Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Minulosť verzus prítomnosť - 6. kapitola

10.02.2012 (07:00) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 11× • zobrazeno 2145×

Pre každého autora je dôležitý ohlas na jeho dielo. Či už je to spisovateľ, tvorca hudby, či maliar. Pre každého čitateľa, či diváka je pocta vyjadriť svoj názor. V našom prípade - či už z pohľadu tvorcu, či čitateľa - je to komentár. Nás tvorcov nabudí, podporí a pomôže. Vám čitateľom umožní vyjadriť sa a nájsť do budúcna to najlepšie. Preto mám na vás prosbu, a to práve prosbu v podobe zanechania komentára. Nezaberie to veľa času, je to len chvíľka, ktorá ale dokáže zmeniť názor a pohľad na vec. A preto je to také dôležité. Viem, že je ťažké vyjadriť svoj názor. Ale stačí len trošku chcieť a pôjde to. Ďakujem a píšte. GCullen.

Minulosť verzus prítomnosť

Minulosť – Nehoda

6. kapitola

Práve sme s Renesmee raňajkovali, keď zazvonil telefón.

„Dom Swanových.“ Zodvihla som vyzváňajúci telefón.

„Bella? Tu Nick,“ predstavil sa volajúci. Nick je otcov kolega z práce. Je to veľmi milý človek. Je ženatý a so svojou ženou Rachel majú dve krásne dcérky, s ktorými sa naša Renesmee zvykne občas hrávať.

„Ahoj, Nick! Deje sa niečo?“ Znova sa dostavil ten nepríjemne zvierajúci pocit.

„Bella, tvoj otec mal nehodu. Prenasledovali sme páchateľa... Jeho auto dostalo šmyk, niekoľkokrát sa prevrátilo. Je v nemocnici, mala by si tam za ním ísť. Je na tom veľmi zle.“

„Ďakujem, Nick,“ povedala som ako v tranze, zložila telefón a stále si nevedela dať dohromady, čo sa stalo. Zo zadumania ma prebrala až Renesmee.

„Mami, čo sa stalo? Je niečo s dedkom Charliem?“ Až vtedy som si vlastne uvedomila, čo sa stalo.

„Miláčik, Renesmee, dedko mal nehodu, je v nemocnici. Poď sa rýchlo obliecť, ideme za ním a zistíme niečo viac.“ Niekedy ma až prekvapovalo, aká je moja dcéra inteligentná. Bez reptania sa postavila a behom desiatich minút bola nachystaná pod schodmi. Už aj sme sadali do auta a mierili si to k nemocnici.

Na recepcii sedela milá staršia pani. Rýchlo som k nej vykročila a pýtala sa na Charlieho.

„Dobrý deň, dnes v noci k vám priniesli môjho otca, mal autonehodu, je policajt, volá sa Charlie Swan,“ vyhŕkla som na ňu.

„Áno, slečna, choďte na druhé poschodie. Tretie dvere vpravo je ambulancia doktora Johnsona. Choďte za ním, už vás očakáva. On vás poinformuje aj o zdravotnom stave vášho otca.“ S úľavou som sa na ňu usmiala a s Renesmee na rukách bežala na druhé poschodie nemocnice. Na chodbe som nikoho nevidela, preto som rýchlo zaklopala na dvere, ktoré mi označila pani z recepcie.

Dvere sa otvorili a v nich stál malý tlstý pán a veľkým úsmevom na tvári.

„Môžem vám nejako pomôcť, slečna?“ spýtal sa.

„Dobrý deň, som Isabella Swanová a v noci sem...“ Ani som nestačila dopovedať, úsmev z tváre mu zmizol a nahradil ho bolestný výraz.

„Poďte dovnútra. Nebudeme sa baviť medzi dverami. Posaďte sa, slečna Swanová,“ prerušil ma a už aj pozíval dnu.

Zviezla som sa na stoličku a čakala to najhoršie. So strachom som sledovala každý výraz jeho tváre. Menili sa s každou jeho myšlienkou. Bože, ako rada by som vedela, nad čím premýšľa! To je to tak hrozné? Už som to nevydržala a musela som prehovoriť.

„Pán doktor, mohli by ste mi povedať, ako je môjmu otcovi? Ako je na tom?“

„Nebudem vám klamať. Jeho stav je veľmi vážny. Priviezli ho v noci. Bol po ťažkej autohavárii.“ Hltala som každé jeho slovo a uvedomovala si vážnosť situácie. „Hneď sa podrobil operácii. Tá dopadla výborne. Nebudem vás zaťažovať podrobnosťami jeho zranení, ale jednu skutočnosť vám musím oznámiť. Počas nehody stratil veľa krvi, preto sme mu nasadili transfúziu, ale jeho telo cudziu krv odmieta. Je to veľmi zlé. Ak telo krv neprijme, očakávajte najhoršie.“

Zrazu som sa cítila strašne sama. Zvierala som Renesmee v náručí a premýšľala nad najhorším možným scenárom, ktorý môže nastať. Čo ak ma opustí aj Charlie? Čo budeme robiť? V hlave mi doslova šrotovalo. Nie! Ja nemôžem prísť o jediného človeka, ktorého na tomto svete mám.

„Nie sú iné možnosti?“ spýtala som sa so zúfalým výrazom v očiach.

„Sú. Ale ani to nemusí byť stopercentné. Práve preto som sa s vami aj chcel rozprávať. Jeho telo odmieta cudziu krv, ale krv pokrvného príbuzného by bolo jedno z riešení.“

Pokrvný príbuzný. Krv. Moja krv. To je jediná možná záchrana. „ Tak, na čo ešte čakáte? Ideme na to! Skúsim každú možnosť, len aby som zachránila svojho otca. Nesie to pre mňa nejaké riziká?“

„Nie. Riziká nie sú žiadne. Možno sa po odbere budete cítiť trochu unavená, ale dáme vám nejaké vitamíny na rýchlu regeneráciu.“

„Dobre, takže poďme na to. Hneď! Nemá zmysel čakať.“

„Som rád, že súhlasíte. Pošlem sem sestru, položí vám zopár otázok a podpíšete potrebné dokumenty. Následne začneme s odberom.“ S týmito slovami opustil ambulanciu a mňa tam nechal so svojimi myšlienkami.

Prekvapene som pozerala pred seba. Až teraz som postrehla, že Renesmee zo mňa neodvráti pohľad. Následne natiahla svoju rúčku, dotkla sa mojej tváre a mne sa pred očami objavil môj vydesený, no napriek tomu odhodlaný pohľad.

„Zlatíčko, všetko bude v poriadku,“ chlácholila som dcérku. „Dedko Charlie sa z toho dostane. My mu pomôžeme.“ Pozrela som na Renesmee povzbudivým úsmevom a potom, čo sa na mňa usmiala ona, začala som veriť, že to dopadne dobre.

Po chvíľke sa otvorili dvere a do ambulancie vstúpila mladá sestrička. Na stôl si rozložila papiere, ktoré si priniesla so sebou. Posadila sa na stoličku a usmiala sa.

„Takže, slečna Swanová. Pán doktor Johnson vás už informoval o stave vášho otca a aj s komplikáciami, ktoré nastali. Sme veľmi radi, že ste sa odhodlali postúpiť odbery a takýmto spôsobom vášmu otcovi pomôcť. Ako vám už iste povedal pán doktor, potrebujem, aby ste mi zodpovedali pár otázok, skôr než k odberom pristúpime. Môžeme sa do toho pustiť?“ spýtala sa veľmi milo.

„Samozrejme.“ Nessie sa mi pomrvila v náručí a obzerala si sestričku.

„Máte krásnu dcérku,“ poznamenala.

„Ďakujem.“

„Dobre. Pristúpime k tým otázkam, nech to máme čím skôr za sebou a môžeme začať s liečbou vášho otca.“ Zoraďovala si papiere, pravdepodobne hľadala ten potrebný. „Mám to. Otázka prvá: Užívate nejaké lieky?“

„Nie.“

„Prekonali ste nejakú vážnu chorobu?“

„Nie.“

„Trpíte na chudokrvnosť?“

„Nie.“ V tomto duchu sa nieslo asi dvadsať otázok ohľadne môjho zdravotného stavu. Keď sa jej otázky vyčerpali, vzhliadla z papierov, usmiala sa a prehovorila:

„Myslím, že môžeme bez problémov pristúpiť k odberom. Poďte za mnou.“ Zdvihla sa a vyvádzala nás z ambulancie po chodbe do ďalšej miestnosti. Pred ňou sa zastavila a kľakla si k Nessie.

„Poď so mnou, zlatko. Kým sa tety postarajú o tvoju mamičku, my sa tu trošku rozhliadneme a s niečím mi pomôžeš. Áno?“ Nessie na mňa pozrela spýtavým pohľadom. Len som prikývla na znak súhlasu. Sestrička ju chytila za ruku a so slovami: „Postarám sa o ňu. Vy zatiaľ bežte dovnútra,“ už kráčali po chodbe preč odo mňa.

Vstúpila som do bielej miestnosti, ktorá až príliš dýchala sterilitou. Pach čistiaceho prostriedku sa vznášal nad celou miestnosťou. Mierne mi od neho podvihlo žalúdok. Nikdy som nemala rada nemocnice, ale pre Charlieho to musím podstúpiť. Vo vnútri už na mňa čakala ďalšia sestrička. Usmiala sa, keď ma zbadala nervózne prešľapovať na prahu miestnosti.

„Poďte pokojne ďalej. Sem na toto lôžko si ľahnite a urobte si pohodlie. Všetko vám vysvetlím. Najprv vám zavediem injekciu do žily.“ Brrr! Nepríjemne ma pri tom pocite striaslo. „Následne vám budeme odčerpávať krv. Pokúsime sa odobrať potrebné množstvo. Nie vždy to ale na prvýkrát pacient zvládne. Nám ale bude stačiť nejaký ten pol liter. Aj tak musíme zistiť, či ju telo vášho otca prijme. Následne sa po dvoch dňoch dostavíte na ďalšie odbery.“

Počas vysvetľovania mi do žily zaviedla injekciu a odber sa rozbehol. Tie minúty ubiehali neuveriteľne pomaly. Stále som myslela na otca. Dúfam, že po odberoch budem mať dosť sily za ním zájsť. Chcela som ho aspoň vidieť. Začala som samu seba presviedčať, že všetko dobre dopadne. Inú možnosť som si nechcela ani pripustiť. Bez otca by som to sama nezvládla.

Po nejakom čase sa ku mne sestrička naklonila a začala odpojovať ihlu. Prekvapene som na ňu pozerala.

„Už máte po tom. Teraz sa pomalinky posaďte. Ukážte, pomôžem vám.“ Podopierala ma, a tak mi pomohla do sedu. Mierne sa mi zatočila hlava, ale po chvíľke to ustalo.

„Tieto lieky užite teraz a tieto si dáte večer, zajtra ráno a znova večer. Je to na regeneráciu a obnovu stratenej krvi. Pite veľa tekutín a tu na stolíku máte občerstvenie. Pred tým než odídete, musíte to zjesť.“ Podala mi lieky, ktoré som hneď užila a pomohla mi presunúť sa na kreslo k stolíku.

Po chvíľke som už opäť plná energie odchádzala z ambulancie. Vonku na sedadlách sedela Nessie so sestričkou v družnom rozhovore. Boli také zapálené do debaty, že si ma ani nevšimli. Zareagovali, až keď som postála úplne pred nimi a oslovila ich.

„Tak čo? Ako ste sa bavili?“

„Vaša dcéra je hotový zázrak. Je taká šikovná.“ Rozplývala sa. „Pomohla mi v ambulancii a dokonca obviazala jednému chlapčekovi narazené kolienko. Však, Nessie?“ Mrkla na ňu. Nessie sa len pousmiala a pohodila ramenami.

„A ako si dopadla ty, mami? Uzdraví sa dedko Charlie?“

„V to dúfam, srdiečko,“ odpovedala som s úsmevom Nessie a obrátila pohľad na sestričku. „Mohla by som vás poprosiť? Chcela by som sa ísť pozrieť na otca. Je to možné?“

„Noo...“ začala sa ošívať, „nemali by ste tam ísť, ale môžete ho vidieť spoza skla, z vedľajšej miestnosti. Poďte, zavediem vás tam.“ Chytila som malú Renesmee za rúčku a odchádzala za sestričkou.

Výťahom sme vyšli o poschodie vyššie a prechádzali po dlhej chodbe. Po obidvoch stranách boli dvere do nemocničných izieb, z ktorých sa ozývalo pípanie prístrojov. Nakoniec sme zastali pred úzkymi dverami. Vošli sme dnu. Na jednej zo stien bolo veľké okno, ktorým sa dalo nahliadnuť do vedľajšej miestnosti. Postavila som sa pred okno a uvidela Charlieho ležiaceho na nemocničnom lôžku.

Srdce mi stiahlo bolesťou. Ak by som bola teraz na ten pípací prístroj napojená, určite by sa ozýval šialený zvuk. Premohol ma strach. Obava, či to všetko pomôže. Charlie vyzeral taký bezbranný. Jeho celé telo bolo pokryté obväzmi. Ľavú ruku a nohu mal v sadre. Na tvári mal škrabance rôznych veľkostí a tvarov. Pohľad naňho bol hrozný. Musel veľmi trpieť bolesťou. Jeho telo sa občas stiahlo kŕčmi. Obrátila som sa na sestričku.

„Bolí ho to?“ spýtala som sa so strachom.

„Dostáva utišujúce lieky. Zatiaľ sa jeho stav nemení. Pokiaľ sa to nezmení a on na vašu krv dobre zareaguje, je z najhoršieho vonku. Všetko ale ukáže čas. Je príliš skoro na unáhlené názory.“

„Ďakujem vám. Ďakujem za to, že ste nás sem pustili a aj za to, že ste mi to povedali na rovinu. S Nessie máme len jeho. Neviem, čo bez neho budeme robiť. Dúfam, že sa z toho dostane,“ povedala som so slzami v očiach.

„Je čas ísť. Po odbere by ste mali odpočívať. Choďte domov, ľahnite si a nezabudnite na tekutiny. Zajtra sa vám určite ozve pán doktor a bude vás informovať, ako to všetko dopadlo. Musíte veriť, nič iné vám nezostáva.“ Milo sa na mňa usmiala a vyvádzala nás von z oddelenia.

Celý deň som prechodila ako v tranze. Moje myšlienky sa točili len okolo Charlieho. Nessie bola z toho veľmi smutná. Nemôžem dopustiť, aby sme prišli o Charlieho. Neviem, čo by sme si bez neho počali. Už takto to nemáme ľahké a bez neho by sme to nezvládli vôbec.

Noc bola asi najhoršia. Pred očami sa mi zjavovali obrazce spoločných chvíľ s mojím otcom. Moje každoročné prázdniny u neho, spoločné rybačky, moje nasťahovanie sa k nemu, jeho výraz, keď sa dozvedel, že chodím s Edwardom, jeho utrápený pohľad, keď ma Edward opustil a ja som trpela, jeho výraz, keď nám doktor oznámil, že som tehotná a jeho šťastné chvíľky s Renesmee v náručí.

Nasledujúci deň sa niesol v očakávaní na telefonát. Z kuchyne som sa skoro vôbec nepohla, aby som náhodou nepremeškala hovor. Bola som z toho veľmi nervózna, čo sa odzrkadlilo aj na Nessie. Chodila z izby do izby. Chvíľku sedela pri televízore, ale nevedel ju zaujať ani jej obľúbený seriál. Potom sa zavrela do izbičky a hrala sa s bábikami. To ju zabavilo asi tak na pol hodiny. Na to si vzala knižku a začala si čítať, ale ani to ju na dlho nezamestnalo.

Potrebovala som vymyslieť niečo, čo by jej urobilo radosť a odpútalo jej pozornosť od problému, ktorý nám visel nad hlavou.

„Nessie, srdiečko, čo keby si dedkovi Charliemu niečo nakreslila? Určite sa poteší. Keď sa zobudí a uvidí od teba krásny obrázok.“

„To je skvelý nápad, mami. Už mi to vážne lezie na nervy. Čakať na telefonát nie je v tejto chvíli najpríjemnejšie,“ zahlásila Ness.

„O čom to hovoríš? Čo ti lezie na nervy? A ako sa to vôbec vyjadruješ?“ karhala som svoju dcéru. Je síce na svoj vek vyspelá, ale takéto vyjadrovanie by si mohla odpustiť.

„Prepáč, mami. Ale vážne som z toho celá nervózna,“ ospravedlnila sa a hodila po mne psími očkami. Ja ti dám, ty potvorka jedna! Na mňa tieto tvoje pohľady neplatia. Pomyslela som si. Ale keď previnilo sklopila zrak a hrýzla si spodnú peru, nemohla som sa na ňu hnevať. Po kom to asi tak má?

Na to sa domov rozľahol zvuk telefónu. Rýchlo som bežala do kuchyne a zdvihla ho:

„Dom Swanových,“ vyhŕkla som.

„Ahoj, Bella! Tu Nick. Už vieš niečo nové o otcovi?“ Sklamane som si povzdychla.

„Nie, Nick. Neviem nič. Čakám na telefonát z nemocnice. Včera som sa bola informovať na jeho stav. Je to s ním zlé. Nechcel prijať transfúziu, teda jeho telo. Tak sme skúsili moju krv. Ešte včera mu ju mali dať a dnes ma mali informovať, či to zabralo. Takže len čakáme,“ podelila som sa s Nickom o tom, čo som vedela.

„Aha! Volal som tam, ale nechceli mi nič konkrétne povedať. Preto som ti zavolal. Ale ako počujem, ani ty nie si múdrejšia.“

„Som ako na ihlách. To čakanie je hrozné. Doslova sedím pri telefóne.“

„Dáš mi vedieť, keď sa dozvieš niečo viac? Aj chlapi zo stanice sú zvedaví. Charlieho má každý rád a boja sa, ako to s ním dopadne.“

„Ďakujem, Nick. Keď sa dozviem niečo viac, zavolám ti.“

„Dúfam, že to dobre dopadne. Musím už ísť, Bella. Tak potom brkni. Ahoj!“

„Ahoj, Nick.“ Zložila som telefón, oprela som sa o linku a vzdychla. Oči sa mi zaliali slzami. Už som nemala silu držať to všetko v sebe. Ten strach, obava, nervozita – všetko sa to vo mne nahromadilo a chcelo to von. Ani som si neuvedomila, že pri mne stojí Nessie a pozoruje ma.

„Maminka?“ hlesla s obavou v hlase. Pozrela som na ňu. Stála pár krokov odo mňa, ručičky zovreté v päste mala spustené po bokoch. Jej telom otriasali vzlyky.

„Nessie! Čo sa deje?“ Zľakla som sa, pribehla k nej a zovrela ju v náručí.

„Dedko?“ spýtala sa. Nechápavo som zatriasla hlavou.

„Nie... Nessie, to bol Nick. Chcel vedieť niečo nové o dedkovi. Neboj sa, všetko je v poriadku,“ chlácholila som ju a pri tom presviedčala sama seba. Musíme veriť, že je všetko v poriadku. Inak to ani nejde. Chvíľu sme takto stáli v objatí. Hladkala som Ness po chrbátiku a upokojovala tým nie len ju, ale aj samu seba.

„Poď, zlatko, ideme kresliť.“ Postavila som sa, vzala Nessie za ruku a ťahala ju do obývačky. Posadili sme sa za stôl. Nessie rozložila papiere a farbičky i začala maľovať. Ja som sa oprela do sedačky, zavrela som oči a snažila sa uvoľniť. Premýšľala som o celej tejto situácii. Prečo sa to stalo? A aké to bude mať pre nás troch následky. To si už ozaj nezaslúžim po tom všetkom, čo som prežila, pokojný, ničím nerušený život. Som ozaj taký zlý človek, že budem musieť stále trpieť? Chcem od života snáď tak veľa?

Ani neviem, ako dlho som takto uvažovala, až som upadla do spánku. Nepotrebujem veľa spať, ale stresy ubiehajúcich dní na mňa doľahli. Prebudilo ma až potrasenie a čudný zvuk rozliehajúci sa domom. Čo to je za zvuk? To podivné pípanie.

„Mami! Mami! Vstávaj! Zvoní telefón!“ Mykala mnou Nessie. Rýchlo som vyskočila na nohy a bežala do kuchyne. Chmatla som po telefóne a udychčane sa ozvala:

„Dom Swanových.“

„Dobrý deň, slečna Swanová, pri telefóne doktor Johnson!“ predstavil sa volajúci.

„Dobrý deň, pán doktor! Čo nové?“ vyhŕkla som naňho nedočkavo. Nemalo zmysel začať s nejakými zdvorilostnými frázami. Celý deň čakám na jeho telefonát a hlavne na nejaké dobré správy. Nemienim to teraz zdržovať. Chcem vedieť, či to pomohlo a ako je otcovi.

„Slečna Swanová, aby som pravdu povedal, jeho stav sa nezmenil. Ale čo je pozitívne, nezhoršil sa. Neviem vám povedať, ako to bude ďalej, ale určite chceme pokračovať a podávať mu vašu krv. Nevyzerá to tak, že by ju odmietal. Nedostavili sa žiadne negatívne reakcie, ale neviem vám ani na sto percent povedať, že to pomohlo. Jeho telo sa bráni, ale zatiaľ vašu krv neodmieta. Sám som z tejto reakcie zmätený. Rozumiem, že ani vy nechápete. Takže vás chcem poprosiť, aby ste sa dostavili k ďalším odberom. Podáme mu znova vašu krv a budeme ho pozorne sledovať. Potom uvidíme.“ Zmätene som počúvala jeho reč a nechápala, čo mi hovorí.

„Takže chcete, aby som znova prišla. Vezmete mi ďalšiu krv a budete mu ju dávať. Ale netušíte, či mu to pomáha.“ Musela som si to sama pre seba zhrnúť.

„Áno... Asi tak... Budete môcť zajtra prísť?“

„Samozrejme. Zajtra sme tam,“ potvrdila som.

„Dobre, takže sa zajtra dostavte okolo ôsmej ráno do ambulancie. Sestrička vás už bude očakávať. Určite doužívajte vitamíny, ktoré sme vám dali, nezabudnite na tekutiny, ich prísun je veľmi dôležitý a hlavne oddychujte a nenamáhajte sa. Potom ľahšie zvládnete odbery,“ poradil mi.

„Ďakujem, pán doktor. Takže ráno o ôsmej sme tam. Dovidenia!“ rozlúčila som sa a bez toho, aby som čakala na odpoveď, som skladala telefón. V hlave som si preberala informácie o Charlieho stave. Sami vlastne nevedia, či to pomáha. Čo to znamená - jeho telo krv neodmieta, ale reakcia je divná? Z toho telefonátu som nebola o nič múdrejšia. Ale utešovala som sa aspoň tým, že to nevyzerá tak zle. Stále som si opakovala, že to dobre dopadne a nemôžem si pripustiť ani nič iné. Z týmito myšlienkami som sa vybrala za Nessie dokončiť obrázok pre Charlieho.

5. kapitola - 7. kapitola

Nezabudnite na komentár. Ďakujem. GCullen.

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Minulosť verzus prítomnosť - 6. kapitola :