Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Minulosť verzus prítomnosť - 18. kapitola

05.05.2012 (07:30) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 19× • zobrazeno 2434×

Minulosť verzus prítomnosť

Prítomnosť – Rozhovor

18. kapitola

Pohľad Bella: 

Vstúpila som za ním do lesa za našim domom. Edward stál na chodníčku, chrbtom otočený ku mne a čakal ma. Keď som ho dobehla, bez slova sa rozišiel po chodníku. Šli sme mlčky. Vdychovali sme vôňu lesa a obaja sme boli zahĺbení do seba.

„Vôbec sa to tu nezmenilo,“ šepol Edward po chvíli do ticha lesa. Obzeral sa okolo a pozoroval stromy.

„Hm...“ odpovedala som a nasledovala jeho pohľad. Vedela som, že sa musíme porozprávať, no nechcela som narušiť túto príjemnú chvíľu. Vládlo medzi nami napätie a bolo ho viditeľne cítiť. Ani jeden sme nevedeli, ako začať.

„Nechcela by si sa pozrieť na... našu lúku?“ spýtal sa a pozrel na mňa. Po chvíli premýšľania som súhlasne prikývla. To miesto bude na náš rozhovor asi najvhodnejšie. Edward ku mne pristúpil a natiahol ku mne ruku.

„Odnesiem ťa,“ vysvetlil. Pristúpila som k nemu a on si ma vyhodil na chrbát. Pohladil ma po ruke, ktorú som mu obtočila okolo krku a rozbehol sa do lesa. Spomienky sa vrátili do minulosti, keď ma takto niesol prvýkrát. Vtedy sa mi z toho spravilo nevoľno, no dnes som už na tú rýchlosť bola zvyknutá. Sama som sa preháňala lesom rýchlosťou blesku, no Edwardovej rýchlosti sa to nevyrovnalo. Len teraz som si to dokázala vychutnať. Keď ma po pár minútach pokladal na zem, na tvári mi hral uvoľnený úsmev. Poobzerala som sa okolo seba a neverila som vlastným očiam. Naša lúka vyzerala úplne rovnako. Akoby sa tu zastavil čas.

„Och...“ šepla som prekvapene.

„Nič sa tu nezmenilo. Je stále rovnako krásna. Tak ako ty,“ preniesol zasnene. Pozrela som na neho a pozorovala som výraz na jeho tvári. Nedalo sa z neho nič vyčítať. To ma trošku sklamalo. Neviem, čo som čakala. Prešla som do stredu a posadila som sa do vysokej trávy. Edward pristúpil ku mne a posadil sa vedľa mňa.

„Tak. Čím začneme?“ spýtala som sa.

„Možno by sme si mali povedať, čo všetko sme za ten čas robili. Zaujímalo by ma, ako si žila a čo všetko sa v tvojom živote udialo,“ preniesol zaujato a zapichol do mňa skúmavý pohľad.

„Fúú... Je toho veľa. Predsa len to je dlhá doba,“ zamyslela som sa.

„Možno by som mal začať ja,“ povedal. „Ak ťa to teda zaujíma. A mal by som ti najprv vysvetliť, prečo som odišiel.“ Jeho tvárou prešla bolesť. Vyzeral, akoby sa v myšlienkach preniesol do toho osudného dňa. Prikývla som na súhlas a čakala na jeho slová.

„V ten deň... V tú našu spoločnú noc... Ja, musím ti najprv povedať, že to bola najkrajšia noc mojej existencie. Nikdy predtým a ani potom som nič podobné nezažil a bez teba som po tom už ani netúžil,“ vyznal sa s pohľadom zapichnutým do zeme. Jeho vyznanie ma potešilo.

„Dala si mi všetko. Dala si mi seba a ja som bol ten najšťastnejší tvor na zemi. No, v to ráno, keď som uvidel tvoje doráňané telo, som si uvedomil, ako som ti ublížil. Ani raz za celú tú noc som si nevšimol, že ti ubližujem. Na to všetko som prišiel až ráno, keď som uvidel tvoje telo posiate modrinami. Vtedy som si uvedomil, aký som netvor a čoho som schopný. Zľakol som sa, Bella.“ Pozrel na mňa s bolesťou v očiach. „Zľakol som sa, že keď sa budeš znova chcieť so mnou milovať, nebudem ti schopný odolať a znova ti ublížim. Nemal som však odvahu povedať ti to do očí. Preto som naškriabal tie nezmysly a ušiel som. Bez toho, aby som ti to vysvetlil. Bol som zbabelec, netajím sa tým, ale mal som strach, že keby som ti to chcel povedať do očí... Že keby som sa ti pozrel do očí, nedokázal by som to. A tak som odišiel...“

Stíchol a pohľad presunul do lesa. Premýšľala som nad jeho slovami a spomenula som si na to ráno. Zobudila som sa dolámaná a celé telo ma bolelo. Až v kúpeľni, keď som sa uvidela v zrkadle, som sa nad tým pohľadom zhrozila. Bola som ako dobitá.

„Musím uznať, že pohľad na mňa bol desivý,“ priznala som. „A aj to nejaký čas bolelo.“ Počula som, ako si vzdychol.

„No viac ma bolel tvoj odchod. Prvý týždeň som nevychádzala z izby a celý som ho preplakala. Na druhý týždeň som sa jeden večer vytratila a šla sa pozrieť k vášmu domu. Potrebovala som sa na vlastné oči presvedčiť, že ste naozaj odišli. Keď som ho našla prázdny... Strávila som tam celú noc, stočená na verande a plakala som. Až vtedy som si uvedomila, že som ťa stratila. Navždy. Bolesť sa zmenila na nenávisť. Nenávidela som ťa za to, že si bol taký sebecký a taký slaboch. Bolo to najhoršie obdobie môjho života. Stratila som zmysel žiť a ďalší týždeň som premýšľala o smrti.“ Pozrela som naňho, stále hľadel do lesa a jeho tvár bola stiahnutá bolesťou.

„Je mi to ľúto,“ šepol, no pohľad od lesa neodtrhol.

„Aj mne,“ priznala som a pokračovala. „No, a potom prišiel štvrtý týždeň po tvojom odchode. Strávila som ho celý na toalete v kŕčoch a bolestiach, ktorá bola stále väčšia a väčšia. Nemohla som nič zjesť, pretože to hneď išlo zo mňa von. Až to napokon Charlie nevydržal a odtiahol ma k doktorovi. A vtedy som zistila, že si mi tu predsa len niečo zanechal. Keď mi doktor povedal, že som tehotná, všetka zlosť, nenávisť a bolesť z tvojho odchodu, akoby sa vytratila. Našla som zmysel svojho života a nemienila som sa ho vzdať.“ Musela som sa nad touto spomienkou pousmiať. Videla som to, akoby sa to stalo len včera. Moja tvár pretiahnutá do šťastného úsmevu a Charlieho prekvapenie.

„Mal si vidieť Charlieho výraz,“ preniesla som s úsmevom. Edward sa tiež uvoľnene usmial.

„Viem si ho živo predstaviť. Určite vtedy zháňal svoju zbraň.“ Keď pozrel po chvíli mojim smerom jeho výraz bol vážny. „A čo bolo potom?“ spýtal sa.

„Potom? Potom to šlo až neuveriteľne rýchlo. Zistila som, že moje tehotenstvo je iné. Neprebiehalo tak, ako bežné tehotenstvá. Všetko bolo zrýchlené. Mala som strach. Nevedela som, čo čakať. Čo sa narodí spojením človeka a upíra? A preto som bola nútená Charliemu prezradiť pravdu. O vás.“ Edward sa na mňa prekvapene zadíval.

„Charlie vie pravdu?“ Len som prikývla. „Pokračuj,“ pobádal ma, keď to jeho myseľ pobrala.

„Vedeli sme, že vo Forks ostať nemôžeme. Tu každý o každom všetko vie, a tak sme sa odsťahovali. Predali sme náš dom a zmizli sme. Po čase sa môj stav opäť zhoršil. Nevedeli sme, čo sa deje. K doktorovi som nemohla, a tak sme čakali, ako sa všetko bude vyvíjať ďalej. No, a potom som úplnou náhodou prišla na to, v čom je chyba. Potrebovala som krv, keďže mi v tele rástol malý poloupírik.“ Pri mojich slovách Edwardom trhlo. Nevšímala som si to. Chcela som, aby vedel všetko.

„Začala som sa meniť. Prestalo mi chutiť ľudské jedlo. Zlepšil sa mi zrak, sluch a moja nešťastná koordinácia.“ Edwardove výrazy sa menili každou mojou vetou. Vystriedal už hádam všetky možné, ale najviac mu na tvári dominoval ten prekvapený, ktorý sa striedal s vydeseným.

„Po nejakých štyroch mesiacoch od tvojho odchodu prišiel ten obávaný deň. Charlie mal naštudovanú rôznu literatúru, pretože sme sa odhodlali dieťa porodiť doma. Nevedeli sme, čo čakať a chceli sme predísť problémom.“ Edward sa napol a s očakávaním hľadel na mňa.

„Pôrod prebehol našťastie bez problémov. Keď som zahliadla po prvýkrát našu dcéru, akoby som videla teba. Je ti taká podobná.“ Slzy sa mi drali pomaly do očí. Bolelo ma, že s nami v ten okamih nebol. No zároveň to boli i slzy šťastia, ktoré vyvolali krásne i keď bolestivé spomienky.

„Našu dcéru.“ Po prvýkrát po dlhej dobe sa ozval i Edward. Na tvári mal šťastný úsmev. „Je krásna po tebe,“ povedal a pozrel na mňa. „Má tvoje oči.“ Pozeral mi priamo do očí a v nich bola bolesť a výčitky. Uvedomoval si, o čo prišiel svojim neuváženým správaním. Odtrhla som od neho pohľad.

„No, a potom to už boli bežné veci. Pravidelné sťahovanie sa, odstup od ľudí, Nessiin rýchly rast a striedanie stredných a vysokých škôl. Až do dňa, kedy sa v našom živote objavil Jacob.“

„Ten pes,“ zamrmlal Edward a v jeho hlase bol cítiť odpor.

„Na tvojom mieste ho neurážam,“ oponovala som mu. Keď ku mne otočil zrak, som pokračovala. „Je to láska tvojej dcéry. Pripútali sa k sebe, ale to je na dlhé rozprávanie, a to nechám na Nessie. Spravila si z toho takú svoju špeciálnu historku. Naposledy si ju musel vypočuť Jamie.“

„Kto je ten Jamie?“ skočil mi Ed do reči.

„Je to rodinný priateľ.“ Mávla som nad tým rukou, akože to nemám v pláne rozoberať. Teraz som chcela vedieť iné.

„A čo ty? Čo si celú tú dobu robil ty?“ Edward sa nadýchol a uchopil moju ruku do tej svojej. Bolo to veľmi príjemné. Pozoroval naše spojené ruky a spokojne sa usmieval. Potom sa na mňa pozrel vážnym pohľadom.

„Prepáč, Bella. Ja, nevedel som... Je mi ľúto, že som s tebou, s vami, nebol vtedy, keď ste ma potrebovali.“

„Je to už dávno a čas nevrátiš,“ vyčítala som mu.

„To je pravda,“ priznal. „No, ak bude treba, budem sa ti za to ospravedlňovať do konca svojej existencie,“ prehlásil rozhodne. Nevedela som, čo si o tom myslieť. Tešiť sa, či mu to nechať pekne vyžrať. Vymanila som si ruku z jeho zovretia, ticho som sedela a pozorovala som okolitý les. Po chvíli sa Edward rozhovoril.

„Môj život nebol taký zaujímavý, ako ten tvoj. Po tom, čo sme opustili Forks, som od rodiny odišiel. Túlal som sa. Nemohol som sa dívať na ich tváre a počúvať ich myšlienky. Obviňovali ma z toho, že sa naša rodina rozpadla. A mali pravdu. Už vtedy som si uvedomil, že to ty si nám dala všetkým zmysel života. Ty si nás zmenila.“ Smutne si povzdychol. Na jazyku ma pálilo nespočetne veľa otázok, no nechcela som ho prerušovať, a tak som len mlčky sedela a počúvala.

„Po čase, keď som si uvedomil, že mi samota robí viac zle, ako osohu, som to vzdal a vrátil som sa späť k rodine. Stále sme sa sťahovali. Všetci žili, tak ako vždy. Len ja som sedával utiahnutý v izbe a premýšľal som nad sebou. Do Forks som sa vrátil nespočetne veľakrát. No nikdy som neprekročil tabuľu. Strach mi to nedovolil. Bál som sa, že ťa uvidím šťastnú v náručí niekoho iného. A tak som vždy so zvesenou hlavou odišiel. Teraz už viem, že by som ťa ani nenašiel. Neviem, čo by bolo horšie. Vidieť ťa s niekým iným, alebo ťa nenájsť?“ Cítila som jeho pohľad na sebe, no neotočila som sa k nemu. Nechcela som vidieť jeho výraz.

„Takto to šlo dlhé roky. Až k nám prišla Tanya.“ Po vyslovení toho mena som sa naňho otočila. Jeho výraz nič nenaznačoval, no mnou prestúpila bolesť. V jeho živote bola žena. Určite nejaká upírka. A čo som si myslela? Nemohol byť predsa tie roky sám. Edward mi pozrel do očí. Asi v nich tú bolesť videl, pretože sa jeho výraz zmenil na ospravedlňujúci. Takže predsa s ňou niečo mal. Smutne som si povzdychla a sklopila som zrak.

„Tanya je naša sesternica. Je z Denali. Je to klan, ktorý žije tak ako my,“ vysvetľoval. „Žila s nami pár desiatok rokov. Jej pôvodným úmyslom bolo zviesť ma. No, keďže som poznal jej myšlienky a moje srdce patrilo už naveky inej...“ stíchol a ja som znova zacítila ten spaľujúci pohľad.

„Bola mi priateľkou. Trávila so mnou dlhé hodiny a počúvala ma. Po čase sa zmierila s tým, že medzi nami nič nebude. Rodina dúfala, že svoj postoj k nej zmením. Predsa to boli už roky a my sme si mysleli, že si... mŕtva.“ Posledné slovo mu z úst išlo veľmi ťažko.

„No moje plány boli iné. Ja som chcel tento svet opustiť, nie spojiť svoj život s ňou.“ To, čo povedal ma prekvapilo. Pozrela som naňho. V jeho očiach bolo toľko lásky, až sa to ani nedá opísať. Je možné, že ma stále miluje? Že ani nikdy neprestal? Potom svoj pohľad odtrhol a pokračoval.

„Až prišlo rozhodnutie a my sme sa mali opäť nasťahovať do Forks. Protestoval som a presviedčal rodinu, že to nie je dobrý nápad. Bál som sa toho. Bál som sa opäť vidieť všetky tie miesta, kde sme spolu boli. No rodina bola neoblomná a ja som sa musel podvoliť. Moja prvá cesta viedla na miestny cintorín. Chcel som nájsť  tvoj hrob. Chcel som trýzniť a mučiť sám seba. Aké bolo moje prekvapenie, keď som ho nenašiel a ani hrob Charlieho? Rozutekal som sa k tvojmu starému domu a tam ma čakal ďalší šok. Policajné auto a červený nákladiak pred domom. Keď som cez okno uvidel Charlieho, myslel som, že som sa zbláznil.“ Pousmial sa nad svojimi slovami.

„A potom si prišla ty. To už som si bol istý, že existujú len dve možnosti. Buď som prvý upír na svete, ktorý je zrelý na psychiatriu, alebo niekto na nás použil svoj dar. Inak som si to nevedel vysvetliť. Šalel som z toho, že neviem, čo sa deje.“

„A potom som videl to dievča, Nessie. Alice mala víziu. Videla ma, ako jej vyznávam lásku, ako jej vravím, že ju milujem. To som si nechcel pripustiť. Bral som to ako zradu. A keď som ju videl s tebou a počul som, ako ťa nazvala matkou... Až vtedy som si ju poriadne prezrel. Videl som, že sa na teba veľmi podobá, no spoznal som v nej aj svoje črty. Ona je naša dcéra.“ Ako krásne to znie z jeho úst.

„Chcem ju spoznať, Bella. Chcem, aby vedela, kto som!“ prehlásil rozhodne. Už to prišlo. Teraz si na ňu bude nárokovať. Čo mám urobiť? Moje vnútro sa stiahlo bolesťou. Mala som strach, že prídem o svoju dcéru. Dúfala som však, že ak by prišlo k najhoršiemu, Jacob ju ochráni.

„Nemôžeš ma pred ňou zatajovať. Mám na ňu nárok,“ naliehal.

„Máš na ňu nárok?“ zvýšila som naňho hlas. Nahnevalo ma to. Teraz sa tu chce oháňať nejakým otcovstvom?

„Kde si bol celé tie roky? Kde si bol, keď som bola tehotná a nevedela som, čo sa so mnou deje a či to prežijem? Kde si bol, keď sa narodila? Keď začala chodiť do školy? Keď sa prvýkrát zaľúbila? Keď bola nešťastná a naopak, keď sa tešila?“ Zabodávala som doňho svoj pohľad, ktorý bol plný nenávisti, ktorá sa opäť drala na povrch. Všetka tá bolesť, potláčaná roky hlboko vo vnútri, sa drala na povrch.

„Ja ti to poviem. Umáral si sa svojou bolesťou a ani si netušil, že niekde na svete žije tvoja dcéra a teraz si sem napochoduješ a čakáš, že ti padneme okolo krku? Že budeme celé šťastné, že si sa vrátil? Edward, ona o tebe vie. Vie, kto si. Vie, ako vyzeráš. Nikdy som ťa jej nezatajovala. Ale nečakaj, že teraz ti ju len tak vydám. Že nás odlúčiš. To nedovolím. Ona je moja dcéra!“ Vstala som a mala som v pláne čo najskôr sa od neho dostať preč. Nechcela som tu byť už ani minútu, pretože som sa bála, že slzy, ktoré som momentálne potláčala, sa prederú na povrch a ja mu tým ukážem svoj strach. No zachytila ma jeho ruka, ktorá sa omotala okolo mojej. Pohľadom som ju nasledovala. Pozorovala som jeho prsty obkrútené okolo mojich. To už na mňa bolo priveľa. Zábrany povolili a slané slzy dopadali na naše spojené dlane.

„Bella, počkaj! Ja ti ju nechcem vziať. Chcem sa s ňou len spoznať a vysvetliť jej to.“

„Nie je čo vysvetľovať,“ šepla som a zdvihla som k nemu zrak. Voľnou rukou mi zotrel slzy z tváre, no svoju chladnú dlaň už neodtiahol. Nechal ju položenú na mojich vlhkých lícach. Palcom začal hladiť moje viečka, lícne kosti, až sa dostal k perám a aj tie obkrúžil.

„Dovoľ mi sa s ňou spoznať, prosím,“ povedal a začal sa ku mne nahýnať. „Dovoľ mi, dokázať ti, že ťa stále milujem a dovoľ mi, milovať aj ju, prosím.“ Jeho tvár už bola nebezpečne blízko. Jeho sladký dych ma ovieval a ja som opäť strácala pevnú zem pod nohami. Všetka zloba bola mávnutím prútika preč. Môj dych sa zrýchlil a srdce sa rozbehlo neuveriteľnou rýchlosťou. Hypnotizovala som jeho plné pery a nič som nechcela viac, ako ich znova okúsiť. Edward svoju dlaň z mojej tváre presunul dozadu na môj krk. Jeho druhú ruku som zacítila na svojom chrbte. Pomaly sa približoval a stále mi dával priestor celé to ukončiť. No ja som to nechcela. Chcela som znova pocítiť tú slasť, ktorú mi vedel dať len on. Roky potlačovaná túžba, všetka tá neha a tie dotyky, ktoré mi tak chýbali, som práve teraz mala na dosah. Túžila som po ňom. Chcela som ho celého. Prešla som dlaňou po jeho hrudi a presunula som ju za jeho krk. Zašla som do tých hebkých vlasov a myslela som, že sa rozplyniem blahom. V mojom podbrušku sa rozletelo milión motýlikov a šírili sa do celého tela. Edward mi slastne vzdychol do tváre. Už som nemohla cúvnuť. Dlaňou som si ho pritiahla bližšie, aby som zrušila aj ten malý priestor, ktorý medzi nami stále bol a konečne som mohla ochutnať jeho sladké pery.

Ako to všetko nakoniec dopadlo a či Edward pobozkal Bellu zistíte, až v nasledujúcej kapitole. 

Poviedka sa stále drží. Nepatrí k nejčítanejším poviedkam, ale svojich stálych priaznivcov má. Takže, aby ste pri nej zostali aj naďalej, chcem ju venovať vám všetkým, ktorí ju čítate. Obzvlášť patrí špeciálne poďakovanie tým, ktorí aj zanechajú nejaký ten komentár. Ďakujem. Vaša GCullen.  

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Minulosť verzus prítomnosť - 18. kapitola: