Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Minulosť si ťa nájde - 7. kapitola

10.04.2014 (07:30) • 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1069×

Bella:

Prebudila som sa v sede, úplne celá spotená a so srdom, ktoré mi tĺklo napchané strachom až niekde v krku. Ach nie, zase sa mi o tom snívalo. Koľkýkrát? Pohľadom som zmätene a stále ešte vydesene pozerala po okolí, ale našťastie sa moje podvedomie rýchlo spamätalo. Bola som u seba v izbe. Uf. Zhlboka som sa nadýchla a vpustila do pľúc o niečo viac vzduchu. Potrebovali to. A opäť na mňa zaútočila stará-známa depresia. Vedela som úplne presne, prečo sa to deje.

Tmavo fialová deka s kvetmi, rovnako ako aj vankúš, bola skopaná a napol spadnutá u nôh postele. Pokúsila som sa vydýchať des a hrôzu, ktorá so mnou stále ešte lomcovala a bolestivo mi zvierala vnútornosti, ale bolo to takmer nemožné. Moje telo bolo momentálne paralyzované strachom, aj keď to bol už iba spomienkový sen, no bol neuveriteľne živý.

Je to už za mnou! Omieľala som si túto kúzelnú formulku, ktorá ale zatiaľ nemala žiadne upokojujúce účinky. Moje oči si pomaly privykli protivnej tme, ktorá tu všade panovala. Jediné svetielko mi v tejto temnote doprial budík na nočnom stolíku, ktorý aspoň trošku osvetľoval miestnosť. Otočila som sa po ňom, aby som konečne zistila, koľko je vlastne hodín.

Päť hodín a dvadsaťdva minút ráno. Skvelé. Normálne by som vstala až tak za hodinu, ale po tomto desivom sne už aj tak nebudem schopná znova oka zažmúriť, takže pokúšať sa o to by i tak bolo úplne zbytočné. Vedela som, že je to strata času. Praskla som sebou späť do perín a začala sa preťahovať. Vedela som, že to bude chcieť sprchu, poriadnu, dlhú a odpočinkovú...

Ešte, že ma nikto nepočul kričal. Nechcela som zbytočne pridávať Charliemu starosti a Edward nemusel vedieť, čo sa odohráva za dverami mojej izby. Bola som však bezmocná, nemohla som svojej mysli nakázať, aby mi v spánku premietala iba šťastné okamihy. Unavene som sa postavila a pokúsila som sa doplaziť do kúpeľne. V mojom prípade o tomto čase to bol nadľudský výkon.

Aké prekvapenie! Pohľad do zrkadla nebol o nič lepší, ako som sa práve cítila. Áno, presne takto som aj vyzerala. Upotene, unavene, nevyspato a pokojne by som mohla aj pokračovať, ale to však môj mozog nezvládal. Bolo úplne zbytočné si klamať, že tie kruhy pod očami sa dajú slušne zamaskovať. Radšej som prestala nad týmto lamentovať a vošla do sprchy. Postavila som sa dnu a pustila si sprchu, ten horúci prúd, ktorý mi tak nádherne masíroval zoslabnuté a unavené telo. Dokonalý pocit. Pokožku mi rozohrievala teplá voda a postupne uvoľňovala svaly, stres a napätie. Neviem, ako dlho som tu stála a relaxovala, ale z tranzu ma prebralo buchnutie dverí.

„Bella?“ zakričal starostlivo Charlie. „Ty si už hore?“

„Áno,“ zahulákala som mu naspäť. Vypla som vodu a hodila na seba župan, ktorý som nikdy nepotrebovala, ale teraz, keď tu je s nami Edward, ho budem radšej používať. Donedávna mi stačila osuška, ktorú som si obviazala okolo tela, ale teraz som nechcela riskovať, že z toho jeho pohľadu mi sám skĺzne k zemi. Ach, ten jeho prenikavý pohľad. Pohľad, ktorým zo mňa chce vyzliecť snáď všetko. Zatriasla som hlavou, aby som zahnala myšlienky, ktoré mi vírili v hlave. Vlasy som si zabalila do osušky a vyliezla z kúpeľne. Charlie tu už nebol, ale miesto neho na chodbe stál Edward. Opäť sa na mňa díval tým svojim pohľadom, ktorý hovoril za všetko. Chce si ma snáď dať na večeru?

„Dobré ráno, Bells,“ pozdravil sa a venoval mi svoj pokrivený úsmev. Mal na sebe sivé tepláky, čierne obtiahnuté tričko, ktoré zvýrazňovalo dokonalé tehličky na ešte dokonalejšom tele. Jeho bronzové vlasy boli opäť do všetkých svetových strán. Ako ten chlapec robí, že aj po ránu vyzerá dokonale.

„Komu dobré a komu zlé,“ odpovedala som a on na mňa pozrel s bolesťou.

„Zlé sny?“ spýtal sa ma a ja som mala zvláštny pocit, že vie o dnešnej noci. Je možné, že som v noci kričala? Ale prečo sa o tom Charlie nezmienil?

„Trochu,“ šepla som.

„To bude dobré, ver mi,“ povedal povzbudivo a stále nehybne stál na svojom mieste.

„Čakáš na niečo?“ spýtala som sa nechápavo, keď sa nehýbal.

„Chcel som ísť do kúpeľne, ale stojíš pred dverami,“ podotkol a ja som určite bola červená až na zadku.

„Ou, prepáč,“ vyhŕkla som a rozbehla sa do svojej izby. Bože, som taká sprostá. Čo som si vlastne myslela, čo by také mohol odo mňa chcieť. Naozaj sa tento deň krásne začína. Zapadla som do svojej izby a podišla k oknu. Roztiahla som závesy a dovnútra okamžite nakukli slabé lúče, ktoré mi súcitne pohladili tvár. Otočila som sa a prešla k skrini, aby som sa mohla obliecť. Otvorila som drevené dvierka a pokúsila sa, z toho množstva oblečenia, vybrať niečo vhodné. Vonku to vyzeralo, že je celkom teplo. Vytiahla som zo skrine modré slimky, na vrch som si našla biele tielko, ktoré som doplnila modrým sakom, ktoré ladilo s nohavicami. 

Ozvalo sa zaklopanie na dvere a ja som sa otočila za tým zvukom.

„Srdiečko, nechcem rušiť, ale potrebujem niečo od teba,“ povedal môj otec odo dverí a ja som mu rukou naznačila, aby vošiel pokojne dnu.

„Čo potrebuješ, ocko?“ spýtala som sa ho milo. Nechcela som mu ukázať, že sa trápim. Vedela som presne, ako by to skončilo. Dlhé hodiny by so mnou rozprával a upokojoval ma. Ja som nechcela ľútosť. Vlastne som vôbec nevedela, čo potrebujem. To bolo najhoršie.

„Tony tu nikoho nepozná,“ začal opatrne a ja som na neho nechápavo pozrela. Čo mi chce naznačiť? Mám mu nebodaj robiť opatrovateľku alebo sprievodkyňu vo Forks? Ak áno, vybral si dosť nevhodnú dobu. „Dnes sa ide zapísať do školy. Mohla by si ho zviesť a ukázať mu ju? Možno by si ho mohla zoznámiť so svojimi priateľmi. Čo povieš? Je to milý chlapec,“ prehováral ma môj otec. Vedela som, že je Edward milý, aspoň sa tak javil. Nepoznala som ho, nedovolila som mu, aby ma spoznal. Nehľadala som nové priateľstvo, i keď si moju odmeranosť nezaslúžil. Aj včera, keď sme spolu išli od nemocnice, vôbec som s ním nehovorila. Nepýtala som sa ho na nič a aj mlčal. Možno, že ak by som ho spoznala za iných okolností, mohli by z nás byť priatelia. Teraz som však bola uzatvorená pred celým svetom. Chcela som o tom všetkom s niekým hovoriť, ale aj jediná osoba, ktorá mi mohla porozumieť, bola preč. Rosalie som včera volala, ale vraj odcestovala k rodine a nikto nevie, kedy sa vráti. Bola som na to všetko sama. Kým sa cez to aspoň trochu nedostanem, nedokážem byť ako predtým. Je to ťažké.

„Dobre, môže ísť so mnou, ale ja mu nebudem robiť opatrovateľku. Je dosť starý, aby sa o seba vedel postarať sám,“ odsekla som nevychovane a vtedy som si všimla v odraze zrkadla, že Edward stojí vo dverách. V očiach mal smútok a tvár skrivenú do bolestnej grimasy. Pichlo ma pri srdci a ani neviem prečo. Bola som odporná.

„Bella,“ okríkol ma otec a mne sa slzy natlačili do očí. Som nejaká precitlivená a každé zvýšenie hlasu mi pripomínalo oný večer.

„Prepáč, nemyslela som to tak,“ šepla som so sklonenou hlavou a pohľadom som zavadila o špičky mojich nôh. „Mali by sme ísť, ak chceme prísť na čas.“ Edward sa bez jediného slova otočil a ja som iba počula, ako kráča dole schodmi. Bella, mala by si si nafackovať. Ozvalo sa moje podvedomie a malo pravdu. O pár sekúnd na to môj otec nasledoval Edwarda. Iba pokrútil hlavou a s hlbokým povzdychom odišiel.

Nešťastne som prešla k stolu a vzala mobil, ktorý som chcela vložiť do kabelky. Okamžite mi pohľad padol na tridsať smsiek, ktoré boli od Alice a od Mattyho. Bolo tam aj niekoľko desiatok neprijatých hovor, ktoré opäť patrili im. Vedela som, že dnes sa rozhovoru s nimi nevyhnem. Nemala som ani najmenšieho tušenia, čo im obom poviem ako vysvetlenie za moje chovanie. Teraz som si nad tým nechcela lámať hlavu. Najlepšie je, ak sa rovno po hlave do toho hodím a potom budem rozmýšľať. Mobil som vložila do kabelky a vybrala sa dole za Charliem a Edwardom. Už, keď som vyšla z izby, počula som, že o niečom hovoria, ale otcovi som nerozumela. Bola som ešte dosť ďaleko, ale keď som sa priblížila počula som Edwardove slová.

„Charlie, nemusíte mi nič vysvetľovať. Po prvé, vy sa nemáte za čo ospravedlňovať a za druhé, ja sa na Bellu nehnevám. Nedokážem to. Bella si prešla peklom, niečím ešte horším ako samotné peklo, dovolil by som si tvrdiť. To, čo chudinka prežila, sa nedá zvládnuť za deň - dva. Nemôžem povedať, že mi nie je ľúto, ako ma od seba odháňa a že nie sme priatelia, ale možno raz áno. Chcel by som jej pomôcť, ale ani vy a ani ja s tým teraz nič neurobíme.“ Ak by to bolo možné, určite sa prepadnem niekam pod zem. Ako som sa mohla k nemu takto chovať. Veď on mi chce iba pomôcť, ale ja chcem byť teraz sama. Najradšej by som bola sama, kde nie je nik. Bola by som iba ja a moja bolesť. Opatrne som zišla posledné tri schody a odkašľala si, aby som ich upozornila na moju prítomnosť. Obaja sa na mňa pozreli veľmi zvláštnym pohľadom. Akoby ich zaujímalo, či som ich počula. Tvárila som sa, že nie.

„Môžeme vyraziť?“ prehovorila som ako prvá a Edward bez jediného slova prikývol. Prišla som ešte k Charliemu a venovala mu iba letmý bozk na líce. Potom som vzala kľúče od auta a kráčala za Edwardom, ktorý už vyšiel z dverí. Nasadli sme každý na svoje miesto. Ja na miesto vodiča a on na spolujazdcovu stranu. Pripútala som sa a on ma napodobnil. Ani jeden z nás neprehovoril a mne to bolo dosť trápne. Mala by som to byť ja, ktorá povie niečo. To ja som bola voči nemu nespravodlivá, akoby som zabudla na slušné správanie.

„Edward?“ spýtala som sa šeptom, ale pohľad som upierala na cestu predo mnou. Jednak som sa obávala, čo uvidím v jeho tvári. Mohla to byť bolesť, výčitky alebo dokonca aj hnev na moju osobu.

„Áno?“ Jeho has neznel nahnevane, ale skôr nezaujato. Bolo to zvláštne, ale pichlo ma pri srdci.

„Viem, že sa na mňa hneváš a asi to posledné, čo teraz chceš počuť je môj hlas...“ Nevedela som, ako začať, a tak som splietala dva na tri. „Chcem ti len povedať, že ma to veľmi mrzí. Naozaj som to nemyslela tak, ako som to povedala. Ani si nedokážeš predstaviť, ako ma mrzí, že sa k tebe takto správam. Prechádzam si tým a vôbec to nie je jednoduché. Viem, že ma to nijako neospravedlňuje, ale teraz by som najradšej bola sama. Chcela by som utiecť pred celým svetom a zahrabať sa niekam veľmi hlboko pod zem. Nie je to nič osobné, rada by som bola tvoja priateľka, ale potrebujem čas. Je pre mňa ťažké si teraz niekoho pustiť k telu.“ Toto bol najdlhší monológ, ktorý som za posledné dva dni s niekým viedla, no potrebovala som mu to vysvetliť. Edward ma bez jediného prerušenia počúval a ja som mu bola za to neskonala vďačná.

„Bells, ja ti rozumiem. Nemysli si, že mi nie je ľúto, čo sa ti stalo. Je a veľmi. Nedokážeš si ani vo sne predstaviť, ako veľmi si to vyčítam. Je to len moja chyba, čo sa ti stalo.“

„Ako tvoja chyba?“ vyhŕkla som a nevychovane mu skočila do reči.

„Vieš koľkokrát som si nadával v duchu, že som mohol prísť skôr? Ak by som tam bol skôr, nemuselo sa ti nič stať. Nemusela si si prejsť peklom, ktoré ti ten bastard spôsobil. Mohla si byť šťastná a neprechádzať si týmto. Ja som tu ten, ktorý by ťa mal na kolenách žiadať o odpustenie. Prosím ťa, odpusti mi to,“ šepkal skľúčene a ja som dokonca mala pocit, že mu išiel aj nejaký ten vzlyk. Prečo to všetko berie na seba? Nemohol predsa vedieť, že sa nejakému neznámemu dievčaťu chystá niekto zničiť celý život.

„Edward, ty si blázonko, o čom to hovoríš? Nemohol si nič urobiť. Urobil si toho i tak dosť. Pozri, som tu, som živá a zdravá. Možno nie úplne v poriadku, ako by som si to želala, ale žijem. A to všetko iba vďaka tebe. Neverila som, že o tomto budem hovoriť tak skoro, ale dobre. Teraz ma dobre počúvaj. Nebol si jediný, ktorý išiel okolo. Vždy, keď som začula kroky, že je niekto po blízku, vykríkla som. Myslíš si, že niekto prišiel a pomohol mi? Nie! Jedine ty, ty si prišiel a zachránil ma. Chápeš? Ak by si sa zachoval rovnako bezohľadne, nebola by som teraz tu a neviedla s tebou tento rozhovor. Bola by som mŕtva a Charlie by vybavoval môj pohreb.“

„Veď práve!“ skríkol a udrel do palubnej dosky, ktorá nešťastne zaplakala. „Myslíš si, že si toho nie som vedomí? Každú chvíľu mám pred očami tvoje bezvládne telo, to ako si tam ležala a po tvári ti stekali slzy. Prepáč,“ ospravedlnil sa, keď si všimol, ako so mnou škublo. Živo som si to predstavila, určite nebol na mňa príjemný pohľad.

„Ospravedlňujeme sa jeden druhému za niečo, čo ani jeden z nás nedokáže zmeniť. Nemáš to ľahké ani ty a ani ja, jediné, čo môžeme urobiť je, že už o tom nebudeme hovoriť. Čo povieš?“ spýtala som sa s jemným úsmevom na tvári.

„Dobre, ale chcem, aby si vedela, že ti už nikto nikdy neublíži. Nedovolím, aby sa ti ešte niekedy niečo stalo. Prisahám na svoj život, Bella, ochránim ťa,“ hovoril to s toľkým presvedčením, že som mu v kútiku duše verila. Niečo mi našepkávalo, že Edward neklame. Neviem, kde sa to vo mne bralo, že verím cudziemu človeku, ale verila som.

„Ďakujem ti, za všetko,“ zašepkala som dojato a z oka mi vkĺzla slza.

„Neplač, prosím,“ šepol a jemne mi zotrel slzu z líca. Divné bolo, že som pred jeho chladným dotykom neuhla. Práve naopak, bolo to zvláštne upokojujúce. Celý Edward ma upokojoval, mal na mňa zvláštny vplyv a ja som nevedela, či je to dobré alebo nie. Toto bezpečie a pokoj by som mala cítiť pri niekom inom. Možno je to práve tým, že on je mojim záchrancom. Neviem, ako dlho som sa pozerala do jeho tváre a on do mojej, ale pripadalo mi to ako večnosť. Nedokázala som si to vysvetliť, ale naozaj som si želala, aby jeho ruka ostala tam, kde je. To by som však nemohla mať za priateľku Alice Cullenovú.

„Bellaaa,“ kričala radostne, keď otvorila dvere na mojom aute a ja keby som nebola pripútaná, určite vypadnem von. Kedy sme sa dostali pred školu? Vôbec si nespomínam, že som parkovala. Ako ma dokáže Edwardova prítomnosť rozhodiť. Rýchlo som pokrútila hlavou a otočila sa k nej.

„Alice, chceš ma zabiť?“ spýtala som sa stále šokovaná a ona ma silno drvila v náručí.

„Nie, ale ak by si dnes neprišla určite po tebe vyhlásim pátranie. Nebrala si mi telefón, neodpovedala na smsky. Čo sa ti stalo? Si v poriadku? Carlisle mi nechcel nič povedať a kto je on?“ chrlila jednu otázku za druhou a ja som si až teraz spomenula, že tu je Edward.

„Tak po poradí. Alice, toto je Edward, je synom Charlieho priateľov a presťahoval sa sem. Edward, dovoľ, aby som ti predstavila tohto malého škriatka, ktorý je zároveň mojou najlepšou priateľkou. Volá sa Alice,“ predstavila som ich a Alice si iba odfrkla pri prirovnaní k škriatkovi. To má zato, že mi niečo vyčíta.

„Teší ma, Alice,“ prehovoril ako prvý Edward a usmial sa na ňu.

„Aj mňa, Edward, takže ty teraz budeš chodiť s nami do školy?“ spýtala sa a on prikývol. Pozerali na seba veľmi zvláštne, mala som z nich pocit, že sa poznajú. Hlúposť. Potriasla som hlavou a konečne vystúpila z auta. Nevnímala som už o čom títo dvaja diskutujú a očami hľadala auto, ktoré malo patriť Mattymu. Nebol tu ešte a to mi dalo aspoň čas, aby som sa pred ním ukryla.

„Edward, ukážem ti kde je riaditeľňa. Alice, ideš s nami?“ spýtala som sa jej.

„Nie, pokojne choďte spolu. Ja počkám na Jaspera, išiel ospravedlniť Rosalie, keďže tu dlhšie nebude.“

„A kde vlastne je?“ spýtala som sa, pretože som sa s ňou vážne chcela porozprávať.

„Išla na Aljašku, spomínala som ti, že tam máme rodinu. Tetu máme chorú a ona jej išla pomáhať,“ povedala, ale niečo mi na tom nesedelo. Rosalie nie je typ, ktorý by pomáhal niekomu. Skôr by som povedala, že by tam šla Alice alebo Esme, ale Rose?

„A nevieš, kedy sa vráti?“

„Potrebuješ od nej niečo?“ spýtala sa prekvapene a ja som rýchlo pokrútila hlavou.

„Nie, nie, len som zvedavá. Dobre, my pôjdeme, stretneme sa na hodine,“ rozlúčila som sa s ňou a kráčala s Edwardom do školy. Každý po nás pozeral, Edward tu bol novinkou. Každé dievča ho sledovalo s otvorenými ústami a skenovalo každý jeho pohyb. Bolo mi ho svojim spôsobom ľúto, vedela som si predstaviť, že ak tento deň prežije, bude mať v mobile určite sto nových čísiel.

„Tu je riaditeľňa, ja musím utekať na hodinu. Budem v triede dvadsaťšesť B, ak to vybavíš, pokojne ma počkaj pred triedou a ja ti to ukážem,“ navrhla som mu.

„Ďakujem, uži si hodinu,“ poprial mi s úsmevom, ktorý som mu oplatila a kráčala smerom k triede. Oči som mala na stopkách, či niekde neuvidím Matta. Vedela som, že dnes sa rozhovoru s ním nevyhnem, ale pokúšala som sa to oddialiť najviac, ako to len išlo.

„Bells, haló?“ poklepala mi na rameno Alice, keď som došla k triede.

„Prepáč, bola som zamyslená,“ ospravedlnila som sa bleskovo a ona posmutnela.

„Bella, sme najlepšie priateľky, čo sa s tebou deje? Poznám ťa a je to na tebe vidieť. Pýtaš na Rosalie a bola si za Carlisleom. Si chorá? Povedz, že neumieraš,“ žiadala ma a ja som na ňu vyvalila oči.

„Nie, Bože, som v poriadku. Naozaj, len si prechádzam ťažkým obdobím a nie som pripravená o tom hovoriť. Sľubujem, že ak budem, všetko ti poviem. Alice, musíš mi veriť, prosím.“ Teraz som ju pre zmenu žiadala ja.

„Dobre, ale pamätaj, že som tu pre teba. Inak volal mi Matt, či neviem, čo je s tebou. Pohádali ste sa?“ spýtala sa a ja som pokrútila hlavou.

„Nie, ale ani s ním nemôžem o tomto hovoriť,“ vysvetlila som jej a v tej chvíli zazvonilo. „Mali by sme ísť do triedy,“ upozornila som ju a otvorila dvere na triede. Všetci na nás bleskovo pozreli a ja som chcela ujsť. Neviem prečo, ale mala som pocit, že mám na čele napísané: Znásilnená. Bol to zvláštny, neopísateľný pocit, že to každý vie. Samozrejme, bola to hlúposť, ale ja som na nich dívala inak. Čo ak niekto z nich išiel okolo a nepomohol mi. Potriasla som hlavou a rýchlo zapadla na svoje miesto. Zviezla som sa čo najnižšie na stoličke a otvoria zošit.

Celá hodina prebiehala v pokoji, ale ja som si z nej nič neodniesla. Nemohla som vnímať výklad profesora, bol to nadľudský výkon. Keď som vyšla z triedy, Edward tam stál opretý o stenu a čakal na mňa. Prišiel ku mne a hneď prehovoril ako prvý.

„Ako si to zvládla? Všetko v poriadku?“ spýtal sa, akoby vedel, že mi tam nebolo príjemne.

„Zvládla, ale mala som pocit, že všetci o tom vedia.“ Musela som sa priznať a jemu to povedať bola úľava. Bolo príjemné vedieť, že je tu niekto, kto ma možno chápe a vie, aké to je ťažké. Prepadla ma chuť mu skočiť do náruče a plakať ako malé dievčatko. „A ty si dopadol ako?“ zaujímala som sa pre zmenu ja.

„Dobre, nebol žiaden problém s mojim priatím. Riaditeľ videl moje známky a bol nadšený, že tu budem študovať. Vraj si mám pozrieť školu a zajtra som oficiálnym študentom Forks. Nezbavíš sa ma,“ zasmial sa a ku podivu to fungovalo ako liek. Zasmiala som sa s ním. Za jeho chrbtom som si všimla Matta. Kráčal smerom k nám, ale ešte ma nevidel.

„Poď, ukážem ti školu. Aké budeš mať hodiny?“ spýtala som sa ho a rýchlo kráčala opačným smerom. Edward mi vložil do rúk rozvrh hodín a ja som si teraz všimla, že všetky hodiny máme rovnaké až na telocvik. Ten máme stále rozdelený. „Máš rovnaké hodiny ako ja,“ šepla som prekvapene.

„Naozaj?“ spýtal sa prekvapene a ja som prikývla. Poukazovala som mu všetko. Každú učebňu, kde bude mať hodiny, kde máme knižnicu a jedáleň. Mattovi som sa našťastie vždy nejako vyhla, ale už mi od neho došla smska, že po škole si musíme pohovoriť. Vedela som, že je nahnevaný a nechápe, čo sa tu deje. Jeho kamaráti z futbalového družstva na mňa zazerali a určite si šuškali, že som ho vymenila za Edwarda. Nebolo to tak, možno som teraz trávila čas s Edwardom, ale nie preto, že by sa mi páčil. Vlastne, Edward sa mi páčil, komu by aj nie. Mramorovo bledá pokožka, zlaté oči a bronzové vlasy, ktoré trčia do všetkých strán. Vypracovaná športová postava. Sen každého dievčaťa. Ja som však na neho nepozerala ako na objekt môjho záujmu, ale ako na moju morálnu oporu. To som v týchto dňoch potrebovala. 

„Edward, Bella,“ kričala na nás Alice, keď sme prechádzali popri jedálni. Mierila si to rovno k nám spolu s Jasperom. Usmiala som sa a zamávala mu, opätoval mi pozdrav, ale na tvári mal bolestnú grimasu.

„Jasper, si v poriadku?“ spýtala som sa ho, lebo som mala o neho naozaj strach. Jasper nebol iba priateľom mojej najlepšej kamarátky, ale bo tiež mojim priateľom. Z Jaspera mal každý v škole rešpekt. Nebol vypracovaný ako naši futbalisti, ale zato z neho išiel rešpekt. Mala som ho rada, dokázali sme spolu hovoriť o všetkom, a to nehovorím, že z dejepisu som dokázala preliezť iba vďaka nemu.

„Necítim sa dnes dobre, Bells,“ odpovedal mi a mne ho prišlo ľúto.

„Nemal by si ísť domov?“ zaujímala som sa a on pokrútil hlavou.

„Alice má ešte dve hodiny a nemala by sa ako dostať domov.“

„To nie je problém. Ak by ťa to neobťažovalo, mohol by si odviezť Edwarda k nám a ja ti priveziem Alice. Čo na to povieš? Edward totiž na dnes skončil a nechcem, aby tu musel na mňa čakať,“ požiadala som ho a vtedy mi ťuklo, že som ich ani nepredstavila. „Prepáčte, ja som zabudla, že sa ani nepoznáte,“ ospravedlnila som sa a šla to napraviť.

„Edward, toto je Jasper, priateľ Alice. Jasper, toto je Edward, je to syn Charlieho priateľov,“ povedala som a obaja si podali ruky. Dokonca sa bratsky potľapkali, čo bolo zvláštne. Jasper takýto vzťah nemá ani s Mattom. Nehovorím, že nie sú priatelia, ale k Edwardovi sa zachoval viac bratsky. Možno sú si sympatický, čo ja viem.

„Ak to Alice nebude vadiť, Edwarda rád odveziem,“ povedal.

„Pôjdem s Bellou, pokojne choďte, ak sa necítiš dobre. Ale dávajte na seba pozor,“ rozlúčila sa s Jasperom a ešte ho pobozkala. Povzdychla som si, pretože z nich láska bola cítiť na hony ďaleko. A moja sa dnes skončí, rozhodla som sa rozísť s Mattym. Keď si spomeniem na všetko, čo sme spolu prežili, ako dlho sa už poznáme, trhá mi srdce na kúsky. Myslela som, že to bude láska na celý život. Predstavovala som si, že jedného dňa budeme mať spolu deti a zostarneme bok po boku. Budeme sedieť na verande v objatí a sledovať naše vnúčatá a pravnúčatá. Bola som naivná, ako jedna udalosť dokáže všetko zmeniť.

Zvyšok vyučovania prebehol v rovnakom duchu. Trápila som sa, bola smutná a ledva s Alice prehovorila. Ak by som jej povedala, čo sa hodlám urobiť, pýtala by sa ma na dôvod. Nechcela som jej klamať, že Matta neľúbim, pretože by to bola lož. A pravdu jej povedať, som stále nedokázala. Čo ak by ma prestala mať rada, čo ak by už nestála o pošpinenú priateľku. Viem, že jej možno krivdím, keď sa jej nevlastnej sestre stalo to isté, ale môj druhý hlas mi hovoril, aby som bola ticho. Keď sa s tým zmierim sama, potom jej to poviem. Priateľstvo je predsa založené na dôvere a ak mi verí, dá mi čas.

„Bells, Jasperovi je lepšie, príde po mňa. Nehneváš sa?“ spýtala sa ma a ja som pokrútia hlavou.

„Nie, to je v poriadku. Pokojne choď, ja sa ešte chcem stretnúť s Mattom. Uvidíme sa zajtra, pa,“ rozlúčila som sa s ňou a vybrala sa smerom k autu. Chcela som na parkovisku počkať, kým Mattovi skončí tréning a pohovoriť si s ním. Kráčala som k autu, keď na mňa zvolal ten, na ktorého som chcela čakať.

„Bella, máš chvíľku?“ Matt ma dostihol pri mojom aute. Ľúbila som ho, ale to, čo sa mi stalo... Nemohla som s ním viac ostať. Nemohol byť so špinou. „Zlatko, čo sa s tebou deje? Celý deň sa snažím byť s tebou aspoň chvíľu, ale stále sa niekam ponáhľaš,“ povedal na oko vyčítavo a šiel ma chytiť okolo pása. Moja reakcia bola jednoznačná, odsunula som sa stranou. Prečo mi jeho dotyk vadí a pri Edwardovi sa neodtiahnem? Nechápavo na mňa pozrel a ja som sklopila zrak.

„Tak veľmi ma to mrzí,“ zašepkala som a celé moje vnútro sa stiahlo pod náporom kŕčovitej bolesti. Nebola to fyzická bolesť, bola to tá horšia, psychická. Hanbila som sa za seba. Nevedela som mať normálny a silný hlas. Chvel sa mi rovnako ako moje telo. Môj hlas bol plný nesmiernej bolesti, ale snažila som sa do neho vložiť podtón nehy a lásky, ktorou som ho denne zahrňovala. Stále to bol predsa môj Matty.

„Matt, nejde to, proste... ja... mám ťa rada, vieš, že ťa ľúbim,“ šepla som a on mi palcom zodvihol bradu.

„Čo sa deje?“ spýtal sa s obavami v hlase.

„Nemôžeme už viac spolu byť,“ vyhŕkla som a vzlykla. Opäť sa pokúsil ma objať, ale ja som cúvla a ruky dala pred seba do obranného gesta. „Nejde to. Zmenila som sa,“ šepla som, na viac som sa nezmohla.

„Bella, ja neviem, o čom hovoríš. Ničomu nerozumiem. Veď sa ľúbime, prečo by si to chcela ukončiť. Je v tom niekto iný? Prosím, buď úprimná,“ žiadal ma. Nebol nahnevaný, vedela som, že by tu nerobil scény. Matt nepatril medzi chalanov, čo spravia scénu. Matt bol chápavý, ohľaduplný a v každom smere bol dokonalý priateľ. Nikdy som pred ním nemusela nič tajiť. Ale toto som mu nedokázala povedať. Hanbila som sa sama za seba.

„Nie je v tom nikto iný. To ti prisahám, si jediný chlapec v mojom živote a v mojom srdci. Stala sa mi jedna vec a ja už proste nemôžem byť s tebou. Ani s tebou, ani s nikým iným. “

„Ak som niečo urobil, ak ti niečo na mne vadí. Bells, povedz a ja všetko zmením. Zmením sa kvôli tebe, urobím prvé – posledné, aby som ťa nestratil,“ naliehal na mňa.

„Nie, ty si úžasný. Si chlapec, po ktorom túži každé dievča. Nemáš žiadne chyby, to ja... Nemôžeš byť s človekom ako ja. Zaslúžiš si viac, omnoho viac, ako ti ja dokážem dať.“ Nevedela som nájsť vhodné slová, ktorými by som ho presvedčila, že nie som dobrá partia pre neho. Musí byť na svete predsa niekto, kto by ho dokázal ľúbiť rovnako.

„Bells,“ zakňučal zúfalo. „Veď vieš, že mňa iné nezaujímajú.“ Pozrel sa mi hlboko do očí a ja som sa hneď v tom oceáne začala topil. „Ty si pre mňa všetkým, si výnimočná. Cítim to, viem to tu vo vnútri,“ povedal precítene a pritisol si ruku na srdce. To moje sa zrazu chcelo rozbehnúť oveľa, oveľa rýchlejšie. „Ja nechcem nikoho iného, ja chcem iba teba. Ak tu ide o to, o čom sme hovorili minule... Bells, ja počkám, pokojne až do svadby,“ zasmial sa a mne vyhŕkli slzy. Ja už nebudem so žiadnym mužom, nie potom, čo sa mi stalo toto. Stále by som mala pred očami ten večer, to, čo sa mi stalo.

„Matty,“ povzdychla som si porazene a snažila sa od neho udržať odstup, ale on ho v jednom momente rázne prekonal a zaútočil na moje pery. Ach, toto mi tak veľmi chýbalo. Jeho dokonalé a ochranárske objatie a potom tie bozky, v ktorých sa toho stále toľko odrážalo. Kým sa jeho pery dotýkali mojich nežne, bolo všetko prekvapivo v poriadku a moje telo sa nebránilo. Potom však začal byť neliehavejší a tu sa ozvala rana, ktorá ešte nebola zahojená. Odstrčila som ho od seba a so slzami v očiach som prehovorila.

„Matt, nie. Proste je koniec, prosím ťa, skús sa na mňa nehnevať. Viem, že teraz od teba čakám nemožné, nemám právo ťa o niečo žiadať, ale ver, že som to takto nechcela. Naozaj ťa ľúbim, ale nemôžeme byť spolu. Odpusť,“ šepla som a bežala k svojmu autu. Nešiel za mnou, nekričal. Nasadla som do auta a s očami plných sĺz som videla, ako sa zviezol k zemi a oprel chrbtom o svoje auto, ktoré bolo zaparkované vedľa môjho. Hlavu vložil do dlaní. Nedokázala som sa viac pozerať na ten obraz a naštartovala auto.

Nevedela som, kam pôjdem, ale domov som rozhodne ísť nechcela. Potrebovala som byť sama, potrebovala som zabudnúť na tú bolesť, ktorú som teraz cítila. Neviem, či som trpela viac ako Matt, ale jedno viem určite. Trpela som. Stratila som svoju nevinnosť, opustila som chlapca, ktorého som ľúbila a s ktorým som si v hlave predstavovala a plánovala budúcnosť.

S Mattom sme spolu chodili od konca základnej. Poznáme sa od malička, ako som mu mohla takto veľmi ublížiť. Prečo práve Matt musel zažil zradu odo mňa. Vôbec si toto nezaslúžil, keby to bol niekto iný, ak by bol Matt iný, nebolelo by ma to. Možno som urobila najväčšiu chybu v mojom živote, ale musela som to urobiť. On si zaslúži niečo viac, zaslúži si lepšie dievča, dievča, ktoré je nepoškvrnené. Určite nájde takú, ktorá ho bude milovať rovnako a bude šťastný.

Motorest u Jacka? Od kedy to tu vlastne je? Skočila som na brzdu a s autom som cúvla späť. Teraz som presne vedela, kam moje kroky budú smerovať. Bar rovná sa chľast. Chľast rovná sa zabudnutie. Idem tam.

Jedna opäť z dlhších kapitol odo mňa. Máme za sebou 4942 slov, kto by to bol teda povedal. :) Musím povedať, že dosť ťažko sa mi písal rozchod Belly a Matta. Nevedela som sa vžiť do nej, keď sa rozchádza s niekým iným ako s Edwardom. Budem však dúfať, že sa mi to aspoň trochu podarilo a že bolo vidieť, že ju to mrzí. Bella má Matta naozaj rada, v tejto chvíli ho ľúbi, nenesie to ľahko. Môžem však povedať, že ďalšia kapitola bude zaujímavá. Môžeme sa tešiť na opitú Bellinku. :D

Chcem poďakovať za minulú kapitolu, potešilo ma, že niekto si ju vôbec prečítal, pretože patrila k tým slabším v tejto poviedke. Teraz to chvíľu bude zaujímavé medzi Edwardom a Bellou. Môžem vám to sľúbiť.

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Minulosť si ťa nájde - 7. kapitola: