Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Minulosť verzus prítomnosť - 21. kapitola

12.07.2012 (14:45) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 23× • zobrazeno 2584×

Minulosť verzus prítomnosť

Prítomnosť –  Otec a dcéra – časť druhá

21. kapitola

Pohľad Nessie:

Vystúpila som z auta a postavila som sa k mame. Pozrela som smerom k domu a vo dverách som ho uvidela. Stál tam mladík. Zhruba v mojom veku, ale bol to upír a tým pádom je z mojej strany trúfalosť tipovať jeho vek. Bol však neuveriteľne krásny. Hneď som vedela, že to je on. Podobala som sa naňho. Mal rovnakú farbu vlasov a aj v tvári sme sa podobali. Keď som sa naňho dívala a videla tú jeho krásu, chápala som mamu, prečo sa doňho zamilovala. Nikdy v živote som nevidela krajšieho muža. Keď teda nerátam svojho Jacoba. Ale to je iné.

Pozrela som naňho a v očiach som mu videla lásku. Pozeral na mňa zbožne, akoby videl anjela. Musela som pred ním sklopiť zrak a neubránila som sa začervenaniu. Vyvolával vo mne zvláštne pocity. V jeho očiach bolo toľko lásky. Takto sa na mňa pozeral len Jacob. Keď som k nemu opäť zdvihla zrak, už stál tesne pred nami a stále ma pozoroval. Potom svoj zrak presunul na mamu. Keď som si myslela, že na mňa pozeral s láskou, tak ten pohľad, ktorým pozrel na mamu, bol neskutočný. Doslova sa pri ňom rozplýval. Keby mohol, asi by jej kľakol k nohám a uctieval ju, ako bohyňu.

„Bella,“ šepol a v jeho hlase bola cítiť všetka tá láska a neha, ktorú k nej určite stále pociťoval.

„Edward?“ vrátila mu mama, no svoj pohľad upierala k zemi. Akoby mala strach sa naňho pozrieť. 

„Bella!“ ozvalo sa smerom z domu. Vzápätí na to sa z neho vyhrnulo pár ľudí. Teda pár upírov. Malá čiernovlasá elfka – teta Alice - sa mame zavesila okolo krku. Nebyť mama poloupír, asi by ju udusila.

„Alice, dusíš ma,“ zachrapčala mama. Musela som sa pousmiať. Mama síce o tete Alice rozprávala, ale to, že je až takáto energická, to som netušila.

„Bellinka!“ zjavil sa pri nás strýko Emmett a hneď na to vytrhol mamu z objatia tety Alice. Mama výskala, ako ju vyzdvihol a točil sa s ňou. Hneď na to sa pri nás objavili všetci ostatní a podávali si mamu z objatia do objatia. Dokonca i krásna teta Rose si ju privinula. Do očí sa mi nahrnuli slzy. Bolo vidieť, že mamu radi vidia.

„Zlatko, som taká rada, že ťa znova vidím,“ prihovorila sa jej babička Esme, ktorú objímal dedko Carlisle. Musela som sa zasmiať nad tým, ako ich v duchu nazývam. Veď nevyzerali oveľa starší odo mňa, i keď skutočnosť bola iná. Zatiaľ som stála obďaleč a nikto mi nevenoval pozornosť. No mne to nevadilo. Pozorovala som tie nadšené a šťastné tváre.

„Aj ja som rada, že vás opäť vidím. Všetkých,“ odpovedal jej mama, no jej pohľad smeroval len na Esme a Carlislea. Mala strach pozrieť do očí otcovi. Vedela som, prečo to tak je. Stále ho milovala, no nevedela mu to odpustiť. Ani sa jej nečudujem. Sama som na otca mala zlosť. Mame tým veľmi ublížil. No aj keď som sa naňho hnevala, neodolala som pokušeniu vidieť ho a porozprávať sa s ním. Lenže o čom? O čom sa zhovárajú ľudia, ktorý sa v živote nevideli a predsa sú rodina?

Z mojich myšlienok ma vytrhlo zakašľanie. Obzrela som sa za pôvodcom tohto podivného zvuku, keďže mi je známe, že upíri kašľať nemusia. Kúsok odo mňa stál otec a zvláštne na mňa pozeral. No, nepozeraj tak na mňa! Mám pravdu, alebo si snáď myslíš niečo iné? Len nepatrne pokrútil hlavou. Takže mám pravdu. Ani ty netušíš, čo a ako? Znova pokrútenie hlavou. Mňa z neho asi porazí.

„Nestojme tu! Poďme dnu! Máme si toho toľko povedať,“ súrila nás teta Alice.

„Ehm... Ja... Ja vás asi nechám,“ šepla mama. Čože? Toto mi nesmie urobiť! Čo tu akože budem s nimi robiť? Mama sa na mňa ospravedlňujúco pozrela.

„Bella!“ povedala som a pozrela na ňu ublížene. Do svojho pohľadu som dala všetko sklamanie, ktoré sa vo mne nahromadilo. Nemôže ma teraz nechať v tom samu!

„Nessie, toto je tvoja rodina. Chcela si sa s nimi spoznať a myslím, že ja tu budem len navyše.“

„O čom to hovoríš, Bella?“ vyskočila na ňu teta Alice. „To nemyslíš vážne! Ako niečo také môžeš tvrdiť? Veď ty si ako moja sestra. My sme tvoja rodina.“

„Alice, nechaj to tak. Rada som vás videla, ale... Právo nazývať sa mojou rodinou ste stratili pred sto rokmi. Prepáčte.“ Mama sa pobrala k autu, pri ktorom zastala a otočila sa na mňa.

„Nessie! Keď tu skončíš, zavolaj. Prídem pre teba.“

„Mami?“ vykríkla som a rozbehla som sa za ňou. „Toto mi nemôžeš urobiť! Nemôžeš ma v tom nechať samu! A predsa si Charliemu sľúbila...“

„Nessie, chcela si sa spoznať a porozprávať s otcom. Teraz máš na to príležitosť. Ale musíš to zvládnuť bezo mňa. Ja tu skrátka nemôžem zostať,“ prehlásila mama a porazene krútila hlavou. Vedela som, že to nezvláda. Nie je na to dosť silná. Aj po tých rokoch to bolí.

„Pôjdem aj ja. Keď tu nezostaneš ty, nemôžem tu zostať ani ja,“ nástojila som.

„Nie, Nessie! Zostaň!“ prosila. „Zostaň a dopraj svojej rodine, aby ťa spoznali.“ Pozrela som na ňu a potom som svoj pohľad nasmerovala k rodinke, potichu stojacej obďaleč. Každé slovíčko z nášho rozhovoru museli počuť, a to že to tak bolo, dokazovali ich smutné pohľady. Mala som strach. Nevedela som, čo robiť. Odísť s mamou, alebo sa pozhovárať s rodinou a otcom. Nasucho som preglgla.

„Tak dobre, zostanem,“ povedala som nakoniec. Zvedavosť nado mnou zvíťazila. Objala som mamu a s tichým „bude to v poriadku“ som sa s ňou rozlúčila. Mama si sadla do auta a odišla. Neušla mi však slza, ktorá jej stiekla po tvári. Sledovala som v tichosti auto a až keď zmizla za prvou zatáčkou, som sa otočila ku Cullenovcom.

„Tak,“ usmiala som sa. „Zdravím!“ Prvý sa spamätal otec. Priskočil ku mne, chytil ma za ruku a otočil sa spolu so mnou k ostatným.

„Rodinka, toto je moja dcéra Nessie,“ prehlásil nadšene. Wow, tak on sa teší! No, to je mi novinka. Edward sa na mňa otočil s prekvapeným výrazom. Nelez mi do hlavy, keď sa ti nepozdáva na čo myslím! Budem sa musieť viac kontrolovať. Ako prvá ku mne pristúpila babička Esme.

„Vitaj! Sme radi, že ťa môžeme spoznať,“ prehovorila ku mne a usmiala sa na mňa presne ako to robievala mama.

„No... Aj ja vás rada spoznávam. Teda...“ Zadrhával sa mi hlas. „Vlastne ja vás už všetkých poznám, tak si môžeme odpustiť nejaké to predstavovanie. Viem o vás všetko. Mama mi o vás často rozprávala, keď som bola malá.“

„Edward?“ ozval sa strýko Emmett. „Si si istý, že táto kočka je tvoja dcéra?“ spýtala sa, na čo otec len tlmene zavrčal.

„Ja len, že je oveľa múdrejšia oproti tomu na koľko vyzerá,“ dodal a neušetril nás všetkých hurónskeho smiechu.

„Ehm... Ďakujem,“ pípla som. „Aj ty v skutočnosti vyzeráš úplne inak,“ prehovorila som k nemu. Emmett sa na mňa ostražito pozrel.

„Ako si to myslela?“

„No, ja len, že na prvý pohľad vyzeráš, že by sa ťa mal človek báť, ale keď otvoríš ústa, hneď je zjavné, že si len odrastené decko.“ Môj prejav spustil salvu smiechu. Jediný, kto sa nesmial, bol strýko Emmett. Namiesto toho sa vystrel a odkráčal do domu.

„Óó... To som asi prehnala,“ hlesla som.

„Ani nie, srdiečko,“ pristúpila ku mne Rose a chytila ma okolo ramien. „S tou Emmettovou charakteristikou si mala absolútnu pravdu, ale občas by si si mala premyslieť, čo vypustíš z tej peknej pusinky,“ povedala z úsmevom. „Čakaj odplatu!“ V očiach sa jej zablyslo. No super! Tak to už sú dvaja.

„Myslím, že sa presunieme dovnútra, aby sme sa mohli v pokoji porozprávať,“ ozval sa Carlisle.

„Nie som proti,“ kývla som. „Len to chce ochranku. Neviete o nikom?“

„Neboj sa, zlatíčko,“ utešovala ma Esme. „Pokiaľ tam bude tvoj otec, nič sa ti nestane.“ Otočila som sa na Edwarda. Ten si poklopal po spánkoch a kývol na súhlas.

„To ma príliš neupokojí,“ šepla som a spolu s Esme a za chrbtom s mojou novou ochrankou – ockom -, som sa vybrala do jamy levovej.

***

„No a nakoniec sme sa prisťahovali do Forks, ale odtiaľ to už poznáte. Tak, to je náš život v skratke,“ dokončila som svoje rozprávanie.  Všetci sme sedeli u Cullenovcov v obývačke. Posledné dve hodiny som im rozprávala celý náš príbeh a oni horlivo počúvali. Jediný otec občas skrivil tvár, keď počul niečo, čo mu nebolo po chuti.

„Vieš, Nessie,“ začal Carlisle. „Bol by som rád, keby si si na mňa našla čas a mohli by sme sa v súkromí porozprávať o poloupírstve. Ešte som sa s tým nestretol a zaujíma ma to. Predstavuje to pre nás, pre upírov, neuveriteľné možnosti.“

„Rada, ale nie je to nič svetoborné. Ja som sa s tým narodila. Inak je na tom mama a Charlie. Podľa mňa by bolo zaujímavejšie porozprávať sa o tom s nimi.“

„Ich pohľad ma tiež veľmi zaujíma, len neviem, či s tým budú súhlasiť.“ Carlisle v sebe nezaprel vedca. Tváril sa presne tak, ako mi mama hovorila. Nadšenie z nového z neho priam sršalo.

„To zistíš, len keď sa ich na to spýtaš.“

„Dobre, myslím, že na dnes už toho bolo dosť,“ prehlásil otec a vstal z pohovky. „Je veľa hodín a Bella sa o Nessie už bude báť, takže sa rozlúčte a ja ju odveziem.“ Je pravda, že sa medzitým vonku už zotmelo, ale ešte nebolo ani osem hodín a ja už nie som malé bábätko. Preto som naňho hodila prekvapený pohľad.

„Nessie, môžeš k nám prísť kedykoľvek budeš chcieť, ale dnes už by si naozaj mala ísť,“ prosil otec. Čo sa to s ním deje?

„Je to pravda,“ zdvihla som sa aj ja. „Ale rada by som prišla aj nabudúce. Chcela by som vedieť, čo všetko ste za ten čas postvárali vy,“ povedala som všetkým, no pohľad som upierala len na Emmetta. Ten si naoko nahnevane odfrkol. Vedela som, že už sa nehnevá. Celý čas ma uprene pozoroval a doslova hltal moje slová. Ale keď sa chce hrať, nech sa páči.

Rozlúčila som sa so všetkými a pobrala som sa s otcom k autu. Keď už sme boli dostatočne ďaleko, aby nás ostatní nemohli počuť, otočila som sa naňho.

„Tak spusť!“ vyzvala som ho. Vedela som, že toto jeho rýchle ukončenie mojej návštevy u nich, nie je len tak.  Pozrel na mňa s vyvalenými očami, ale stále mlčal.

„Pozri! Nemám päť a viem, že to nebolo len tak. To, že si ma odtiaľ odtiahol, znamená len jedno, a to, že sa chceš so mnou rozprávať osamote. Tak spusť!“ Pousmial sa a pokrútil hlavou nad mojimi slovami.

„Si múdra.“

„To ja vždy. Ale ty si nejaký pribrzdený. Neviem, čo si na mojich slovách nepochopil.“

„Ja som ťa pochopil až veľmi dobre. Len sa nechcem rozprávať tu. Chcel by som ťa niekam vziať,“ povedal a pri tom sledoval cestu.

„Pôjdeme na lúku?“ prehodila som, na čo znovu na mňa vyvalil oči. „Som múdra. Sám si to povedal,“ vysvetlila som a pozrela von oknom. Zvyšok cesty mlčal. Dostali sme sa do lesa, kde auto odstavil a vystúpil. Obišiel ho a otvoril mi dvere. Keď už som i ja stála vonku, rozpačito ma mňa pozrel.

„Bežíš?“ spýtal sa a prisahám Bohu, že keby mohol, červená sa. Musela som sa tomu zasmiať. Nemal ani potuchy, ako sa pri mne chovať. Nie som človek a ani upír a on je z toho očividne v rozpakoch.

„Hej,“ prikývla som. „Ale asi mi to nepôjde tak rýchlo, ako tebe.“

„Dobre. Pôjdem pomalšie. Poď za mnou.“ A to sa už rozbehol medzi stromy. Rozbehla som sa teda za ním. Nebežali sme rýchlo. O päť minút sme už stáli na lúke zaliatej mesačným svitom. Bolo tu nádherne.

„Wow, tak na toto si mamu dostal?“ Obzerala som sa okolo a pochvalne kývala hlavou. Ozval sa len tichý zamatový smiech.

„Dúfam, že nielen na to,“ oponoval. „Poď, posaď sa,“ povedal a čupol si do trávy. Poklopkal po zemi pri sebe a tým mi naznačil, že si mám sadnúť vedľa neho. A tak som ho nasledovala.

„Čo chceš vedieť?“ spýtala som sa, no pohľad som k nemu nezdvihla.

„Sám neviem,“ povzdychol si. „Nenávidí ma.“ Jeho slová nezneli ako otázka, skôr ako konštatovanie.

„Nadšená z teba nie je, to je pravda, ale tiež to nie je nenávisť.“ Vedela som, že toto je prisilné slovo na to, čo mama k nemu cítila. Bola naňho naštvaná, to hej, ale nie natoľko, aby ho nenávidela.

„A ty? Ty ma nenávidíš?“ Prekvapene som mu pozrela do očí, ktoré boli plné bolesti a smútku.

„Neviem,“ povedala som pravdu. „Pred tým určite, ale teraz?“ zamyslela som sa a po chvíli ticha mu odpovedala. „Teraz už asi nie. Vždy som ťa chcela spoznať.“

„A ako sa teraz cítiš? Teraz, keď už vieš, kto som, keď si ma už spoznala.“ Jeho oči sa zabodli do mojich. Mal taký podmaňujúci pohľad. Chápem, prečo mu mama podľahla.

„Netuším. Som nervózna.“

„Nemusíš sa ma báť,“ uistil ma. „Neublížim ti. Si...“ Podivne sa uškrnul. „Moja krv. Čo je nelogické a nikdy som v to ani nedúfal, ale už je to holý fakt. A som tomu rád.“ Zrazu sa postavil. Prechádzal sa popred mňa a bol zahĺbený do svojich myšlienok. Ja som ho bez slova pozorovala. Jeho chôdza bola ladná, pripomínal šelmu. No nebol hrozivý. Čo ma prekvapilo. Náhle zastal a otočil sa na mňa.

„Aj ja som nervózny,“ priznal sa. „Po pravde, netuším, o čom sa s tebou zhovárať. Na jednej strane som nesmierne rád, že si súhlasila a že si prišla. Chcel by som o tebe toho toľko vedieť, ale na druhej strane, neviem, ako sa ťa na to spýtať. Nikdy som nebol takto v koncoch, ako som teraz. Asi som prvý upír na svete, ktorý je nervózny a nerozhodný a zúfalý, pri komunikácii so svojou dcérou. Vlastne...“ odmlčal sa. „Asi som jediný upír, ktorý vôbec biologickú dcéru má.“ Pri posledných slovách sa na mňa šťastne usmial.

„Máš právo robiť chyby. Asi ako každý rodič. Ver mi, že ani mama nie je bez chyby. Tá sa to učila celých sto rokov.“

„A zvládla to perfektne. Tak ako všetko. Síce si vždy postavila hlavu, ale vždy vedela, čo robí.“ Posadil sa opäť ku mne a vzal moju ruku do svojej.

„Dnes to príliš nezvládla,“ ohradila som sa. Cítila som hnev na mamu, preto, že ma v tom nechala samu. No aj som ju chápala.

„Možno nám len chcela dať priestor.“ Pozrel sa pred seba do lesa, ale moju ruku nepúšťal. „Nikdy som nevedel odhadnúť, ako zareaguje. Vždy bola taká tvrdohlavá. Nikdy nedala na moje slová. Niekedy ma to dosť štvalo,“ usmial sa. „Ale vždy som ju miloval a nikdy neprestanem.“ Jeho tvár nabrala opäť ten smutný výraz. Trpel a mne ho prišlo ľúto. Začala som ho mať podivným spôsobom rada. Nebola to láska, ktorú som cítila k Jacobovi, ale bola rovnako silná. Avšak nebola taká silná, ako láska k mame a k Charliemu. Skrátka som vedela, že ho vo svojom živote potrebujem, ale všetko chce svoj čas. Potrebovala som si to premyslieť a to pri ňom nešlo.

„Asi je čas ísť domov,“ ozval sa po chvíli. Očividne počul moje myšlienky a chcel mi nechať priestor. Prikývla som mu. Pomohol mi vstať a spolu sme sa rozbehli k autu.

„Myslíš, že sa so mnou ešte niekedy budeš chcieť stretnúť?“ prerušil to ticho, keď sme sa priblížili k maminmu domu. „Dnes sme sa veľa neporozprávali. Viem, že sme si vlastne cudzí, ale chcem to napraviť. Zameškal som toho veľa. Nebol som otec, akého si niekto praje, ale mám večnosť, aby som sa to pokúsil napraviť. Dáš mi šancu?“ Prosba, ktorú vyslovil, ma vôbec neprekvapila. Aj ja som dúfala, že si k sebe po čase nájdeme cestu. Bude to síce ťažké, ale ja sa ho nevzdám, to som vedela naisto. Tak, ako to len priestor v aute dovolil, som sa k nemu priblížila a objala ho. Objatie mi opätoval a vo mne to vyvolalo ďalšie neznáme pocity.

„Mám ťa rada, ocko,“ šepla som do jeho hrude. Pohladil ma po chrbte a potom ma nežne od seba odsunul. Pozrel sa mi do očí. Chvíľu ma mňa bez slova hľadel, a potom sa na jeho tvári zjavil šťastný úsmev.

„Tvoja matka mi dala ďalší dôvod na život,“ preniesol hrdo a pohladil ma po tvári. 

Po dlhej dobe sa tu konečne objavilo pokračovanie. Uvedomujem si, že mi to trvalo príliš dlho, ale ako kompenzáciu, tu máte dlhú kapitolu. Možno ste z nej vykoľajení a čakali ste viac. Ale povedzme si pravdu. Nessie a Edward sú dvaja cudzí ľudia. Vedia, že k sebe majú blízko a že k sebe niečo cítia, ale u jedného strach z odmietnutia a u druhého strach z neznámeho im bráni dôverovať si od prvého okamihu. Títo dvaja budú k sebe hľadať cestu a spojí ich spoločný cieľ. Ale to by som už asi predbiehala. 

Budem rada, ak sa so mnou podelíte o svoj názor. To znamená, že malý komentárik by ste mi nemuseli odoprieť. Písať túto poviedku je pre mňa ťažké. Uvažovala som o jej prerušení. Ak sa nenájdu ľudia, ktorí by ma podporili a ktorým na tejto poviedke záleží, asi ju založím do najspodnejšej zásuvky. Všetko je to len na vás a vašom záujme.

Vaša GCullen

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Minulosť verzus prítomnosť - 21. kapitola: