Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Minulosť verzus prítomnosť - 17. kapitola

01.05.2012 (21:00) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 16× • zobrazeno 2064×

  Minulosť verzus prítomnosť

Prítomnosť – Uvedomenia

17. kapitola

Pohľad Bella:

Celý zvyšok dňa sme strávili u nás. Nessie bola nalepená na Jamiem a rozprávala mu každý detail z jej života. Všetko sa hlavne točilo okolo Jacoba. Neodpustila si príbeh ich prvého stretnutia a postupného zbližovania. No, a dokonca mu podrobne porozprávala, ako si žijú teraz.  Samozrejme, že dala priestor aj Jamiemu a ten sa jej zdôveril, ako prežil posledné roky.

Bolo zaujímavé ich pozorovať. Nessie mala v Jamiem, akýsi mužský vzor. Rešpektovala síce i Charlieho, ale toho brala len ako starého otca. No pri Jamiem som mala pocit, akoby ho brala ako otca. Hltala každé jeho slovo a visela na ňom. Spomínam si na dobu, keď s nami žil pred rokmi. Nessie ho mala rada od začiatku a prechovávala k nemu, akúsi podivnú náklonnosť. Videla v ňom chýbajúcu mužskú autoritu.

Ach! Aké ľahké by bolo predstaviť jej jej otca. Zoznámiť ich a pozorovať ich zblíženie. Ale čo keď to tak nebude? Čo keď si na ňu bude Edward natoľko nárokovať, že ma od nej oddelí? Vezme mi ju a ja ju už nikdy neuvidím. Je síce pravda, že ako otec má na ňu nárok, mal by ju spoznať. Ale kde bol tie celé roky? Kde bol, keď som bola tehotná a v bolestiach všetko prežívala? Kde bol, keď bola Nessie malá a potrebovala opateru? Kde bol, keď šla prvýkrát do školy? Keď prišla s prvým odretým kolienkom? Keď prežívala svoju prvú veľkú lásku? Len Boh vie, kde sa  vtedy túlal a s kým bol. A teraz si sem napochoduje a chce mi ju vziať? Nikdy!

Z mojich myšlienok ma vyrušil Jacob, ktorý práve prišiel v spoločnosti Charlieho.

„Nessie, choď od neho!“ zavrčal Jake, keď vošiel za nami do obývačky a uvidel sedieť Nessie tesne vedľa Jamieho.  Vyslúžil si tým pozornosť nás všetkých. V tom momente som stála pri Nessie, ktorá sa medzitým tiež postavila a bránila Jacobovi vo výhľade na Jamieho.

„Jake, láska, upokoj sa,“ chlácholila ho. „Jamie je priateľ. Nič mi neurobí.“

„Je mi to jedno. Len choď od neho preč!“ prehlásil Jake, už o niečo miernejšie, no postoj nepovolil.

„Jacob, Jamie je priateľ. Hovorila som ti o ňom,“ vstúpila som do ich rozhovoru.

„Viem, kto to je. Je upír a ja chcem mať Nessie od nich čo najďalej.“ Naďalej si bránil Jacob Nessie. Tá podišla k nemu a chlácholivo ho pohladila po tvári.

„Láska,“ začala mu dohovárať, na čo si Jake len pohŕdavo odfrkol. „Musíš ma pochopiť. Mám ho rada. Je to náš priateľ. Nikomu z nás neublíži. Je mi ako otec.“ Jacob si ju pritiahol do náručia.

„Mám len o teba strach. Najprv Cullenovci a teraz...“

„Kto?“ skočila mu do rečí Nessie. Myslela som, že na neho v tom momente skočím a odtrhnem mu hlavu. Takto sa prerieknuť. Tlmene som zavrčala, no nikomu moja reakcia neušla. Nessie sa Jacobovi vyvliekla zo zovretia a pozrela na mňa.

„O čom to vravel Jake?“ spýtala sa ma s ublíženým výrazom na tvári.

„Neviem,“ zahovárala som. No Nessie to nestačilo. Otočila sa znovu na Jacoba.

„O kom si vravel!“ zvýšila na neho hlas.

„O nikom. To mi len tak ušlo.“

„To ti len tak ušlo? Spomínal si meno môjho otca. Čo si tým myslel? A nevykrúcaj sa! Vieš, že to aj tak zistím!“ stála si Nessie za svojim.

„No... Myslel som tým, že najprv sa vám do cesty priplietli Cullenovci, teda tvojej mame a teraz je tu ďalší upír,“ zhnusene pri tom zagánil na Jamieho. „Nič iné som tým nechcel povedať.“

„Aha...“ prehlásila zamyslene Nessie, ale aj tak som mala pocit, že mu na to vysvetlenie neskočila.

„Myslím, že by sme už mali ísť,“ povedala po chvíli a podišla k Jamiemu.

„Ahoj. Ešte sa zastavím,“ šepla mu v objatí. Mňa a Charlieho len pozdravila a rozišla sa k dverám. „Poď, Jake!“ Jacob sa na mňa pozrel ospravedlňujúcim pohľadom a s tichým „prepáč“ odišiel aj s Nessie preč.

„No, tak toto bolo o chlp,“ prehlásil pobavene Charlie.

„O chlp? Ja toho Jacoba prerazím,“ povedala som naštvane. Veľa nechýbalo a všetko by sa prevalilo.

„Ten si naozaj nevie dávať pozor. Mňa tu obviňuje, ale sám skoro všetko pokašľal,“ pridal sa Jamie.

„Ale vyhovoril sa slušne,“ zastával si ho Charlie.

„Prosím ťa, prestaň! Vieš si predstaviť, čo z toho bude, keď na to Nessie príde? Možno sa ani Edward nebude musieť snažiť a sama mu vletí do náruče. Niekedy je naozaj nevyspytateľná.“

„Je celý otec,“ povedal Charlie. „Má po ňom toho viac, ako by nám bolo milé. Gény sa nezaprú,“ pridal a zasmial sa.

„Fakt vtipné, otec. Som zvedavá, čo budeš robiť bez nej.“ Postavila som sa a odkráčala som do svojej izby. Nechala som tam tých dvoch sedieť o samote. Nemala som už chuť s nimi preberať novovzniknutý problém. Vedela som, že to Nessie len tak ľahko nevzala. Ak sa v tom začne hlbšie vŕtať, o chvíľu príde na to, že jej zatajujeme otca a jeho rodinu. Mala by som jej to povedať skôr,  ako na to príde sama. Len ako? Podišla som k oknu a otvorila ho dokorán. Posadila som sa na parapet a pozerala som na oblohu posiatu hviezdičkami.

„Ach, Edward...“ vzdychla som. „Aké by všetko bolo jednoduché, keby si vtedy neodišiel. Dnes by sme boli kompletná rodina a nemusela by som sa báť. Prečo si to urobil?“ šepla som do tmy. No odpoveď neprišla. Ani nemusela. Sama som to už vedela. Nemiloval ma dostatočne na to, aby so mnou zostal. Nebola som pre neho dosť dobrá. Bola som len obyčajný človek.

Vzala som si krátke nohavice a tielko na noc a odišla som do kúpeľne, kde som si dala rýchlu sprchu a po chvíli som sa už vracala do svojej izby. Hneď, ako som vstúpila, vedela som, že niečo nie je v poriadku. Okno bolo stále otvorené, no v izbe sa vznášala podivná vôňa, ktorá mi bola taká známa. Edwardova vôňa. Bol tu. Prišiel. Spokojne som sa usmiala. Potešilo ma to, že prišiel. Aj keď neviem, prečo tu bol.

Zhasla som svetlo a ľahla som si do postele. Dívala som sa do otvoreného okna a premýšľala som, či ho zavrieť, alebo nechať pootvorené. Prišiel by a pozoroval by ma v spánku? Spomínala som, ako to bolo, keď ma ešte miloval. Každú noc trávil u mňa v posteli a ja som zaspávala v jeho objatí. Je to už dávno, ale akoby to bolo len včera, čo ku mne prišiel tú poslednú noc. Posadil sa ku mne na posteľ, jemne ma pohladil po tvári a ja som sa naňho zahľadela pohľadom plným lásky. Vedela by som sa naňho ešte tak dívať aj teraz?  Ľahol si ku mne a ja som sa k nemu pritúlila. Šepkal mi slová lásky a ja som premýšľala nad tým, ako strašne ho milujem a ako veľmi potrebujem viac ako len bozky a pohladenia. A vtedy sa mi to podarilo. Zviedla som upíra a prežila s ním najkrajšiu noc vo svojom živote. Najkrajšiu a jedinú. Už nikdy sa nič podobné nezopakuje. Už nikdy s nikým nič také nezažijem. Zaspala som so slzami v očiach.

Nasledujúce ráno som sa cítila, ako tie rána pred sto rokmi. Skôr, ako som otvorila oči, som sa nadýchla. Izbou sa niesla Edwardova vôňa. Bol pri mne v noci. Toto zistenie ma potešilo, aj keď isté pochybnosti tu boli. Neviem síce, čo Edwarda donútilo stráviť u mňa noc, ale v kútiku duše som bola rada. Možno to bolo kvôli Nessie a možno kvôli mne. To netuším, ale vedela som, že sa to čoskoro dozviem. Možno preto mi hral úsmev na tvári, keď som zišla dolu do kuchyne, kde už sedel otec a Jamie.

„Ale čo znamená ten úsmev na tvári?“ spýtal sa otec hneď, ako som vošla.

„Nič. Len som sa dobre vyspala.“ Snažila som sa zakryť tú radosť, ktorú som cítila.

„Aha... A čo znamenali tie vzdychy, ktoré bolo celú noc počuť z tvojej izby?“ Spýtal sa Charlie a pozrel na mňa pobavene. Jeho slová mi vohnali červeň do tváre. Aké vzdychy? Čo sa mi vlastne snívalo? Nevedela som si na nič spomenúť. Len som dúfala, že som nič nevravela zo sna, pretože ak Edward bol naozaj v mojej izbe, čo teda jeho vôňa nasvedčovala, tak som sa pekne strápnila.

„Asi sa mi niečo snívalo,“ šepla som zahanbene a postavila sa k linke, aby som si zaliala čaj. Na chrbte som cítila skúmavé pohľady obidvoch. No skvelé! Už len toto mi chýbalo! Aby ma otec začal z niečoho upodozrievať.

„Veď ja nič nehovorím...“ preniesol a v hlase mu bolo počuť pobavenie. S raňajkami som sa nezaoberala. Čaj som nechala čajom, vyšla som späť do svojej izby a vzala som si veci do školy.

„Odchádzam!“ skríkla som pri dverách a už aj som sa hrnula k svojmu autu. Potrebovala som sa vyhnúť otcovmu skúmavému pohľadu a nepotrebovala som, aby sa do toho ešte zapojil aj Jamie. To už by som neprežila. Tie ich presvedčovacie metódy by ma totálne rozhodili.

Po chvíli som už parkovala  na školskom parkovisku. Prišla som príliš skoro, a tak som ešte zostala sedieť v aute. Zatvorila som oči a zahĺbila som sa do svojich myšlienok. Vtedy som si spomenula na môj dnešný sen. Edward ma držal vo svojom náručí a spolu sme sedeli na našej lúke. Hladil ma po tvári a vravel mi, ako ma miluje. Že ma nikdy neprestal milovať a že odišiel len pre moje dobro. Spomenula som si na jeho slová vtedy na hodine biológie, keď mi hovoril, akoby za mnou neustále chodil a presviedčal ma o svojej láske. Čomu veriť? Je možné, že by ma naozaj stále miloval? Je možné, že by láska medzi nami neochladla ani po tých sto rokoch? Je možné, že by sme k sebe ešte našli cestu a stali sa kompletnou rodinou? Z myšlienok ma vytrhlo zaklopanie na okno. Pozrela som tým smerom a neverila vlastným očiam. Stál tam Edward v celej svojej kráse a hľadel na mňa. V jeho pohľade bolo odhodlanie a... láska? Otvorila som dvere a vyšla von. Až teraz som si všimla, že už je parkovisko plné áut. Ako dlho som tu takto sedela?

„Ahoj,“ pozdravil ma.

„Ahoj,“ oplatila som mu, no zrak som k nemu nezdvihla. Tá jeho blízkosť mi vôbec nerobila dobre. Mala som chuť si za svoje pocity nafackovať. Ešte pred pár dňami som sa cítila silná a schopná odolať mu, no po dnešnej noci, kedy som cítila jeho vôňu a sníval sa mi ten sen, som bola úplne rozhodená.

„Bella, našla by si si na mňa čas?“ spýtal sa. Nechápavo som naňho pozrela a stretla som sa s jeho zlatým pohľadom, ktorý ma vždy dostával do kolien. Ako je možné, že to jeho kúzlo platí na mňa aj po sto rokoch?

„Chcel by som sa s tebou porozprávať,“ pokračoval, keď sa odo mňa nedočkal žiadnej odozvy. A je to tu! Určite už vie, že Nessie je jeho. Čo teraz? Bude na mňa naliehať? Môžem sa s ním stretnúť osamote? Premohol ma strach. Nie o seba, ale o moju dcéru. Srdce sa mi rozbúšilo. Bola som si vedomá, že to počuje. No netušila som, ako si túto reakciu vysvetlí.

„O čom sa chceš rozprávať, Edward?“ Pozbierala som všetku odvahu a pozrela som do jeho tváre. Teraz sa dozviem, na čom som.

„O nás,“ šepol. O kom? Koho myslí, tým my? Pomaly sa ma začala chytať panika. Čo teraz? Stále zatĺkať a tváriť sa, že som niekto iný? Za pokus by to stálo.

„Neviem, o čom hovoríš,“ skúsila som.

„Bella, ja viem, že si to ty. Mňa neoklameš. Nikdy si klamať dobre nevedela a nevieš to ani teraz.“ Pristúpil ku mne bližšie. Naše telá sa už skoro dotýkali, a to moje až veľmi zareagovalo na jeho prítomnosť. Natiahol ku mne ruku a pohladil ma po tvári. Celé telo mi zalial ten známy príjemný pocit. Myseľ sa so mnou nepekne zahrala a ukázala mi tie krásne chvíle, ktoré som s ním prežila.

„Chcem sa porozprávať o tom, čo sa stalo odvtedy, čo som ťa opustil,“ pokračoval. „Mali by sme si niektoré veci vysvetliť. Nemyslíš?“ Moje telo túžilo po jeho neustálej prítomnosti. Zradilo ma. No moja myseľ protestovala. Bilo sa to vo mne a ja som netušila, čo robiť. Ide len o jeden nevinný rozhovor. Ten by som mohla zvládnuť. Nesmelo som prikývla. Na čo ma on obdaril tým svojim pokriveným úsmevom, ktorý som tak milovala. Znova patril len mne.

Zasa ma pohladil po tvári a uprene sa mi díval do očí. Uväznil ma v tom svojom spaľujúcom pohľade. Srdce sa mi rozbúšilo a dych sa zrýchlil. No prekvapilo ma, že on reaguje podobne. Aj jemu sa hruď zdvíhala v rýchlych nádychoch, hoci to vôbec nepotreboval. Pomaly sa začal ku mne približovať. Moju tvár nepúšťal, stále mal na nej svoju chladnú dlaň a jeho oči začali naberať tmavší odtieň. Vedela som, čo to znamená a moje srdce poskočilo od radosti. Stále mám nad ním moc. Priťahujem ho. Potešilo ma toto zistenie. Nielen ja reagujem na jeho prítomnosť, ale i on sa prestáva kontrolovať.

Naše tváre boli od seba len pár centimetrom, keď sa zastavil a dával mi priestor, aby som ešte ustúpila. Aj keď som mu strašne chcela odolať, nedokázala som to. Túžila som po jeho bozkoch a objatiach. A na to mi dýchol do tváre jeho sladký dych. Hlava sa mi zatočila a mala som pocit, že padám. No pred istým pádom ma zachytili silné chladné paže, ktoré sa mi omotali okolo pása a tým si ma pritiahol ešte tuhšie k sebe. Doslova som visela v Edwardovom náručí.

„Stále tá istá reakcia,“ preniesol a potešene sa usmial. Tvár mi zalial rumenec. Sklopila som oči a tým sa oslobodila z jeho pohľadu. Konečne som začala triezvo uvažovať.

„Toto mi chýbalo,“ šepol a znova ma pohladil. „Tie tvoje červené líčka.“  Znova sa začal ku mne nahýnať, ale tentokrát ho vyrušil zvonec, ktorý hlásil začiatok hodiny. Neochotne som sa od neho odtiahla.

„Asi by som už mala ísť,“ prehovorila som. Túžila som zostať s ním, ale teraz to nejde. Naozaj sa potrebujeme porozprávať. Zdvihla som k nemu hlavu a pozrela som do jeho tváre.

„Kedy sa chceš stretnúť?“ spýtala som sa.

„Mohli by sme po škole zaniesť tvoje auto, a potom sa prejsť?“ Prikývla som. Mám ešte pár hodín na premyslenie. 

„Dobre. Po škole ma tu počkaj. Ahoj,“ rozlúčila som sa a rozišla som sa ku škole. Na chrbte som cítila jeho intenzívny pohľad. Akoby mi tam vypaľoval dieru. Bol to ten istý pohľad, ktorý už cítim niekoľko týždňov.  

Celý deň prešiel až neuveriteľne rýchlo. Ani som sa nenazdala a zvonilo na koniec poslednej hodiny. S malou dušičkou som sa vydala na parkovisko, kde sa už Edward opieral o moje auto. Srdce sa mi znova rozbúšilo, no teraz som nevedela prečo. Či je to kvôli tomu, že ho opäť vidím, alebo kvôli strachu, že s ním budem teraz nejakú dobu o samote a čaká nás rozhodujúci rozhovor. Nesmelo som podišla k nemu.

„Ahoj,“ pozdravil ma s úsmevom.

„Ahoj. Pôjdeme?“ spýtala som sa. Chcela som to mať už čím skôr za sebou.

„Áno. Zanesieme tvoje auto. Môžem sa zviesť s tebou?“  Len som prikývla a nasadla som do svojho nákladiačiku. Edward sa usadil na miesto spolujazdca. Vyšli sme z parkoviska a Edward sa usmial.

„Čo je?“ spýtala som sa.

„Nič. Stále verná rovnakej značke,“ preniesol pobavene.

„To nebol môj výber. Po odsťahovaní z Kanady som tam nechala svoje auto. Predala som ho. No a tu ma čakalo toto prekvapenie.“ Rukou som kývla k palubnej doske.

„Bývali ste v Kanade?“

„Hej. Všade možne. Aj na Aljaške a v rôznych mestách v štátoch. Dokonca, istý čas aj v Európe.“ Pousmiala som sa nad spomienkami.

„Prešla si hodný kus sveta,“ skonštatoval zamyslene. Vedela som, že už nemá zmysel zatĺkať a presviedčať ho, že som niekto iný. Už to poznal a klamstvo mi nepomôže.

„Áno. Keď čas pre teba už nič neznamená, máš rôzne možnosti.“ Vedel, o čom hovorím. Bol na tom rovnako, preto len súhlasne prikývol. Medzitým sme sa dostali k nášmu domu. Zaparkovala som na príjazdovej ceste a vystúpili sme. Edward sa pozrel k nášmu domu.

„Ten istý dom. Podobné auto. Nezmenená podoba. Len jedna zmena...“ Poslednú vetu šepol úplne potichu, no ja som ju zachytila. Takže som si istá. Vie o Nessie. Smutne som si povzdychla, na čo sa Edward na mňa skúmavo zahľadel.

„Nechce sa ti ísť so mnou?“

„Nie. Teda chcem. Mali by sme sa pozhovárať.“ Nechcela som sa tomu vyhnúť. Mala som veľa otázok a predpokladám, že Edward tiež.  Potešene sa usmial.

„Tak poďme!“ Natiahol ku mne ruku. Prekvapene som na ňu pozerala.

„Prepáč. S tebou je také ľahké zabudnúť,“ preniesol ospravedlňujúco a svoju ruku stiahol. Rozišiel sa smerom k lesu, ktorý sa tiahol za našim domom. Prudko som sa nadýchla a vykročila som za ním. 

Kapitolka bol asi trochu o ničom. Mrzí ma to, ale potrebovala som navodiť vhodnú atmosféru a tým dostať postavy tam, kam treba. Dúfam, že vás kapitola príliš nenudila. Ďakujem za všetky vaše komentáre.

Vaša GCullen. 

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Minulosť verzus prítomnosť - 17. kapitola: