Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Minulosť verzus prítomnosť - 13. kapitola

29.03.2012 (20:15) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 15× • zobrazeno 2336×

Minulosť verzus prítomnosť

Prítomnosť – Stretnutie

13. kapitola

„Slečna Swanová?“ spýtal sa s úsmevom.

„Áno. Bella Swanová,“ opravila som ho.

„Vitajte na mojej hodine, pokojne sa usaďte, nech môžeme začať. Voľné miesto máte pri pánovi Cullenovi.“

Najprv som myslela, že zle počujem, že si moje podvedomie so mnou rozohralo veľmi nepeknú hru. Nedalo mi to a musela som sa presvedčiť.

„Ako prosím?“ Učiteľ sa na mňa znova pousmial.

„Jediné miesto, ktoré tu mám voľné, je vedľa pána Cullena, takže sa choďte posadiť.“ Pri vyslovení toho mena sa jeho ruka pohla a ukázala smerom, kam ma posielal. Ako v tranze som po nej pozerala a nasledovala ten smer. Môj pohľad sa zastavil na prekvapenej tvári. Srdce sa mi rozbehlo neuveriteľnou rýchlosťou. Hľadela som do jeho hlbokých zlatých očí a videla v nich prekvapenie, bolesť a smútok.

„Je vám niečo, slečna?“ vytrhol ma z tranzu učiteľov hlas.

„Nie,“ šepla som a nebola si istá, či ma počuje.

„Tak už bežte na svoje miesto.“ Odtrhla som pohľad z jeho tváre a pomalým neistým krokom som sa vybrala k lavici.

To nemôže byť pravda! To nie je možné! Čo tu robí? Prečo je tu? preháňalo sa mi hlavou. Posadila som sa na miesto a neodpustila si kradmý pohľad jeho smerom. Stále ma pozoroval s tým istým výrazom. Sedel strnulo a nevedel zo mňa odtrhnúť zrak. Náhle sa jeho pery pohli a vyšiel z nich povzdych.

„Bella?“ Srdce sa mi na okamih zastavilo, aby sa znovu rozbehlo neuveriteľnou rýchlosťou. Oči sa mi začali napĺňať slzami. Nie! Nebudem reagovať!

Odtrhla som od neho pohľad a zamerala ho na učiteľa. Rýchlo som zamrkala, aby som zahnala tie zradné slzy. Vyplakala som ich už pre neho dosť, viac už nemienim. Nestojí za to. Ani ja som mu nestála za lásku. Dostal, čo chcel, zbalil sa a zmizol. Zachoval sa ako každý chlap, ktorý chce ženu len využiť. S tým už je koniec.

Zašmátrala som vo vaku a vytiahla mobil. Pod lavicou, tak, aby to učiteľ nevidel, som naťukala správu Jacobovi:

Cakaj ma do pol hodiny pred skolou. Koncim skôr. Musim vas vidiet. Bella.

Po chvíli mobil zavibroval. Prišla odpoveď od Jakea:

Budem tam. Jacob.

Schovala som mobil späť do vaku a snažila sa nemyslieť na to, že sedí len kúsok odo mňa. Stačilo by tak málo a mohla by som sa ho znova dotknúť. Znova cítiť jeho chladný dotyk. Znovu pocítiť tú opojnú vôňu. Tak veľmi som chcela podľahnúť a zároveň som sa cítila silná a schopná odolať mu.

Sledovala som hodiny na stene a očami posúvala ručičku. Potrebovala som vypadnúť z jeho blízkosti, aby som dokázala triezvo uvažovať. Potrebovala som si premyslieť, ako to bude ďalej. Odsťahujeme sa? Alebo sa odsťahujú oni? Teraz, keď vie, že som tu, možno sa znova zbalia a zmiznú tak, ako pred tým. Vie vôbec, že som to ja? Tuší, čo sa zo mňa stalo? Ale ako by mohol? Bola som si istá, že môj štít ma chráni a nie je zo mňa cítiť upíriu časť. Nemôže tušiť, že pri ňom sedí tá istá Bella. Veď by som mala byť dávno mŕtva.

Myšlienky sa kotúľali jedna za druhou. Samá otázka a žiadna odpoveď. Z môjho rozjímania ma vyrušilo zvonenie. Rýchlo som vstala a pohádzala všetko do vaku. Skôr, než som opustila triedu, som kútikom oka zazrela, že Edward sedí stále na svojom mieste s nezmeneným prekvapeným výrazom.

Rozbehla som sa po chodbe k východu a mierila si to na parkovisko. Už odtiaľto som videla, ako sa Jacob opiera o moje auto. Ruky má založené na prsiach a potmehúdsky sa usmieval. Je tu niečo na smiech? Sú tu upíri a moja dcéra môže byť v nebezpečenstve a on sa tu škerí. Doslova to vo mne vrelo hnevom.

„Čau, mamča,“ pozdravil ma a objal, keď som k nemu pristúpila. Z bundy som vytiahla kľúče a podala mu ich.

„Čuš, Jake. Tu máš kľúče, sadaj za volant a poďme preč!“ Chytil ma za ramená a pozrel mi do tváre. Musel v nej vidieť  všetko, čo so mnou lomcovalo – hnev, strach, bolesť a v neposlednom rade starosť. Starosť o bezpečnosť mojej dcéry.

„Deje sa niečo, Bella?“ spýtal sa, keď pochopil všetky tie výrazy.

„Vysvetlím ti to neskôr, teraz poďme!“ Pobrala som sa k dverám spolujazdca a chcela nasadnúť, no Jake stále stál na tom istom mieste s prekvapeným výrazom na tvári.

„Poď už!“ Znova som ho ohlásila, keď sa k ničomu nemal. Na to sa prebral, obzrel sa ku škole a ja s ním. Pri vchode stálo všetkých päť Cullenovcov a pozerali našim smerom. To už Jake nasadal do auta a štartoval. Rýchlo som naskočila aj ja a ako to len bolo možné, trielili sme preč zo školy. Keď už sme sa blížili k hranici, Jake sa ozval.

„Netušil som, že sa vrátili,“ prehovoril previnilo.

„Ty si to netušil!“ vykríkla som. Všetka tá bolesť, ten hnev, to všetko sa uvoľňovalo a chcelo von. Nebránila som sa tomu. „Ako si to nemohol vedieť? Nechodíš na hliadky?“ vyčítala som mu. Jake len sklopil zrak.

„Prešiel som to tu, keď sme sem prišli. Po žiadnych upíroch nebolo ani stopy. A potom...“

„Čo potom?“ prerušila som ho.

„Potom som pomáhal Charliemu a tiež sme zariaďovali náš dom. Na premenu a hliadku som akosi nepomyslel.“

„Ako môžeš byť taký nezodpovedný! Nemuseli to byť práve oni, mohli to byť hocijakí iní upíri. Takto chrániš Nessie?“

Mala som o svoju dcéru strach. Hrozilo jej nebezpečenstvo z každej strany. Nebola počas mojej neprítomnosti chránená mojim štítom. Mohla naraziť na nejakého upíra a mohli sa o nej dozvedieť  Volturiovci. Čo potom? Nezniesla by som, keby som ju stratila.

„Bella!“ zvýšil hlas už aj Jake. „Nikdy! Pripomínam, nikdy by som nedopustil, aby bol Nessie skrivený čo i len jediný vlások na hlave. A ty to vieš. Nespustil som ju z očí. Stále som bol na blízku, aj keď bola na love.“

„Ty si ju pustil loviť? Jake, prisahám, že ťa zabijem. Je mi jedno, čo ťa púta k mojej dcére, ale beriem ju k sebe. Už s tebou nezostane ani minútu.“ Ten bolestný pocit vo mne stále narastal.

„Bella, prestaň!“ skríkol. „Nessie zostane so mnou. Nepustím ju teraz z rezervácie, keď viem, že sú Cullenovci späť. Oni sem nemôžu. Je to jediné bezpečné miesto.“

Musela som si priznať, že má pravdu. Pokiaľ sa Ness nepohne z rezervácie, nebudú o nej vedieť. A to bolo teraz mojou prioritou – zatajiť ju pred nimi. Mala som strach, že ak by sa o nej dozvedeli, vezmú mi ju. No ani Ness nesmela mať tušenie, že je jej otec nablízku. Vždy ho chcela spoznať a stretnúť sa s ním. Treba ju držať od nich čo najďalej.

„Dobre, Jake,“ povzdychla som si. „Máš pravdu, rezervácia je teraz jediné bezpečné miesto, ale zaručíš sa mi, že ju Ness neopustí. Nepustíš ju na lov. O krv sa jej postaráme my s Charliem a prinesieme jej zásoby. Ty sa od nej nepohneš a ak pôjdeš na hliadku, zavoláš ma k nej. Dohodnuté?“ Jake prikývol. Toto bolo jediné riešenie, ako ju udržať v bezpečí a všetkých nepovolaných v nevedomosti. „A ešte posledná vec. Pred Nessie ani slovo o Cullenovcoch. Ona vie, kto je jej otec a keď sa o nich dozvie, bude ho chcieť vidieť a to nesmiem dopustiť.“ 

„To je samozrejmé,“ dodal Jacob. Už som sa trochu upokojovala. Ak sa nám to takto podarí, budem pokojná aj naďalej. To už Jake parkoval pri malom domčeku, na prahu ktorého sa objavila moja dcéra.

„Mami,“ vykríkla a bežala mi v ústrety.

„Zlatko!“ Privinula som si ju do náruče a bozkávala každý kúsok jej tváre. „Nessie, som taká šťastná, že ťa opäť vidím. Ten mesiac bol neuveriteľne dlhý. Chýbali ste mi, všetci.“

„Aj ty nám. Ani nevieš, aká som rada, že si už konečne tu.“ Vôbec sa nezmenila. Hoci mala teraz Jakea a s ním pociťovala iný druh lásky ako so mnou a s otcom, vždy to bude to malé dievčatko, ktoré nám kreslilo po stenách domu, ktoré prišlo špinavé, s odretými kolienkami a so slzami v očiach.

„Poďme dnu. Ako sa ti páči náš domček?“ spýtala sa Ness a ukázala na ich chalúpku. Bol to malý domček s verandou, na ktorej bol malý stolík s dvoma stoličkami. Bol tehlovej farby a zdobilo ho veľa rozkvitnutých kvetov, ktoré boli všade. V oknách, na verande vo veľkých kvetináčoch a aj v malej okrasnej záhradke, ktorá sa tiahla okolo celého domu.

„Je to nádherné. Ozaj, chcem ti poďakovať, čo si urobila s našim domom a aj za to, že si Charliemu s tým pomohla. Nechcem si predstaviť, ako by to vyzeralo, keby to robil sám,“ dodala som so smiechom. Nessie sa tiež pousmiala a stisla mi ruku.

„A mne? Mne nepoďakuješ?“ ozval sa Jake. „Vieš, koľko som sa na ňom narobil?“

„Samozrejme, že aj tebe patrí vďaka, Jake“

„Tak poď, mamča, uvidíš aké zázraky porobila Nessie u nás.“ Jake pokýval rukou a vchádzal do domu. S Ness sme išli hneď za ním.

„Čo má stále s tou mamčou. Už som mu nie raz hovorila, nech si to odpustí.“ Štvalo ma to Jakeovo pomenovanie. Oslovoval ma tak už niečo viac ako rok. Najprv to bolo vtipné, keď mi tým dával najavo, že chodí s mojou dcérou, ale v poslednej dobe sa mi to zdalo dosť otravné.

„Nevšímaj si ho,“ upokojovala ma Nessie, keď sme vošli dnu. „On je ešte v puberte.“

„Ja som ťa počul, láska,“ ozvalo sa niekde zvnútra.

„Ja viem. Buď rád, že som nepovedala, že už si senilný. Tvoj vek by tomu nasvedčoval,“ dobiedzala Nessie, keď sme vošli do kuchyne, kde už Jake jedol za stolom.

„Na tvojom mieste by som príliš na vek nenarážal, srdiečko,“ zamrmlal s plnými ústami.

„Ak ma chceš vytočiť, vyber si niečo iné, nie môj vek. Vieš, že týmto ma nerozhodíš,“ zaškerila sa naňho Nessie. Tí dvaja pôsobili ako dlhoroční manželia. Bolo vtipné sledovať ich potýčky. Dokonale ma to odpútavalo od mojich myšlienok a starostí, ktoré som potrebovala pred Nessie ukryť.

„Poď, mami, necháme Jakea, nech sa napchá do prasknutia. Ja ti to tu zatiaľ poukazujem.“ Ness ma chytila za ruku a odvádzala ma z kuchyne, z ktorej sa ozývali Jakeove záchvaty smiechu.

„Toto je obývačka,“ povedala, keď sme vošli do vedľajšej izby. Rozhliadla som sa.

Bola to väčšia miestnosť v jemných pastelových farbách. Svetlo sem prenikalo cez veľké okno a celú izbu ožarovalo. Bola zariadená skromne, no útulne. Nachádzalo sa tu všetko potrebné – veľká pohovka, kreslá, televízor, stolík a malý príborník. Na jednej stene bol mohutný krb.

„Je to prekrásne, Nessie,“ zhodnotila som obdivne dcérin vkus. Toto bola miestnosť, kde sa nikto nemohol cítiť zle. Sálala z nej tá rodinná pohoda.

„Som rada, že sa ti to páči. Teraz ti ukážem poschodie.“ Vyšli sme z obývačky a stúpali hore po drevenom schodisku. Boli tu troje dvere a podobalo sa to nášmu domu.

„Toto je naša spálňa,“ povedala, keď otvorila prvé dvere. Tiež bola zariadená jednoducho a svetlo. Bola v nej len posteľ, skriňa a malá komoda. Ďalšou miestnosťou bola kúpeľňa, ktorá bola svetlo oranžová. S vaňou, sprchovým kútom, záchodom a umývadlom.

„No a táto posledná izba,“ povedala, keď otvorila aj posledné dvere, „ešte nie je zariadená. Nechávame to na neskôr.“ Ness sa zatvárila previnilo. Predpokladala som, že to bude do budúcna detská izba, a preto sa do jej zariaďovania ešte nedali.

„Zariadili ste si to krásne,“ pochválila som ju, keď sme zišli dolu.

„Ďakujem. Dáš si niečo? Kávu? Čaj? Vodu?“

„Dám si kávu a mohli by sme si ju vypiť vonku. Dnes je celkom príjemne.“

„Dobrý nápad, idem ju urobiť, môžeš ma počkať vonku, keď chceš.“ Vyšla som teda pred dom a posadila sa na verande, z ktorej bol pekný výhľad. V rezervácii boli domy roztrúsené nariedko a delili ich stromy. Z Nessiinho domu bolo vidieť i na kúsok pláže a mora. Po chvíli prišla Ness a posadila sa vedľa mňa.

„Je to krásne. Vždy som to tu milovala. Nečudujem sa ti, že si si to aj ty hneď obľúbila.“

„Áno. Milujem hlavne to ticho a ten pokoj, ktorý toto miesto vyžaruje. Vždy sme bývali na okraji mesta a zvykla som si na to. Je tu súkromie a pri tom sú ostatní z rezervácie blízko,“ povedala zasnene Nessie.

„Tak rozprávaj. Čo sa tu zatiaľ udialo?“

S Ness sme klebetili o všetkom možnom. Ona mi vyrozprávala ako zariaďovali domy a s kým sa tu spoznala. Ja som jej porozprávala o tom, čo sa v Kanade udialo za ten mesiac. Sedeli sme vonku až do večera, kým neprišiel Charlie. S Ness sme pripravili večeru, najedli sme sa a potom sme sa rozlúčili.

Keď sme prišli k nám domov, bola už tma. Odišla som do svojej izby a predtým než som sa uložila spať, skontrolovala som, či je poriadne zatvorené okno. Nestála som o žiadnu nočnú návštevu, aj keď som nebola presvedčená, či to pomôže. Ak by chcel, dostane sa sem. Pocit, že by on prišiel a strážil môj spánok, mi spôsoboval podivné chvenie v celom tele. Dlho som sa prevaľovala na posteli a pred očami som mala dnešnú hodinu biológie. Jeho pohľad, jeho tvár, jeho blízkosť. Až neskoro v noci sa mi konečne podarilo zaspať a ja som upadla do spánku bez snov.

Pohľad Edward:

Dva dni udržujem v sebe to tajomstvo a hrám sa na detektíva. Chodím k tomu domu a sledujem toho chlapa. Zatiaľ sa mi podarilo zistiť, že jeho meno je skutočne Charlie Swan a pracuje na miestnej policajnej stanici ako šerif. To je až príliš veľká zhoda náhod. A je to nepochopiteľné. Ďalšou záhadou sú jeho myšlienky. Sú až neuveriteľne tiché a občas akoby vypli, akoby na nič nemyslel.

„Jasper?“ spýtal som sa, keď sme večer sedeli spolu s bratmi na pohovke v obývačke. „Myslíš, že skutočne prešlo tých sto rokov, čo sme opustili Forks?“ Jasper sa na mňa prekvapene pozrel. V myšlienkach bol zmätený a uvažoval o tom, či som v poriadku. To je presne to, čoho som sa obával.

„Čo sa to s tebou deje, Edward? V posledných dňoch si nejaký roztržitý a ešte viac vyplašený ako zvyčajne,“ poslal mi v myšlienkach. Vedel som, že svoje pocity pred ním neskryjem, ale bol som taký zmätený, že som sa nedokázal ovládať a kontrolovať.

„Niečo som sa pýtal.“ Ignoroval som jeho myšlienky. Momentálne ma zaujímala len jedna vec.

„Prečo ťa to zaujíma?“

„Nemohol na nás použiť nejaký upír svoj dar? A my sme v mysliach prežili jedno storočie, no v skutočnosti neprešlo?“ Teraz, keď som to vyslovil nahlas, zdalo sa to ešte viac nereálne, ako keď som nad tým uvažoval.

„Nechcem sa k tomu vyjadrovať nahlas,“ znovu ma oslovil len v mojej hlave. „Pretože ak by som to povedal, celý dom by si myslel, že si sa pomiatol. Začína ti naozaj preskakovať? Veď to nie je možné!“ Mal som sto chutí vytiahnuť ho k tomu domu, aby sa na vlastné oči presvedčil, že som sa nezbláznil. No dospel som k názoru, že ešte treba získať viac dôkazov.

Naštvane som sa zdvihol a odišiel do svojej izby. Vzal som knižku a začítal sa. Bol to jediný spôsob, ako sa vyhnúť dotieravým myšlienkam. Nie tým od rodiny, ale hlavne tým mojim, ktoré ma trápili. Vypol som myseľ a zahĺbil sa do deja.

„Odchádzame do školy!“ rozľahol sa domom Alicin hlas. Vstal som, v rýchlosti sa prezliekol a za pár minút som aj s vakom nasadal do svojho auta, kde už ma čakal zvyšok rodiny. Na školskom parkovisku sme boli o pár minút. Keď som vystúpil, môj zrak upútalo povedomé auto – červený nákladiak.

Cestou dovnútra sme okolo neho prechádzali. Nasal som do seba okolitý vzduch. Do nosa sa mi dostala známa vôňa, ktorú som už tak dávno necítil. Bola veľmi podobná Belle, ale táto akoby bola niečím obohatená, s niečím zmiešaná. Bola to Bellina vôňa a zároveň aj nebola. Obzrel som sa po svojej rodine, či to aj oni zachytili, ale zdalo sa, že to nepostrehli. Pobral som sa teda za nimi dnu a zamieril som do triedy, kde som mal prvú hodinu a posadil som sa do svojej lavice. 

Celý deň sa v myšlienkach všetkých objavovala nová osoba, nový prírastok na škole. Nikdy som však nemal možnosť zahliadnuť ju. Ani ma to nejako nezaujímalo. Skôr som premýšľal nad tým, čo som cítil vonku na parkovisku.

Z hodiny na hodinu som sa presúval ako v tranze. Nevnímal som nič a nikoho. Stredná škola je pre upíra niečo, ako osobný druh pekla, kde si má počas svojho života odpykať svoje hriechy a všetko zlé, čo kedy vykonal. Aspoň ja som to tak bral. Bola to nuda, ktorú som si sám nevybral, a ktorú som bol donútený pretrpieť.

V učebni biológie som sa posadil do svojej lavice, ktorú som mal, našťastie, sám. Vyložil som si knihy, ktoré pre mňa neskrývali nič nové a znova som sa zameral na mysle svojich spolužiakov. Ako celý deň tak i teraz sa zaoberali novou žiačkou, no zrazu som v mysli dievčaťa, ktoré práve vošlo do triedy, zachytil známe meno.  

Bella vyzerá presne tak bezradne ako ja. Mala by som povedať niečo rozumné, ale ako sa poznám, nič také zo mňa nevyjde...

Zdvihol som k nej pohľad a keď som uvidel tú tvár, myslel som, že naozaj snívam. Predo mnou stála, v celej svojej kráse, moja Bella. Ráznym krokom vošla do triedy a zamierila si to rovno k učiteľovi, ktorý ju privítal. Keď otvorila ústa a z nich vyšiel jej hlas, akoby zazvonilo milión zvončekov.

Sledoval som každý jej výraz a aj ten najmenší pohyb a premýšľal, či je to naozaj ona. Ak by som sa na ňu pozrel len letmo, povedal by som s istotou, že to ona je, ale keď som si všetko prezeral podrobne... bola iná. Zmenila sa jej tvár, jej postava, jej chôdza, jej vyjadrovanie. Nepatrne, ale zmenila.

To nie je ona! Tvoja Bella je mŕtva! Toto je len úbohé ľudské dievča, ktoré sa na ňu ponáša a ktoré sa rozhodlo trýzniť ťa! kričalo na mňa moje podvedomie.

Nebol som schopný vnímať nič okolo. Videl som len jej tvár a jej oči, ktoré mala presne také isté ako Bella. Tie oči mi dávali nádej. Tie oči opäť rozbúchali moje srdce. Keď sa posadila vedľa mňa, zacítil som jej vôňu. Bola to vôňa, ktorá pred storočím spaľovala moje vnútro a môj krk rozžeravila ako uhlík. Bola to ona, ale predsa bola niečím iná, akoby niečím obohatená. Niečím, čo som nevedel identifikovať. Ale tá zmes, ktorá mi bola známa, ma presvedčila, že je to moja Bella. V tom som sa nemohol zmýliť.

Nutne som ju potreboval počuť. Potreboval som sa znova ponoriť do tých čokoládových hlbín.

„Bella?“ vzdychol som, keď sa na mňa na okamih zahľadela.

No viac, ako kradmý pohľad, mi nevenovala. Tvárila sa, akoby ma vôbec nepoznala. Ale predsa ju niečo prezradilo. Na malý okamih sa jej srdce zastavilo a potom sa rozbehlo ako o preteky. V očiach sa jej zaleskli slzy a tvárou jej prešla bolesť. Odvrátila zrak a viac sa na mňa nepozrela.

Je možné, že táto krásna bytosť, sediaca teraz vedľa mňa, je moja životná láska? Láska, ktorú som tak hanebne zneužil a potom ju opustil? Je možné, že mi ju osud priniesol späť? Ale ako? Ako by niečo také bolo možné?

Dievča vedľa mňa je človek. Bije jej srdce. Aj na túto vzdialenosť cítim to teplo, ktoré sála z jej tela. Akoby to mohla byť moja Bella, ktorá by už roky mala byť mŕtva? Táto osoba vedľa mňa vonia podobne ako ona, cítim tú opojnú vôňu, ktorá ma k nej láka. Črty jej tváre sú podobné, každá oblina na jej tele je podobná. Ale jej oči... Tie oči sú nezameniteľné. A tichá myseľ...

Bili sa vo mne rôzne pocity. Moje mŕtve srdce ma presviedčalo, že sa mi vrátila, že ju spoznalo a túžilo sa k nej znova pripútať. No môj rozum mu oponoval. Presviedčal ma, že to nie je možné, že osoba vedľa mňa je mi cudzia. Sedel som strnulo, nedýchal som a nespustil z nej oči. Bál som sa, že ak čo i len na malý okamih odtrhnem od nej pohľad, tak zmizne, rozplynie sa ako opar.

Sledoval som všetky jej pohyby, vrýval si ich do pamäte a porovnával. To, ako sa dotýkala kníh, to, ako pohodila hlavou, to, ako sústredene špúlila pery, to, ako si zašla do vlasov, to všetko ma presviedčalo, že moje srdce sa nemýli.

Zrazu sa jej v rukách objavil mobil. Sústredene doňho vyťukala správu. Nechcel som je sledovať, no správu, ktorá jej spätne prišla, som zahliadol. Upútalo ma meno odosielateľa – Jacob. Jediný Jacob, ktorého som poznal a ktorý mohol mať niečo spoločné s Bellou, bol Jacob Black. Ale i ten by už mal byť mŕtvy. Aj keby sa po našom odchode z neho stal vlkolak, teraz by z neho musel byť už starec. Ďalšia záhada, ktorá sa predo mnou vynorila. Asi som sa vážne pomiatol.

Ani som si neuvedomil, kedy zazvonilo. Zrazu som len zbadal Bellin miznúci chrbát vo dverách triedy. Obzrel som sa okolo. Trieda sa už pomaly vyprázdňovala. Nahádzal som svoje veci späť do vaku a vybral sa von.

„Alice, Jasper, Emmett, Rose, poďte všetci von pred budovu,“ povedal som hlasom, ktorý mohli zachytiť len moji súrodenci. Po chvíli sa ku mne pridali Emmett a Alice. Jasper a Rose nás čakali vonku.

„Čo zase?“ ozvala sa podráždene Rose, len čo sme sa k nim pripojili.

„Tam,“ pohodil som hlavou smerom k parkovisku, kde som uvidel Bellu. Všetci sa otočili tým smerom a hľadeli na to, čo sa tam práve odohrávalo.

Bella sa blížila k svojmu autu, o ktoré sa opieral... Jacob Black. Nezmenený, možno o dva-tri roky starší, ale predsa to bol on. Oči mojich súrodencov sa upreli na mňa. Mali v nich údiv, prekvapenie, zdesenie. A to isté prezrádzali aj ich myšlienky. Znova som pohodil hlavou Belliným smerom.

„Sledujte a počúvajte!“ Chcel som, aby počuli jej hlas, či postrehnú tú podobnosť. Všetci sme sa sústredili na dianie na parkovisku.

„Čau, mamča,“ pozdravil Jake Bellu a objal ju. Môj hrudník zavibroval. Otriasol ním odpor a žiarlivosť voči tomu psisku.

„Čau, Jake. Tu máš kľúče, sadaj za volant a poďme preč!“ odvrkla mu Bella a v jej hlase sa odzrkadľoval strach a bolesť. Bojí sa ma? Som jej odporný? Jake mal o ňu starosť. Aj jeho myšlienky tomu nasvedčovali.

„Deje sa niečo, Bella?“ Chytil ju za ramená a hľadel jej do tváre. Bál sa, či jej niekto neublížil. Čo ma ale prekvapilo, tento Jacob sa nesprával ako ten z minulosti. Nebol majetnícky a k Belle už necítil lásku, aspoň teda po nej netúžil. Jediné, čo prezrádzali jeho myšlienky, bola strach o ňu a nutnosť ju chrániť.

„Vysvetlím ti to neskôr. Teraz poďme!“ Bella sa pobrala k dverám spolujazdca, no Jake zostal stáť. Videl som, ako sa nadýchol a jeho myšlienky kričali. „Upíri!“ On nás cítil. Obzrel sa našim smerom a v jeho mysli sa objavilo jediné – Cullenovci. V tom momente som si bol istý, že toto je Jacob Black a ona musí byť moja Bella. Skôr, ako som mohol akokoľvek zareagovať, ich auto už mizlo z parkoviska.

„Preto tie tvoje otázky! Ty si to vedel!“ poslal mi Jasper v mysli.

„O nej nie, ani o Jacobovi. Videl som Charlieho,“ vysvetlil som mu.

„To... To bola Bella?“ spýtala sa Alice, stále ohúrená tým, čo videla. Len som prikývol.

„Naša Bella?“ pridal sa Emmett, no skôr, ako som mu mohol odpovedať, skočila do toho Rosalie.

„To nie je možné,“ ozvala sa, no v myšlienkach mi nadávala, že som sa zbláznil a chcem do toho zatiahnuť aj ich. „Ako by to mohla byť ona?“ Stíšila hlas. „Veď prešlo sto rokov.“

„Neviem,“ ujal som sa vysvetľovania. „Vonia ako Bella, len je tam aj niečo iné, nejaká prímes, neviem presne čo. Správa sa ako Bella, robí presne tie isté pohyby. Jej postava sa nezmenila, možno nabrala oblejšie ženské tvary. Ale jej oči... Sú to Belline oči!“ Stíchol som a nechal ich vstrebať to. „A nepočujem jej myšlienky. To už nemôže byť náhoda.“

„A čo Jacob a Charlie?“ spýtal sa Jasper, ktorý ako jediný dokázal triezvo uvažovať, mysle ostatných boli zmätené.

„Jacoba ste videli. Možno je starší o tri roky odvtedy, čo sme ho naposledy videli. A to isté aj Charlie, Bellin otec. Neviem si to vysvetliť. Neviem, čo sa deje.“ Krútil som nad tým všetkým hlavou. Dosť, čo som hľadal odpovede na svoje otázky, v hlave sa mi rojili aj tie ich.

„Prestaňte už!“ skríkol som. Mal som v tom riadny zmätok a to ich hučanie mi ani trochu nepomáhalo. Išiel som sa z toho zblázniť.

„Mali by sme to povedať Carlisleovi. Možno príde na to, čo sa tu deje.“ Všetci prikývli na súhlas. Pobrali sme sa k autu a vybrali sa domov. Dúfal som, že Carlisle na niečo príde, pretože ja si to neviem vysvetliť a už na to ani nemám síl.

12. kapitola - 14. kapitola

Tak, čo na to poviete? Asi ste si to takto nepredstavovali, že? Pravdu? Asi ani ja nie... :)

Takže ak ste mali inú predstavu, ako to malo prebiehať, tak mi to napíšte.

Vaša GCullen 

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Minulosť verzus prítomnosť - 13. kapitola: