Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Minulosť verzus prítomnosť - 9. kapitola

28.02.2012 (19:30) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 12× • zobrazeno 2311×

Minulosť verzus prítomnosť  

Prítomnosť – Známy neznámy

9. kapitola

Pohľad Bella:

Z lesa sa znova ozvali podivné zvuky. Bolo to zapraskanie, akoby niekto neopatrným krokom zlámal halúzky. Strelila som pohľadom na to miesto a uvidela postavu stojacu pod tieňmi stromov.

Bol to vysoký muž, odetý len v krátkych nohaviciach. Jeho nahá, svalnatá hruď bola tmavšej farby. Mal krátke tmavé vlasy. Stál na okraji lesa a pozoroval ma. Pocítila som strach. Som síce poloupír, silnejší ako obyčajný človek, ale tá polovica človeka sa vo mne často ozýva. Nemala som predstavu o tom, kto to je a čo odo mňa chce. Premýšľala som o úteku, o spôsobe ako sa čo najrýchlejšie a nepozorovane odtiaľto dostať a pri tom sa neprezradiť.

On však stále bez pohnutia stál a pozoroval ma. Náhle sa zmenil vietor od neho a ku mne sa dostal podivný zápach, ktorý ma štípal v nose. Bolo to akoby sa predo mnou prehnal zmoknutý pes. Striasla som sa od toho zápachu. Na to sa muž začal približovať. Pomalým opatrným krokom postupoval smerom ku mne. Postavila som sa, pripravená čeliť prípadnému útoku. Zostal asi tri metre odo mňa a stále ma pozoroval.

Teraz som mala možnosť obzrieť si ho lepšie. Bol tmavšej pokožky, v jeho tvári sa črtali indiánske rysy. Jeho čierne krátke vlasy sa leskli v zapadajúcom slnku. Mal veľké čierne oči. Na jeho nahej hrudi sa rysovali veľké svaly, čo mi nahnalo strach. Keď bol takto blízko, ten smrad ešte viac zosilnel. Vtedy som si uvedomila, že to on tak páchne. Skrčila som odporom nos. Znova som sa zahľadela do jeho tvári a hľadala známky útoku. Tá tvár mi bola akási povedomá. Hlavou mi prebiehali spomienky a akoby sa v nich mihol aj on.

Stáli sme tam už dlhé minúty, keď otvoril ústa a prekvapene vyslovil jediné slovo: „Bella?“ Nechápavo som naňho pozerala. Pozná ma? Kto to je?

„Kto si?“ spýtala som sa obozretne. Hľadel na mňa s otvorenými ústami, neschopný vydať hláska.

„Kto si?“ zopakovala som už naliehavejšie svoju otázku. Prešiel po mne pohľadom. Od nôh putoval očami smerom hore a pritom neveriacky krútil hlavou zo strany na stranu.

„Jacob,“ vyslovil potichu.

„Jacob?“ Snažila som si spomenúť, kde som to meno už počula.

„Jacob Black z La Pushskej rezervácie. Syn Billyho Blacka,“ upresnil a tvárou mu prešiel bolestný úsmev.

Syn Billyho Blacka? Ale to je nemožné. Ten Jacob? Veď teraz by z neho musel byť storočný starec.

„Ako?“ spýtala som sa. Pôsobila som asi ako totálny blbec, ale nevedela som prísť na to, čo je. Upíra som z neho necítila, takže som netušila čím je.

„Si to naozaj ty, Bella?“ vyhol sa mojej otázke. Nevedela som, či sa mám priznať. Čo keď to niekomu prezradí, ale potom mi napadlo, že všetci, čo ma poznali sú už mŕtvi. Prikývla som na súhlas. Priblížil sa ku mne. Mala som pocit, že ma chce objať, ale zarazil sa, akoby si na niečo spomenul.

„Upír,“ zasyčal pomedzi zuby. Prekvapene som naňho civela. Ako to vie? „Ty si upír?“

„Nie celkom,“ šepla som. „Ale ako to vieš? A čo si vlastne zač? Smrdíš ako zmoknutý pes,“ ohradila som sa a ohrnula nosom.

„No, ty tiež nevoniaš lákavo,“ zaškeril sa. „A čo tu robíš?“ Nevedela som, či mu môžem povedať pravdu. Zatiaľ sa správal priateľsky, ale ako môžem vedieť, či nám neublíži. Preto som sa rozhodla mlčať a len som mykla plecami.

„Si tu sama?“ A je to tu. Už sonduje. Čo teraz? Znovu som mlčala, len som zakývala hlavou zo strany na stranu.

„Ty nie si príliš zhovorčivá!“ Roztiahol ústa do širokého úsmevu a sadol so do trávy. „Nechceš sa porozprávať?“ spýtal sa a ukázal na miesto pred sebou na znak toho, aby som sa posadila.

„Neviem, či to je dobrý nápad.“ Snažila som sa zakryť obavy vo svojom hlase.

„Bojíš sa? Neublížim ti. Posaď sa!“ Znovu som začala zvažovať možnosti úteku, ale jeho prosebný pohľad ma nakoniec presvedčil. Zviezla som sa do trávy oproti nemu, ale stále som sa snažila byť obozretná.

„Nemusíš sa ma báť. Neviem, či si ma pamätáš, ale bývali sme priatelia.“ Jacob, ten Jacob. Milý chlapec, od ktorého som vymámila informácie o Edwardovi a jeho rodine. To on mi vtedy pomohol, hoci o tom ani netušil. Kedysi dávno to bol môj priateľ. Ale môžem o ňom uvažovať tak i teraz? Veľa času prešlo, veľa vecí sa zmenilo. Mala by som byť opatrná.

„Pamätám.“ Bolo jediné, čo som povedala.

„Čo si a ako sa ti to stalo?“ spýtal sa zaujato a ukázal na mňa rukou. Obozretnosť – to bolo to slovo, ktoré sa mi znova objavilo pred očami.

„Nechceš sa najprv zveriť ty?“ skúsila som šťastie. Tiež nie je obyčajným človekom a ak chce odo mňa získať trochu dôvery, nech sa zdôverí najprv on.

„Ehm... Nemal by som, ale aj tak si myslím, že niečo tušíš.“ Tak to si píš, že tuším, len keby som vedela čo.

„Som menič.“ A to už je čo? Zahľadel sa na mňa a hľadal známky pochopenia. Ale márne. Prekvapene som naňho pozerala a preto pokračoval.

„Mením sa na vlka.“ A vtedy mi to docvaklo. Billy Black... legendy... chlapci meniaci sa vo vlkov... pravdivé legendy?... vlci – zabijaci upírov.

Vystrelila som zo sedu. „Chceš ma zabiť?“ skríkla som.

„Nie.“ Sklopil zrak a pôsobil zamyslene. „Teraz už nie. Ale pred pár minútami som o tom uvažoval. Keď som ťa tu uvidel a zacítil tvoj pach. Voniaš odporne sladko – ako oni. Ale potom som počul tvoje srdce. Čo si, Bella?“ Znova ku mne zdvihol pohľad.

„Ako ti mám veriť? Ako ti môžem veriť, že sa na mňa nevrhneš a nezabiješ ma?“

„Neviem. Ale viem, že ťa nemôžem zabiť. Si Charlieho dcéra a Charlie...“ odmlčal sa a zahľadel sa na jazero. Bol z neho cítiť smútok. Smútok za niečím, čo miloval. Milujúca osoba nemôže byť bezcitný vrah. To ma na chvíľu upokojilo. Začala som ho vidieť inými očami. Znovu som sa posadila.

„Smútiš za otcom?“ šepla som. Pozrel na mňa so zahanbeným výrazom.

„Sú to už roky, ale bolí to rovnako. Mal som len jeho,“ vzdychol. Je neuveriteľné, že som sa tohto chlapca pred chvíľou bála. Šiel z neho strach, ale teraz tu predo mnou sedí bezmocný, smútkom skľúčený chlapec.

„Je mi to ľúto.“

„Ďakujem,“ povedal a znova uprel svoj pohľad na jazero. „Povieš mi už o sebe?“

„Čo chceš počuť?“

„Čo si? A ako?“

„Čo som?“ zamyslela som sa. Mala som zrazu potrebu niekomu sa zveriť. Roky žijem s osobami, ktoré sú ako ja. Iných priateľov nemám. Jacob kedysi bol mojim priateľom. Mohla by som to s ním skúsiť znova?

„Ja som sa ti zveril,“ vytrhol ma z premýšľania.

„Prepáč, len som sa zamyslela. Hľadám tie správne slová ako začať.“

„Skús tým, že mi prezradíš, čo si,“ súril ma.

„Hej. Vravel si, že voniam ako upír.“

„Áno, ale bije ti srdce, hoci smrdíš ako oni.“ Nakrčil nos. Musela som sa pousmiať.

„Som upír, ale len z časti. Vlastne presne by to malo byť poloupír.“

„Také niečo neexistuje. Buď upír si, alebo nie,“ pokrútil hlavou.

„Vždy som bola divná, takže sa niet čo čudovať.“

„Ako si sa stala... poloupírom?“ To posledné slovo vyslovil s odporom.

„Jacob, nehovorí sa mi to ľahko. Musíš to vedieť?“ Snažila som sa vyhnúť nepríjemnostiam. Jacob ma mal vždy rád a upírov očividne nenávidel. Ako mu vysvetliť, že som jedného z nich milovala a spojila sa s ním tak, ako to len bolo možné?

„Chcem to vedieť. Viem, ako sa z človeka stane upír, ale o niekom ako ty, som nepočul. Musíš mi to povedať.“

„No... Vieš o Edwardovi?“

„Tým myslíš tú pijavicu?“

„Áno. No, my sme... Vieš, milovala som ho,“ jachtala som, neschopná vydať súvislú vetu.

„Čo ste?“ pobádal ma so zvýšeným hlasom. Asi mu to postupne pomaly dochádza.

„No... milovali sme sa,“ šepla som.

„Čo ste sa? Ako?“

„No skrátka milovali. Ako muž a žena. Ako ti to ešte...?“

„Bella, si normálna? Veď je to monštrum. Mohol ťa zabiť. Ako si sa s ním mohla... milovať?“ kričal rozhorčene, pričom to posledné slovo doslova zasyčal.

„Jacob, pochop ma! Milovala som ho. A skrátka sa to stalo. Chcela som to.“ Jacob vyskočil na nohy a začal sa nervózne prechádzať sem a tam. Jednu ruku mal založenú v bok a druhou si zašiel do krátkych vlasov. Bolo vidieť ako premýšľa, ale bol naštvaný. Zrazu postál predo mnou.

„Ako si mi to mohla urobiť? Ako si to mohla urobiť s tou pijavicou?“ Rozhadzoval pri tom rukami. „Ty si to neuvedomuješ? Vieš, čo všetko sa mohlo stať? Oni majú neuveriteľnú silu. Stačil by len nepatrný pohyb a zabil by ťa. Oni sú krvilačné beštie. Neviem akým zázrakom sa stalo, že si to prežila. Nemajú city, nemajú srdce, nevedia milovať. Oklamal ťa, nebol pre teba ten pravý.“ Odmlčal sa.

„Jacob. Milovala som ho. Bol môj život. Bol moje všetko. Neviem, ako ti to vysvetliť, ale vtedy to bolo to jediné, po čom som túžila. Vtedy som to tak cítila a viem, že on ten pravý bol. Neľutujem to.“ Ani nemôžem, keď mi dal to najcennejšie – Ness.

Prudko sa nadýchol a pokračoval. „Bella, vždy som ťa miloval. Chcel som ti byť všetkým. Jemu srdce nebije, no to moje bije len pre teba. Prečo si ušla? Mohli sme byť spolu. Chcel som byť vždy len s tebou. Hľadal som ťa.“ Pozerala som naňho s otvorenými ústami, neschopná  pohybu.

„Jacob, ja... mne to je ľúto. Ja... neviem, čo povedať. Musela som odísť.“ Na chvíľu nastalo medzi nami ticho. Nikto nemal čo povedať, každý premýšľal nad tým, čo bolo vypovedané. Až po pár minútach to ticho prerušil Jake.

„Ešte stále ho miluješ? Ušla si s ním?“ spýtal sa so smútkom v očiach.

„Nie, neušla som s ním. On ma opustil. Odišiel odo mňa,“ priznala som zahanbene. Slzy sa mi nahrnuli do očí, ale pokračovala som. „Odišla som s Charliem. Museli sme Forks opustiť. Nebolo to tam pre nás bezpečné.“

„On ťa nechal? Vedel som to. Nedá sa im veriť. Nemala si odchádzať, mohli sme byť spolu.“

„Ver mi, Jacob. Musela som. A my by sme spolu nemohli byť. Milovala som ťa, ale ako brata, ako najlepšieho priateľa. Nikdy by medzi nami nemohlo byť nič viac. Prepáč.“

„Čo to vravíš? Vždy som ťa miloval. Ja by som ti nikdy neurobil to, čo on, vždy by som pri tebe stál.“

„Nikdy neoľutujem to, čo sa stalo a nechcem, aby to bolo inak,“ presviedčala som ho.

„Dobre. Zabudnime na to. Ale stále si mi nepovedala, ako sa z teba stalo to, čím si.“ Tušila som, že príde na to, že som mu ešte nedala vysvetlenie. Bála som sa jeho reakcie. Ako bude reagovať na to, že mám dcéru, keď ho vytočilo už len to, že som s Edwardom spala. Znovu prechádzal sem a tam predo mnou a mrmlal si popod nos.

„Ako si len mohla? Ako si mohla?“

„Jacob, už sa to nedá vrátiť späť a ja to neľutujem. Bola to najkrajšia noc môjho života.“

„Ale ako sa mohlo z teba stať to, čo sa stalo? To akože, keď ťa upír pohryzne, je z teba upír a keď sa s tebou vyspí, si poloupír? Nechápem tomu,“ kričal.

„Mňa nezmenil Edward.“

„A kto potom? Niekto ďalší?“

„Pri tom... no, pri tom... otehotnela som,“ pípla som.

„Čo si?“

„Mám dcéru. Moju a Edwardovu dcéru.“

„Bella, upíri sú mŕtvi, nemôžu mať deti,“ vysvetľoval mi ako retardovanému decku. Vážne ma to vytočilo. Čo on o tom môže vedieť. Vyskočila som na nohy, postavila sa pred neho a plná hnevu spustila.

„Čo ty o tom vieš? Spal si snáď s nejakým upírom? Asi som pri tom bola, nie? Musím vedieť ako sa to stalo a keby si videl Ness, nepochyboval by si o tom, že je jeho. Nechápem, kam tým všetkým mieriš.“

„A kto ťa zmenil?“ prehliadol môj výstup.

„Ness, moja dcéra. Počas tehotenstva.“

„Nerozumiem.“

„Čo mu na tom nerozumieš? Edward je upír. A naša dcéra vznikla spojením upíra a človeka. Čo asi tak môže vzniknúť? Polovičný upír, že? A keďže je krv matky a dieťaťa prepojená... No nejako sa stalo, že som to, čo som. Neviem presne ako. Jediné, čo viem je, že som sa zmenila počas tehotenstva,“ snažila som sa mu to vysvetliť najlepšie ako sa dalo.

„Takže máš doma malú pijavičku?“ uškrnul sa.

„O mojej dcére takto hovoriť nebudeš. Buď rád, že to nepočul Charlie. Asi by ťa na mieste uškrtil. Je na Ness háklivý.“

„Čože? O čom to vravíš?“ vypúlil na mňa oči. Čo z toho zase nepochopil?  

„Vravím, že pred Charliem nemôže nikto povedať niečo zlé na Nessie. Miluje svoju vnučku ako nikoho. Je schopný pre ňu...“

„Ja som počul, ale nechápem, čo hovoríš. Ako môže Charlie ešte... žiť?“ Ou, tak na toto som zabudla. Zasa bude peniť. Ak po mne neskočí po tom ,čo mu vysvetlím, že i Charlie je poloupír, tak potom už nikdy.

„Jacob, asi by si sa mal posadiť.“

„Hovor! Chcem to mať za sebou. Tuším, že to nebude nič príjemné, ale radšej postojím.“

„No, ako myslíš.“ Premýšľala som nad tým, či mu to povedať na rovinu, alebo mu vysvetliť celý príbeh a pohnútky, ktoré nás k tomu doviedli. Uznala som, že ak to bude vedieť celé, bude to preňho menší šok.

„Asi tri roky po našom odchode z Forks sme žili v Kanade. Charlie sa zamestnal na tamojšej policajnej stanici. Byť policajtom je jeho poslanie, aspoň on to tak vníma.“ Musela som sa tomu zasmiať, ale Charlie ozaj za celý ten čas  inú prácu nerobil. „Jedného dňa, pri prenasledovaní páchateľa, mal vážnu nehodu. Mal rôzne zranenia, ale čo bolo najhoršie, stratil veľa krvi. Preto mu dali transfúziu, ale stalo sa niečo nečakané. Jeho telo tú krv odmietalo. Chradol a zomieral mi pred očami. Lekárom napadlo jedno riešenie – moja krv. V tom momente som si neuvedomila, čím som. Išlo len o Charlieho a jeho záchranu. Začali mu teda dávať krv odo mňa. Po týždni sa mu vyliečili všetky jeho zranenia. Zmizli rany, dolámané kosti sa zrástli. Lekári sa tomu divili a nevedeli si to vysvetliť. Ešte ďalší týždeň ležal bez pohnutia a známok života. Boli to presne dva týždne, keď otvoril oči.“

Stíchla som a sledovala Jacobov výraz. Medzitým sa posadil oproti mne a zaujato ma počúval. „Keď ho konečne pustili domov, cítil sa skvele. Bol plný života a energie. Na to, že prežil ťažkú autonehodu, sa z toho dostal veľmi dobre. Jedného dňa sme však prišli na to, že potrebuje krv. Nedokázal totižto ničím utíšiť škriabanie v krku. Bol to len pokus, ale jemu to pomohlo. Takže takýmto spôsobom sme zistili, že aj z Charlieho sa stalo to, čím sme my s Ness,“ zhrnula som to. Jacob na mňa hľadel s prekvapeným výrazom. Vstrebával informácie.

„Fuu, tak toto som nečakal. Ale nie je ti čo vyčítať. Chcela si ho len zachrániť. Asi by som konal rovnako.“ Je možné, že sa s tým tak jednoducho zmieril? „Takže máš dcéru a Charlie stále žije?“

„Áno, ak sa tento spôsob života dá nazvať životom. Je to o neustálom sťahovaní, schovávaní a predstieraní. Nemôžeš si nájsť priateľov, lebo vieš, že ich za pár rokov opustíš. Ale nesťažujeme si. Máme jeden druhého a to je podstatné,“ vysvetlila som mu. „Jacob?“

„Áno?“ zdvihol ku mne pohľad.

„Ako to, že nestarneš?“ položila som mu otázku, ktorá mi stále behala po rozume.

„No, akoby som ti to...“ zamyslel sa. „ Keď otec zomrel, bolo pre mňa ťažké žiť v rezervácii. Väčšina členov svorky bola pripútaná, mali svojho životného partnera. No ja som žil sám. Život v svorke je ťažký. Sme spojený mysľou, poznáme každú myšlienku a pocit každého zo svorky. Tú lásku, šťastie a radosť som mal pred sebou každý deň. A oni cítili len môj smútok.“ Náhle sa odmlčal, akoby zvažoval, či prezradiť všetku pravdu. Potom pokračoval tichým hlasom.

„Vždy som ťa miloval, už od toho dňa, keď ste boli so spolužiakmi na pláži v La Push. Uvedomil som si to a chcel ťa získať. Ty si však mala oči len pre tú pijavicu a mňa si si nevšímala. Jediné, čo si vo mne videla, bol kamarát. Nestačilo mi to, ale bol som vďačný, mohol som byť aspoň občas s tebou. A potom ste s Charliem zmizli. Trápilo ma to a bál som sa o teba. Nevedel som však, čo robiť. A potom to prišlo. Začal som sa meniť. Dozvedel som sa o svorke a o upíroch. Myslel som si, že si odišla s nimi, znenávidel som ťa. Chcel som ťa nájsť a zabiť aj teba a aj tú tvoju pijavicu. No potom som sa s tým zmieril. Naivne som si namýšľal, že niekde žiješ a si s ním šťastná. Veril som, že i ja nájdem svoju polovičku a pripútam sa, ale nič neprichádzalo. Už som to skrátka nevydržal a pol roka po otcovej smrti som ušiel. Odvtedy sa túlam svetom. Prešiel som celé štáty, Kanadu, Aljašku... Snažím sa plniť svoje životné poslanie. Čo mne skôr príde ako prekliatie. A hľadám lásku, no bezúspešne. K tomu je nutná premena. A pokiaľ sa mením vo vlka, dovtedy nestarnem.“ Zamyslene sa díval na svoje ruky.

Vždy som podvedome tušila, že mu nie som ľahostajná. Vedela som, že ma má rád, ale že ma miluje, to som netušila. Náš odchod ho musel veľmi raniť. Vždy som ho brala ako brata, priateľa, nikdy som mu nedala najavo myslieť si niečo viac. Trápilo ma to, ale nechcela som otvárať staré rany, a preto som sa spýtala na otázku, ktorá ma z jeho rozprávania zaujala najviac.

„Čo znamená byť pripútaný?“

„Fuu...  Viem to len z mysle svorky. Sám som ten pocit nezažil. Ale ak stretneš svoju polovičku, svoje druhé ja, tvoj život sa zmení. Nič pre teba už nemá zmysel, je pre teba stredom tvojho vesmíru. A ty si pre ňu všetkým, čo potrebuje – bratom, priateľom, milencom, či ochrancom.“

„Hmm...“ Premýšľala som nad jeho slovami. „Myslíš niečo ako láska na prvý pohľad?“ Usmial sa.

„Hej. Niečo také. Len je to oveľa silnejšie. Už ťa na zemi nedrží gravitácia. Už ťa drží len ona.“ Zahľadela som sa na jazero a premýšľala o jeho slovách. Všimla som si, že slnko sa už dotýka vrcholkov stromov. Najvyšší čas vrátiť sa. Vyhupla som sa na nohy. Jacob ma zaujato sledoval.

„Vieš, Jake, mala by som sa vrátiť. Otec ma už určite čaká a má strach.“

„Ach, áno. Zdržal som ťa, prepáč,“ vravel a pri tom sa tiež postavil.

„Kam teraz pôjdeš?“ spýtala som sa.

„Neviem. Kanadské lesy sú veľké, jeden prerastený vlk sa tu stratí,“ usmial sa a poškriabal sa na hlave.

„Nechceš ísť so mnou? Mohol by si bývať s nami. Charlie sa určite poteší. Mal tvojho otca rád. A spoznáš sa s Ness.“

„Vážne to chceš?“ spýtal sa prekvapene.

„Ak chceš ty? My budeme len radi,“ usmiala som sa a podávala mu ruku. Prijal ju a stisol vo svojej veľkej teplej dlani.

„Tak poďme!“ vykríkla som a ruku v ruke sme bežali sa Charliem.

8. kapitola - 10. kapitola 1/2

Táto kapitola mi dala veľmi zabrať. Ani si neviete predstaviť, koľkokrát som ju prepisovala. Nakoniec z nej vzniklo toto. Musím sa priznať, že s výsledkom vôbec nie som spokojná, ale už som si netrúfla znova ju prepisovať. Budem rada, ak mi zanecháte váš názor. Nabudúce sa nám Jacob stretne s Ness. Ako som sľúbila, bude aj Edward a Cullenovci, ale tí sa dostanú na rad až neskôr. Nejako to proste nevychádza. Nerada skáčem z témy do témy a v poviedke chcem mať poriadok, preto idem postupne. Pevne dúfam, že sa mi podarí na konci budúcej kapitoly Bellu s rodinou presťahovať do Forks a ak áno, tak bude aj Edward. Takže mi, prosím, zanechajte komentár a prípadné nápady. Ďakujem. GCullen 

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Minulosť verzus prítomnosť - 9. kapitola: