauči sedieť svoju matku, z nevysvetliteľného dôvodu som sa rozplakala. Pri pomyslení na to, že by mi môj plán vyšiel, čo by znamenalo, že by som ju už nikdy neuvidela, som pocítila nesmierne výčitky. Chovala som sa hrozne, vôbec som svojím chovaním hodným pubertálneho fagana nepomáhala ani sebe, ani jej.

„Preboha, zlatíčko, čo sa stalo?“ prihovorila sa mi, pričom sa ku mne rozbehla a privinula k sebe. Odrazu som sa cítila taká maličká a bezmocná. Zacítila som jej osobitnú vôňu - zmiešanú s presladeným parfumom - s upokojujúcimi účinkami, ktoré som nedokázala vysvetliť. Bola to proste mama a jej objatie bolo ako liek. Opäť som sa cítila ako malé päťročné dievčatko, ktorému neposlušný chlapec zo škôlky zobral posledný cukrík a ono sa cítilo byť dotknuté dovtedy, kým neprišla mama, dievčatko si neprivinula k sebe, nepomojkala, a nesľúbila nový balíček cukríkov určený iba preň.

Pevne som ju objala a plakala jej do ramena. Vlny výčitiek rúcali vnútro môjho tela ako tsunami. Čo by bolo s matkou, keby som si podrezala žily? Stratila Charlieho, čo by si počala, keby stratila aj mňa - svoju jedinú dcéru? Bola som zbabelá a sebecká, čo som si uvedomila až teraz, príliš neskoro.

„Je mi to tak ľúto, mami, ja to už nezvládam,“ vzlykala som jej do ramena, kým ma matersky hladila po vlhkých vlasoch. Ospravedlňovala som sa za všetky svoje životné chyby - za všetky hlúposti, ktoré som ako tínedžerka napáchala, za všetko nezodpovedné, čoho som sa dopustila, za všetky nezmyselné hádky, ktoré som s ňou kedy viedla, až teraz si uvedomujúc, aká som bola hlúpučká a detinská. Ospravedlňovala som sa za všetky problémy, ktoré som jej kedy spôsobila a kvôli ktorým sa zbytočne trápila. Na svet som sa začala pozerať z iného uhla, racionálnejšieho, reálnejšieho. Akoby som bola dospela až v tejto chvíli...  

„Nič si nezavinila, Bells, neobviňuj sa. Nemôžeš zato, čo sa nám prihodilo. Spoločne to všetko zvládneme,“ zašepkala, tisnúc mi bozk na čelo.

„Mám ťa rada,“ priznala som nesmelo a posmrkala. Videla som, ako sa mama pousmiala a pocítila, ako jej objatie zosilnelo.

„Veď aj ja teba, zlatíčko, veď aj ja...“

•••

„Ľutujem deň, keď som spoznala Georgea McOwena!“ spustila Ruth vo dverách nasrdeným hlasom. Zmätene na ňu hľadiac som odstúpila a pustila ju dnu. Netušila som, čo sa jej prihodilo, ale rozhodne to nebolo nič príjemné, keď tu v momentálnej chvíli, presnejšie dvanásť minút po deviatej večer miestneho času, prskala síru. Do telefónu sa ma spýtala iba toľko, či sa nachádzam doma a následne, či sa môže dostaviť, pretože v jej byte sa to už nedá zniesť. Nakoľko mi bola vždy - a hlavne posledné tri týždne od otcovho pohrebu - veľkou oporou, cítila som previnilosť a istú povinnosť jej všetko jedného dňa oplatiť. Takže keď nastali komplikácie u nej, chcela som, aby vedela, že som tu vždy pre ňu a môže sa na mňa spoľahnúť.

„Prečo, čo sa stalo?“ dožadovala som sa vysvetlenia, kým sa rozvalila na sedačku a zlostne zafunela, prekrižujúc si ruky na hrudi.

„On je najväčšia chyba môjho života! Ako som mohla byť taká jebnutá, keď som súhlasila, že si ho vezmem?!“

„Aha,“ povzdychla som si chápavo, „pohádali ste sa... Chceš sa o tom porozprávať?“

„Možno, ale skôr by mi bodlo, keby som sa poriadne odreagovala v nejakom chlapmi narvanom bare,“ na konci vety opäť naštvane zvýšila hlas a hlavu si zložila do dlaní. V duchu som si povzdychla. Nikdy som nepatrila k príliš empatickým ľuďom, ktorí vyriešia, alebo aspoň pomôžu vyriešiť problémy iných. Netušila som, čo by som jej mala povedať, aké reči použiť, aby som ju upokojila a ešte viac nerozzúrila. A čo sa týka hádok v manželstve? Tie pre mňa predstavovali milióny svetelných rokov vzdialené galaxie. Preto som s Ruthiným nápadom odtrepať sa do chlapmi narvaného, ako to ona nazvala, baru súhlasila.

„Máš aj predstavu, ktorý bar spĺňa tvoje požiadavky?“ spytovala som sa jej cestou, ktorú sme sa rozhodli absolvovať pešo, a ja som si nebola úplne istá, či to bolo správne rozhodnutie. Jednak z dôvodu vždy pripravených novinárov a jednak preto, aby mi zajtra neodpadli nohy. Usúdila som však, že malá prechádzka po L.A. ešte nikomu neublížila a ja nebudem výnimkou.

„Chateau Marmont?“ navrhla Ruth a kopla do zatúlaného kamienku doteraz pokojne ležiaceho na chodníku. Vyzerala byť myšlienkami úplne v inej sfére. Zavrtela som hlavou.

„Tam vonku číha vždy veľa paparazzov,“ vysvetlila som, „a okrem toho je to skôr reštaurácia.“

„No... v podstate je to vlastne jedno. Jednoducho potrebujem niekam vypadnúť a netvrdnúť zase doma, pričom sa budem kukať na telku, lebo môj milovaný manžel sa šiel zabávať!“ 

„Čo sa medzi vami vlastne stalo?“ spýtala som sa nesmelo a zároveň sa snažila pôsobiť nenútene. Nechcela som z nej nasilu páčiť dôvody a bola rozhodnutá, že pokiaľ si o tom nebude chcieť pohovoriť, nechám to tak.

„Chcela som len, aby sme si spravili pekný večer vo dvojici, lebo malého si na víkend zobrala babka, čo sa udeje raz za uhorský rok. Lenže George sa už dohodol s partiou ožranov a tým ma vymenil za plechovku piva,“ povzdychla si a tentokrát jej hlas nabral smutný podtón. Opäť som nevedela, ako zareagovať, nakoľko som sa vo vodách manželstva nikdy neplavila a tým pádom ani netušila, ako to v nich chodí. Napriek tomu som chcela niečo povedať, no Ruth pokračovala.

„Potom sme sa, samozrejme, pohádali a povedala som mu, aby si vybral medzi mnou a nimi... Odpoveď je, myslím, jasná, keď som tu teraz s tebou...“

„A ani si ho nepožiadala, či by to nemohol preložiť na inokedy?“ pípla som. V tejto chvíli som Ruth viac než dobre chápala. Vedela som, že voľných chvíľ s manželom mali málo, pretože buď obaja pracovali, alebo sa starali o Jeremyho. Ruth milovala romantické večery a preto som vedela, ako jej bolo ľúto, že sa jedného z nich jej manžel dnes vzdal.

Na druhej strane boli však večery, kedy sa chlapi schádzali v nejakých puboch, úplne normálne. Spomínala som si, že aj Charlie asi pred desiatimi rokmi s jeho bandou chodievali pravidelne každý štvrtok na pohárik. Pri spomienke na otca som otriasla a pozornosť sústredila radšej na prítomnosť.

„Ale jasné, že hej! Povedal mi iba toľko, že to nie je možné, lebo to plánujú už dlhšiu dobu, ale že ho to mrzí...“ odfrkla si a nahnevane pokrútila hlavou. Medzitým sme prišli do Griffin baru, ktorý nepatril medzi špičku v L.A., ale považovala som ho dostatočne vhodný na túto príležitosť. Rozľahlým objektom sa šíril ťažký vzduch nasiaknutý cigaretovým zápachom a cez hlučnú hudbu som sotva zaregistrovala čo i len jedno zrozumiteľné slovo nejakého zákazníka.

S Ruth sme svoje zadky zložili pri jednom z boxov nachádzajúcich sa v odľahlejšej časti baru, pretože nikde inde už voľné nebolo. Ale bolo to tu diskrétnejšie, menej prepchaté a...  pri wéckach. Povzdychla som si a ruky položila na stôl, pohľad upierajúc na popolník.

Ruth sa podujala, že nám pôjde objednať niečo na pitie - výber som nechala na ňu. Nakoniec predo mňa čašník s úsmevom od ucha k uchu postavil mojito. S Ruth sme sa k téme o jej manželovi, pre istotu, nevracali. Snažila som sa spomínať čokoľvek iné, len aby prišla na iné myšlienky a trošku si zlepšila náladu.

Keď som sa vracala z toalety, pri našom boxe postával nejaký chlapík približne okolo tridsiatky a očividne sa dožadoval Ruthinej pozornosti. Zadok odetý v džínsoch o tri čísla väčších, kvôli čomu som mu videla modré trenírky, vytrčil dobre, že nie natoľko, že bránil okoloidúcim prejsť popri ňom. Prevrátila som oči a sťažka si povzdychla.

„Si naozaj pekná, nenechaj sa prehovárať a poď tancovať,“ začula som jeho vtieravý hlas. Kútikom oka som si všimla, ako sa na Ruthinej tvári zračil premýšľavý výraz - preboha, veď ona jeho návrh zvažovala! Zrýchlila som krok a šupla sa späť na sedačku, pohľad stáčajúc na Ruthinho obdivovateľa a pery krútiac do milého úškľabku.

„Daj si odpich, chlapče, táto žienka je vydatá a pokiaľ nechceš skončiť s rozbitou papuľkou, vezmi nohy na ramená,“ poradila som mu s doložkou hollywoodskeho úsmevu. Skutočne som nepreháňala, George by toho bol schopný... Ak by sa, samozrejme, nachádzal tu. Že myslím svoje slová smrteľne vážne, som tomuto chlapíkovi dala znať aj pohodením pohľadu na prsteň lesknúci sa na Ruthinom prsteníčku. Verte či nie, ale po niekdajšej prítomnosti tohto odvážlivca zostal v okamihu len dym a čiara. V duchu som sa samoľúbo usmiala a potľapkala po ramene.

„Prečo si to spravila?!“ vyhŕkla Ruth podráždene, čím ma vyrušila z rozjímania.

„Pretože viem, ako by ťa to zajtra mrzelo... Ruth, nie si hádam taká naivná, že si si myslela, že by to skončilo nejakým tancom, však nie? A nakoľko si ťa vážim a si pre mňa ako sestra, nemohla som ti dovoliť spraviť takúto životnú chybu. No a teraz, madam, ak pociťujete takú nesmiernu túžbu po tanci, prijmite, prosím, moje pozvanie,“ ukončila som dramaticky a pre efekt zahýbala obočím. Pomohlo to - Ruth pobavene pokrútila hlavou a v spoločnosti výbuchu smiechu a pár poldecáčikov v krvi sme šli dobyť tanečný parket. 

O dve hodiny, šestnásť minúť a dvadsaťštyri sekúnd neskôr

„Náááčo pôôôjdem domov, keeeď nemááám nikoho. Óóótec sa mi ženííí, mama tá je v čiernej zemi, náááčo pôôôjdem domov!" jačala Ruth ako zmyslov zbavená, popri čom sa snažila so mnou udržať krok, i keď sa jej to, bohvieako, nedarilo. Nohy sa jej plietli jedna cez druhú a namiesto toho, že by sa aspoň trošku snažila udržať rovnováhu, spievala. Pretočila som oči, zastala a čakala, kým sa došuchce ku mne.

Vedela som, že nápad ísť bez auta, nedopadne v konečnom dôsledku dobre. Ak by som ho tu mala, moja situácia by sa nachádzala ešte na hranici znesiteľnosti, pretože by som opitú Ruth pripásala na sedadlo a odfrčali by sme ku mne. Takto sme síce smerovali ku mne tiež - nemohla som ju v takomto stave dopraviť k nej - , iba s tým rozdielom, že nám cesta zabrala o hodinu viac. Volať Robovi, aby pre nás prišiel, som považovala o takejto nekresťanskej hodine za nevychovanosť. Objala som ju okolo ramien a v duchu odriekajúc modlitbu, v ktorej som prosila o pomoc, sme sa s napitou Ruth pustili na dlhú púť.

S božou pomocou sme sa dostali skutočne k môjmu domu a ja som v duchu radosťou povyskočila. Ruth, ktorá sa od Franklin Avenue hrala na opičku a zavesila sa mi okolo krku, som zložila na gauči a vyzula.

Bolo pár minút po druhej a cítila som sa grogy, aj keď som dokopy nič nevypila – s výnimkou jedného poldecáka. Celú dobu v bare mi bolo trošku nevoľno, takže som vydržala pri nealkoholickom mojite a cole. Posledná vec predtým, než som zaľahla do postele, bola, že som pred Ruth položila vedro, ktoré sa jej skôr či neskôr určite zíde.

Spala som dole - v bývalej Edwardovej izbe. Keď som liezla do postele, cítila som v hrdle hrču. Bolo to zvláštne, ale obliečky boli ešte stále nasiaknuté jeho, aj keď už v menšej intenzite, vôňou. Pod vankúšom som dokonca našla tričko, v ktorom spával a ja som mu ho musela zabudnúť zbaliť. Oči ma zaštípali a vzápätí sa zaplnili slzami. Prečo mi stále tak strašne chýbal? Prečo som chcela, aby bol teraz tu - pri mne? Aby ma objal?

Pritlačila som si jeho tričko k nosu a na tvári mi pohrával jemný úsmev, kým som vdychovala jeho vôňu a na malú, mizernú chvíľu mohla predstierať, že tu Edward so mnou skutočne je. 

•••

Nasledujúci piatok som vybehla na kávu s Tracy, ktorú som poznala z modelingu a boli časy, keď sme bývali lepšie kamarátky. Nakoľko mala neskôr každá z nás svoje vlastné povinnosti, naše cesty sa postupne rozdelili a my sme si to uvedomili až v čase, kedy bol náš vzťah príliš chladný. V utorok mi však zavolala - s doložkou úprimnej sústrasti - a vyhŕkla s nápadom, aby sme si niekam vyšli, čo sa mi zdalo ako fajn nápad, pretože som ju skutočne hodnú chvíľu nevidela a bola som zvedavá, ako sa má.

Kým som sŕkala latté a snažila sa ju počúvať, pristihla som sa, že až príliš často kontrolujem čas na hodinkách. Občas mi jej reči prišli nezáživné, vtieravé a... hlúpe. Dvadsať minút dokázala venovať rozprávaniu o nových topánkach, ktoré si objednala z Francúzska a podľa jej opisu sa jednalo o klasické tmavomodré lodičky, ktoré dostanete na každom rohu, no tým, že ich objednávala zo zámoria, za ne vysolila trikrát takú cenu. To jej nikto nedokázal povedať, aká to je malichernosť?

Vedela som však, že v tom netkvel problém. Povedať by jej to dokázal hockto, ale aj tak by ho nepočúvala. Presne ako som to robievala ja. Ignorovala som rady druhých, jednoducho som si myslela, že tým, keď si kúpim niečo drahšie, som aj ja niekým výnimočným. Niekým, kto si to môže dovoliť a ľudia by si ho mali vážiť. Áno, bola som sprostá a detinská. Pretože peniaze mi nedokázali pomôcť v čase, keď som si to najviac priala. Nedokázali zachrániť Charlieho, matku nepripraviť o manžela a mňa o otca. Na svete sú omnoho dôležitejšie hodnoty než peniaze. Škoda, že som si to uvedomila až teraz.

Keď som sa s Tracy rozlúčila a sledovala, ako nastupuje do svojho namakaného auta, v duchu som nad ňou krútila hlavou a úprimne dúfala, že sa z mylnej predstavy o živote, v ktorej práve žila, jedného dňa prebudí a že už nebude príliš neskoro.

Nechcelo sa mi ísť domov - tam, kde ma nikto nečakal. Prechádzala som sa po námestí a sledovala okoloidúcich, keď som odrazu zaúpela. Pár desiatok metrov predo mnou postávali novinári, čo by nebol problém, keby ma neboli nezaregistrovali. To nemôžem vyjsť na blbú ulicu bez toho, že by mi raz - skutočne aspoň raz - dali pokoj?

Na päte som sa stočila a snažila sa ignorovať zúrivé cvakanie ich foťákov. Pokoj, Bella, nahoď úsmev a ide sa. Lenže kam? Domov? Neexistuje, to je ďaleko a nakoľko som s behom dnes nerátala, nevzala som si ani vhodné topánky, ani auto. U mňa ma vyzdvihla Tracy. Jasné, taxík bol tiež možnosťou, ale to by sa mi, samozrejme, nemohla vybiť baterka.

Zachovala som si chladnú hlavu a premýšľala, kam by som ešte asi tak mohla ísť. Ak som sa nemýlila - a to by som v tomto skutočne nemala -, Ruth bývala približne dva bloky odtiaľto, čo nebolo ďaleko. Opäť sa moja agentka stala mojou spásou. Zrýchlila som krok, oni zrýchlili. Bolo to na nervy a človek by si myslel, že sa na to dá po čase zvyknúť, ale opak bol pravdou. Čím ďalej, tým viac to lezie na mozog.

Mala som šťastie, v momente, keď som sa pripomínajúc parnú lokomotívu doteperila k Ruthinej bytovke, práve niekto vstupoval do vchodu a tým pádom ma pustil dnu. Papíkom, ktorým sa zabuchli dvere pred nosom, som mala chuť zakývať a poslať vzdušný bozk. Zaklopala som na dvere Ruthinho bytu nachádzajúceho sa na siedmom poschodí a ruky si oprela o kolená. Uf, tento šprint mi dal zabrať.

Ako prvé, keď sa dvere otvorili, som si všimla nohy v ponožkách – mužské. Pohľadom som stúpala vyššie a keď som sa zastavila na šedom tričku, ktoré som sama pred pár týždňami nosievala, bola som si takmer istá, že predo mnou nestojí George. Keď som sa pozrela do jeho tváre – pravdepodobne rovnako prekvapenej ako bola moja –, srdce mi vynechalo úder a potom sa rozbehlo šialenou rýchlosťou. 

„Edward...“

Zlatíčka, opäť mi dovoľte, aby som sa vám poďakovala za také krásne komentáre, ktoré ste mi minule zanechali. Ešte tým, že sa jednalo o smutnú, depkársku kapitolu, si to vážim ešte väčšmi a zahrialo ma to pri srdci. Viem, že také kapitoly nie sú pre každého a môj štýl písania taktiež. Je pekné vedieť, že vždy sa tu nájde niekto, kto je ešte ochotný čítať tieto moje drísty a ešte k tomu sa tu aj vyjadrí. Klobúk dolu pred vami, naozaj.

Nakoľko vám ako vďaku nemôžem kúpiť ani len lízatko, možno vás  - aspoň teda niektorých - poteším navrátením Edwarda, ktorý vám tu už určite strašne chýbal.  A áno, viem, že sa vám to mohlo javiť natiahnuté, kým sa vrátil, ale aj táto kapitola mala svoj dôvod a Bella sa taktiež potrebovala vyrovnať s tým, že je poloupír a preto som ho sem nemohla šupnúť hneď. Veď to by si Bella tú mašľu hodila už naozaj...

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Modelka - 24. kapitola: