Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Minulosť verzus prítomnosť - 12. kapitola

19.03.2012 (19:30) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 21× • zobrazeno 2557×

 Minulosť verzus prítomnosť

Prítomnosť – Vitajte vo Forks

12. kapitola

Pohľad Edward:

Ani v najmenšom sa mi nepáčila predstava, že sa mám vrátiť a presťahovať do Forks. Vyhýbal som sa vstupu do tohto mesta ako sa len dalo, ale teraz som sa obával, že sa tomu nevyhnem. Snažil som sa rodinu prehovoriť, ako sa len dalo, ale prehlasovali ma. Nakoniec som sa musel podvoliť a uznať Carlisleovi, že je to jediná vec, ktorá ma dostane z tých depresívnych nálad. Čo ma ale vôbec nepotešilo, bolo Tanyino rozhodnutie.

„Edward, myslím, že tomuto sa musíš postaviť sám.“ To bolo jej vysvetlenie toho, prečo sa s nami do Forks nechystá. „Ja zatiaľ navštívim rodinu. Nemaj strach, určite ťa prídem pozrieť.“ Snažila sa byť presvedčivá, no jej myšlienky ju prezradili. Potrebovala si niekde “vybiť“ energiu. Chápal som ju. Toto potešenie som jej nebol ochotný poskytnúť, a preto ho hľadala inde. Nemôžem tvrdiť, že ma jej rozhodnutie nemrzelo. Tanya sa snažila byť mi oporou a to, že sa teraz rozhodla nechať ma v tom samého, bola pre mňa rana.

„Máš pravdu, musím sa z toho dostať sám. Carlisle tvrdí, že návrat na to miesto a vzhliadnutie miest, ktoré mi oživia spomienky, musí spôsobiť dostatočný šok aj mne a prebrať ma z tej letargie.“ Sám som neveril slovám, ktoré som jej povedal, ale veril som Carlisleovi a celej rodine, ktorá ako nahlas, tak aj v myšlienkach, ma neustále presvedčovala, že mi budú pomáhať ako sa len dá.

Preto teraz, možno viac pod nátlakom ako dobrovoľne, sedím vo svojom Volve a až nebezpečnou rýchlosťou sa blížim k tomu mestu. Krajina okolo mňa sa mihá neuveriteľnou rýchlosťou a byť človek, zaregistroval by som len šmuhu. S mojim skvelým zrakom však aj pri tejto rýchlosti dokážem zachytiť každý strom a každú vetvičku na ňom.

V hlave sa mi mihla spomienka, keď som touto cestou viezol Bellu z Port Angeles po útoku tých opitých mladíkov. Vtedy ešte netušila, čím som. Pamätám si na jej zdesený pohľad na tachometer, ako jej oči kmitali všetkými smermi a snažila sa upokojiť. V ten večer som si prvýkrát uvedomil jej zraniteľnosť a to, že nutne potrebuje moju ochranu. Hoci som sám pre ňu znamenal to najväčšie nebezpečenstvo, snažil som sa chrániť ju pred jej aj mojim svetom. Už vtedy som ju nutne pre svoju existenciu potreboval, nevedel som si predstaviť jeden deň bez jej blízkosti. A teraz? Prežil som bez nej už storočie. Prežijem aj ďalšie?

Z myšlienok ma vytrhlo dianie na ceste. Carlisle, ktorý šiel ako prvý, spomaľoval. To znamenalo len jedno – Forks je už tu. Spomalil som aj ja a obzrel sa okolo. Spoznával som to tu, každý kút mi bol povedomý. Posledná zákruta a predo mnou sa zjavila tabuľa. Celým mojim kamenným telom prešiel kŕč, vnútro sa mi stiahlo a do miesta, kde ticho spočívalo moje mŕtve srdce, sa zabodlo snáď milión malých ihličiek. Pekne jedna po druhej sa postupne zapichovali do toho mŕtveho svalu, akoby sa ho tým snažili prinútiť k činnosti.

Prudko som stúpil na brzdu. Moje auto zastalo pár centimetrov pred tabuľou s nápisom toho mesta. Tras začal ovládať celé moje telo. Moje ruky položené na volante sa sťahovali do pästí a vytvárali na ňom mozaiku. Prudko som dýchal, akoby som to k životu potreboval.

Prestal som vnímať okolitý svet. Nič sa ku mne nedostávalo, žiadne slovo, žiadna myšlienka. Čo sa mi tiež nedostávalo, bol obraz. Akoby mi niekto pred oči dal nepriehľadnú clonu, cez ktorú neprejde ani môj upírsky zrak. Necítil som dotyky, skrátka nič. V tom momente som bol naozaj mŕtvy.

Neviem, ako dlho som bol v tom tranze a čo sa so mnou v tom období dialo. Keď som začal opäť vnímať, prvé čo som pocítil, bolo, že mi niekto prudko triasol ramenami. Začal som sa preberať a začul som slová.

„Pusti ma k nemu. Ja ho preberiem.“ Vnímal som, že je to Emmett, ale stále som nebol schopný pohybu. Na to mi na tvári pristála facka. Bola to rana, ktorú sprevádzalo pukanie. Zacítil som bolesť, ktorá sa sústredila na mojom líci. Prudko som zamrkal a nasal do seba vzduch. Pohľad sa mi začal zaostrovať a ja som pred sebou uvidel palubovku môjho auta. Zmätene som sa obzeral.

„No, nevravel som, že ho preberiem?“ zachechtal sa Emmett. Môj hrudník začal vibrovať a vyšlo z neho hlasné vrčanie. Vystrelil som z auta a pristál na zemi s Emmettom podo mnou. Moje ruky zvierali jeho krk. Stále som naňho vrčal, no jeho smiech neprestával, čo hnev vo mne ešte viac znásobovalo. Okolo mňa sa omotali dva páry paží a odtiahli ma od Emmetta. Dezorientovane som sa obzrel a až teraz som pochopil, čo sa stalo.   

„Prepáč, Emm,“ ospravedlnil som sa mu, aj keď vnútri som sa previnilo necítil.

„V pohode, braček. Som rád, že si sa prebral. Ty si naozaj divný upír. Si prvý, ktorý sa dostal do šoku. Prečo sa práve ty musíš vymykať štandardu? To nechápem.“ Prekvapene som sa díval na Emmett a nechápal tomu, kedy získal takýto slovník. To som musel byť poriadne dlho mimo. Pocítil som, že zovretie okolo mňa poľavovalo, ale stále ma otec a Jazz nepustili.

„Môžete ma pustiť,“ ubezpečil som ich, že som v poriadku, čomu sa Jasper musel presvedčiť svojim darom. Až keď si bol úplne istý, zovretie zmizlo. Až teraz som si všimol, že to tu naokolo poznávam. Stáli sme pred našim starým domom. Dom bol v pôvodnom stave, aj keď čas na ňom svoj podpis zanechal. Vedel som, že nebude dlho trvať a bude vyzerať tak, ako keď sme ho opustili.

„Keď už je všetko v poriadku, mohli by sme sa pustiť do nasťahovania,“ ozval sa Carlisle. Na tieto veci sme už boli zvyknutí, takže každý vedel, čo má robiť.

Najprv sme dali dokopy okolie a dom zvonku. Príroda sa tu za tie roky vyriadila a vegetácia sa značne rozrástla. Za pol hodiny to tu vyzeralo celkom prijateľne. Minimálne tak, že dom vyzeral obývateľný. Potom sme sa pustili každý do nejakej časti domu. Bolo treba zbaviť sa prachu, pavučín, vyvetrať miestnosti a poodkrývať nábytok. Do večera bolo všetko na svojom mieste a dokonca sme si každý do izieb nasťahovali svoje veci.

Keď som sa obzrel po svojej izbe, zasa sa mi v mysli vynorili spomienky na Bellu. Jej prvá návšteva v tomto dome, v mojej izbe. Jej výraz, keď si zaujato obzerala moju zbierku CD-čiek a kníh. Keď sme spoločne počúvali hudbu a sedeli v objatí na pohovke. Prečo sú spomienky také bolestivé? Zasa sa ma začala zmocňovať úzkosť. Vystrelil som z izby a zastal až v obývačke.

„Zájdem si na lov.“ V obývačke sedeli Jasper a Emmett. Mohol som odísť bez slova, ale nechcel som byť sám. Pevne som dúfal, že bratia pôjdu so mnou. Jasper vycítil moju úzkosť.

„Chceš spoločnosť?“ spýtal sa.

„Ak sa vám chce?“ odpovedal som otázkou a snažil sa tváriť nezaujato, no Jaspera som neoklamal.

„Stávaj Emmett!“ zvolal smerom k nemu. „Medvedíky sa ťa už nemôžu dočkať. Mal by si im pripomenúť, že si sa vrátil.“ Slovíčko “medveď“ bolo pre Emmetta ako červená šatka pre býka. Vystrelil z pohovky a my sme sa dívali už len na jeho chrbát miznúci v lese. Nečakali sme na nič a vybehli za ním.

Z lovu sme sa vrátili až ďalšiu noc. Bol som rád, že sa nechali bratia prehovoriť a zašli sme až do Kanady. Skolil som pumu a dve srnky. Lov mi prešiel rýchlo, ale nechcel som sa vracať a tráviť čas v tej izbe, ktorá mi Bellu až príliš pripomínala. Vlastne mi ju pripomínal celý dom. Videl som ju v každej miestnosti.

Po príchode som si dal sprchu. V izbe ma čakala kôpka vecí, ktoré som si obliekol. Do vaku som hodil veci do školy a zišiel som do obývačky, kde som mienil stráviť čas pozeraním televízie. Z myšlienok bratov som pochytil, že si ešte posledné chvíle užívajú so svojimi polovičkami. Znechutene som si odfrkol a zvýšil hlasitosť, čo mi aj tak príliš nepomohlo.

Prvý deň v škole prebehol ako všade inde, aj tu na nás zazerali ako na zázrak. Do školy som už niekoľko rokov nechodil, takže bolo ťažké zvládnuť tie pohľady a myšlienky, ktoré sa tým ľuďom preháňali v hlave. Bol som z toho znechutený ešte viac ako zvyčajne. Hodiny som presedel sám, alebo z niekým so svojich súrodencov. Aj tu sa vynárali spomienky na Bellu a pri vstupe do každej učebne, kde som pred storočím chodil s ňou, sa mi moje vnútro sťahovalo. Musel som to ale prekonať a s pomocou rodiny sa mi to aj darilo. Carlisle sa znova zamestnal v nemocnici a Esme sa venovala architektúre a dizajnu. Prežíval som déjà vu, len s tým rozdielom, že podstatný človek mi tu chýbal.

***

Boli sme tu dva týždne, keď som sa odhodlal a vybral sa na cintorín. Chcel som sa tomu postaviť. Vedel som, že ma to zlomí, ale čím skôr to bude, tým lepšie. Prechádzal som pomedzi kamene a hľadal ten s jej menom. Prešiel som to miesto trikrát, ale nič som nenašiel. Ani hrob Charlieho tu nebol. Zdalo sa mi to čudné.

„Ako je to možné?“ spýtal som sa sám seba nahlas. Nevedel som si to vysvetliť, ale toto zistenie mi do mojich mŕtvych žíl vlialo nádej.

Plný rozporuplných pocitov som sa rozbehol lesom. Pôvodne som mal v pláne behať len tak bez rozmyslu, ale moje nohy si to zamierili k jej niekdajšiemu domu. Postál som na okraji lesa a díval sa naň. Vyzeral akoby nedávno prešiel rekonštrukciou. Nebol to už ten istý dom, ale pôvodnému sa veľmi podobal. Čo ma zarazilo, boli autá zaparkované na príjazdovej ceste – policajné a červený nákladiačik.

„To nie je možné,“ vydýchol som. Podlomili sa mi kolená a bolesť ma celého obklopila. Toto mi niekto robí naschvál? Spolčila sa proti mne celá moja rodina a aj celé Forks? Toto nemôže byť pravda!

Sedel som tam a ticho vzlykal bez sĺz. Nado mnou obloha potemnela. Stmievalo sa. Započúval som sa do zvukov domu. Bilo v ňom jedno srdce, potichu, ale za to rýchlejšie. Zdvihol som sa a svojou prirodzenou rýchlosťou som sa presunul k oknu, kde sa mihotalo slabé svetlo. Nakukol som dnu.

Miestnosť osvetľovalo len svetlo z pusteného televízora. Izba bola zariadená skromne, ale pôsobila útulne. Bola to obývačka, v kúte bol krb, kúsok od neho malá knihovnička a oproti televízora pohovka. Na pohovke sa niečo pohlo. Muž, ktorý doteraz ležal, sa posadil a rukami si prešiel po tvári. Skôr ako vstal a natiahol sa pre ovládač, aby vypol televízor, na okamih otočil tvár ku mne. To, čo som uvidel, ma šokovalo. Muž vyzeral presne ako Bellin otec. Bol možno o pár rokov starší a na tvári mu pribudlo pár vrások, ale bol to on. Charlie Swan.

Vydesený som sa rozbehol domov a po ceste premýšľal, čo sa to deje? Vážne tých sto rokov neuplynulo? Nič z toho sa nestalo? Použil na mňa nejaký upír svoj dar a ja som vo svojej mysli tie roky prežil, ale v skutočnosti neuplynuli? To nie je možné! Som prvý upír, ktorý sa zbláznil. To nie!

Posledný úsek pred domom som spomalil a šiel len krokom. Premýšľal som, čo ďalej. Zveriť sa s tým rodine a byť zasa na pár rokov terčom posmechu? Alebo ich tým možno dokonca zraním ešte viac. Nakoniec ozaj povedia, že som sa zbláznil. Rozhodol som sa, že budem mlčať a zistím o tom viac. Možno ten muž nie je Charlie, ale jeho potomok, ktorý sa naňho len neuveriteľne podobá. Možno je to Bellin syn, či vnuk. Musím o tom zistiť všetko a až potom sa zverím rodine! Skočil som do otvoreného okna vo svojej izbe a šiel sa pripraviť na ďalší deň v škole.

***

Pohľad Bella:

„Ahoj, ocko. Tak čo nové?“ spýtala som sa po tom, čo konečne po dlho vyzváňaní zdvihol telefón.

„Ahoj, Bella,“ začal udýchane. „Tu už je všetko pripravené. A ty? Ako si na tom?“

„Sťahováci by sa u vás mali objaviť každým dňom...“

„Už sú tu,“ prerušil ma.

„Aha. No a ja letím zajtra. V Port Angeles by som mala byť okolo šiestej,“ oznámila som mu.

„To je skvelé, už sa ťa nevieme dočkať. Mám pre teba pár prekvapení.“ Prekvapil ma ten šibalský podtón v jeho hlase. Už teraz som mala strach, čo si na mňa prichystal.

„Oci, vieš, že nemám rada prekvapenia.“

„Viem, viem. No, niečo ti môžem prezradiť už teraz. Získal som prácu. Že neuhádneš akú?“ Charlie inú prácu, ako na polícii, nerobil, takže uhádnuť toto nebolo ťažké.

„Žeby polícia?“ zasmiala som sa. Na druhej strane sa tiež ozval smiech.

„To asi nebolo ťažké uhádnuť. Áno, som opäť šerifom vo Forks. Dobre, toto si zvládla. Ďalším prekvapením je auto, ale aké to je auto, to zostane utajené.“ Radosť z neho priam sršala. „No a o tom poslednom prekvapení zo mňa nedostaneš ani slovo. Chcem vidieť tvoj výraz, keď ho uvidíš.“ Vedela som si živo predstaviť, ako mu v očiach žiaria iskričky a keby mohol, skáče od radosti do výšky dva metre vysoko.

„Už sa teším.“ Chcela som ho trochu povzbudiť, ale obavu v hlase som zakryť nevedela. „A čo Nessie a Jacob?“

„Nessie je nadšená. Do Forks a aj do rezervácie sa hneď zamilovala. A už sa ťa nevedia s Jacobom dočkať.“

„Aj ja. Dúfam, že ich čoskoro uvidím. Oci, idem ešte dobaliť posledné veci. Ráno príde pani z realitnej kancelárie pre kľúče. Dom sa mi podarilo predať. Takže môžem s pokojným srdcom odísť.“ Ten pokoj bol, samozrejme, hraný. Vedela som, že Forks vyplaví na povrch spomienky a bolesť, ktorú som sa snažila roky potlačovať. Obávala som sa toho, ale kvôli svojej rodine som musela byť silná. Vždy mi šlo v prvom rade o nich a na seba som nehľadela. Inak to nebude ani teraz.

„Dobre, Bells, budem ťa čakať na letisku.“

„Jasné, oci. Ahoj.“

„Ahoj.“ Rozlúčili sme sa a mňa čakala rozlúčka s týmto miestom. Zažili sme tu mnoho, ale teraz je čas posunúť sa ďalej.

***

Na ďalší deň som vybavila posledné formality a taxíkom som sa dala odviesť na letisko. Let prebehol celkom rýchlo a ja už som sa nevedela dočkať otca a mojej dcéry. V letiskovej hale som ich nedočkavo hľadala, ale oproti mi šiel len Charlie.

„Ahoj, oci.“ Vbehla som mu do náruče. Nevideli sme sa viac ako mesiac, no mne to pripadalo ako roky. „Si tu sám?“ spýtala som sa, keď som nikde nevidela Ness.

„Áno. S Ness a Jakeom sa uvidíš až zajtra. Jake sa pre teba zastaví po škole.“ Na Nessie som sa veľmi tešila a trochu ma zamrzelo, že ju uvidím až zajtra.

„No, dobre. Tak už poďme. Som strašne uťahaná.“ Charlie mi pomohol s kuframi a vydali sme sa von. Keď som pred letiskom zbadala policajné auto a Charlie si to mieril k nemu, akoby som zažívala déjà vu. Keď som sa k nemu sťahovala od mamy, tiež ma prišiel vyzdvihnúť v policajnom aute.

„To nemyslíš vážne?“ spýtala som sa ho, keď otvoril kufor na aute s majákmi a vkladal tam moju batožinu. „Ty si ma prišiel vyzdvihnúť v policajnom aute?“

„Bella, ty s tým narobíš! Bol som tu vybavovať nejaké pracovné veci, preto som na služobnom aute. Vadí ti to?“

„Nie, ale... Vlastne nič.“ Otvoril mi dvere na strane spolujazdca. Nasadla som a pripútala sa.

„Čo si chcela povedať?“ spýtal sa po tom, čo nasadol i on.

„Nič, len pamätáš?“ otočila som sa s úsmevom k nemu. „Keď som sa k tebe sťahovala od mamy, bolo to presne ako teraz. Jediné, čo mi chýba, je ten malý kaktus, ktorý som si z Arizony brala so sebou.“ Charlie sa zamyslel a potom sa pousmial aj on.

„Máš pravdu,“ povedal po tom, čo naštartoval a odchádzal z letiska. „Nuž, situácia sa opakuje a myslím, že budeš ešte milo prekvapená, keď prídeme domov.“

„Vieš, že som to nikdy nemala rada a to sa nezmenilo.“ Narážala som na prekvapenia.

„Nie, nie, Bella. Nedostaneš zo mňa nič. Musíš počkať.“ Presne tie šibalské iskričky, ktoré som si predstavovala pri včerajšom telefonáte, sa teraz objavili v jeho očiach. Charlie na mňa niečo šije. Nemalo zmysel doňho narážať, nepohne s ním nič a nikto, keď sa raz zatne.

Cesta nám ubiehala v tichosti. Premýšľala som o tom, ako som si posledný mesiac dodávala odvahu. Viditeľne to príliš nepomohlo. Svedčili o tom moje spotené dlane a tlkot srdca, ktorý sa zrýchľoval, čím sme boli bližšie k Forks. Po viac ako hodine cesty sa pred nami objavila tabuľa, vítajúca nás v tomto meste. Museli ju vymeniť. Bola úplne iná a predsa taká podobná.

„Pripravená?“ spýtal sa otec.

„Nie. Na toto sa nedá pripraviť,“ šepla som. Začala na mňa doliehať panika. Otvorila som okno a nechala studený vietor bičovať moju tvár. Zdalo sa, že to pomáhalo. A už pokojnejšie som si začala obzerať známe miesta. Nad mestom sa začalo stmievať, ale ja som videla dobre.

Keď auto zabočilo na známu príjazdovú cestu, myslela som, že dostanem infarkt. Postáli sme totižto pred našim starým domom.

„Tak čo? Ako sa ti pozdáva prekvapenie?“ spýtal sa otec nadšene. Bola som mimo. To snáď nemôže byť pravda? Nie že budem bývať opäť vo Forks, ale otec dokonca kúpil náš starý dom?

„To je náš...?“ vyšlo zo mňa stále omámene. Otec len prikývol. Vystúpili sme z auta. Otec vyťahoval kufre a ja som svoj zrak uprela na dom. Nebol presne rovnaký, nejaké zmeny na ňom boli, ale veľmi pripomínal náš starý dom. Aspoňže tak, že tie malé zmeny tam sú, inak by som si vážne myslela, že tých sto rokov vôbec neprešlo. Charlie pristúpil ku mne a tiež sa pozrel na dom.

„Nie je to presne ono, ale s Jakeom sme sa to snažili spraviť tak, aby sa mu čo najviac priblížil. Dokonca máš tú istú izbu a stále je tu len jedna kúpeľňa.“ Táto predstava sa mi nepáčila. Ohrnula som nad tým nos.

„Nepovedz, že si mi kúpil fialovú deku?“ Vytiahla som ďalšiu zo spomienok. Charlie sa len potmehúdsky usmial a ťahal ma dnu.

„Poď si to obzrieť sama.“ Vydali sme sa spolu dovnútra. Vstúpili sme do chodby, ktorá sa až nápadne podobala tej pôvodnej. Z nej viedlo to isté schodisko na poschodie a dvere do ďalšej izby. Nebolo pre mňa prekvapením, že je to obývačka, našťastie zaplnená nábytkom z predošlého domu. Aj kuchyňa bola iná. Kuchynská linka nebola žltá, ale svetlohnedá, so zelenou pracovnou doskou a tmavozeleným stolom, to pekne ladilo.

„No, musím uznať, že to je iné a som tomu rada. Ale vieš čo tu chýba?“ Charlie len spýtavo podvihol obočie. „Tie tri stoličky, každá iného tvaru a farby,“ povedala som s úsmevom. Charlie sa tiež pousmial.

„To sa dá zariadiť. Ak sa ti tieto nepáčia, vymeníme ich. Ale Nessie vravela, že takto je to perfektné.“ Takže Nessie bola tá, čo to tu zariaďovala? Musím uznať, že má pekný vkus. Som zvedavá, ako si zariadili svoj dom.

„Nie, je to perfektné. Len vravím, že tu chýbajú.“ Mykla som ramenami a zamierila si to na poschodie. Ako som vravela, schodisko sa zachovalo. Určite to nebolo to isté, ale vyzeralo presne rovnako. Hore boli troje dvere. Na pravo určite Charlieho izba, oproti schodom kúpeľňa a naľavo moja izba. Na vrchu som zostala stáť a čakala na otca.

„Je to presne tak, ako to bývalo.“ Potvrdil mi, že som sa nezmýlila. „Len s menším detailom. Izby sú o niečo väčšie. A je aj nová kúpeľňa.“ Tá ma zaujímala najviac. Vydala som sa k dverám oproti schodom a otvorila ich. Bola zariadená jednoducho, no moderne. Dominovala jej veľká vaňa, okrem toho tu bola sprcha a umývadlo. Všetko to bolo ladené do dvoch odtieňov hnedej a pôsobilo to teplo. So spokojným úsmevom som vyšla späť na chodbu. 

„To ako tá kúpeľňa vyzerá, ospravedlňuje fakt, že je len jedna,“ pochválila som otca. Bol rád, že sa mi to páči a oplatil mi to spokojným úsmevom.

„Som zvedavý, čo povieš na svoju izbu.“ Tu som dostala strach. Podišla som k dverám a zostala stáť s rukou na kľučke. Prudko som do seba nasala vzduch a odhodlane otvorila dvere. To, čo sa mi naskytlo, ma prekvapilo. Moja izba. V mnohých ohľadoch tak podobná, no úplne iná.

Bola tu veľká skriňa. Dúfala som, že to nie je tá pôvodná, aj keď sa jej veľmi podobala. Pod oknom bol pracovný stolík s notebookom. Nad ním tabuľa, ktorá zatiaľ zívala prázdnotou, no čakala na odkazy, ktoré na ňu pripnem. Všetkému tomu dominovala veľká posteľ. Nebola to tá malá, ktorú som tu mala, táto bola manželská s krásnymi nebesami a čierno-bordovými obliečkami. Týmto kúskom nábytku rozhodne zmenil celú izbu. Nechápala som, na čo mi bude takáto posteľ. Otočila som sa na otca s otázkami v očiach.

„Prišlo mi to ako dobrý nápad,“ povedal s ospravedlňujúcim výrazom. Mávla som nad tým rukou a posadila sa na tú obrovskú posteľ. Otec zložil kufre ku skrini a so slovami: „Nechám ťa“, odišiel dolu. Obzrela som sa okolo seba a ťažko si povzdychla.

Toto bude ešte zaujímavé! Vstala som a začala vybaľovať všetky svoje veci. Keď už som všetko mala, odniesla som ešte kozmetiku do kúpeľne a pobrala som sa za otcom. Sedel v obývačke pred televízorom, v ktorom dávali nejaký zápas.

„Toto je ďalšia vec, ktorá sa nikdy nezmení,“ povedala som smerom k otcovi a vošla do kuchyne. Otec sa len nahlas zasmial. Začala som chystať večeru. Bolo už neskoro na vyváranie a tak som nám prichystala len sendviče a uvarila k tomu čaj. Všetko som to zaniesla na stôl do obývačky a sadla si k otcovi.

„Potom, aby si nezabudla,“ začal len čo sa pustil do jedla. „Dnes som ťa bol nahlásiť do školy. Zajtra nastupuješ.“ Charlie sa pri tom tváril dosť divne. Mala som pocit, akoby mi niečo tajil.

„Už zajtra? Mohol si mi dať aspoň nejaký čas,“ ohradila som sa a zahryzla som sa do sendviča.

„Pozri, za mesiac škola končí. Nebolo by rozumné, aby si zostávala dlhšie doma.“

„A ktorý ročník?“

„Tretí. Chcel by som ísť znova na maturitnú slávnosť,“ zachechtal sa.

„To je vážne vtipné. Ja už som chcela ísť na výšku.“ No, možno som až tak príliš nechcela, pretože odlúčenie od rodiny sa mi nepozdávalo, ale chcela som nájsť aspoň nejakú výhovorku.

„Prosím ťa...“ ohradil sa  Charlie. „Vieš koľko si ešte urobíš vysokých? Teraz si na čas užijeme Forks.“ Úžasné! On sa teší, no mne sa od radosti skákať nechce. Jedinou útechou je, že škola o mesiac skončí a ja budem tráviť prázdniny v rezervácii. Podľa toho, ako sa vyjadril Jake, žiadny vlkolak tam nie je. Znamenalo to jediné – na blízku nie je žiadny upír a to bolo dobré znamenie.

Po tom, čo sme sa najedli a ja som spratala riad, som sa s otcom rozlúčila. Vidina sprchy a tej veľkej postele ma hnala na poschodie. Umytá a oblečená do starého vyťahaného trička, ktoré som používala na spanie, som zaľahla do perín. Bola príjemná zmena vyvaľovať sa v takej veľkej posteli. Prečo ma doteraz nenapadlo kúpiť si takú? Dlho som to však nevydržala a ukonaná cestou a nervozitou, som rýchlo zaspala.

Ráno som vstala skoro. Chvíľu som si ešte užívala tie nadýchané periny, potom som sa vyhrabala z postele a šla do kúpeľne vykonať rannú hygienu. Pomaly som sa obliekla. Nikdy som si so šatstvom veľkú hlavu nerobila a nebolo tomu ani dnes inak. Rozhodla som sa pre pohodlné rifle a upnuté čierne tričko. K tomu neodmysliteľne patrili obľúbené tenisky. Hoci sa moja koordinácia zlepšila, topánky na podpätku som nosila len zriedkakedy. Zišla som do kuchyne a nachystala som raňajky pre seba a Charlieho a obom nám zohriala šálku krvi. Keď bolo všetko pripravené, objavil sa Charlie.

„Dobré ránko, Bella,“ pozdravil ma vysmiaty.

„Dobré ráno, ocko.“ Snažila som sa zdieľať jeho nadšenie, no prestupoval mnou zvláštny pocit, akoby sa dnes malo niečo stať.

„Nevyzeráš nadšene,“ poznamenal otec, keď sa pustil do jedenia.

„Pravdu?“ Otec prikývol. „Ani sa tak necítim. Mám nejaký divný pocit.“ Posadila som sa k nemu a tiež začala jesť.

„To je len nervozita.“ Dúfala som, že mám pravdu, ale ten divný podtón v jeho hlase mi nahováral, že niečo skrýva. Akoby mu tvárou prešla obava. Ale čoho sa mohol Charlie obávať? Asi to bude preto, že nevedel ako budem na Forks reagovať.

„A aby som nezabudol, mám pre teba to ďalšie prekvapenie,“ podotkol, keď dojedol. Vtedy som si spomenula.

„Auto!“ Charlie radostne prikývol, dopil svoju krv a zdvihol sa od stola. „Poď so mnou,“ kývol mi, keď vychádzal z kuchyne. Hodila som do seba zvyšok raňajok, dopila krv a vydala sa za ním.

Charlieho som našla vzadu za domom. Stál pri červenom nákladiačiku značky Chevrolet. Ústa mal roztiahnuté do veľkého spokojného úsmevu.

„Čo naň povieš,“ spýtal sa a pobúchal po kapote.

„To... to je moje... auto?“ vykoktala som. Charlie prikývol. Nebol to ten istý nákladiačik, ktorý som mala predtým. Toto bol oveľa novší model, ale trošku sa mu podobal.

„Ty nie si normálny, oci!“ vyštekla som po ňom. „To nemôžeš myslieť vážne! Prečo?“ Charlie sa zatváril ublížene. Nechcela som naňho kričať, ale naštval ma tým výberom.

„S Jacobom sme mysleli...“

„Mlč!“ porazene som si povzdychla.

„Mysleli sme to dobre,“ bránil sa. Jeho smutný a sklamaný pohľad ma zabolel. Pristúpila som k nemu a objala ho.

„Prepáč. Len som to nečakala. Ja... Myslela som, že keď hovoríš o aute, že to bude niečo, ako som mala v Kanade. S týmto som skrátka nerátala. Ale ďakujem.“

„Môžeme kúpiť iné, keď...“

„Nie, to je dobre,“ prerušila som ho. „Zatiaľ postačí. Možno neskôr.“ Chcela som mu aspoň trochu urobiť radosť. „Nemôžem ísť pešo, takže si ho vezmem.“

„Dobre, už by som mal ísť. Práca volá.“ Charlie sa pobral dovnútra, kde na seba hodil bundu, vzal si opasok so zbraňou a kľúče od svojho služobného auta.

„Stretneme sa večer u Nessie a Jakea. Prídem tam z práce za vami,“ povedal, keď som sa objavila za ním.

„Dobre. Tak sa maj. Bež už, nech nezmeškáš. Aj ja už budem musieť ísť.“

„Drž sa, Bella.“ Objal ma a odišiel. Pobrala som sa vziať si svoj vak s vecami do školy. V chodbe som na seba obliekla bundu, vzala si kľúče od toho zázraku a vydala sa po známej ceste do školy. Prišla som dosť skoro. Na parkovisku bolo len pár áut. Zaparkovala som a pobrala som sa do kancelárie pre rozvrh. Za stolom sedela staršia pani so šedivými vlasmi. Môj príchod ju vôbec nerozrušil a ďalej sa venovala svojej práci.

„Dobré ráno,“ pozdravila som ju a tak upútala jej pozornosť. Zodvihla hlavu a pozrela na mňa spoza okuliarov.

„Som Isabella Swanová. Dnes tu nastupujem do školy. Môj otec ma bol včera zapísať.“ Lenivo sa zodvihla zo svojej stoličky a pomalým krokom prechádzala k pultu.

„Dobré ráno, slečna Swanová,“ pozdravila ma bez úsmevu. Začala sa hrabať v papieroch na pulte. „Toto je váš rozvrh a plán školy. Sem mi to podpíšte.“ Ukázala na miesto na papieri. Podpísala som sa a usmiala sa na ňu s nádejou, že to i na jej tvári vykúzli úsmev. No ona zostala vážna. „Tu sú ešte kľúče od vašej skrinky,“ povedala, keď už mi všetko podala. „Môžete ísť.“

„Ďakujem. Dovidenia.“

„Dovidenia, slečna.“ Otočila sa a zasa sa pomalým krokom sunula k stolu. Pokývala som neveriacky hlavou a vyšla von.

Na chodbe sa to už hemžilo žiakmi. Rýchlo som očami prebehla rozvrh a plán školy si uložila do pamäti. Nechcela som celý deň behať s papierom v ruke a budiť tým pozornosť. Zistila som, že len málo učební zmenilo miesto, väčšina z nich sa nachádzala tam, kde predtým.

Prechádzala som po chodbe a obzerala sa. Všimla som si, že škola sa zmenila, zmodernizovala, ale to bolo logické. Prvú hodinu som mala matematiku. Vstúpila som do učebne a usadila sa do poslednej lavice pri okne. Po chvíli vošiel učiteľ. Premeral si triedu a pohľadom spočinul na mne.

„Slečna Swanová?“ spýtal sa odmerane.

„Áno, Bella,“ odpovedala som mu tým istým tónom. Viac pozornosti mi nevenoval. Pozdravil celú triedu a začal s výkladom. Miesto vedľa mňa zostalo prázdne, no zvedavým pohľadom spolužiakov som neunikla. Občas sa niekto otočil, aby si ma prezrel. Nevenovala som tomu žiadnu pozornosť a tvárila som sa odťažito, tak ako na každej škole. Nemala som dôvod urobiť to tu inak. Nestála som o žiadnu pozornosť.

Nasledujúce dve hodiny prešli tak isto. Žiadny učiteľ nevyžadoval extra predstavenie a sedela som sama. Keď skončila tretia hodina, objavilo sa pri mne dievča.

„Ahoj, som Lisa. Ty si Isabella, že?“ prihovorila sa mi. Zdvihla som pohľad a obzrela si ju. Mala čierne rovné vlasy a na očiach úzke okuliare. Jej črty mi boli povedomé. Pôsobila milo a ja som k nej neviem prečo, nechcela byť odmeraná a drzá.

„Ahoj, áno som, ale volaj ma Bella. Mám to radšej,“ usmiala som sa na ňu. Ona mi úsmev oplatila a vtedy mi pripomenula jednu osobu – Angelu. Akoby jej z oka vypadla. Musí to byť nejaká jej príbuzná.

„Akú máš teraz hodinu? Ukázala by som ti učebňu.“ Vstala som a vzala svoje veci. Vedela som, že mám biológiu a učebňa je za rohom, ale predsa som jej odpovedala.

„Myslím, že biológiu.“ Potešila sa a vyhŕkla.

„Super. Tú mám teraz aj ja. Takže môžeme ísť spolu.“ Odišli sme z triedy a pomaly sa presúvali chodbou. „Škoda, že už s niekým sedím, mohli sme sedieť spolu,“ ozvala sa, keď sme postáli pred učebňou. Keď som uvidela tie dvere, prešla mnou vlna spomienok. Bola to presne tá trieda, kde som prvýkrát uvidela Edwarda.

Zatriasla som hlavou, aby som ich zahnala. Prudko som sa nadýchla a vošla za Lisou do triedy. Učiteľ už tam bol a keď sme vstúpili, pozrel na nás. Premeral si ma a usmial sa. Bol to prvý učiteľ, ktorý to dnes urobil. Ostatní zo mňa neboli dvakrát nadšení.

„Slečna Swanová?“ spýtal sa s úsmevom.

„Áno. Bella Swanová,“ opravila som ho.

„Vitajte na mojej hodine, pokojne sa usaďte, nech môžeme začať. Voľné miesto máte pri pánovi Cullenovi.“

11. kapitola - 13. kapitola

Dúfam, že sa vám kapitolka páčila. Ďakujem za všetky komentáre, ktoré ste mi zanechali, veľmi ma potešili a dodali potrebnú energiu na ďalšie písanie. Vaša GCullen

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Minulosť verzus prítomnosť - 12. kapitola: